SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 219/2012-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/288-24953/11/Rem zo 7. októbra 2011 a tiež rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave č. 1040505/146/2012/5081 z 23. januára 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“, pozn.), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) č. 738/320/288-24953/11/Rem zo 7. októbra 2011 a tiež rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, resp. „porušovateľ“) č. 1040505/146/2012/5081 z 23. januára 2012.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že daňový úrad rozhodnutím č. 738/320/288-24953/11/Rem zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“) vydal „podľa zákona č. 150/2001 Z. z.... a zákona č. 511/1992 Zb...“ daňovú exekučnú výzvu voči daňovému dlžníkovi... (t. j. sťažovateľke, pozn.). O odvolaní sťažovateľky z 21. októbra 2011 proti predmetnej daňovej exekučnej výzve rozhodlo finančné riaditeľstvo rozhodnutím č. 1040505/146/2012/5081 z 23. januára 2012 (ďalej aj „rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu zo 7. októbra 2011.
3. Sťažovateľka uviedla (bez bližšej konkretizácie), že proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva tiež podala na všeobecnom súde „žalobu o preskúmanie postupov a rozhodnutí správnych orgánov“. Aby nedošlo „k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať s ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správa aj túto ústavnú sťažnosť“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné práva sťažovateľa:... podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím daňového úradu č. č. 738/320/288- 24953/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/146/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.
Rozhodnutia daňového úradu... a Finančného riaditeľstva sa zrušujú a Daňovému úradu Košice a Finančnému riaditeľstvu... sa zakazuje pokračovať v ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.
Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následných rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom zrušenia ňou označených rozhodnutí (body 3 a 4).
9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na všeobecnom súde (bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010, I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku (prípadne žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012