znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 22/01-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2002 v senáte zloženom z predsedu senátu Lajosa Mészárosa   a zo sudcov   Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho prerokoval prijatý podnet maloletého M. B., nar. 1986, JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B., všetci   trvale   bytom   B.   B.,   prechodne   bytom   K.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H., Advokátska   kancelária,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   základných   práv   maloletého   a jeho zákonných zástupcov podľa čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17, čl. 24 ods. 1 a čl. 26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   a   čl.   2   ods.   1   a   čl.   16 Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   Obvodného   oddelenia Policajného   zboru   Banská   Bystrica   –   východ,   Okresnej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici a Okresného   úradu   v Banskej   Bystrici   v súvislosti   s preverovaním   maloletého   vo   veci Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica – východ sp. zn. ORP: ČTS-1227/PP-OV-99   a vedením   maloletého   v evidencii   ťažkovychovávateľnej   mládeže Okresného úradu v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný úrad v Banskej Bystrici postupom, ktorým v súvislosti s preverovaním maloletého M. B. vo veci Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica sp. zn. ORP: ČTS-1227/PP-OV-99 vedie maloletého v evidencii ťažkovychovateľnej mládeže od 23. decembra 1999 doteraz,   p o r u š i l   základné právo maloletého M. B., JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný úrad v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   vyradiť maloletého M. B. z evidencie ťažkovychovateľnej mládeže dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2.   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Banská   Bystrica   –   východ   postupom, ktorým neoznámilo JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B. uznesenia z 9. marca 2000 a z 11. júla 2000 a Okresnému úradu v Banskej Bystrici uznesenie z 11. júla 2000 v nadväznosti na vedenie maloletého M. B. v evidencii ťažkovychovateľnej mládeže,   p o r u š i l o   základné právo maloletého M. B., JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného   a rodinného   života   zaručené   v čl.   19   ods. 2   v spojení   so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Okresná prokuratúra v Banskej Bystrici postupom, ktorým JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B. a Okresný úrad v Banskej Bystrici neupovedomila o výsledku preskúmania postupu policajného   orgánu   v nadväznosti   na   vedenie   maloletého   M.   B.   v evidencii ťažkovychovateľnej mládeže,   p o r u š i l a   základné právo maloletého M. B., JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 17. mája   2001   č.   k.   I.   ÚS   22/01-52   podľa   §   25   ods.   2   a 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sčasti prijal a sčasti odmietol podnet na začatie konania pre porušenie práv podaný na ústavný súd 27. decembra 2000 podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) maloletým M. B., nar. 1986, JUDr. J. B. a JUDr. Ľ. B., všetci prechodne bytom K. (ďalej aj „maloletý“, resp. „navrhovatelia“), zastúpenými advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B. B..

Podnet v spojení s podaniami navrhovateľov doručenými ústavnému súdu 16. januára a 26. marca 2001 (ďalej len „návrh“) bol prijatý v časti, v ktorej navrhovatelia namietali porušenie práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 17, čl. 24 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt“)   a   čl.   16 a čl. 2   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   (ďalej   len   „DPD“)   z dôvodu,   že   v súvislosti s preverovaním maloletého M. B. vo veci Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica – východ sp. zn. ORP: ČTS-1227/PP-OV-99

a)   Okresná   prokuratúra   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   ich a Okresný   úrad   v Banskej   Bystrici   neupovedomila   o výsledku   preskúmania   postupu policajného   orgánu   v nadväznosti   na   vedenie   maloletého   M.   B.   v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže,

b)   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Banská   Bystrica   –   východ   (ďalej   len „policajný orgán“) im neoznámilo uznesenie z 9. marca 2000 a z 11. júla 2000 a Okresnému úradu v Banskej Bystrici uznesenie z 11. júla 2000 v nadväznosti na vedenie maloletého M. B. v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže,

c)   Okresný   úrad   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „okresný   úrad“)   zaradil   a vedie maloletého   M.   B.   v evidencii   ťažkovychovávateľnej   mládeže,   a   v časti,   v ktorej navrhovatelia žiadali uložiť okresnému úradu povinnosť vyradiť maloletého M. B. z tejto evidencie.

Ústavný súd odmietol návrh v časti, v ktorej navrhovatelia namietali porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 2 dohovoru, čl. 14 ods. 2 paktu a čl. 40 ods. 2 písm. bi) DPD z dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí zo 17. mája 2001.

Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí podľa § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 102 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   predbežným   opatrením   zároveň   uložil   okresnému   úradu   povinnosť   zdržať   sa aktívnej činnosti týkajúcej sa vedenia maloletého M. B. v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže do právoplatného skončenia konania pred ústavným súdom. Pri skúmaní potreby dočasnej   úpravy   pomerov   uvedených   účastníkov   ústavný   súd   zvážil   najmä   medzi účastníkmi   nesporné   okolnosti,   za   ktorých   došlo   k zaradeniu   a vedeniu   maloletého navrhovateľa v uvedenej evidencii, účel, ktorý sa týmto opatrením sleduje, platnú právnu úpravu týkajúcu sa správania okresného úradu pri vedení tejto evidencie, pravdepodobnosť prípadného   zväčšenia   ujmy   navrhovateľov,   ktorú   by   nebolo   možné   úplne   napraviť konečným rozhodnutím ústavného súdu o prípadnej protiústavnosti namietaného opatrenia, a dospel   k záveru,   že   nemožno   objektívne   vylúčiť   hrozbu   vzniku   nenapraviteľnej   ujmy prejavujúcej   sa   vo sfére   rodinného   a súkromného   života   navrhovateľov,   ak   by   sa   do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu v predmetnej veci dočasne neupravili pomery účastníkov viažuce sa na túto evidenciu.

2. Ústavný súd si už v rámci predbežného prerokovania návrhu vyžiadal stanoviská k jeho   prijatiu   a opodstatnenosti   v ňom   uvedených   námietok   porušenia   základných   práv a slobôd podľa označených článkov ústavy a medzinárodných zmlúv od policajného orgánu, okresnej prokuratúry a okresného úradu, ako aj príslušné spisy týchto účastníkov konania. Stanoviská policajného orgánu zo 6. februára 2001, okresnej prokuratúry z 2. februára 2001 a okresného   úradu   zo   6.   februára   2001   boli   následne   doručené   právnemu   zástupcovi navrhovateľov na vyjadrenie. Ústavný súd zároveň umožnil navrhovateľom a ich právnemu zástupcovi   nahliadnuť do   spisov   zaslaných   týmito   účastníkmi   spolu   s ich   stanoviskami. Právny zástupca navrhovateľov sa k nim následne písomne vyjadril v podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2001.

Po prijatí návrhu na konanie sa na základe žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti prijatého návrhu a ku konaniu ústneho pojednávania následne vyjadrili alebo mali možnosť písomne   vyjadriť   policajný   orgán,   okresná   prokuratúra   a okresný   úrad.   Ich   podania z 30. mája,   6.   júna   a 28.   mája   2001   obsahujúce   prevažne   už   len   súhlasné   stanovisko k upusteniu   od   ústneho   pojednávania   ústavný   súd   doručil   na   vyjadrenie   právnemu zástupcovi   navrhovateľov,   ktorý   v podaní   z 28.   júna   2001   taktiež   súhlasil   s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Vzhľadom   na   obsah   vyjadrení   účastníkov   k opodstatnenosti   návrhu   ústavný   súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V dôsledku toho senát predmetný návrh   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených, ako aj na základe obsahu dotknutých spisov.

Podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia účinnosti   tohto   zákona   (20.   marca   2002)   nerozhodlo   vo   veci   samej,   môže   do   30   dní od nadobudnutia účinnosti   tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie podľa tohto zákona; v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po nadobudnutí jeho účinnosti.   Vzhľadom   na to,   že navrhovatelia ani ich   právny zástupca takúto   žiadosť   nepodali,   ústavný   súd   posudzoval   podanie   navrhovateľov   podľa   zákona o ústavnom   súde   v pôvodnom   znení,   t.   j.   v znení   právnych   predpisov   účinných   pred uvedenou novelou zákona o ústavnom súde.

II.

Na základe spisov policajného orgánu sp. zn. ORP: ČTS-1227/PP-OV-99, okresnej prokuratúry   sp.   zn.   2   Pv   221/00,   spisového   materiálu   okresného   úradu   a vyjadrení účastníkov konania možno skutkový stav veci zhrnúť nasledovne:

Zo spisu policajného orgánu sp. zn. ORP: ČTS-1227/PP-OV-1999 vyplýva, že na základe písomného oznámenia z 3. decembra 1999 a následného osobného oznámenia zo 7. decembra 1999 A. K. vo veci šikanovania jej syna maloletého P. K., nar. 1987, policajný orgán vykonal preverovanie, v rámci ktorého o. i. vypočul maloletého P. K. za prítomnosti matky A. K. (7. 12. 1999), maloletého M. B. a maloletého A. Ž. za prítomnosti zástupkyne základnej školy E. G. (10. 12. 1999), JUDr. Ľ. B. za účelom podania vysvetlenia (3. 1. 2000)   a uznesením   z 9.   marca   2000   podľa   § 159   ods.   2   Trestného   poriadku   (ďalej   aj „Tr. por.“) s poukázaním na § 11 ods. 1 písm. d) Tr. por. vec trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona (ďalej aj „Tr. zák.“), ktorý spáchali maloletí M. B. a A. Ž., odložil, pretože   trestné   stíhanie   je   neprípustné.   V odôvodnení   uviedol,   že   „preverovaním   bolo zistené a preukázané, že k spáchaniu hore uvedeného tr. činu došlo, ale nakoľko páchatelia pre nedostatok veku nie sú trestne zodpovední, preto je odloženie veci odôvodnené“. Toto uznesenie   bolo   doručené   A.   K.   31. marca   2000   a okresnej   prokuratúre   9.   marca   2000. Zo spisu nevyplýva, že by toto uznesenie bolo doručené zákonným zástupcom maloletého M. B.

Z dokladov,   ktoré   predložil   okresný   úrad,   vyplýva,   že   v súvislosti   s uvedeným preverovaním   okresný   úrad   dostal   23.   decembra   1999   žiadosť   policajného   orgánu o prešetrenie pomerov v rodine maloletých M. B. a A. Ž. a že 5. mája 2000 policajný orgán zaslal okresnému úradu na jeho žiadosť opis uznesenia z 9. marca 2000.

Všeobecná zdravotná poisťovňa, pobočka Banská Bystrica, listom z 26. apríla 2000 vyzvala   zákonných   zástupcov   maloletého   navrhovateľa   na   úhradu   nákladov   vo   výške 441,60 Sk za zdravotnú starostlivosť, ktorú poskytli jej poistencovi P. K., s poukazom na to, že   „Dňa   10.   9.   1999   Váš   syn   napadol   (P.   K.)   a to   tak,   že   ho   udrel   lakťom   do   hlavy a spôsobil mu zranenie, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie. Zodpovednosť za škodu na zdraví   sa   konštatuje   v správe   (policajného   orgánu)   pod   č. ORP:   ČTS-1227/PP-OV-99. Na základe   § 422   a nasl.   Občianskeho zákonníka   o zodpovednosti   za   škodu,   zodpovedá za túto   v danom   prípade   Váš   syn.   Spoločne   a nerozdielne   s ním   zodpovedáte   Vy,   ako zákonný zástupca maloletého“.

Na základe podnetu JUDr. J. B. a preskúmania veci Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici 15. júna 2000 pod sp. zn. 1 KPt 348/00-16 okresná prokuratúra pokynom z 19. júna 2000 uložila policajnému orgánu doplniť preverovanie a podľa výsledkov vo veci opätovne rozhodnúť. Poukázala na názor krajskej prokurátorky, podľa ktorého doterajšie výsledky preverovania jednoznačne nenasvedčujú tomu, že konanie maloletých vykazuje znaky činu inak trestného, právne kvalifikovaného ako trestný čin útlaku podľa § 237 Tr. zák., resp. trestný   čin   vydierania   podľa   §   235   ods.   1   Tr.   zák.,   a to   či   už   z hľadiska   naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty a taktiež z hľadiska stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Okresná prokurátorka v pokyne ďalej uviedla, že „rozhodnutie podľa § 159 ods. 2 Tr. por. nie je rozhodnutím urobeným v rámci trestného stíhania, ale pred jeho začatím. Takéto rozhodnutie nie je prekážkou pre ďalšie konanie a preto možno konať vo veci ďalej bez   toho,   aby   bolo   toto   rozhodnutie   zrušené   v konaní   o mimoriadnych   opravných prostriedkoch“.   Zároveň   požiadala,   aby   pred   opätovným   rozhodnutím   jej   bol   spisový materiál predložený na zaujatie stanoviska.

Následne   v zaujatí stanoviska   zo 7.   júla 2000 uviedla,   že   „po   zhodnotení stupňa nebezpečnosti   konania   pre   spoločnosť   u podozrivých   maloletých   M.   B.   a A. Ž.,   ktorý v danom   prípade   výrazne   znižuje   aj   správanie   samotného   maloletého   poškodeného maloletého   P.   K.,   čo   je   zrejmé   z podaného   vysvetlenia   triednej   učiteľky,   spolužiakov, z hodnotenia jeho osoby ukladám vec podľa § 159 ods. 1 Tr. por. odložiť, nakoľko nejde o podozrenie z trestného činu a nie je na mieste vybaviť vec inak“. Nariadila, aby jej bolo doručené uznesenie o odložení s tým, aby skutok, ktorého sa mali obaja maloletí dopustiť, bol kvalifikovaný ako podozrenie z trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. por. Zároveň nariadila podľa § 159 ods. 4 Tr. por. uznesenie doručiť zákonnému zástupcovi maloletého   poškodeného   P.   K.,   ktorý   má   právo   proti   uzneseniu   o odložení   veci   podať sťažnosť.

Policajný orgán uznesením z 11. júla 2000 pod rovnakou spisovou značkou, pod ktorou bolo vydané predchádzajúce uznesenie z 9. marca 2000, v zmysle uvedeného pokynu okresnej   prokurátorky   vec   podľa   §   159   ods.   1   Tr.   por.   odložil,   pretože   vo   veci   nejde o trestný čin a nie je na mieste vybaviť vec inak. V odôvodnení uviedol, že „vykonaným preverovaním   bolo   zistené,   že   konanie   M.   B.   a A. Ž.   bolo   podmienené   aj   samotným správaním sa poškodeného P. K. Z dôvodu, že ich konanie nevykazuje znaky skutkovej podstaty   trestného   činu,   je   odloženie   veci   odôvodnené“.   Toto   uznesenie   bolo   doručené A. K. Zo spisu nevyplýva, že by bolo doručené zákonným zástupcom maloletého M. B.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   v rozhodnutí   o prijatí   podnetu   navrhovateľov na konanie   konštatoval,   že   uznesenie   policajného   orgánu   z 11.   júla   2000   –   pre navrhovateľov   priaznivé   –   predstavuje   konečný   výsledok   predmetného   trestného preverovania   maloletého   navrhovateľa.   Hoci   toto   rozhodnutie   formálne   nezrušilo predchádzajúce   uznesenie   z 9. marca   2000,   jednako   ho   celkom   nahradilo,   takže   prvé rozhodnutie   je   už   bez   právneho   významu   a nemôže   sa   ho   preto   nikto   na   ujmu navrhovateľov   dovolávať.   Toto   rozhodnutie   však   policajný   orgán   nedoručil   okresnému úradu,   tak   ako   mu   doručil   predchádzajúce   rozhodnutie.   Navrhovatelia   v čase   podania podnetu na ústavný súd (27. decembra 2000) nemali o jeho existencii a obsahu vedomosť. Dozvedeli sa o ňom až v priebehu konania pred ústavným súdom, keď im a ich právnemu zástupcovi ústavný súd umožnil nahliadnuť do spisu policajného orgánu, ktorého obsahom je aj toto rozhodnutie.

Zo spisu okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 221/00 vyplýva, že JUDr. Ľ. B. podala 4. mája 2000   okresnej   prokuratúre   sťažnosť,   v ktorej   o.   i.   uviedla,   že   „ako   zákonnému zástupcovi označeného páchateľa nám žiadne rozhodnutie v uvedenej veci nebolo doručené a ani   nijakým   iným   spôsobom   sme   neboli   o výsledku   preverovania   informovaní“. V odpovedi z 12. mája 2000 okresná prokuratúra uviedla o. i., že „zákonný zástupca nie je oprávnený na to, aby mu bolo uznesenie o odložení veci podľa § 159 ods. 2 Tr. por. vôbec oznámené.   Zákonný   zástupca   nemá   ani   právo   na   podanie   sťažnosti   proti   takémuto uzneseniu. Podľa § 137 ods. 1 Tr. por. uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet. Ani maloletý podozrivý, ani jeho zákonní zástupcovia nemajú procesné postavenie osoby, ktorá dala svojím návrhom podnet   na   vydanie   uznesenia   o odložení   veci.   Nie   sú   tiež   osobami,   ktorých   sa   takéto uznesenie priamo týka. Uznesenie o odložení veci podľa § 159 ods. 2 Trestného poriadku s poukázaním na ust. § 11 ods. 1, písm. d/ Tr. por. nezakladá maloletému podozrivému, ani jeho zákonnému zástupcovi žiadne práva alebo povinnosti, má len deklaratórny charakter.“

Zo   spisového   materiálu   okresného   úradu   vyplýva,   že   v súvislosti   s uvedeným preverovaním okresný úrad listom zo 14. januára 2000 podal policajnému orgánu na jeho žiadosť   o prešetrenie   pomerov   v rodine   maloletého   navrhovateľa   „Zistenie   pomerov   – odpoveď“,   v ktorej   okrem   iného   uviedol,   že   „Maloletý   pochádza   z úplnej   rodiny   a žije v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi a sestrou (...), dochádzka do školy je pravidelná, vymeškáva   len   z dôvodu   nemoci.   Neospravedlnené   hodiny   nemá.   Prospech   má   veľmi dobrý,   znížená   známka   zo   správania   nebola   (...),   políciou   ešte   nebol   vyšetrovaný a v evidencii sociálneho kurátora ešte nebol (...)“.

Listom   z 11.   októbra   2000   označeným   ako   „Oznámenie“   okresný   úrad   oznámil JUDr. J. B. „zistené skutočnosti vo veci trestnej činnosti maloletého M. B.“. Podľa tohto oznámenia „Rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 15. 06. 2000 pod č.   1   KPt   348/00-13,   bolo   uložené   okresnému   prokurátorovi   zabezpečiť   doplnenie preverovania   a opätovne   vo   veci   rozhodnúť.   Obvodné   oddelenie   PZ   SR   B.   Bystrica   – východ   uskutočnilo   vo   veci   vzťahujúcej   sa   na   spis   ORP-1227/PP-OV-99   doplnenie preverovania   a spisový   materiál   odstúpilo   okresnej   prokuratúre.   Okresná   prokurátorka JUDr.   H.   nás   telefonicky   informovala   o skutočnosti,   že   vo   veci   už   bolo   rozhodnuté a uvedený spis je v archíve. O skutočnosti, ako bolo vo veci rozhodnuté, nás uznesením neinformovali, ani OO PZ SR a ani okresná prokuratúra. Maloletý M. B. je v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže Okresného úradu v B. Bystrici odo dňa 23. 12. 1999 a bude až do doby kým nedosiahne vek plnoletosti“.

Ústavnému   súdu   do jeho   rozhodnutia   vo veci   samej   neboli   účastníkmi   konania oznámené   žiadne   nové   skutočnosti   týkajúce   sa   vedenia   maloletého   M.   B.   v evidencii ťažkovychovateľnej mládeže.

Okresný úrad o vedení tohto registra uviedol, že „Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v Bratislave v záujme zabezpečenia jednotného postupu okresných úradov pri vykonávaní sociálnej pomoci pre rodiny s deťmi, vydalo zásady evidencie detí v rodinách odkázaných na poskytnutie niektorej z foriem sociálnej pomoci. V zmysle týchto zásad sa vedie základná evidencia detí v registri Om (ochrana mládeže), ktorý obsahuje potrebné údaje   o deťoch   a rodinách,   ktoré   majú   trvalé   bydlisko   v územnom   obvode   príslušného okresného   úradu.   Tento   register   sa   vedie   osobitne   pre   každý   rok   a dieťa,   ktorému   sa poskytuje   sociálna   pomoc,   môže   byť   v registri   Om   zapísané   len   raz   (...)   Na   oddelení sociálnoprávnej ochrany a prevencie, odboru sociálnych vecí, okresného úradu sa vedie aj pomocná evidencia v nasledovnom členení /na schválených tlačivách ŠEVT-u/ : a, register detí v ústavnej a ochrannej výchove /ŠEVT 21 031 0/b, register dohľadov /ŠEVT 21 032 0/c, register ťažkovychovateľných detí do 15 rokov /ŠEVT 21 033 0/d, register ťažkovychovateľných mladistvých od 15 do 18 rokov /ŠEVT 21 034 0/ a iné.Základný register Om sa vedie na tlačivách – ŠEVT 21 008.

V zmysle   vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   a sociálnych   vecí   Slovenskej socialistickej republiky č. 151/1988 Zb. v znení neskorších platných právnych predpisov sa podľa § 25 za ťažkovychovateľné dieťa považuje aj dieťa, ktoré sa dopustilo skutku, ktorý má znaky trestného činu spáchaného úmyselne.Zo základného registra Om sa každoročne ku dňu 31. 12. za predchádzajúce roky vyraďujú z evidencie také deti, u ktorých odpadli dôvody ich ďalšieho sledovania a to:

- v dôsledku zmeny výchovných a sociálnych pomerov v rodine

- deti, ktoré dosiahli plnoletosť

- deti, ktorým sa neposkytuje sociálna prevencia ani sociálnoprávna ochrana

- deti, ktoré boli právoplatne osvojené

- deti, ktoré zomreli.

Z registra Om sa každoročne vyraďujú aj deti, ktorým sa preukázateľne poskytla niektorá služba alebo dávka sociálnej pomoci jednorazove (...)“.

Register „ťažkovychovateľných detí (do 15 rokov)“ vedený na tlačive „ŠEVT – 21 033   0   –   LIST   8“,   ktorý   zaslal   ústavnému   súdu   okresný   úrad,   obsahuje   rubriky   pod nasledovným označením: číslo; Om; došlo dňa; meno; priezvisko a osobné údaje dieťaťa; bydlisko;   škola   –   trieda;   spáchaný   trestný   čin;   nariadená   ochranná   výchova,   ústavná výchova, výchovné opatrenia; poznámka.

Register   „ťažkovychovateľných   mladistvých   (15   –   18   rokov)“   vedený   na   tlačive „ŠEVT – 21 034 0 – List 9“ obsahuje tieto rubriky: číslo; OM; došlo dňa; meno, priezvisko a osobné   údaje   mladistvého;   bydlisko;   vzdelanie,   kvalifikácia;   rodinná   anamnéza; oznámenie č...urobila VB   podľa   paragrafu  ...tr.   zákona; väzba; právoplatné rozhodnutie súdu v..., číslo, dňa; druh trestu, podmienečne odsúdený, nepodmienečne odsúdený, iné; oznámenie súdu, nápravnovýchovného ústavu o realizácii výkonu trestu odňatia slobody, o prepustení dňa.

III.

Predmetom návrhu je údajné porušenie práv zaručených v čl. 19 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 14 dohovoru, čl. 17, čl. 24 ods. 1 a čl. 26 paktu a čl. 16 a čl. 2 ods. 1 DPD. Tieto články znejú :

Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy).

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a náboženstvo,   politické,   či   iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (čl. 12 ods. 2 ústavy).

Každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromia   a rodinného   života,   obydlia a korešpondencie.

Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade   so   zákonom   a nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru).

Užívanie   práv   a slobôd   priznaných   týmto   Dohovorom   sa   musí   zabezpečiť   bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (čl. 14 dohovoru).

Nikto   nesmie   byť   vystavený   svojvoľnému   zasahovaniu   do   súkromného   života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť.

Každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom (čl. 17 ods. 1 a 2 paktu).

Každé dieťa má bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku alebo rodu právo na takú ochranu,   ktorá   mu   patrí   s ohľadom   na   jeho   postavenie   maloletého,   zo strany   rodiny, spoločnosti a štátu (čl. 24 ods. 1 paktu).

Všetci   sú   si   pred   zákonom   rovní   a majú   právo   na   rovnakú   ochranu   zákona   bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu (čl. 26 paktu).

Štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou   tohto   Dohovoru,   sa   zaväzujú   rešpektovať a zabezpečiť práva ustanovené týmto Dohovorom každému dieťaťu nachádzajúcemu sa pod ich   jurisdikciou   bez akejkoľvek   diskriminácie podľa   rasy,   farby   pleti,   pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov alebo zákonných zástupcov (čl. 2 ods. 1 DPD).

Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života,   rodiny,   domova   alebo   korešpondencie   ani   nezákonným   útokom   na   svoju   česť a povesť.

Dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom (čl. 16 ods. 1 a 2 DPD).

Navrhovatelia   uviedli,   že   u maloletej   osoby   nemôže   pre   nedostatok   veku   dôjsť k vzneseniu obvinenia pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku a ku klasickému konaniu. Trestné preverovanie pred začatím trestného stíhania vzhľadom na jeho priebeh, rozhodnutia v ňom prijaté, ako aj možné nepriaznivé následky predstavuje zásah do súkromného a rodinného života maloletého a jeho zákonných zástupcov,   ktorého   následky   pretrvávajú   aj   naďalej.   V rozsahu,   v ktorom   bol   ich   návrh prijatý   na   ďalšie   konanie,   navrhovatelia   namietali   porušenie   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, tak ako je toto garantované v ústave a v označených článkoch medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, z týchto dôvodov:

a)   namietali,   že   im   zákonným   spôsobom   neboli   oznámené rozhodnutia   a   nemali žiadnu   vedomosť   o doplnení   preverovania   po   15.   júne   2000   a rozhodnutí   vo   veci. Oznámenie matky P. K., priebeh a výsledky trestného preverovania majú za následok, že maloletý je od 23. decembra 1999 v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže okresného úradu a že v nej bude až do doby, kým nedosiahne vek plnoletosti. Prvé uznesenie, pre navrhovateľov   nepriaznivé,   bolo   okresnému   úradu   poskytnuté,   avšak   druhé,   pre navrhovateľov   priaznivejšie,   nie.   Keďže   ich   syn   nemal   v škole   ani   zníženú   známku z chovania, ide evidentne o sociálnu prevenciu podľa § 5 ods. 2 písm. a) bodu 5 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, to znamená sociálnu prevenciu, ktorá sa vykonáva pre maloletého, ktorý sa dopustil konania so znakmi trestného činu. O tom, že maloletý je vedený v tejto evidencii od 23. decembra 1999, sa navrhovatelia dozvedeli   až   z oznámenia   okresného   úradu   z 11. októbra   2000.   Z vyjadrenia   okresného úradu k podnetu a ani z písomných materiálov, ktoré ústavnému súdu zaslal, nezistili žiaden právny titul pre takéto evidovanie maloletého navrhovateľa; žiadali preto, aby ústavný súd uložil okresnému úradu povinnosť vyradiť ho z tejto evidencie;

b)   porušenie   práva   na   súkromný   a rodinný   život   namietali   aj   v spojitosti s príslušnými   ustanoveniami   zakazujúcimi   diskrimináciu.   V tejto   súvislosti   uviedli,   že matke   maloletého   poškodeného   boli   doručované   uznesenia,   rodičom   maloletého navrhovateľa nebolo ani jedno z týchto uznesení úradne oznámené, a to ani po opakovaných námietkach.   Takéto   rozdielne   zaobchádzanie   so   zákonnými   zástupcami,   teda   aj   s ich maloletými deťmi, je neopodstatnené a znamená diskrimináciu, pretože rodičia sú povinní a oprávnení vo vzťahu k svojim maloletým deťom bez ohľadu na to, či tieto majú procesné postavenie poškodeného alebo podozrivého.

Policajný   orgán,   okresná   prokuratúra   a okresný   úrad   sa   k predmetnému   návrhu písomne vyjadrili len tak, že zo svojho hľadiska uviedli skutkový stav veci (inak zhodne ako v časti II odôvodnenia) bez toho, aby zároveň reagovali aj na námietky, ktoré k ich postupu vyslovili navrhovatelia. Napriek tomu, že tieto orgány štátu explicitne nevyjadrili svoj názor na   vec   aj   z hľadiska   označených   článkov   ústavy   a medzinárodných   zmlúv   o ľudských právach   a základných   slobodách,   nemožno   pochybovať   o tom,   že   svoj   postup,   ktorý navrhovatelia označili za porušenie ich práv zaručených v týchto článkoch, žiaden z nich za takéto porušenie nepovažoval. Iný záver nie je možné zaujať, ak sa vezme do úvahy aj ich konanie,   presnejšie   ich   nečinnosť   po   doručení   rozhodnutia   ústavného   súdu   o prijatí predmetného návrhu na konanie.

V tomto rozhodnutí bolo uvedené, že predmetom ďalšieho skúmania ústavného súdu z hľadiska   označených   ustanovení budú   námietky   navrhovateľov   vzťahujúce   sa   na taký postup týchto orgánov, ktorý má spoločného menovateľa v „zaradení a vedení maloletého navrhovateľa   v evidencii   ťažkovychovateľnej   mládeže   okresného   úradu“,   a   teda   že predmetom posúdenia bude predovšetkým právny dôvod, pre ktorý okresný úrad zaradil maloletého   do   tejto   evidencie   a stále   ho   v nej   vedie.   Napriek   tomu,   že   z odôvodnenia rozhodnutia o prijatí návrhu na konanie je zrejmé, že sa tak stalo z dôvodu, že okresný úrad nebol uznesením informovaný „o skutočnosti, ako bolo vo veci rozhodnuté“, ani policajným orgánom,   ani   okresnou   prokuratúrou,   policajný   orgán   toto   uznesenie   (z   11.   júla   2000) dodatočne   okresnému   úradu   nedoručil   a   okresná   prokuratúra   na   jeho   doručenie   nedala príslušný pokyn ani inak sa nepostarala o to, aby okresný úrad zosúladil svoju evidenciu so skutočnosťou. Avšak úplne nepochopiteľný sa javí v tejto súvislosti postup okresného úradu, ktorý z doručeného rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom ústavný súd v súvislosti s nariadením   predbežného   opatrenia   uviedol,   že   „nemožno   objektívne   vylúčiť   hrozbu vzniku   nenapraviteľnej   ujmy   prejavujúcej   sa   vo   sfére   rodinného   a súkromného   života navrhovateľov“, sám musel zistiť, že pre ďalšie vedenie maloletého navrhovateľa v tejto evidencii už nemá ten právny dôvod, na základe ktorého ho do nej zaradil, a že je preto nevyhnutné maloletého - pri absencii iného dôvodu - z tejto evidencie vyradiť a vyradenie oznámiť jeho zákonným zástupcom a ústavnému súdu k tomuto konaniu. Okresný úrad však namiesto toho „doplnenie vyjadrenia“ zo 6. júna 2001, ktoré následne po tomto rozhodnutí ústavného súdu urobil, doplnil len „prílohami“ obsahujúcimi tlačivá   ŠEVT-u, na ktorých vedie okrem iného aj „registre ťažkovychovateľných detí“. Tým viac je toto jeho konanie zarážajúce, ak podľa vlastného udania sa „vyraďujú z evidencie také deti, u ktorých odpadli dôvody ich ďalšieho sledovania“. Postup orgánu štátu, ktorý vykazuje znaky arbitrárnosti, tak ako je tomu v prípade uvedeného postupu okresného úradu po doručení rozhodnutia ústavného súdu, je sám osebe nezlučiteľný s ústavnými normami, ktoré ustanovujú princíp právneho štátu (napr. čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy).

Z hľadiska   článkov,   ktorých   ochrany   sa   dovolali   navrhovatelia,   bolo   potrebné predovšetkým posúdiť, či namietaný postup uvedených orgánov štátu (policajného orgánu, okresnej prokuratúry a okresného úradu) možno považovať za zásah do základných práv navrhovateľov,   ktoré   im   tieto   články   zaručujú,   t.   j.   najmä   do   ich   práva   na   ochranu súkromného   a rodinného   života,   a či   v kladnom   prípade   je   možné   tento   z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základného práva.

Ústava pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Keďže základné práva a slobody   podľa   ústavy   je   potrebné   vykladať   a uplatňovať   v zmysle   a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 dohovoru.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol,   že   pojem   „súkromný   život“   je   pojem široký, ktorý nemožno vyčerpávajúcim spôsobom definovať, najmä ho nemožno obmedziť na „intímnu sféru“ a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry. Ochrana súkromného života musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a rozvíjať vzťahy so svojimi   blížnymi   a vonkajším   svetom,   z ktorého   nemožno   vylúčiť   ani   profesijnú a pracovnú   činnosť.   Ochrana   „rodinného   života“   sa   týka   súkromia   jednotlivca   v jeho rodinných   vzťahoch   voči   iným   fyzickým   osobám,   čo   v sebe   zahŕňa   vzťahy   sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne (pozri I. ÚS 13/00 a v ňom citované rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ďalej len „ESĽP“).

Z judikatúry   ESĽP   ďalej   vyplýva,   že   nielen   uchovávanie   údajov   týkajúcich   sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do poľa pôsobnosti čl. 8 ods. 1 dohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sú systematicky zhromažďované a zaznamenávané do registrov vedených štátnou mocou (napr. rozsudky Leander v. Švédsko z 26.   marca   1987,   §   48,   Amann   v.   Švajčiarsko   zo 16. februára   2000,   § 69 a   Rotaru v. Rumunsko zo 4. mája 2000, § 43).

S ohľadom   na   túto   judikatúru   a konkrétne   okolnosti   danej   veci,   najmä neinformovanie rodičov o prijímaných opatreniach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ktoré je v ich starostlivosti a výchove, a jeho vedenie v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže, ústavný   súd   kvalifikoval   namietaný   postup   policajného   orgánu,   okresnej   prokuratúry a okresného úradu ako zásah do práva navrhovateľov na ochranu súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy.

Ústava   v tomto   článku   nezaručuje   ochranu   súkromného   a rodinného   života   pred akýmkoľvek   zasahovaním.   Zaručuje   ochranu   len   pred   takým   zasahovaním,   ktoré   je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj právnické   osoby   zasahovať   do   súkromného   a rodinného   života   iných   vtedy,   ak   ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie (II. ÚS 7/99). Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Ústavný súd už judikoval, že pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch (I. ÚS 13/00).

Z uvedeného   vyplýva,   že   „zákonnosť“   je   základnou   podmienkou   (základným princípom)   zlučiteľnosti   opatrenia   (postupu),   ktorým   dochádza   k zasahovaniu,   s čl.   19 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd skúmal nielen to, či namietaný postup orgánov štátu mal v čase, keď k nemu došlo (ďalej len „v rozhodujúcom čase“), oporu v zákonnej úprave, ale aj to, či jej výklad a uplatňovanie s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu   boli   v súlade   s ústavou   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   a medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorých ochrany sa popri ústavnej ochrane navrhovatelia   dovolali.   Vo   vzťahu   k okresnému   úradu   išlo   o posúdenie   namietaného postupu   najmä   z hľadiska   príslušných   ustanovení   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   o sociálnej pomoci   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sociálnej   pomoci“)   a zákona Slovenskej národnej rady č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   sociálneho   zabezpečenia“) a vo vzťahu   k policajnému   orgánu   a okresnej   prokuratúre   išlo   o posúdenie   ich   postupu z hľadiska príslušných ustanovení Trestného poriadku, najmä tých jeho ustanovení, na ktoré sa odvolala okresná prokuratúra.

K namietanému postupu okresného úradu

Podľa pôvodného znenia ustanovenia § 20 písm. g) bodu 2 zákona o štátnej správe sociálneho zabezpečenia „obvodný úrad podieľa sa na prevýchove ťažkovychovateľných detí, najmä výchovnou a poradenskou starostlivosťou; vedie ich evidenciu“. S účinnosťou od 13. mája 1992 novela tohto zákona (zákon č. 195/1992 Zb.) zmenila toto ustanovenie tak,   že   „obvodný   úrad   podieľa   sa   na   prevýchove   detí   s poruchami   správania,   najmä výchovnou a poradenskou starostlivosťou; vedie ich evidenciu“. V tomto znení, ktoré už nepoužívalo   označenie   „ťažkovychovateľných   detí“,   bolo   toto   ustanovenie   platné   až do novely tohto zákona (zákon č.   222/1996 Z. z.),   ktorá s účinnosťou   od 24. júla 1996 ustanovila,   že   „okresný   úrad   poskytuje   výchovnú   starostlivosť   rodinám,   v ktorých   je ohrozená výchova a vývoj detí, a rodinám, z ktorých boli deti vyňaté z dôvodu zlyhania výchovnej funkcie rodiny, na účely jej obnovy a deťom s poruchami správania“ (§ 20 písm. b) bod 3 cit. zákona). V jeho znení sa už vedenie evidencie týchto detí výslovne neuvádza. Následne s účinnosťou od 1. júla 1998 bolo toto ustanovenie zrušené zákonom o sociálnej pomoci, ktorý v rozhodujúcom čase upravil právomoc okresného úradu v oblasti sociálnej prevencie tak, že „sociálna prevencia sa vykonáva najmä pre maloletého (...)“ „s poruchami správania“ (§ 5 ods. 2 písm. a) bod 2. cit. zákona); ďalej pre maloletého, „ktorý sa dopustil konania so znakmi trestného činu“ (§ 5 ods. 2 písm. a) bod 5. cit. zákona). Tento zákon definuje sociálnu prevenciu ako odbornú činnosť na predchádzanie a na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana (§ 5 cit. zákona); zákon zároveň ustanovuje jej formy, medzi ktoré patrí aj „vyhľadávacia činnosť“, ktorou je okrem iného „vyhľadávanie maloletých s poruchami správania“ (§ 6 ods. 2 písm. b) cit. zákona). Ďalšou z jej foriem je „nápravná činnosť“, ktorú zákon charakterizuje ako „súhrn postupov na dosiahnutie pozitívnej zmeny v konaní občana s cieľom zmierniť alebo prekonať hmotnú núdzu alebo sociálnu núdzu, ktorú   občan   nemôže   z objektívnych   alebo   zo   subjektívnych   dôvodov   zmierniť   alebo prekonať sám ani s pomocou rodiny; obsahuje aj výchovné usmerňovanie občanov, najmä s cieľom odstrániť nedostatky vo výchovných pomeroch maloletého“ (§ 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 cit. zákona).

Zákon   o sociálnej   pomoci   zrušil   ustanovenia   vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva a sociálnych vecí Slovenskej socialistickej republiky č. 151/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon   o sociálnom   zabezpečení a zákon   Slovenskej   národnej   rady   o pôsobnosti   orgánov Slovenskej socialistickej republiky v sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   ktoré   upravovali   starostlivosť   o ťažkovychovateľné   deti a mladistvých. V rozhodujúcom čase táto vyhláška, a teda ani ustanovenie § 25, na ktoré sa odvolal okresný úrad (pozri časť II), už nebola platným právnym predpisom a nebolo možné podľa nej postupovať pri vytváraní a vedení evidencie detí v registroch. V tejto súvislosti sa okresný   úrad   odvolal   ešte   aj   na   „zásady   evidencie   detí   v rodinách   odkázaných   na poskytnutie   niektorej   z foriem   sociálnej   pomoci“,   ktoré   vydalo   príslušné   ministerstvo v záujme   zabezpečenia   jednotného   postupu   okresných   úradov   pri   vykonávaní   sociálnej pomoci pre rodiny s deťmi. Tieto zásady však nemožno považovať ani za „iný všeobecne záväzný právny predpis“, a nie to za „zákon“, ktorý ústava vyžaduje ako podmienku sine qua non ústavnosti obmedzovania základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy; pozri tiež čl. 41 ods. 1 a ods. 4 až 6 ústavy). Odhliadnuc od toho „princíp zákonnosti“ znamená aj existenciu   dostatočne   „prístupných   a predvídateľných“   právnych   predpisov   (napr.   cit. rozsudok Amann, § 55); túto požiadavku uvedené zásady nepochybne nespĺňajú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   zákon   o sociálnej   pomoci nepoužíva   označenie   „ťažkovychovateľných   detí“   a ani   výslovne   neuvádza   vedenie evidencie okresným úradom v tejto oblasti sociálnej prevencie, tak ako ho výslovne uvádza pri sociálnej prevencii napríklad u maloletých s ťažkým zdravotným postihnutím (§ 5 ods. 2 písm. c) v spojení s § 68 zákona). Napriek tomu však podľa názoru ústavného súdu platná právna   úprava   o sociálnej   prevencii   môže   byť   dostatočným   zákonným   podkladom   pre vedenie určitej evidencie aj v tých prípadoch výkonu sociálnej prevencie, v ktorých zákon výslovnú úpravu o vedení evidencie neobsahuje. Ak má totiž sociálna prevencia, a najmä jej vyhľadávacia   činnosť,   splniť   zákonom   sledovaný   účel   a cieľ,   musí   byť   vykonávaná efektívne a účinne, čo je bez určitej evidencie údajov týkajúcich sa súkromného a rodinného života   nemysliteľné.   Toto   konštatovanie však   platí   len pre   tie   prípady,   ktoré   je možné zahrnúť pod zákonné ustanovenia o sociálnej prevencii, a iba v rozsahu, ktorý vyplýva z účelu a cieľa tej-ktorej ustanovenej formy sociálnej prevencie.

Ústavná podmienka „zákonnosti zásahu“, ktorý spočíva v zhromažďovaní, evidovaní, uchovávaní   a používaní   údajov   týkajúcich   sa   súkromného   a rodinného   života   osôb,   pre ktoré sa sociálna evidencia okresným úradom vykonáva, však ešte vyžaduje, aby bol zákon pre dotknuté osoby „predvídateľný“, t. j. aby bol vyjadrený dostatočne presne na to, aby umožnil   každej   osobe   prispôsobiť   správanie.   Pretože   citovaný   zákon   sa   v uvedených prípadoch   sociálnej   prevencie   nezmieňuje   o rozsahu   a podmienkach   výkonu   právomoci okresného úradu   vo   veci   zhromažďovania, zaznamenávania a uchovávania údajov,   teda zákon   neupresňuje   podmienky   vytvárania   registrov,   postupy,   ktoré   majú   byť   dodržané, informácie,   ktoré   môžu byť uchované,   overovanie   ich   pravdivosti   a ani údaje,   ktoré   sú prípadne   zakázané,   môže   okresný   úrad,   ktorý   takýto   zákon   aplikuje,   vytvárať, viesť a používať   evidenciu   údajov   týkajúcich   sa   súkromného   a rodinného   života   len   striktne v limitoch zákonnej úpravy sociálnej prevencie a iba v rozsahu, ktorý je pre jej ustanovené prípady nevyhnutný s ohľadom na účel a cieľ ustanovených foriem sociálnej prevencie, inak jeho postup nemôže byť kvalifikovaný ako „predvídateľný“ pre dotknuté osoby a nebude ho preto možné považovať za taký, ktorý má základ v zákonnej úprave. Následne ani zásah, ktorý takýto postup spôsobuje do práva na ochranu súkromného a rodinného života, nebude možné podľa ústavy považovať za oprávnený.

Okresný úrad listom z 11. októbra 2000 oznámil rodičom maloletého navrhovateľa, že na základe   zistených   skutočností   „vo veci   trestnej   činnosti“   je ich   syn   „v   evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže“ okresného úradu „odo dňa 23. 12. 1999 a bude až do doby kým   nedosiahne   vek   plnoletosti“.   V tomto   liste   označenom   ako   „Oznámenie“   zároveň okresný úrad uviedol, že v súvislosti s doplnením preverovania a opätovným rozhodnutím vo veci ich okresná prokurátorka telefonicky informovala „o skutočnosti, že vo veci už bolo rozhodnuté a uvedený spis je v archíve“, ale „o skutočnosti, ako bolo vo veci rozhodnuté, nás   uznesením   neinformovali,   ani   OO   PZ   SR   a ani   okresná   prokuratúra“.   Z listu   teda vyplýva,   že   okresný   úrad začal   viesť   maloletého navrhovateľa   v tomto   registri   výlučne z dôvodu   jeho   „trestnej   činnosti“.   Tento   dôvod   možno   priradiť   k   dôvodu,   ktorý   zákon o sociálnej pomoci uvádza v ustanovení § 5 ods. 2 písm. a) bodu 5, podľa ktorého „sociálna prevencia sa vykonáva pre maloletého, ktorý sa dopustil konania so znakmi trestného činu“.

Podľa názoru ústavného súdu je tento list dostatočným dôkazom o tom, že v danej veci postup okresného úradu pri výkone sociálnej prevencie, ktorého súčasťou je vedenie maloletého   navrhovateľa   okresným   úradom   v „registri   ťažkovychovateľnej   mládeže od 23. decembra 1999 až do dosiahnutia jeho plnoletosti“ (30. októbra 2004), nemá základ v zákonnej úprave.

Účel a cieľ sociálnej prevencie sa má podľa zákona o sociálnej pomoci dosiahnuť „odbornou činnosťou“ (§ 5 ods. 1 zákona o sociálnej pomoci), ktorá je vlastná jednotlivým ustanoveným formám sociálnej prevencie. Vzhľadom na dôvod, ktorý uviedol okresný úrad, a   formy   sociálnej   prevencie,   ktoré   ustanovuje   zákon,   treba   postup   okresného   úradu považovať   za   súčasť   „nápravnej   činnosti“,   ktorá   „obsahuje   aj   výchovné   usmerňovanie občanov,   najmä   s   cieľom   odstrániť   nedostatky   vo   výchovných   pomeroch   maloletého“. Z listu   vyplýva,   že   jeho   odoslanie   rodičom   maloletého,   ktorí   sú   zodpovední   za   jeho starostlivosť a výchovu, je vôbec prvou činnosťou okresného úradu po deviatich mesiacoch odvtedy, čo podľa listu okresný úrad začal evidovať maloletého navrhovateľa v registri ťažkovychovateľnej mládeže. O relevantnosti údaja o čase, odkedy bol maloletý zaradený do tejto evidencie, však možno mať pochybnosti, pretože, ako to zo spisu okresného úradu vyplýva,   ešte   14. januára   2000   okresný   úrad   podával   správu   policajnému   orgánu o prešetrení   pomerov   v   rodine   maloletého   v tom   zmysle,   že   maloletý   „v   evidencii sociálneho kurátora ešte nebol“. Zo správy, ale aj z iných písomností vyplýva, že okresný úrad v tom čase už mal vedomosť o inkriminovanom incidente maloletého so spolužiakom. Na základe hodnotenia, ktoré okresný úrad v tejto správe urobil o osobe maloletého a o jeho pomeroch,   nemožno   vyvodiť   také   jeho   zistenia,   ktoré   by   svedčili   o   „nedostatkoch   vo výchovných   pomeroch   maloletého“   alebo o takých   skutočnostiach,   ktoré   by dovoľovali kvalifikovať   maloletého   ako   „ťažkovychovateľné   dieťa“   (pozri   časť   II).   Čas   údajného zaradenia maloletého do „evidencie ťažkovychovávateľnej mládeže“ sa inak kryje s časom, keď   okresný   úrad   dostal   žiadosť   policajného   orgánu   o prešetrenie   pomerov   v   rodine maloletého navrhovateľa a o podanie správy. Takáto žiadosť mohla byť prípadne podnetom pre   okresný   úrad   na   začatie   „vyhľadávacej   činnosti“   ako   ustanovenej   formy   sociálnej prevencie   pre   „maloletých   s   poruchami   správania“,   ale   nemohla   sama   osebe   legitímne a dostatočne odôvodniť zapísanie maloletého do evidencie ťažkovychovateľnej mládeže.

Až uznesenie policajného orgánu z 9. marca 2000 mohlo byť dôvodom pre okresný úrad na začatie sociálnej prevencie, ktorá sa podľa zákona o sociálnej pomoci vykonáva pre maloletého,   ktorý   sa   dopustil   konania   so   znakmi   trestného   činu.   Toto   uznesenie   bolo okresnému   úradu   doručené   5.   mája   2000.   Samotné   toto   uznesenie   však   neumožňuje kvalifikovať maloletého navrhovateľa ako „ťažkovychovateľné dieťa“ a iné vlastné zistenia a poznatky o výchovných pomeroch maloletého a o jeho správaní než tie, ktoré okresný úrad   uviedol   vo   svojej   správe   zo   14.   januára   2000,   ktoré   by   prípadne   dovoľovali prehodnotiť vtedy vyjadrené závery o rodinných pomeroch a osobe maloletého, okresný úrad nedržal a ani neuviedol v liste adresovanom rodičom maloletého. Za tejto situácie, ak podľa názoru ústavného súdu „odborná činnosť“ okresného úradu „na predchádzanie a na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch“ v správaní maloletého navrhovateľa, na ktoré mohlo poukázať okresnému úradu uznesenie policajného orgánu z 9. marca 2000, mohla pozostávať z takých jeho postupov, ktoré by v rámci „výchovného usmerňovania“ maloletého obsahovali aj jeho vedenie v určitej evidencii okresného úradu, nemohla   už   zahŕňať   taký   jeho   postup,   ktorý   vyplynul   z   listu   adresovaného   rodičom maloletého. Tento list je vzhľadom na svoj obsah, formu a celkové jeho vyznenie zjavným prekročením uvedeného rámca zákonnej úpravy sociálnej prevencie, ktorú má na jej základe vykonávať okresný úrad.

Od konečného uznesenia policajného orgánu z 11. júla 2000 okresný úrad už totiž nemal právny dôvod na vykonávanie sociálnej prevencie pre maloletého navrhovateľa ako „pre maloletého, ktorý sa dopustil konania so znakmi trestného činu“ (pozri časť II). Obsah jeho listu z 11. októbra 2000 bol teda objektívne v rozpore so skutočnosťou. Je síce pravda, že   okresný   úrad   nemal   o   tomto   uznesení   vedomosť.   Z listu   ani   z   iných   písomností dotknutých orgánov štátu však nevyplýva, že by okresný úrad tak ako v prípade uznesenia z 9. marca 2000 požiadal policajný orgán o jeho zaslanie. Okresný úrad sa pri zisťovaní konečného   výsledku   preverovania   vo   veci   maloletého   navrhovateľa   obmedzil   len   na neurčitú telefonickú informáciu okresnej prokurátorky. Okresný úrad teda napriek neistote, ktorú   mal   vo   veci   konečného   výsledku   preverovania   policajným   orgánom   a okresnou prokuratúrou   a   ktorú   ani   nezakrýval   v   liste   zaslanom   rodičom   maloletého,   týmto autoritatívne oznámil, že ich syna pre jeho trestnú činnosť vedie a bude viesť až do doby, kým   nedosiahne vek   plnoletosti,   v   „evidencii   ťažkovychovávateľnej   mládeže“.   Okresný úrad si teda pre svoj postup v rámci „výchovného usmerňovania“ maloletého navrhovateľa, ktorý pozostáva z vedenia maloletého v evidencii ťažkovychovateľnej mládeže, nielenže nezadovážil informácie zodpovedajúce skutočnosti, ale pripísal tejto evidencii, ktorej už samotný názov je spôsobilý zasiahnuť do súkromného a rodinného života maloletého a jeho rodičov,   taký   význam,   ktorý   táto   evidencia   s   ohľadom   na   zákonnú   úpravu   sociálnej prevencie nemá a nemôže mať. Tento postup okresného úradu nemožno potom považovať za taký, ktorý má základ v zákone, a v dôsledku toho ani zásah do práv navrhovateľov na ochranu   súkromného   a rodinného   života,   ku   ktorému   týmto   postupom   došlo   a naďalej dochádza, za oprávnený.

Vzhľadom   na   uvedené   okresný   úrad   postupom,   ktorým   vedie   maloletého navrhovateľa   v evidencii   ťažkovychovateľnej   mládeže   od   23.   decembra   1999   doteraz, porušil   základné   právo   navrhovateľov   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd vo vzťahu k tomuto orgánu štátu rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku, teda okrem vyslovenia porušenia uvedeného práva uložil okresnému úradu aj povinnosť vyradiť maloletého navrhovateľa z tejto evidencie dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 77 ods. 1 písm. d) OSP   zaniká   zároveň   týmto   dňom   predbežné   opatrenie   uložené   okresnému   úradu v rozhodnutí ústavného súdu o prijatí podnetu navrhovateľov.

K namietanému postupu policajného orgánu a okresnej prokuratúry

Po prijatí návrhu navrhovateľov na konanie pred ústavným súdom boli vo vzťahu k policajnému   orgánu   a okresnej   prokuratúre   jeho   predmetom   námietky   týkajúce   sa postupu,   ktorým   policajný   orgán   neoznámil   navrhovateľom   uznesenia   z 9. marca   2000 a z 11.   júla   2000   a okresnému   úradu   uznesenie   z 11.   júla   2000,   resp.   ktorým   okresná prokuratúra neupovedomila navrhovateľov a okresný úrad o výsledku svojho preskúmania postupu policajného orgánu v nadväznosti na vedenie maloletého navrhovateľa v evidencii ťažkovychovateľnej   mládeže.   Ústavný   súd   tento   postup   v oboch   prípadoch   posúdil z hľadiska príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Uznesenie   z 9.   marca   2000   o odložení   veci,   v ktorom   sa   konštatuje,   že   došlo k spáchaniu   trestného   činu   maloletým   navrhovateľom   (spolu   s   ďalším   maloletým), policajný orgán vydal podľa § 159 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec uznesením, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 11 ods. 1 (...), t. j. aj v prípade, ak ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná (§ 11 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku). Policajný orgán zistil, že maloletí páchatelia pre nedostatok veku nie sú trestne zodpovední. Na zásah prokurátora a po doplnení preverovania policajný orgán uznesením z 11. júla 2000 znova vo veci rozhodol, tentoraz podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak nejde vo veci o podozrenie z trestného činu, prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán odloží   vec   uznesením,   ak   nie   je   na   mieste   vybaviť   vec   inak   (...).   V odôvodnení   tohto unesenia o odložení veci policajný orgán konštatoval, že konanie maloletého navrhovateľa (a ďalšieho maloletého) nevykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Podľa   §   159   ods.   4   Trestného   poriadku   uznesenie   o odložení   veci   treba   doručiť poškodenému. Poškodený môže proti uzneseniu o odložení veci podať sťažnosť. Uznesenie o odložení veci podľa odsekov 2 a 3 musí byť doručené do 48 hodín prokurátorovi, ktorý je oprávnený tieto rozhodnutia preskúmať a neodôvodnené rozhodnutia zrušiť. Oznamovateľ sa o odložení veci vyrozumie, ak o to podľa § 158 ods. 1 požiadal.

Podľa § 159 ods. 5 Trestného poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba má právo žiadať prokurátora, aby preskúmal postup vyšetrovateľa a policajného orgánu podľa odsekov 1 až 3. Túto žiadosť treba prokurátorovi ihneď predložiť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.

Podľa § 137 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením odpisu uznesenia.

Okresná prokuratúra v odpovedi z 12. mája 2000 na sťažnosť matky maloletého navrhovateľa,   že   „zákonnému   zástupcovi   maloletého   páchateľa   nebolo   doručené   žiadne rozhodnutie a ani nijakým spôsobom neboli   rodičia maloletého informovaní o výsledku preverovania“,   uviedla,   že   „zákonný   zástupca   nie   je   oprávnený   na   to,   aby   mu   bolo uznesenie o odložení veci podľa § 159 ods. 2 Tr. por. vôbec oznámené. Zákonný zástupca nemá ani právo na podanie sťažnosti proti takémuto uzneseniu. Podľa § 137 ods. 1 Tr. por. uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo týka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet. Ani maloletý podozrivý, ani jeho zákonní zástupcovia nemajú procesné postavenie osoby, ktorá dala svojím návrhom podnet na vydanie uznesenia o odložení veci. Nie sú tiež osobami, ktorých sa takéto uznesenie priamo týka. Uznesenie o odložení veci podľa § 159 ods. 2 Trestného poriadku s poukázaním na ust. § 11 ods. 1, písm. d/ Tr. por. nezakladá maloletému podozrivému, ani jeho zákonnému zástupcovi žiadne práva alebo povinnosti, má len deklaratórny charakter“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   tento   právny   názor   z   ústavného   hľadiska neudržateľný.   Už   bolo   uvedené,   že   neinformovanie   rodičov   o   prijímaných   opatreniach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ktoré je v ich starostlivosti a výchove, je zásahom do ich práva na ochranu súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorý na   to,   aby   bol   podľa   ústavy   oprávnený,   musí   mať   základ   v zákonnej   úprave,   dbať   na podstatu   a zmysel   obmedzovaného   práva   a slobody,   sledovať   legitímny   cieľ   a byť nevyhnutný a primeraný na dosiahnutie sledovaného cieľa.

Okresná prokuratúra postup spočívajúci v nedoručení, resp. neoznámení uvedených uznesení   policajného   orgánu   zákonným   zástupcom   maloletého   navrhovateľa   odôvodnila citovanými   ustanoveniami   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   má   pochybnosť,   či   tieto ustanovenia Trestného poriadku môžu slúžiť ako zákonný základ pre takýto postup, najmä ak sa v ustanovení § 137 ods. 1 Trestného poriadku výslovne uvádza, že „uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka“, čo je podľa názoru ústavného súdu prima facie aj prípad   uvedených   uznesení   vo   vzťahu   k maloletému   navrhovateľovi.   Ústavný   súd   však nepovažoval v danej veci za nevyhnutné vyjadriť sa k zákonnosti tohto postupu, pretože v každom   prípade   výklad   a uplatnenie   týchto   zákonných   ustanovení   s ohľadom   na konkrétne okolnosti danej veci neboli svojimi účinkami v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných   právnych   predpisov.   V danej   veci   obidve   uznesenia   obsahovali   dôležité skutočnosti   týkajúce   sa   starostlivosti   a výchovy   maloletého   navrhovateľa   jeho   rodičmi, o čom svedčí aj vyššie uvedený postup okresného úradu. Ústava zaručuje osobitnú ochranu detí   a mladistvých   (čl.   41   ods.   1   druhá   veta   ústavy).   Účasť   rodičov   v rozhodovacom procese, v ktorom sa prijímajú opatrenia týkajúce sa ich detí, má základný význam pre výkon práv, ktoré im a ich deťom ústava zaručuje v čl. 41 ods. 4 ústavy (starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť). Rodičia, ktorí sa starajú o deti, musia preto v rozhodovacom procese, v ktorom orgán štátu prijíma opatrenia týkajúce sa ich detí, zohrávať dostatočne významnú úlohu. Aby mohli rodičia túto svoju úlohu riadne plniť, musia im byť doručené alebo inak včas a spôsobom zodpovedajúcim povahe a významu prijímaného opatrenia oznámené rozhodnutia, ktoré sa týkajú ich maloletých detí.

V danej   veci   ani   policajný   orgán,   ani   okresná   prokuratúra   takto   nepostupovali a rodičom maloletého navrhovateľa neumožnili efektívnu účasť v rozhodovacom procese týkajúcom   sa   ich   maloletého   syna.   Policajný   orgán   im   žiadne   z uvedených   uznesení nedoručil ani neoznámil; okresná prokuratúra k tomu nedala policajnému orgánu príslušný pokyn, hoci zákonní zástupcovia maloletého navrhovateľa sa toho domáhali a žiadali ju, aby preskúmala   postup   policajného   orgánu   vo   veci.   Práve   na   základe   ich   podnetu   okresná prokuratúra   nakoniec nariadila policajnému orgánu doplniť preverovanie vo veci, avšak následne o jeho konečnom výsledku nedala navrhovateľom žiadnu informáciu. Potrebnú informáciu o výsledku doplnenia preverovania vo veci nedostal ani okresný úrad, ktorý v súvislosti   s vedením   maloletého v evidencii   ťažkovychovateľnej   mládeže o ňu okresnú prokuratúru   telefonicky   žiadal.   Policajný   orgán   nezaslal   okresnému   úradu   konečné uznesenie z 11. júla 2000, hoci mu predtým zaslal uznesenie, ktoré bolo týmto uznesením plne nahradené.

Zo   spisov   týchto   orgánov   štátu   ani   z ich   vyjadrení   urobených   v konaní   pred ústavným súdom nemožno zistiť žiadny taký dôvod, ktorý by v danej veci mohol prevážiť ich   postup   (nedoručenie   uvedených   uznesení,   resp.   neoznámenie   konečného   výsledku preverovania   navrhovateľom)   nad   legitímnym   záujmom   rodičov   o získanie   užitočných informácií   o opatreniach   prijatých   v rozhodovacom   procese   vedenom   týmito   orgánmi vo veci ich maloletého syna, a teda ktorý by mohol namietaný postup týchto orgánov štátu z ústavného   hľadiska   ospravedlniť.   Zásah   do   práv   na   ochranu   súkromného   a rodinného života navrhovateľov, ku ktorému došlo týmto postupom policajného orgánu a okresnej prokuratúry, nemožno preto považovať za oprávnený.

Pretože   postup   týchto   orgánov,   ktorým   sa   neoprávnene   zasiahlo   do   práva navrhovateľov na ochranu súkromného a rodinného života, sa zároveň podstatne odlišoval od   ich   postupu   k matke   maloletého   poškodeného,   ktorej   ako   osobe,   ktorá   dala   na preverovanie svojím   návrhom   podnet,   boli   doručované (oznamované) uznesenia   vydané v rámci tohto preverovania, pričom pre takúto odlišnosť neboli dané objektívne a relevantné dôvody,   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   tohto   základného   práva   navrhovateľov uvedeným postupom policajného orgánu a okresnej prokuratúry aj v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy,   ktorý   ustanovuje   zákaz   diskriminácie.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   tak,   ako   je uvedené vo výroku rozhodnutia.

K námietkam týkajúcim sa označených článkov medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách

Navrhovatelia   na   základe   rovnakých   skutočností,   z akých   vychádzali   pri   svojich námietkach o porušení ústavy, namietali aj porušenie príslušných článkov medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách.

Vzhľadom na to, že vyslovením porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy sa naplnil aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže v danej veci   poskytnúť   právu   alebo   slobode   podľa   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach a základných   slobodách,   ktorých   porušenie   navrhovatelia   namietali,   ústavný   súd   už nepovažoval za odôvodnené vysloviť sa aj k namietanému porušeniu označených článkov týchto medzinárodných zmlúv (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2002