znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 219/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   P.   P.   o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. februára 2011 (ďalej len „uznesenie NS SR“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že: „Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20 C/116/2005-408 z 12. 05. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/195/2009 z 27. 10. 2009 boli žalovaní Krajské riaditeľstvo PZ SR Banská Bystrica a Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici zaviazaní zaplatiť JUDr. P. P. (ďalej len sťažovateľ) každý, náhradu nemajetkovej ujmy 4.979,09,- EUR.

Ďalším   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   z   29.   01.   2010   č.   k. 20 C/116/2005-499 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. 04. 2010 č. k. 17 Co/63/2010-545 boli žalovaní zaviazaní k náhrade trov konania.

Na   podklade   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   odporca)   uznesením   sp.   zn.   5 MCdo/7/2010, 5 MCdo/18/2010 z 23. 02. 2011 (doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 03. 03. 2011) zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. 10. 2009 č. k. 17 Co/195/2009-464 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. 04. 2010 č. k. 17 Co/63/2010-545.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „sa úplne odchýlil od záverov súdu prvého stupňa   a   odvolacieho   súdu.   Rozhodnutie...   je   svojvoľné,   neudržateľné,   ústavne nekonformné, pretože sa odchyľuje od znenia príslušných ustanovení zákona tak, že zásadne popiera ich význam a účel. Bolo prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý poprel zmysel   a podstatu   práva   na   spravodlivý   proces.   Rozhodnutie   popiera   účel   predmetu ochrany osobnostných práv ústavne nekonformným spôsobom. Popiera primárny význam osobnostných práv v rozpore s ust. § 1 ods. 1 Obč. zák.“.

4. Sťažovateľ uviedol, že „V týchto okolnostiach vidí... porušenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. 02. 2011 porušené bolo.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. 02. 2011 sa zrušuje a prikazuje sa mu vo veci znovu konať.

3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR... 4/ Najvyšší súd... je povinný... nahradiť trovy konania sťažovateľovi...“

6. Sťažovateľ ako dôkazný materiál pripojil k sťažnosti namietané uznesenie NS SR.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu („spravodlivý proces“) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 8 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. februára 2011 (pozri body 4 a 5), ktorému   vytýka,   že   je „svojvoľné,   neudržateľné,   ústavne   nekonformné...,   popiera   účel ochrany   osobnostných   práv...   popiera   primárny   význam   osobnostných   práv...“ (pozri bod 3).

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri   bod   7)   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23.   februára 2011 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím   najvyššieho súdu   sa   konanie o nároku sťažovateľa (bod 2) neskončilo:

„Najvyšší súd... v právnej veci žalobcu JUDr. P. P... proti žalovaným... o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.   zn.   20   C   116/2005,   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2009, sp. zn. 17 Co 195/2009 a proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010, č. k. 17 Co 63/2010-545, takto rozhodol:

Najvyšší súd... rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2009, č. k. 17 Co 195/2009-464 v napadnutom potvrdzujúcom výroku týkajúcom sa žalovaných 1/ a 4/ zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010, č. k. 17 Co 63/2010- 545, vo výrokoch týkajúcich sa povinnosti žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.“

13.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   5   MCdo   7/2010, 5 MCdo 18/2010 „Najvyšší súd... ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky   (§   243e   ods.   1   O.   s.   p.)   na   dovolacom   súde   v lehote   jedného   roka   od právoplatnosti rozhodnutia súdu (§ 243g O. s. p.) proti rozhodnutiam, ktoré môže napadnúť týmto   opravným   prostriedkom,   preskúmal   napadnutý   rozsudok   a uznesenie   odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.), v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.“.

14.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri body 3 a 9) ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľovi   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským   súdom   uplatniť   ochranu   označeného   práva   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu druhostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára 2011.   Sťažovateľ   bude   mať/má   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv   v konaní   pred krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 z 23. februára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje   („dospel   k záveru“),   že   mimoriadnym   dovolaním   napadnutý   rozsudok odvolacieho súdu „spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené svojím uznesením zrušil rozsudok   odvolacieho   súdu   a vec   vrátil   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie (243b ods. 2 O. s. p.). Zároveň zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu, obsahom ktorého boli súvisiace výroky o trovách konania týkajúce sa žalovaných 1/ a 4/“.

17.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   sťažovateľom spochybňovaný   právny   názor   najvyššieho   súdu   o premlčateľnosti   práva   na   náhradu nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   ako   jeden   z prostriedkov   ochrany   práva   na   ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 13 ods. 2 a 3 tohto zákonníka (ktorý je v rozpore s právnym názorom sťažovateľa: „... napriek nepremlčateľnosti a neprekludovateľnosti nemajetkových nárokov vyplývajúcich z ochrany všeobecného osobnostného práva... Ak by aj prichádzalo do úvahy priznanie premlčania... čo   sťažovateľ...   nepripúšťa.“)   nie je v posudzovanom   dovolacom   rozhodnutí   (uznesenie sp. zn.   5   MCdo   7/2010,   5   MCdo   18/2010   z 23.   februára   2011)   ojedinelým   právnym záverom najvyššieho súdu, ale je právnym názorom bežne sa vyskytujúcim v rozhodovacej praxi   najvyššieho   súdu   (napr.   rozsudok   sp.   zn.   5   Cdo   278/2007   z 25.   septembra   2008, uznesenie sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17. februára 2011 a pod.).

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

19.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011