znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 22/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojich ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   na   to,   že   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   jediným   ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 303/2001 z 20. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2003 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou žiadala, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „Rozsudkom NS SR zo dňa 20. 2. 2002, č. k. 2 Obo/2001 boli porušené základné práva sťažovateľ(ky) – právo na domáhanie sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   –   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na povinnosť sudcu byť pri rozhodovaní viazaný zákonom – čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a právo na to, že Národná rada SR je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. Podľa § 56 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušuje sa uznesenie KS Bratislava 49 Cb 93/00-278 zo dňa 8. 8. 2002 a uznesenie NS SR 2 Obo 259/02 zo dňa 17. 10. 2002. Podľa § 56 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušuje sa výzva KS Bratislava na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 9. 12. 2002 a sťažovateľ(ka) nie je povinn(á) zaplatiť súdny poplatok vo výške 1.000.000 Sk za dovolanie. Prikazuje sa sporovú vec vedenú na KS   Bratislava   pod   sp.   zn.   49   Cb   93/00   vrátiť   NS   SR   na   rozhodnutie   o dovolaní sťažovateľ(ky). Sťažovateľ(ke) sa priznáva zadosťučinenie vo výške 836.960 Sk.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd „podľa § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť uznesenia KS Bratislava   49   Cb   93/00-278   zo   dňa   8.   8.   2002   v spojení   s uznesením   NS   SR   č.   k. 2 Obo 259/02 zo dňa 17. 10. 2002, resp. povinnosť zaplatiť súdny poplatok za dovolanie vo výške 1.000.000 Sk titulom výzvy KS Bratislava 49 Cb 93/00-286 zo dňa 9. 12. 2002 s tým, aby súdne konanie v predmetnej veci nebolo zastavené“.

Porušenie označených základných práv sťažovateľka videla predovšetkým v tom, že „Krajský súd Bratislava a napokon aj Najvyšší súd SR nepostupovali pri rozhodovaní o (jej) žalobnom návrhu zákonom ustanoveným postupom, pretože neaplikovali pri rozhodovaní vo veci hmotnoprávne ustanovenie § 351 ods. 1, § 345, § 302 z. č. 513/1991 Zb. v platnom znení“, ďalej že „Najvyšší súd SR nerozhodoval v zmysle hmotno-právneho ustanovenia § 345 z. č. 513/1991 Zb. v platnom znení tak, ako ho vydal zákonodarca, resp. aplikoval nezákonné hmotno-právne ustanovenie“ a nakoniec že „ustanovenie § 345 z. č. 513/1991 Zb. v platnom znení aplikované v horeuvedenom súdnom spore nevydal zákonodarca ale Najvyšší súd SR“. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti príslušné rozhodnutia a iné listinné dôkazy vzťahujúce sa na tvrdené skutočnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   a z pripojených   rozhodnutí   vyplýva,   že   žaloba   sťažovateľky   bola v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 49 Cb 93/00 rozsudkom krajského súdu z 3. septembra 2001 v spojení s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Obo 303/2001 z 20. februára 2002 právoplatne zamietnutá. Najvyšší súd zároveň pripustil proti tomuto rozsudku dovolanie, ktoré sťažovateľka následne aj 29. apríla 2002 podala. Na základe žiadosti sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 49 Cb 93/00-278 z 8. augusta 2002v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Obo 259/02   zo   17.   októbra   2002 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie. V tejto súvislosti ani   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   nevyhovelo   žiadosti   sťažovateľky o odstránenie tvrdosti zákona podľa § 18 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych   poplatkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“).   Krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   výzvou   z 9.   decembra   2002   č.   k. 49 Cb 93/00-286   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   vo   výške   1 000 000   Sk a v poučení uviedol: „Ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 2 zák. č. 71/92 Zb. v znení zmien a doplnkov)“. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „spoločnosti, ktorá utrpela tak značnú finančnú ujmu, ktorej náhrady sa domáhala cestou súdnej moci, by ďalšie finančné výdavky spojené s uplatnením práva vo forme zaplatenia súdneho   poplatku   priviedli   finančný   kolaps   a úpadok   (...)   V konečnom   dôsledku   teda poplatková povinnosť dopadla na ťarchu žalobcu v dôsledku porušenia zákona zo strany súdnej moci (...)“. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 3. februára 2003 uznesenie krajského súdu č. k. 49 Cb 93/00-288 zo 14. januára 2003, ktorým bolo konanie zastavené.   Podľa   poučenia   uvedeného   v tomto   uznesení   je   proti   nemu   možné   podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú, pričom   však v súlade   s čl.   152   ods.   4   ústavy   musí   byť   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v súlade   s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) prednosť pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a slobôd.   Zo   vzájomnej súvislosti   týchto   ustanovení   vyplýva,   že   Dohovor   a judikatúra   naň   sa   vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a tým   normujú   rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, medzi ktoré patrí aj právo na prístup k súdu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).   Právo na prístup k súdu nie je absolútne a môže podliehať zákonom pripusteným obmedzeniam (procedural bars) vrátane uloženia   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok.   Obmedzenie   v prístupe   k súdu   je   však zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru len vtedy, keď sleduje legitímny cieľ a keď medzi týmto cieľom   a použitými   prostriedkami   existuje   primeraný   vzťah.   V súvislosti   s povinnosťou zaplatiť   súdny   poplatok   jeho   výška   určená   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného prípadu vrátane schopnosti účastníka konania ju uhradiť a fáza konania, v ktorej je toto obmedzenie   uložené,   sú   faktory,   ktoré   sú   podstatné   pre   posúdenie,   či   takýto   účastník požíval právo na prístup k súdu   a jeho vec bola súdom prejednaná (pozri napr. mutatis mutandis Kreuz c. Poľsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. júna 2001). Vo   veci   sťažovateľky   je táto   výkladová   technika   relevantná v rozsahu,   v akom   uložené obmedzenie (povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 1 000 000 Sk za dovolanie) je prekážkou efektívnej súdnej ochrany, ktorú právam sťažovateľky uplatneným v občianskom súdnom konaní môže poskytnúť najvyšší súd ako dovolací súd na základe dovolania, ktoré podala   v súlade   s jeho   pripustením   podľa   §   238   ods.   3   písm.   a)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   k právoplatnému   skončeniu   dovolacieho   konania príslušným rozhodnutím všeobecného súdu vrátane rozhodnutia o jeho zastavení v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku za dovolanie doteraz nedošlo. Zo sťažnosti nevyplýva, či sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 49 Cb 93/00-288 zo 14. januára 2003   odvolanie,   ktoré   jej   priznáva   Občiansky   súdny   poriadok,   resp.   či   podala   proti právoplatnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Obo 259/02   zo   17.   októbra   2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 49 Cb 93/00-278 z 8. augusta 2002 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za dovolanie, dovolanie z dôvodov, ktoré teraz   uviedla   v sťažnosti   a ktorým   v podstate   zodpovedá   dovolací   dôvod   podľa   §   237 písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom. Namiesto   toho   sa   sťažovateľka   dovolala   ochrany   svojich   práv   garantovaných   v ústave sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Táto   sťažnosť   aj vzhľadom na požadovaný návrh na rozhodnutie však obsahuje také nedostatky, pre ktoré ju musel   ústavný   súd   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodov uvedených v tomto ustanovení.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automatický aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02).   Práve   o   takýto   prípad   ide   vo   vzťahu   k začatému a v súčasnosti   prebiehajúcemu   dovolaciemu   konaniu.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že sťažovateľka   má   v občianskom   súdnom   konaní   na   ochranu   svojich   základných   práv, ktorých   porušenie   namietala   predmetnou   sťažnosťou   v konaní   pred   ústavným   súdom, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy. Jej sťažnosť bola preto podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy, vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv.

Pokiaľ sťažovateľka napadla v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite sťažnosti) priamo rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   „2   Obo/2001“   (správne   sp.   zn.   „2 Obo   303/2001“) z 20. februára 2002, ústavný súd tento rozsudok na základe predmetnej sťažnosti nemohol preskúmavať, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   ešte   pred podaním   dovolania   29.   apríla   2002   a že   sťažovateľka   predmetnú   sťažnosť   podala ústavnému súdu 15. januára 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy požadované odloženie vykonateľnosti označeného rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu. Ostatné návrhy   na   rozhodnutie   (návrh   na   zrušenie   označených   rozhodnutí   všeobecných   súdov a výzvy krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) uvedené v sťažnosti sú návrhmi vo veciach, na ktorých prerokovanie má ústavný súd právomoc len v rozsahu vymedzenom v cit. čl. 127 ods. 1 ústavy a iba vtedy, ak sťažnosti   vyhovie (čl. 127 ods.   2 ústavy). Sťažovateľka predmetnou   sťažnosťou   žiadnu z týchto podmienok nesplnila.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je to   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003