znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 22/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Silvie Hôžďalovej, K., a Martina Hôžďalu, K., zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 p o r u š i l základné právo Silvie Hôžďalovej a Martina Hôžďalu, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1057/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Silvii   Hôžďalovej   a   Martinovi   Hôžďalovi p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie každému v sume po 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Silvii   Hôžďalovej   a   Martinovi   Hôžďalovi p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 12 905 Sk (slovom dvanásťtisícdeväťstopäť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. M., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 3. februára 2005 č.   k.   I.   ÚS   22/05-7   prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Silvie Hôžďalovej, K. a Martina Hôžďala, K. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľka“ a „sťažovateľ“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   2.   augusta   2002   podali   na okresnom   súde   žalobu proti   A.   M.,   K. (ďalej   len „odporkyňa“),   a J. M.,   K.   (ďalej   len „odporca“),   o vyporiadanie   členského   podielu   a   o   zaplatenie   sumy   33   000   Sk s príslušenstvom, ktorá je evidovaná pod sp. zn. 17 C 1057/02. Sťažovatelia tvrdia, že do dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   okresný   súd   vo   veci   nerozhodol   ani   nevytýčil pojednávanie. Sťažovatelia podaniami z 26. júna 2003, 16. augusta 2003 a 3. novembra 2003 opakovane žiadali súd o vytýčenie pojednávania, pričom svoje žiadosti odôvodnili okrem iného aj vážnymi zdravotnými problémami sťažovateľky a nepriaznivým dopadom nevyriešeného   súdneho   sporu   na   jej   zdravotný   stav.   Dňa   19.   februára   2004   podali sťažovatelia sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. V odpovedi z 1. marca 2004 bolo uvedené, že súdny poplatok nebol zaplatený v správnej výške, preto 23. februára 2004 dala konajúca sudkyňa pokyn na jeho dorúbenie. Až na základe žiadosti z 30. marca 2004 súd sťažovateľom oznámil, v akej výške je potrebné súdny poplatok doplatiť.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   Silvie   Hôžďalovej   a   Martina   Hôžďalu   na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II. sp. zn 17 C 1057/02 bolo porušené.

2. Prikazuje sa, aby Okresný súd Košice II. vo veci sp. zn. 17 C 1057/02 konal.

3.   Súd   priznáva   sťažovateľom   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- Sk.

4.   Súd   priznáva   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľov JUDr. J. M., advokátovi, Advokátska kancelária, v K. v zmysle ust. § 13 ods. 8 vyhl. 163/2002 Z. z. vo výške 9 340,- Sk [2 x právny úkon á 4 534,- Sk, 2 x paušál á 136,- Sk (prevzatie a písomné podanie vo veci)].“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   V.   K.,   listom   z 2. marca   2005 sp. zn. Spr. 194/05 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 14. marca 2005.

2. 1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Je pravdou, že žaloba o vyporiadanie členského podielu a zaplatenie 33.000,- Sk   bola   sťažovateľmi   podaná   na   tunajšom   súde   dňa   2.   8.   2002,   avšak   žalobcovia   si s podaním   návrhu   nesplnili   svoju   poplatkovú   povinnosť,   hoci   podľa   zákona   o súdnych poplatkoch táto vzniká podaním návrhu. Súdny poplatok bol čiastočne zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 11. 2. 2003. Keďže konajúcou sudkyňou bolo zistené, že predmetom sporu sú až tri žalované nároky, ale súdny poplatok bol zaplatený len čiastočne, za jeden zo žalovaných nárokov, dňa 23. 2. 2004 dala pokyn pre dovyrubenie súdneho poplatku tak, aby bol   uhradený   v správnej   výške.   Tento   bol   zaplatený   dňa   21.   4.   2004.   Ešte   pred   jeho zaplatením boli   žalovaní   vyzývaní   na vyjadrenie sa k návrhu a ich vyjadrenie   bolo   tiež súdom urgované.

Dňa 24. 4. 2004 dala konajúca sudkyňa pokyn pre zaslanie výzvy žalobcom cestou ich   právneho   zástupcu   na   predloženie   znaleckého   posudku   ako   listinného   dôkazu nevyhnutného pre rozhodnutie veci. Dňa 18. 8. 2004 právny zástupca žalobcov oznámil, že žalovaní nechcú znalcovi dobrovoľne sprístupniť byt a z toho dôvodu navrhuje, aby súd nariadil znalecké dokazovanie.

Dňa 1. 3. 2005 bola zasielaná výzva Stavebnému bytovému družstvu Košice II. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že na dĺžku predmetného konania má vplyv predovšetkým správanie samotných sťažovateľov, ktorí súdny poplatok za podaný návrh zaplatili v správnej výške až 20 mesiacov po jeho podaní. Už pri podaní návrhu   pritom   boli   zastúpení   právnym   zástupcom,   ktorému   je   nepochybne   známe ustanovenie   zákona   o vzniku   poplatkovej   povinnosti,   ale   i výške   súdnych   poplatkov. Obdobie uvedených dvadsiatich mesiacov preto nemožno považovať za prieťah spôsobený súdom.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   právny   zástupca   sťažovateľov   nesplnil   pokyn zákonnej sudkyne a nepredložil žiadaný znalecký posudok. Na výzvu súdu len oznámil, že vyhotoveniu znaleckého posudku bráni správanie sa žalovaných. Toto svoje tvrdenie však žiadnym   spôsobom   nepreukázal,   teda   ani   nie   je   zrejmé,   či   na   vyhotovenie   takéhoto znaleckého posudku nepostačujú údaje príslušného prenajímateľa, resp. správcu bytu bez potreby vykonať ohliadku bytu; nepredložil stanovisko osloveného súdneho znalca k danej veci.   Bez predloženia   preukázateľných   dôkazov o nemožnosti zabezpečiť   súdom žiadaný dôkaz, odporučil súdu, aby žiadaný dôkaz zabezpečil sám.

Mnou uvádzané argumenty prosím zvážiť pri rozhodovaní ústavného súdu, nakoľko sa   na   dĺžke   predmetného   konania   podieľali   významnou   mierou.   Tvrdenie   sťažovateľov o pretrvávaní prieťahov spôsobených súdom od podania žaloby považujem vzhľadom na ich správanie v danom konaní, v ktorom sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, za absurdné.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

2.   2 Právny zástupca   sťažovateľa vo   svojom   stanovisku   k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

«Navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby námietky odporcu zo dňa 2. 3.   2005   vo   vyššie   označenej   právnej   veci   pominuli   ako   neopodstatnené.   Argumenty Okresného   súdu   Košice   II.   pokladáme   za   účelové   a nepodložené.   Súd   sa   vyhovára   na dôvody, ktoré sú právne irelevantné.

(...) Základnou povinnosťou súdu aj sudcu je (...) zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej z § 100 ods.   1 OSP,   podľa   ktorej akonáhle   sa konanie   začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V zmysle ust. § 10 zák. č. 71/92 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú mu určí, ak poplatok nebol zaplatený ani v lehote určenej súdom, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník poučený. Túto povinnosť – vyzvať poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku si súd splnil až výzvou zo dňa 24. 1. 2003 aj to vypočítal poplatok v nesprávnej výške. To nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľov, že ani súd nevedel správne vypočítať súdny poplatok. Súd dovýrubil súdny poplatok sťažovateľom až výzvou zo dňa 16. 4. 2004 po viacerých urgenciách sťažovateľov na vytýčenie súdneho pojednávania.

Pokiaľ   ide   o druhú   námietku   súdu   týkajúcu   sa   znaleckého   posudku,   nebolo v možnostiach   sťažovateľov   zabezpečiť   predloženie   znaleckého   posudku,   keďže   žalovaní nesprístupnili   predmetný   byt   znalcovi   Ing.   Jánovi   Bačovi,   u ktorého   si   sťažovatelia objednali vyhotovenie znaleckého posudku. Z toho dôvodu požiadali súd podaním zo dňa 17. 8. 2004 o zabezpečenie znaleckého posudku zo strany súdu, keďže žalovaní sú povinní uposlúchnuť výzvu súdu a jedine súd disponuje donucovacími prostriedkami v tejto veci. Túto skutočnosť, rovnako aj to, že nebolo možné vyhotoviť znalecký posudok len na základe údajov Stavebného bytového družstva Košice II., preukazujeme vyjadrením súdneho znalca Ing. Jána Baču zo dňa 12. 8. 2004, ktoré v prílohe predkladáme.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Podľa ust. § 122 ods. 1 OSP súd vykonáva dokazovanie. Podľa ust. § 127 ods. 1 OSP ak   závisí   rozhodnutie   od   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalosti,   súd ustanoví po vypočutí účastníkov znalca. Podľa ust. § 127 ods. 3 OSP účastníkovi prípadne niekomu inému môže   predseda   senátu   uložiť,   aby   sa ustanovil   k znalcovi,   predložil mu potrebné   predmety...,   aby   niečo   vykonal   alebo   znášal,   ak   je   to   na   podanie   znaleckého posudku potrebné. Tieto oprávnenia súdu nemožno prenášať ani na právneho zástupcu. Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   ukladá   súdu   zabezpečiť   znalecký   posudok, a nie právnemu zástupcovi sťažovateľov. Zákon ukladá súdu, aby vypočul účastníkov ešte predtým,   ako   ustanoví   znalca.   Okresný   súd   Košice   II.   si   nesplnil   zákonom   stanovenú povinnosť vypočuť účastníkov konania pred nariadením znaleckého dokazovania. Dôkaz zabezpečený nedodržaním zákonných ust. § 122 ods. 1, § 123, § 127 ods. 1 OSP bol by spochybnený   už   pri   jeho   obstaraní,   čo   sa   aj   u sťažovateľov   stalo   tým,   že   byt   nebol sprístupnený,   lebo   nebola   súdom   vypočutá   sporová   strana   k návrhu   na   dokazovanie a nebolo jej doručené oznámenie súdu, že súdom nariadené dokazovanie má strpieť. Povinnosťou súdu bolo pripraviť aspoň 1. pojednávanie, keď by každá zo sporových strán k navrhovaným dôkazom sa mohla vyjadriť. Lenže súd nevytýčil žiadne pojednávanie za   37   mesiacov.   V tejto   súvislosti   poukazujeme   na   judikatúru   Ústavného   súdu   SR III. ÚS 120/03 podľa ktorej „závažnosť nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony“.  

Súd vo veci, napriek vyjadreniu podpredsedu okresného súdu, nekoná. Z týchto dôvodov navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosti Silvie Hôžďalovej a Martina Hôžďalu vyhovel.

Vo   vyššie   označenej   veci   si   uplatňujem   odmenu   za   3   právne   úkony,   3   x   paušál v zmysle   ust.   §   11   ods.   2   vyhl.   655/04   Z.   z.,   ktorú   žiadam   poukázať   na   účet   vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočka K.

Vo vyššie označenej veci oznamujem, že súhlasím v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993   Z.   z.   s tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1057/02:

Dňa   2.   augusta   2002   podali   sťažovatelia   na   okresnom   súde   žalobný   návrh o vyporiadanie   členského   podielu   a   o zaplatenie   33   000   Sk   s prísl.   proti   odporkyni a odporcovi.

Dňa 24. januára 2003 súd vyzval sťažovateľov, aby zaplatili súdny poplatok. Dňa   11.   februára   2003   sťažovatelia   na   základe   uvedenej   výzvy   zaplatili   súdny poplatok.

Dňa 13. februára 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby zaslala návrh odporcom na vyjadrenie.

Dňa 19. júna 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby urgovala odporcov na doručenie vyjadrenia k návrhu.

Dňa 23. februára 2004 sudca dal úpravou kancelárii pokyn, aby vyzvala sťažovateľov na doplatenie súdneho poplatku.

Dňa 1. apríla 2004 sťažovatelia doručili súdu žiadosť, v ktorej žiadali, aby im súd oznámil, v akej výške je potrebné súdny poplatok doplatiť.

Dňa   16.   apríla   2004   súd   vyzval   sťažovateľov   na   doplatenie   upresnenej   výšky súdneho poplatku.

Dňa 21. apríla 2004 sťažovatelia doplatili súdny poplatok.

Dňa 24. júna 2004 súd vydal výzvu, aby sťažovatelia oznámili súdu súhlas podľa § 115a Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 15. júla 2004 sudca vyzval sťažovateľov, aby predložili súdu znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty členského podielu.

Dňa 18. augusta 2004 sťažovatelia doručili súdu návrh na nariadenie znaleckého dokazovania súdom, pretože odporcovia nechcú sprístupniť byt znalcovi.

Dňa 25. februára 2005 sudca dal úpravou kancelárii pokyn, aby požiadala Stavebné bytové družstvo o oznámenie tržnej hodnoty bytu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu   vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej   veci   treba   poukázať   na   to,   že   základom   obrany   okresného   súdu   proti námietkam sťažovateľov o porušení označeného základného práva bolo tvrdenie, že „na dĺžku   predmetného   konania   má   vplyv   predovšetkým   správanie   samotných   sťažovateľov, ktorí súdny poplatok za podaný návrh zaplatili v správnej výške až 20 mesiacov po jeho podaní“.

Je   skutočnosťou,   tak   ako   to   ústavný   súd   zistil   zo   spisu   okresného   súdu,   že sťažovatelia súdny poplatok v správnej výške zaplatili až 21. apríla 2004. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovatelia si neplnili riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS   55/02,   II.   ÚS   10/01). A fortiori musel   ústavný   súd   na túto   okolnosť prihliadnuť v danej veci vzhľadom na to, že sťažovatelia ako navrhovatelia v konaní pred okresným súdom boli kvalifikovane právne zastúpení.

Na druhej strane ústavný súd už vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky vzťahu nedostatkov žaloby (návrhu na začatie konania) a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   zdôraznil,   že   s týmto základným   právom   je   málo   zlučiteľný   taký   postup   štátneho   orgánu   (súdu),   ktorého výsledkom je, že až po niekoľkých rokoch od začatia konania (v danom prípade 16. apríla 2004)   súd   pristupuje   ku   kvalifikovanej   výzve   žalobcu   (navrhovateľa),   aby   odstránil nedostatky   svojho   návrhu   v občianskom   súdnom   konaní,   teda   k výzve,   ktorá   svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01). Táto okolnosť (nedostatky návrhu) teda sama osebe   nemôže   ospravedlniť   nečinnosť   okresného   súdu   ani   urobiť   sťažovateľov zodpovednými za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96). Preto na posúdenie otázky, či a v akej miere sa táto okolnosť prejavila v danej veci na dĺžke konania, bolo ešte potrebné preskúmať postup okresného súdu pri odstraňovaní uvedeného nedostatku návrhu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný súd v danej veci v období od 19. júna 2003 do 16. apríla 2004 (takmer desať mesiacov)   nevykazoval   znaky   plynulého a efektívneho   konania, pretože   v tomto   období odstraňoval   iba   dôsledky   svojho   pochybenia,   keď   pôvodne   (24.   januára   2003)   vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v nesprávnej výške, pričom sťažovatelia tejto nepresnej výzve vyhoveli už 11. februára 2003 a okrem toho okresný súd bol aj bezdôvodne nečinný, a to konkrétne od 18. augusta 2004 do 25. februára 2005 (šesť mesiacov). Okresný súd   teda   najmenej   počas   šestnástich   mesiacov   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzajú,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K týmto   uvedeným zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 25 000 Sk,   ktoré   okrem   iného   odôvodnili   aj „nepriaznivým   dopadom   nevyriešeného súdneho sporu na“ zdravotný stav sťažovateľky.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov   považuje   za   primerané   vo   výške   každému   po 10 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 12 905 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti zo 14. januára 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 14. marca 2005). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2005, patrí odmena pre jedného sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 2 150,80 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   V prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   táto náhrada trov právneho zastúpenia celkove zaokrúhlene sumu 12 905 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005