SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 219/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 34/2015z 19. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“,v citovanom texte aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 5 Sžf 34/2015 z 19. novembra 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, žesťažovateľka podala na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobuproti Finančnému riaditeľstvu SlovenskejrepublikyBanskáBystricaopreskúmaniezákonnostijehorozhodnutiač. 1100302/1/551918/2014/5060 zo 16. decembra 2014. Krajský súd uznesením sp. zn.2 S 47/2015 zo 17. marca 2015 uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok v sume 10 €podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) za podanie urobenéelektronickými prostriedkami zaručeným elektronickým podpisom. Proti tomuto uzneseniusťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak,že uznesenie krajského súdu potvrdil.
3. Sťažovateľka tvrdí, že namietaným uznesením boli porušené jej označené právauvedené v bode 1, resp. práva na spravodlivý súdny proces tým, že„odignoroval najdôležitejšie tvrdenie sťažovateľa“[„že elektronické podanie bolo riadne doplnené potrebným počtom rovnopisov pred vydaním uznesenia KSBA o poplatku za tvorbu rovnopisov a doplnenie výslovne avizoval pri elektronickom podaní, a preto nebolo potrebné, aby súd podľa § 42 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. vyhotovil rovnopisy (kópie) podania na náklady sťažovateľa“, pozn.], a tiež preto, že„svoje rozhodnutie postavil na prísnom formálnom hodnotení dôkazov, bez ohľadu na okolnosti prípadu a argumenty sťažovateľa“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovilporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, aby totouznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trovprávneho zastúpenia a tiež to, aby ústavný súd„podal výklad k určeniu výšky súdneho poplatku v prípade, že účastník pr. vzťahu nedoplní podanie urobené elektronickými prostriedkami, teda či má v tomto prípade povinnosť hradiť pevne stanovený poplatok alebo má uhradiť náhradu nákladov súdu na vyhotovenie rovnopisov a kópií“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené ani nebolo(pozri odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu s. 1 až 3).
9. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených právuznesením najvyššieho súdu (bod 1) z dôvodov uvedených v bode 3. Ústavný súd popreskúmaní jej námietok konštatuje, že sťažnosť treba považovať na prvý pohľad za zjavneneopodstatnenú. Je nepochybné, že aj v tejto veci názor sťažovateľky vyjadruje iba odlišnýprávny názor na preukázaný skutkový stav, avšak bez toho, aby indikoval relevantnýústavnoprávny rozmer a priamu vecnú súvislosť týchto námietok s namietaným porušenímoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym a skutkovýmposúdením vyrubenia súdneho poplatku všeobecnými súdmi podľa položky 20a sadzobníkasúdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, a požaduje, abyústavný súd urobil v tejto veci výklad pre samotnú sťažovateľku, teda v tejto časti (pozrizáver bodu 4) je sťažnosť podaná aj neoprávnenou osobou.
10. V danom konkrétnom kontexte nemajú tieto námietky už na prvý pohľad žiadnuústavnoprávnu intenzitu a argumentácia sťažovateľky nemá takisto žiadny súvis s podstatoua obsahom označených práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiežs právom na spravodlivý súdny proces (súdne konanie), ktoré je zakotvené v čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže tieto práva sú výsledkové (m. m. I. ÚS 91/2016 a tam citovaná judikatúra),čo nemožno konštatovať o tejto veci vyrubenia súdneho poplatku podľa zákona o súdnychpoplatkoch. Prihliadajúc na uvedené a tiež na výklad a aplikáciu pojmov „občianske právaalebo záväzky“ a „trestné obvinenie“ v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,ústavný súd dospel preto k záveru o zjavne neopodstatnenosti jej sťažnosti vo vzťahuk údajnému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
11. V tejto veci nie sú podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu splnenépodmienky na poskytnutie ústavnej ochrany aj z iného dôvodu, keďže sťažovateľka sasťažnosťou domáha ochrany svojich práv v konaní o takú sumu (o súdny poplatok v sume10 €), ktorá je podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj všeobecnýchsúdov zjavne bagateľná (pozri m. m. II. ÚS 149/09, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 757/2014,II. ÚS 60/2015 a tam uvedenú judikatúru).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016