znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 219/2014-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ing.   Lindou Kovandovou,   Janka   Kráľa   1,   Banská   Bystrica,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/43/2011-79 z 19. septembra 2012 a v odvolacom   konaní   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1,   2   a 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/43/2011-79 z 19. septembra 2012 a v odvolacom konaní rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu „v   konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného (Úradu priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky   so   sídlom   v Banskej   Bystrici, ďalej   len „ÚPV SR“, pozn.) č. PP 5017-2007 II/6-2011 zo dňa 11. februára 2011 a rozhodnutia PP 5017-2007   zo   dňa   11.   02.   2011“.   Krajský   súd   (v   poradí   druhým)   rozsudkom č. k. 23 S/43/2011-79   z 19.   septembra   2012 „žaloby   žalobcu   zamietol“.   O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2012 potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd „pochybili, keď akceptovali argumenty ÚPV SR“. Sťažovateľ tvrdí, že „uvedenými rozhodnutiami a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo alebo s ním súviselo bolo porušené právo garantované článkom 46 (najmä ods. 1, 2 a 3)... Ústavy..., ako aj články Dohovoru..., konkrétne. čl. 6 ods. 1 a čl. 13“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods.   3   ústavy...,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru...   rozsudkom   Krajského   súdu... č. k. 23 S/43/2011-79   zo   dňa   19.   09.   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 6 Sžhuv/5/2012 zo dňa 27. 11. 2013, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 19. 09. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 11. 2013 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13   dohovoru   označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   (pozri bod 4).

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

9. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.   23   S/43/2012-79   z 19.   septembra   2012.   O odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013, ktorý nadobudol podľa na ňom vyznačenej doložky právoplatnosť 2. januára 2014.

10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie predmetného rozsudku krajského súdu preto, lebo na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím krajského súdu (bod 9). Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

11. Sťažovateľ namietal tiež porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013 ako súdu odvolacieho, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 23 S/43/2011-79 z 19. septembra 2012 (pozri body 2 a 9).

12. Podľa čl. 46 ústavy(1)   Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky.

(2)   Kto   tvrdí,   že bol na svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13.   Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   predovšetkým   namietal,   že   sa „... postupom   a rozhodnutiami   KS   BB   a NS   SR   porušili   základné   právo   sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“ (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu pozri bod 10), teda právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Článkom 46 ods. 1 (a tiež čl. 46 ods. 2) ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 (a tiež čl. 46 ods. 2) ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   (a   tiež   aj administratívnym) rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

15.   V   prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o   odmietnutie   spravodlivosti   majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Nespokojnosť   sťažovateľa   s   obsahom rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   je   dôkazom   o   jeho   neústavnosti   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   a 2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Najvyšší   súd   po   oboznámení relevantných   častí   prvostupňového   rozhodnutia,   odvolacích   dôvodov   sťažovateľa a stanoviska žalovaného v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c   ods.   1   veta   prvá   OSP)   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP   v spojení   s   §   246c   ods.   1   veta   prvá   OSP);   odvolanie   prejednal   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Predmetom   súdneho   prieskumu   je   rozhodnutie   č.   PP   5017-2007   II/6-2011 z 11. februára 2011, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   ako   „správny poriadok“) v spojení s § 51 ods. 5 zákona č. 435/2001 Z. z. rozklad zamietol a rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 13. augusta 2010 č. PP 5017-2007, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pokračovanie v konaní vo veci patentu PP 5017-2007 s názvom   „Spôsob   prípravy   mastencového   produktu   s   vysokým   stupňom   čistoty“,   pričom rozhodnutie   o   zastavení   konania   o   predmetnej   prihláške   patentu   zo   14.   januára   2010 zostalo v platnosti, a to z dôvodu, že spoluprihlasovatelia neodstránili úradom vytýkané nedostatky,   t.   j.   nepredložili   úradu   doklad   o   prevode   práv   na   riešenie   z   piatich spolupôvodcov na dvanástich spoluprihlasovateľov podľa § 12 ods. 3 a § 37 ods. 5 písm. f/ patentového zákona, ktoré bránili ďalšiemu konaniu o prihláške patentu PP 5017-2007 a mali za následok zastavenie konania o predmetnej prihláške patentu.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   rozhodnutím   Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. PP 5017-2007 z 14. januára 2010 bolo v súlade s ustanovením § 40 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z. z. zastavené konanie o patentovej prihláške   zn.   spisu   PP   5017-2007   s   názvom   „Spôsob   prípravy   mastencového   produktu s vysokým stupňom čistoty“ z 26. februára 2007 prihlasovateľa TANO CONTO, s. r. o., Podháj 57, 974 05 Banská Bystrica a to z dôvodu, že sa v stanovenej (ani predĺženej) lehote sa prihlasovateľ nevyjadril a vytýkané nedostatky neodstránil, hoci bol správou úradu z 26. januára 2009 upozornený, že patentová prihláška vykazuje nedostatky, ktoré bránia jej zverejneniu. Proti predmetnému rozhodnutiu rozklad podaný nebol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 22. februára 2010.

Ďalej   mal   najvyšší   súd   z   administratívneho   spisu   preukázané,   že   úrad   doručil patentovému   zástupcovi   Ing.   F.   výsledok   predbežného   prieskumu   a   zároveň   vyzval patentového   zástupcu,   aby   sa   v   lehote   do   4.   decembra   2008   k   výsledku   predbežného prieskumu vyjadrili, Z výsledku prieskumu je zrejmé, že úrad žiadal predložiť platnú zmluvu o prevode práv na riešenie, ktoré je predmetom patentovej prihlášky zn. spisu PP 5017- 2007, medzi pôvodcami a subjektmi, na ktoré malo právo na riešenie prejsť s tým, že na zmluve musia byť podpísaní všetci spolupôvodcovia. Následne patentový zástupca dňa 4. decembra 2008   doručil   úradu   vyjadrenie   k správe   o prieskume,   pričom prílohou   tohto vyjadrenia bola „Dohoda o prevode práv na riešenie“ z 30. júna 2006 spolu s ďalšími 6 prílohami. Na základe uvedeného úrad vykonal predbežný prieskum patentovej prihlášky a jeho   výsledok   opätovne   zaslal   patentovému   zástupcovi,   ktorého   zároveň   vyzval,   aby v lehote do 28. marca 2009 odstránil vytýkané nedostatky, konkrétne vytýkal, že predložená „Dohoda o prevode práv na riešenie“ nemá všetky náležitosti, keďže na predloženej dohode sú podpísaní len spolupôvodcovia, ale nie je tam podpísaný ani jeden z prihlasovateľov, na ktorých má právo na riešenie prejsť. Následne patentový zástupca opakovane žiadal celkovo 7 krát úrad o predĺženie lehoty, naposledy dňa 1. októbra 2009 žiadal o predĺženie lehoty do 1. decembra 2009 na vyjadrenie k správe o prieskume PP 5017-2007, pričom z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že do uvedeného dňa nebolo úradu podané žiadne písomné vyjadrenie k veci, resp.   namietanie nesprávneho posúdenia predloženej zmluvy, resp. postupu úradu,

Podaním doručeným úradu dňa 22. marca 2010 požiadal patentový zástupca Ing. F. podľa § 51 zákona č. 435/2001 Z. z. o pokračovanie v konaní vo veci patentovej prihlášky č. PP 5017-2007, v ktorej žiadosti reagoval na správu úradu o výsledku prieskumu z 26. januára 2009 a požiadal o vyčiarknutie spoločnosti Ing. I. K. - ECCO FATTO, Banská Bystrica   zo   zoznamu   prihlasovateľov   a   taktiež   požiadal   o vyčiarknutie   zo   zoznamu prihlasovateľov   spoločnosť   VARS   Slovakia,   s.   r.   o.   Banská   Bystrica.   Zároveň   úradu oznámil,   že   súhlas   (podpisy)   prihlasovateľov   s   prevodom   práv   bol   realizovaný   formou Dodatku č. 1 k „Dohode o prevode práv“, ktorý predloží dodatočne.

Oznámením o zamietnutí žiadosti o pokračovanie v konaní z 13. apríla 2010 úrad požiadal patentového zástupcu Ing. F., aby sa v lehote do 29. apríla 2010 vyjadril ku skutočnostiam, ktoré majú za následok nevyhovenie jeho žiadosti o pokračovanie v konaní. Ako dôvod nevyhovenia žiadosti úrad označil, že k žiadosti o pokračovanie v konaní nebola priložená   platná   zmluva   o   prevode   práva   na   riešenie   na   prihlasovateľov,   ktorá   by obsahovala všetky potrebné náležitostí, teda spolu so žiadosťou nebol v zmysle ustanovenia §   51   ods.   2   patentového   zákona   urobený   aj   zmeškaný   úkon,   a   to   najneskôr   do   dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu vydaného v dôsledku zmeškania lehoty. Na základe oznámenia úradu doručil patentový zástupca dňa 28. apríla 2010 svoje vyjadrenie aj s prílohami v počte 23, ktoré tvorili dohody a darovacie zmluvy.

Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 435/2001 Z. z. ak účastník konania pred úradom zmeškal úradom určenú lehotu na vykonanie úkonu, môže po uplynutí tejto lehoty požiadať úrad o pokračovanie   v   konaní   a   zároveň   urobiť   zmeškaný   úkon,   a   to   najneskôr   do   dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu, vydaného v dôsledku zmeškania lehoty. Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 435/2001 Z. z. úrad zamietne žiadosť o predĺženie lehoty alebo žiadosť o pokračovanie v konaní, ktorá nezodpovedá podmienkam podľa ods. 1 alebo 2, alebo jej nemožno vyhovieť podľa ods. 4; pred rozhodnutím o zamietnutí žiadosti úradu umožní žiadateľovi vyjadriť sa k zisteným dôvodom, na ktorých základe má byť žiadosť zamietnutá.

Z   ustanovenia   §   51   ods.   5   patentového   zákona   vyplýva,   že   správny   orgán   pred aplikáciou   tohto   ustanovenia   uskutočňuje   správnu   úvahu   a   hodnotí,   či   žiadosť o pokračovanie v konaní zodpovedá podmienkam podľa ods. 2 a v súlade s tým citované ustanovenie ukladá úradu povinnosť umožniť žiadateľovi vyjadriť sa k zisteným dôvodom, v danom prípade k dôvodom zamietnutia žiadosti o pokračovaní v konaní.

Najvyšší   súd   poukazuje   na   to,   že   v   rámci   prieskumu   zákonnosti   rozhodnutia vydaného podľa § 51 ods. 5 patentovaného zákona sa skúma iba správna úvaha a splnenie procesných podmienok na pokračovanie v konaní.

Podľa   §   245   ods.   2 OSP   pri   rozhodnutí,   ktoré   správny orgán   vydal na základe zákonom   povolenej   voľnej   úvahy   (správne   uváženie),   preskúmava   súd   iba,   či   také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Vychádzajúc z obsahu odvolacích námietok, odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi konania   nie   je   sporné,   že   k   žiadosti   o   pokračovanie   v   konaní   podanej   v   zákonnej dvojmesačnej   lehote   podľa   §   51   ods.   2   patentového   zákona   nebol   zároveň   urobený   aj zmeškaný úkon, ktorý bránil žalovanému v konaní o patentovej prihláške zn. spisu PP 5017- 2007. Túto skutočnosť v odvolaní potvrdil aj samotný žalobca.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   ustanovenie   §   51   ods.   2   patentového   zákona jednoznačne požaduje, aby k žiadosti o pokračovanie v konaní bol urobený aj zmeškaný úkon, ktorý bol dôvodom zastavenia konania dôvodiac ďalej, že citované ustanovenie ako predpoklad pokračovania v konaní vyžaduje kumulatívne splnenie nasledovných zákonných podmienok:

1) účastník konania pred úradom zmeškal úradom určenú lehotu na vykonanie úkonu

2) účastníkom konania bola podaná žiadosť o pokračovanie v konaní

3) účastník konania zároveň urobil aj zmeškaný úkon

4)   účastník   konania   podal   žiadosť   a   zároveň   urobil   zmeškaný   úkon   najneskôr do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu.

Posúdenie   splnenia   zákonných   podmienok   na   pokračovanie   v   konaní   je   vecou správnej   úvahy   žalovaného,   pričom   odvolaciemu   súdu   v   danom   prípade   prináleží   iba zhodnotiť, či jeho postup nevybočil zo zákonného rámca, a či následne konajúci správny orgán svoje rozhodnutie náležité odôvodnil.

Dôvodom zamietnutia žiadosti o pokračovanie v konaní o patentovej prihláške zn. PP 5017-2007 bolo v danom prípade, že súčasne so žiadosťou o pokračovanie v konaní nebol urobený aj zmeškaný úkon, konkrétne nebola v zákonnej lehote predložená úradom požadovaná dohoda o prevode práv na riešenie s potrebnými náležitosti. Až po uplynutí zákonnej lehoty, táto uplynula dňa 23. apríla 2012, keď posledný deň lehoty (22. apríla 2012) pripadol na nedeľu, urobil patentový zástupca dňa 28. apríla 2012 zmeškaný úkon doručením jednotlivých dohôd a zmlúv. Z uvedeného je evidentné, že zmeškaný úkon bol urobený až po uplynutí zákonnej lehoty a pokiaľ konajúce správne orgány túto skutočnosť vyhodnotili v rámci správnej úvahy za relevantnú pre zamietnutie žiadosti o pokračovanie v konaní, nevybočili z medzí ustanovenia § 51 ods. 2 patentového zákona,

Námietky, ktorými žalobca poukazoval na nesprávny postup žalovaného ktorým, podľa jeho názoru žiadal predloženie neexistujúceho dokumentu, podľa názoru najvyššieho súdu v danom   konaní   neobstoja.   Najvyšší   súd   v tejto súvislosti   zastáva   názor,   že tieto námietky mali byť' obsiahnuté v rozklade proti rozhodnutiu o zastavení konania zn. PP 5017-2007   zo   14.   januára   2010,   avšak   predmetné   rozhodnutie   rozkladom   napadnuté nebolo.

Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a preto krajský   súd   nepochybil,   keď   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   preto   napadnutý   rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 244 ods. 1 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v tomto konaní nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.»

19.   Predmetné   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vo   svojej   konštantnej judikatúre   zdôrazňuje,   že   postup   a   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Uvedený právny záver sa vzťahuje aj na právo na účinný právny prostriedok nápravy zaručené čl. 13 dohovoru (bod 12), ktoré v danom   prípade   obsahovo   korešponduje   so   základným   právom   na   preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu všeobecným súdom.

23.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva „na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím...“ (pozri bod 12) zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy.

Vychádzajúc z právnych záverov ústavného súdu prezentovaných v bode 21 ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť odmieta aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením označeného práva a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014