znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 22/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   P.,   bytom   Z.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G., Advokátska kancelária, Z. M., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 2/02 (predtým pod sp. zn. 6 Rob 201/01) a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Skalica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Cb   2/02   (predtým   pod sp. zn. 6 Rob 201/01)   p o r u š i l   základné právo A. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   A.   P.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   35 000   Sk (slovom tridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Skalica   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Skalica povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. G., Advokátska kancelária, Z. M., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 4. februára   2004   č.   k.   I.   ÚS   22/04-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P., bytom Z. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, Z. M., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súd Skalica (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 2/02 (predtým pod sp. zn. 6 Rob 201/01).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 12. septembra 2001 podal na okresnom súde návrh na začatie konania vo veci zaplatenia dlžnej sumy 358 995,30 Sk s príslušenstvom. Toto súdne konanie, ktoré sa teraz vedie pod sp. zn. Cb 2/02, nebolo doteraz skončené. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od 27. decembra 2001, keď odporca podal proti platobnému rozkazu odpor, vo veci vôbec nekonal. Sťažovateľ podaniami z 25. júna 2002 a 6.   októbra   2003   bezvýsledne   žiadal   o vytýčenie   termínu   pojednávania   a o nápravu v konaní. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného základného práva žiadal prikázať okresnému súdu „konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 800 000 Sk odôvodňujúc   túto   žiadosť   skutočnosťou,   že „nekonanie   všeobecného   súdu   spôsobuje trvanie   stavu   právnej   neistoty   a zadržiavaním   dlžnej   sumy   mu   vzniká   značná   škoda“. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť jeho právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 11. marca 2004 (doručeným ústavnému   súdu   17.   marca   2004)   písomne   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu Mgr. H. S., K jej stanovisku sa 24. marca 2004 vyjadril sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

Dňa 13. septembra 2001 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu proti M. H. z H. (ďalej len „žalovaný“), ktorým sa sťažovateľ voči nemu domáhal zaplatenia pohľadávky v sume 358 995,30 Sk s prísl.

Okresný súd vo veci vydal 19. novembra 2001 platobný rozkaz sp. zn. 6 Rob 201/01, ktorý bol žalovanému doručený 12. decembra 2001.

Žalovaný 27. decembra 2001 podal proti predmetnému platobnému rozkazu odpor. Dňa 2. januára 2002 bol vydaný pokyn pre súdnu kanceláriu na prevedenie veci do registra Cb.

Podaním,   ktoré   došlo   okresnému   súdu   27.   mája   2003,   sa   sťažovateľ   domáha „doriešenia súdneho sporu“.

Ďalším podaním doručeným okresnému súdu 20. októbra 2003 sťažovateľ urguje riešenie svojho súdneho sporu.

Dňa   12.   januára   2004   bolo   expedované   predvolanie   účastníkom   konania   na pojednávanie určené na 22. január 2004.

Dňa   21.   januára   2004   bolo   doručené   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa, v ktorom pre kolíziu termínov žiada ospravedlniť neúčasť na pojednávaní a súčasne žiada vysvetliť, prečo bol sťažovateľovi doručený spolu s predvolaním na pojednávanie aj odpor žalovaného z 21. decembra 2001, t. j. až po dvoch rokoch.

Pojednávanie   22.   januára   2004   bolo   odročené   na   19.   február   2004   z dôvodu nepreukázania doručenia predvolania (nevrátenie doručeniek poštou) sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi.

Na pojednávaní konanom 19. februára 2004 (za prítomnosti sťažovateľa a právnych zástupcov účastníkov) okresný súd rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu s 11 % úrokom z omeškania.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 2/02 (predtým pod sp. zn. 6 Rob 201/01) došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd počas vyše dvoch rokov neurobil žiadne procesné   úkony   smerujúce   k príprave   pojednávania,   dokonca   ani   nezaslal   právnemu zástupcovi sťažovateľa odpor na vyjadrenie, čím podľa neho porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004 uviedla, „že vec bola prejednaná oneskorene avšak z toho dôvodu, že tunajší súd je obsadený len počtom 4 sudcov, hoci podľa systematizácie MS SR (pripojená tabuľka) má byť obsadený počtom 9 sudcov. Z tohto dôvodu nie je vo fyzických silách sudcov pôsobiacich na tun. súde zvládnuť celú agendu v primeraných lehotách, keďže v priemere vychádza na 1 sudcu 80 - 90 spisov mesačne v rôznych agendách. Personálna situácia sa neriešila kvôli nedoriešenej otázke optimalizácie, v rámci ktorej sa uvažuje o zlúčení tunajšieho súdu so súdom v Senici. Zároveň   však   poukazujem   na   to,   že   odporca   sústavne   menil   právnych   zástupcov a taktiež navrhovateľ miesto toho, aby sa dostavil dňa 22. 1. 2004 na pojednávanie, ktoré v tejto veci bolo vytýčené, podal na Váš súd podanie, o ktoré ide. Toto pojednávanie sa teda nemohlo   vykonať.   Ďalšie   pojednávanie   sa   konalo   19.   2.   2004,   kde   vo   veci   bolo rozhodnuté“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii z 24. marca na toto   vyjadrenie   okresného   súdu   uviedol: „Mám   za   to,   že   v súlade   s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka personálneho   oslabenia   na   občianskoprávnom   úseku   v priebehu   roka   a s tým   súvisiaci veľký počet nevybavených vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Predsedníčka OS Skalica ďalej poukázala na to, že odporca sústavne menil právnych zástupcov   a taktiež   navrhovateľ   miesto   toho,   aby   sa   dostavil   dňa   22.   1.   2004   na pojednávanie, ktoré v tejto veci bolo vytýčené, podal na Ústavný súd podanie, o ktoré ide. Toto pojednávanie sa teda nemohlo vykonať.

K týmto neobjektívnym argumentom uvádzam nasledovné: Tým, že odporca viackrát zmenil svojho právneho zástupcu, nemohol spôsobiť prieťahy v konaní, nakoľko žiadne pojednávanie vytýčené nebolo. Taktiež Okresný súd v Skalici sa vôbec neunúval oznámiť mi termín pojednávania vytýčeného na 22. 1. 2004, ani mi nezaslal odpor na vyjadrenie napriek tomu, že plnomocenstvo mal súd založené v spise. O termíne pojednávania som sa dozvedel od môjho mandanta až 21. 1. 2004, (pričom podnet na ústavný súd bol odoslaný 20. 1. 2004). Ešte v ten deň som do Skalice odfaxoval oznámenie, v ktorom   som   ospravedlnil   svoju   neúčasť   z dôvodu   ďalších   pojednávaní   v uvedenom termíne.

Tiež chcem poukázať na skutočnosť, že predmetom konania pred okresným súdom bolo zaplatenie dlžnej sumy z titulu neuhradených faktúr, čo je vec právne aj fakticky naozaj jednoduchá, čo sa potvrdilo na pojednávaní dňa 19. 2. 2004, kde bolo vo veci rozhodnuté. Dovtedy   však   OS   v Skalici   počas   25   mesiacov   neurobil   žiadne   procesné   úkony smerujúce   k príprave   pojednávania,   dokonca   ani   nezaslal   právnemu   zástupcovi navrhovateľa odpor na vyjadrenie. Nekonanie súdu využil odporca sťažovateľa a začal sa zbavovať   svojho   majetku,   preto   aj   rozhodnutie   súdu   vo   veci   sa   javí   ako   neúčelné a vymožiteľnosť dlžnej sumy cestou exekúcie je vážne ohrozená.

Pritom sťažovateľ ani jeho právny zástupca nijako neprispeli k zdĺhavosti konania a viackrát využili možnosť sťažnosti na prieťahy v konaní vo vzťahu k orgánu štátnej správy súdov. Tým, že okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky, sťažovateľ stratil dôveru voči tomuto orgánu, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti.“

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce k rozhodnutiu veci v období od 27. decembra 2001, keď proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, do predvolania účastníkov na pojednávanie (12. januára 2004) stanovené na 22. január 2004 (t. j. v trvaní vyše dvoch rokov).

Zaslanie odporu proti platobnému rozkazu na vyjadrenie sťažovateľovi až 12. januára 2004, ako aj vytýčenie prvého pojednávania vo veci na 22. január 2004 (t. j. po vyše dvoch rokoch   po   podaní   odporu   proti   platobnému rozkazu)   nesvedčí   o takej   organizácii   práce okresného súdu, ktorá by smerovala k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, tak ako to má na mysli čl. 48 ods. 2 ústavy a príslušné procesnoprávne normy.

4.2.   Zo   spisového   materiálu   týkajúceho   sa   predmetnej veci   ústavný   súd   nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by vyššie uvedenú nečinnosť bolo možné pripísať zložitosti veci (čo okrem iného dokumentuje jej rozhodnutie na jedinom uskutočnenom pojednávaní   konanom   19. februára   2004),   správaniu   účastníkov   konania   alebo   iným okolnostiam nachádzajúcim sa mimo dispozičnej sféry okresného súdu. Skutočnosti, o ktoré opiera   svoje   tvrdenia   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 11.   marca   2004 („sústavné   menenie   právnych   zástupcov,   neúčasť   na   pojednávaní   22.   januára   2004“) t. j. o vplyve   správania   sťažovateľa   na   priebeh   konania   a najmä   jeho   dĺžku,   nepovažuje ústavný súd za takú okolnosť, ktorá by zásadným spôsobom ovplyvnila doterajší priebeh a celkovú dĺžku konania.

4.3. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Ústavný súd však nezistil ústavne   relevantný   dôvod   na   ospravedlnenie   nečinnosti   okresného   súdu   v období   vyše dvoch rokov. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu   judikatúru   ústavného súdu),   že nedostatočné   personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a teda vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných   prieťahov.   I keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. Medzi okolnosťami, ktorými vzniknuté prieťahy vysvetlila predsedníčka okresného súdu, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade s jeho doterajšou   judikatúrou   bolo   možné   prihliadnuť   (napr.   II.   ÚS   48/96,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 108/02). Ústavný súd preto dospel k záveru, že zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke vyše dvoch rokov bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.4. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 800 000 Sk z dôvodu, že nekonanie okresného súdu mu „spôsobuje trvanie stavu právnej neistoty“ a v konečnom   dôsledku   ako   podnikateľovi   v oblasti   stavebníctva   aj „značnú škodu“.

5.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1. až 4.3. tejto časti) považuje za primerané vo výške 35 000 Sk. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nemohol prihliadnuť na tvrdenie   sťažovateľa,   že „zadržiavaním   dlžnej   sumy   mu   vzniká   značná škoda“ a že “by totiž uvedenú sumu mohol preinvestovať cca 7 krát za rok s minimálnym ziskom 20 % pri každej investícii“.

Primerané finančné zadosťučinenie v zmysle príslušných ustanovení ústavy (čl. 127 ods. 3) a zákona o ústavnom súde (§ 56 ods. 4) je náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a nemá charakter náhrady škody, prípadne ušlého zisku.

5.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5.4.   Vzhľadom   na rozhodnutie   okresného   súdu   o nároku   sťažovateľa   rozsudkom z 19. februára 2004, ktorým plne vyhovel jeho návrhu, nepovažoval ústavný súd za potrebné v zmysle návrhu sťažovateľa prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z 15.   januára   2004   a vyjadrenie   z 24.   marca 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky   a uznesenia   Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory)   sumu   14   010   Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2004