znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 219/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť S., V.,   zastúpeného advokátom JUDr.   F. Ch., K.,   ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Správy finančnej kontroly K. č. k. 3/535/2002/163 z 22. septembra 2004,   postupom   a   rozhodnutím   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky č. k. MF/013614/2004-911 z 23. novembra 2004, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 97/2005-35 z 23. mája 2007 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 75/2007 zo 16. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009   doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietalo   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Správy finančnej kontroly K. (ďalej len „správa finančnej kontroly“) č. k. 3/535/2002/163 z 22. septembra 2004 (ďalej len „rozhodnutie správy   finančnej   kontroly“),   postupom   a   rozhodnutím   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) č. k. MF/013614/2004-911 z 23. novembra 2004   (ďalej len   „rozhodnutie ministerstva   financií“),   postupom   a rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 97/2005-35 z 23. mája 2007 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“)   a postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 75/2007 zo 16. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ na odôvodnenie sťažnosti doslovne uviedol:„Podanie návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 20. 8. 2004. Príloha č. 1... Správa finančnej kontroly K. – rozhodnutie zo dňa 22. 9. 2004 č. 3/535/2002/163. Príloha č. 2...

Proti predchádzajúcemu rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie Správe finančnej kontrole K. 14. 10. 2004 s petitom tam uvedeným. Príloha č. 3...

Odvolávací orgán MF Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 23. 11. 2004 č.   MF/013614/2004/911   zamietol   odvolanie   obnovy   konania   č.   3/535/2002/163   zo   dňa 22. 9. 2004, ktoré zamieta obnovu konania a nepovoľuje. Príloha č. 4...

Následne sťažovateľ podal žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyšší súd SR zo dňa 26. 12. 2004, čo bolo v rámci príslušnosti postúpené na KS v Bratislave, ktorý svojim rozhodnutím sp. zn. 2 S 97/2005-35 zamietol. Príloha č. 5 a 6... Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie dňa 3. 07. 2007 s petitom zrušenia rozhodnutia I. st. správneho súdu a vec vrátenia na ďalšie konanie a zároveň s návrhom aby odvolávací súd zrušil rozhodnutie MF Slovenskej republiky č. 013614/2004/911 zo dňa 23. 11. 2004 s alternatívou aby vo veci rozhodol sám. Príloha č. 7...

Rozsudok NS Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 75/2007, ktorý došiel Krajskému súdu Bratislava   24.   10.   2008   bol   rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava   dňa   23.   05.   2007 č. konania 2 S 97/2005/35 potvrdený. Príloha č. 8...

Do pozornosti Ústavnému súdu dáva sťažovateľ podnet na preskúmanie rozhodnutia správy finančnej kontroly K... č. 3/535/2002/163 zo dňa 16. 09. 2002 s akcentom na článok 9. Príloha č. 9...

Stručné zhrnutie základných a ľudských práv, ktoré boli porušené. Súd pozná právo (iura novit curia a je majstrom práva the court is master of law) má sa na mysli súd všeobecný. Sťažovateľ tým mieri na to, či je daná právomoc Ústavného súdu   (PL. ÚS 1/2001 a   I. ÚS 13/2000)   a   domnieva   sa,   že   je   nevyhnutnosť   nástupu subsidiárnej   právomoci   Ústavného   súdu   SR   proti   úkonom   všeobecných   súdov   ktoré s prepáčením a úctou k ním pokladá za nesprávne a nezákonné (per nefas a per peram). Vážený Ústavný súd je nadbytočné aby sťažovateľ odpisoval ako právnická osoba porušenie svojich   základných práv   a slobôd   zakotvených v článku 2   ods.   2   Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv v spojení s medzinárodnými právnymi dokumentmi,   preto   sťažovateľ   považuje   účelnejšie   a hospodárnejšie,   aby   sa   ÚS zo skutkovým   stavom   oboznámil   bez   ďalších   duplicitných   komentárov   v   tejto   sťažnosti, vzhľadne   ÚS   to   čo   sťažovateľ   pokladá   za   porušenie   Ústavy   SR,   ktoré   sa   zakladá na 2 rovinách.

Prvou je rovina neznalosti zákona o rozpočtových pravidlách, ktorú porušila správa finančnej kontroly KE (viď. Príloha č. 9) a následne celá v kontexte, pretože sťažovateľ alfou a omegou len a len pomohol sociálnemu a pedagogickému aspektu vrátané rozpočtu SR svojej organizácii s hlbokým sociálnym cítením pre rozvíjajúcu sa generáciu.

Druhou rovinou je, že sťažovateľ bol zastrašovaný a opätovne prosím s prepáčením neschopnosťou   úradníkov,   ktorý   neovládajú   zásady   etiky   a   práva.   Veď   iba   štátnemu rozpočtu svojím konaním pomohol preto sa začal brániť, aby na tejto druhej rovine trestno právnej,   v   ktorej   mu   štátne   súdne   organy   nevyhoveli.   Všetko   je   uvedené   v   prílohách sťažovateľa...

ÚS SR po podrobnom oboznámení sa s obsahom tejto sťažnosti,   po zabezpečení si kompletného originálneho a žurnalizovaného spisu iste vzhliadne (vrátane súvisiacich uvedených konaní), že porušovatelia základného práva sťažovateľa ako (právnickej osoby) poznačenej v tejto sťažnosti interpretovali a aplikovali zákony spôsobom, že účinky takej interpretácie   a   aplikácie   nie   sú   zlučiteľné   s   Ústavou   SR   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pretože ako už bolo naznačené   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   sudov   na   strane   jednej   a   účinky   tejto právomoci (v tomto prípade) všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné zo súvisiacimi ústavno právnymi   princípmi   alebo   úpravou   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy.   Je   to   výlučne v právomoci ústavného súdu posúdiť rozhodnutia, ktoré sú súčasťou tejto ústavnej sťažnosti najme v prílohe č. 2, 4, 6, 8.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   porušovateľa   jeho   základného   práva   garantovaného ústavou SR im contreto článkom 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovorom o ochrane ľudských práv svojim konaním a vydanými rozhodnutiami vytvorili explicitnú   kontradikciu   a   nezlučiteľnosť   s   označenými   vnútroštátnymi   a   medzinárodno- právnymi normami.

Podľa   názoru sťažovateľa   všetky   napadnuté   rozhodnutia,   ktoré   sú   súčasťou tejto sťažnosti   sú   nezákonné   a   nesprávne   a   tým   sú   proti   ústavné.   Zaoberajú   sa   rozborom vo svojich odôvodneniach čiastkových a nepodstatných skutkových okolností v náväznosti na to, žiaľ obsahujú nesprávne právne posúdenia veci, ako keby sa odchýlili od veci samej, ako   keby   nevedeli   pochopiť   v   akej   ťažkej   situácii   sa   nachádzalo   školstvo   ako   také, či už to v dôsledku chyby voľnej diškrécie alebo či to robili zjavne. V domnienke sťažovateľa extrémne nelogicky so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.

Aké to môže byť porušenie rozpočtových pravidiel, keď sťažovateľ v rozpočtovom obdoby splnil podmienku účelovej a časovej viazanosti finančných prostriedkov nad rámec štátnych dotácii, predsa sa musí starať o svojich žiakov po všetkých stránkach...

Je   na   mieste   podrobiť   kontrole   všetky   napadnute   rozhodnutia   subjektov   ÚS   SR čo sa už   nedá   urobiť   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Vychádzajúc   s   uvedeného je sťažovateľ   toho   názoru,   že   je   tu   spojenie   medzi   rozhodnutiami   a odôvodneniami správnych aj súdnych orgánov a namietaním porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na súdnu a inú právnu ochranu v spojení čl. 6 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“

3. Návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit sťažnosti) sťažovateľ formuloval takto:„Na základe opísaného skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ v súlade s § 20 ods. 3 Z. z. o ÚS formuluje návrh na rozhodnutie o veci samej, ktorá je podaná v ústavno zákonnej   dvojmesačnej   lehote   a   ktorá   spĺňa   formálne   a   obsahové   náležitosti   ústavnej sťažnosti   tak,   že postupom,   prejednávaním   a   rozhodnutiami   napadnutých   subjektoch označených v úvode sťažnosti

BOLO PORUŠENÉ SŤAŽOVATELOVO ZÁKLADNÉ PRÁVO

1. Na spravodlivé súdne a iné konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd;

2. Na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení čl. 2 ods. 2 ÚS SR;

3. Sťažovateľ sa domáha aj adekvátneho finančného zadosťučinenia podľa čl. 46 ods. 3   ÚS   SR   vo   výške   50 000,-   Euro,   ktoré   budú   použité   na   výchovu   a   vzdelávanie v školskej organizácii.

4. Právny zástupca JUDr. Mgr. F. Ch. si uplatňuje trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR vo výške 330 Euro, ktoré v blízkej dobe vyšpecifikuje, pokiaľ ho ústavný súd nevyzve na túto špecifikáciu na verejnom zasadnutí a pojednávaní, o ktoré a priori sťažovateľ žiada.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   je   z hľadiska   formulácie jej odôvodnenia,   ako   aj   formulácie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   na   hranici minimálnych   kritérií.   Odôvodnenie   sťažnosti   založené   na   tvrdení   sťažovateľa,   ktorý „... považuje za účelnejšie a hospodárnejšie, aby sa ÚS zo skutkovým stavom oboznámil bez ďalších   duplicitných   komentárov   v   tejto   sťažnosti“,   je   z pohľadu   ústavného   súdu neakceptovateľné, pretože je povinnosťou sťažovateľa zastúpeného advokátom, aby sám odôvodnil   namietané   zásahy   do   svojich   práv   alebo slobôd.   Taktiež   formulácia   petitu sťažnosti nezodpovedá čl. 127 ods. 2 ústavy, keď sa sťažovateľ v merite veci domáha len vyslovenia porušenia svojich práv bez toho, aby súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil ním napádané rozhodnutia správnych orgánov (správa finančnej kontroly, ministerstvo financií) a súdov   (krajský   súd,   najvyšší   súd).   Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nie je v rozpore s § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde odôvodnený vôbec (tvrdenie,   že   tieto   prostriedky   budú   použité   na „výchovu   a   vzdelávanie   v školskej organizácii“ ústavný súd nepovažuje za odôvodnenie takéhoto návrhu). Z tohto pohľadu teda   sťažnosť   nemá   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   čo   je   síce odstrániteľný nedostatok sťažnosti, avšak ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti z ďalej uvedených dôvodov sťažovateľa na odstránenie nedostatkov nevyzýval.

7. Primárnou   podmienkou   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a jej   následné meritórne   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   existencia   právomoci   ústavného   súdu o nej rozhodnúť.   Ako   totiž   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy, ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   (vrátane   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu) nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavou a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred namietaným porušením   jeho   práv   a slobôd.   Ak   takýto   súd   existuje,   jeho   právomoc   predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).

8. Právomoc   preskúmať   napadnuté   rozhodnutie   správy   finančnej   kontroly a rozhodnutie ministerstva financií mal krajský súd v konaní začatom na podklade žaloby sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   ich   preskúmania   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku. Preto ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity nemá právomoc preskúmavať tieto   rozhodnutia   správnych   orgánov   v konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základných práv a slobôd ich postupom a rozhodnutím.

Právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bola   žaloba sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   zamietnutá,   mal   v rámci   riadneho inštančného   postupu   najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   iniciovanom   sťažovateľom. Aj v tomto smere je teda vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný   súd   preto   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   odmietol   sťažnosť   v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu správy finančnej kontroly, postupu a rozhodnutiu ministerstva financií a proti postupu a rozsudku krajského súdu.

9. V právomoci   ústavného   súdu   tak   ostalo   výlučne   posúdenie,   či   postupom a rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa, čo by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne prerokovanie a rozhodnutie.

10. Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely,   kde   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo). K organizácii   súdnej   moci   ústavný   súd   okrem   iného   uviedol,   že   ide   o dva   samostatné, navzájom   jeden   od   druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,   nie   však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 13/01), ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom   garantovaných   práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:«Rozhodnutím č. MF/013614/2004-911 zo dňa 23. 11. 2004 žalovaný správny orgán zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Správy finančnej kontroly K. č. 3/535/2002/163 zo dňa 22. 09. 2004, ktorým bol návrh žalobcu na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. b) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zamietnutý a obnova konania nebola povolená.

Svoje   rozhodnutie   o   nepovolení   obnovy   konania   žalovaný   odôvodnil   tým, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí riešil výhradne nezákonné použitie prostriedkov Štátneho rozpočtu Slovenskej republiky účastníkom konania, t. j. právnickou osobou   –   viď   §   21   ods.   2   zákona   č.   303/1995   Z.   z.   o   rozpočtových   pravidlách   (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 303/1995 Z. z.“). Za prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu   Slovenskej   republiky   vo   forme   príspevku   je   podľa   žalovaného   výhradne zodpovedný účastník konania, tzn. žalovaný a nie fyzická osoba – jej riaditeľ...

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu zo dňa 18. 01. 2005, ktorá bola po svojom   doručení   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odstúpená   na   Krajský   súd v Bratislave ako súd vecne príslušný.

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného   ako aj   prvostupňové   rozhodnutie   správneho orgánu   a po prejednaní dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O. s. p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli v súlade so zákonom.

Predovšetkým   sa   stotožnil   s   názorom   žalovaného,   že   neposudzoval   trestnú zodpovednosť   bývalého   riaditeľa   žalobcu,   pretože   predmetom   rozhodnutia   bolo dodržiavanie   rozpočtovej   disciplíny   žalobcu   ako   príspevkovej   organizácie   vo   vzťahu k štátnemu   rozpočtu.   Aj   v   prípade,   že   by   trestné   stíhanie   nebolo   odložené   z   dôvodu premlčania, správny orgán nemohol určiť za účastníka konania a zodpovedného bývalého riaditeľa   žalobcu,   nakoľko   takýto   postup   by   bol   v   rozpore   s   hmotnoprávnou   normou, na základe   ktorej   rozhodoval.   K   veci   krajský   súd   ešte   poznamenal,   že   rozhodnutím vyšetrovateľa,   na   ktoré   žalobca   poukazuje,   nebolo   rozhodnuté   o   tom,   že   bol   spáchaný trestný čin, ani to, kto ho spáchal, takže takéto rozhodnutie nemohlo maž podstatný vplyv na návrh na obnovu napadnutého rozhodnutia.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 16. 02. 2004 proti rozsudku prvostupňového súdu žalobca   po   tom,   čo   podrobne   citoval   niektoré   pasáže   z   odôvodnenia   krajského   súdu, vyjadril nesúhlas s jeho záverom, že z hľadiska výsledkov následnej finančnej kontroly posudzovanie trestnej zodpovednosti riaditeľa žalobcu ako predbežnej otázky pred vydaním rozhodnutia   v správnom   konaní   neprichádzalo   vôbec   do   úvahy,   pretože   to   nepatrí   do kompetencie správneho orgánu.

Žalobca sa tiež nestotožňuje ani s ďalšou úvahou krajského súdu, a to že pokiaľ by aj trestné stíhanie nebolo odložené z dôvodu premlčania, nemohol by správny orgán určiť za účastníka konania a zodpovedného bývalého riaditeľa žalobcu, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s hmotnoprávnou normou, na základe ktorej rozhodoval.

Žalobca ďalej vo svojom odvolaní namietal argumentáciu krajského súdu, že žalobca si mohol uplatniť nárok na vrátenie neoprávnene použitých prostriedkov spolu s penále od bývalého   riaditeľa   žalobcu   Ing.   P.,   nakoľko   uplatnenie   náhrady   škody v občianskoprávnom,   poprípade   v   trestnoprávnom   konaní   je   neuplatniteľné   vzhľadom na zreteľnú absenciu účinných právnych prostriedkov.

Rovnako žalobca sa vo svojom odvolaní venoval teoretickému objasneniu ust. § 158 Trestného poriadku bližšie rozvedených pod písm. a) až f) so záverom, že vyšetrovateľ OR PZ ÚJ a KP M. vo svojom uznesení jednoznačne dospel k zisteniu, že Ing. M. P. svojím konaním jednoznačne naplnil skutkovú podstatu trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 3 Trestného zákona a nič podľa žalobcu nemení na tejto trestnej činnosti, že trestné stíhanie bolo v zmysle § 159 ods. 2 trestného poriadku odložené...

Žalobca   popri   vyslovení   požiadavky,   aby   sa   odvolací   súd   oboznámil   dôkladne s kompletným a zažurnalizovaným administratívnym a súdnym spisom (konkrétne listiny vymenované v odvolaní pod č. 1 až 11), požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne žalobca navrhuje zrušiť napadnuté správne rozhodnutie žalovaného alebo alter. požaduje, aby súd vo veci rozhodol sám...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto v medziach odvolacích dôvodov a argumentov postupom podľa § 219 O. s. p. rozsudok krajského súdu potvrdil...

Najvyšší   súd   po   dôkladnom   sa   oboznámení   so   spisom   konštatuje,   že   podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného v správnom   konaní,   je   vyriešenie   otázky,   či   žalobcovi   po   predložení   uznesenia   OR   PZ ÚJ a KP M. ČVS: ORP-598/OEK-MI-2004 zo dňa 12. 07. 2004 vznikol nárok na obnovu správneho konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. b) Správneho poriadku, ktorá je základom pre celé toto konanie.

Z ust. § 62 ods. 1 písm. b) Správneho poriadku, na ktoré sa žalobca ako na hlavný dôvod obnovy konania odvoláva, vyplýva, že konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania okrem iného obnoví, ak rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Podľa mienky žalobcu predbežnou otázkou, ktorou sa mal žalovaný ako aj pred ním prvostupňový správny orgán počas svojej kontrolnej činnosti zaoberať, mala byť predbežná otázka,   ktorú OR PZ   ÚJ a KP M.   vo svojom uznesení riešil,   tzn.   či činnosť Ing. M. P. vo funkcii riaditeľa žalobcu naplnila skutkové znaky v rozhodnutí naznačeného trestného činu alebo naopak ho menovaný nespáchal.

Najvyšší súd však vzhľadom na žalobcom namietané ust. § 5 a § 6 ods. 3, § 11 a 13 ods. 2 písm. k) zák. č. 502/2001 Z. z. v súlade so závermi krajského súdu ako aj žalovaného poukazuje na to, že citované uznesenie okresného úradu vyšetrovania skutočne nepotvrdilo a   ani   potvrdiť   nemohlo,   že   v   prípade   žalobcu   nedošlo   k   porušeniu   mu   vyplývajúcich povinností   z   ust.   §   42   ods.   2   v   spoj.   s   §   10   ods.   1   a   7   zák.   303/1995   Z.   z.   Naopak z odôvodnenia tohto uznesenia jednoznačne vyplýva, že samotné rozhodnutie bolo vydané orgánom činným v trestnom konaní, ktorý nemal právomoc vydať meritórne rozhodnutie vo veci viny a trestu fyzickej osoby a ktorý procesným výrokom odložil trestné stíhanie, nakoľko je neprípustné.

Navyše skutočnosť, či jednotlivec v rámci štruktúry príspevkovej organizácie by bol svojou   nezákonnou   činnosťou priamo zodpovedný,   resp.   by   bol   príčinou   prečo   táto organizácia nesprávne nakladá s prostriedkami tejto organizácie, je v tejto veci celkom irelevantná, nakoľko právne predpisy (najmä zák. č. 303/1995 Z. z.) pri vyhodnocovaní účelu   a   zákonnosti   nakladania   s   verejnými   financiami   prihliadajú   iba   na   činnosť jednotlivých subjektov a nie na vzťahy, ktoré sú založené alebo sa odvíjajú od ich vnútornej štruktúry. Je iba vnútornou vecou a tým aj zodpovednosťou každého subjektu, ktorý čerpá verejné financie, ako si usporiada svoje vnútorné vzťahy, aby zabezpečil plnenie svojich povinností, ktoré mu vyplývajú z nižšie citovaných zákonných ustanovení.

Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 303/1995 Z. z. platného v čase nakladania s peňažnými prostriedkami   (1998   až   2001)   je   možné   rozpočtové   prostriedky   použiť   do   konca rozpočtového roka, a to len na účely, na ktoré boli určené zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok alebo určené podľa tohto zákona.

Podľa   §   10   ods.   7   zák.   č.   303/1995   Z.   z.   v   hore   citovanom   znení   rozpočtové prostriedky   sa   môžu   používať   len   na   určené   účely   a   na   krytie   nevyhnutných   potrieb a opatrení vyplývajúcich z osobitných predpisov. Rozpočtová organizácia a príspevková organizácia   sú   povinné   pri   používaní   prostriedkov   štátneho   rozpočtu   zachovávať maximálnu hospodárnosť a efektívnosť ich použitia. Rozpočtová organizácia a príspevková organizácia môžu používať peňažné prostriedky, s ktorými disponujú, len na účely, na ktoré sú   určené,   a   na   krytie   opatrení   nevyhnutných   na   zabezpečenie   nerušeného   chodu organizácie.   Úhrady,   na   ktoré   sa   rozpočtová   organizácia   a   príspevková   organizácia zaviažu v bežnom roku, nesmú prekračovať ich rozpočtované výdavky na tento rok. Podľa § 42 ods. 2 zák. č. 303/1995 Z. z. v hore citovanom znení náklady príspevkovej organizácie n a   podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou používa príspevková organizácia na skvalitňovanie služieb poskytovaných v oblasti hlavnej činnosti.

Preto   pri   posudzovaní   správnosti   aplikácie   cit.   zákonných   ustanovení   nedošlo k pochybeniu ani zo strany krajského súdu ani žalovaného, keď vo svetle týchto záverov obnovu konania nepovolili. K zvyšným námietkam a argumentom žalobcu, ktoré sú vo svetle tohto záveru irelevantné, tzn. k nutnosti dokazovaním náležitým spôsobom zistiť skutkový stav v zmysle zásady plnej jurisdikcie, k nesprávnosti názoru krajského súdu o uplatnení nároku   na   vrátenie   neoprávnene   použitých   prostriedkov   od   bývalého   riaditeľa v trestnoprávnom konaní a tiež k účinku aplikácie ust. § 158 Trestného poriadku na závery predchádzajúceho   správneho   konania,   sa   najvyšší   súd   v   zmysle   zásady   procesnej hospodárnosti nebude vyjadrovať.

Najvyšší súd ako súd odvolací vzhľadom na smerovanie argumentov uplatnených žalobcom   v   jeho   odvolaní   uvádza,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   má   formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho   orgánu   vychádza   z   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   ktoré   je   logicky vyhodnotené   a   riadne   právne   posúdené.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca je zodpovedný za hospodárenie so zverenými prostriedkami verejných financií.»

13. K rozsudku   najvyššieho   súdu   a jeho   odôvodneniu   ústavný   súd   uvádza, že je vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol tak, že tento potvrdil. Neprislúcha ústavnému súdu ďalej rozvíjať alebo podporovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu.

Pre potrebu náležitého odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd iba stručne dodáva:

14. V pôvodnom správnom konaní (v roku 2002) bola sťažovateľovi ako právnickej osobe   právoplatným   rozhodnutím   uložená   sankcia   za   porušenie   rozpočtovej   disciplíny. V roku 2004 vyšetrovateľ Policajného zboru ako orgán činný v trestnom konaní o trestnom oznámení   sťažovateľa   na   jeho   bývalého   riaditeľa   pre   podozrenie   z trestného   činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 3 Trestného zákona rozhodol tak, že trestnú vec odložil, pretože trestné stíhanie je z dôvodu premlčania neprípustné. V tom vidí sťažovateľ dôvod na obnovu správneho konania, pričom sa snaží navodiť záver, že subjektom, ktorý mal byť napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov sankcionovaný za porušenie rozpočtovej disciplíny, mal byť bývalý riaditeľ sťažovateľa ako fyzická osoba, a nie sťažovateľ ako právnická osoba.

Takýto   pohľad   na   vec   však   nemôže   obstáť,   keďže   nemá   žiaden   právny   základ. Predovšetkým predmetné rozhodnutie vyšetrovateľa nie je, a v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy)   ani   nemôže   byť,   rozhodnutím   o vine   bývalého   riaditeľa   sťažovateľa,   o ktorej by mohol rozhodnúť len nezávislý súd (čl. 50 ods. 1 ústavy). Rovnako (a čo je podstatne dôležitejšie)   takéto   rozhodnutie   orgánu   činného   v trestnom   konaní   je   vo   vzťahu k sankcionovaniu   porušenia   rozpočtovej   disciplíny   rozpočtovou   organizáciou   alebo príspevkovou organizáciou právne úplne irelevantné.

Subjektom,   ktorému   sa   prostriedky   štátneho   rozpočtu   poskytujú,   je   konkrétna rozpočtová   organizácia   alebo   príspevková   organizácia.   Preto   aj   v prípade   porušenia rozpočtovej disciplíny je to vždy táto organizácia ako právnická osoba, s ktorou správa finančnej   kontroly   koná   ako   s účastníkom   správneho   konania   a   ktorej   v zákonom ustanovených prípadoch uloží zákonnú sankciu.

Spájanie zodpovednosti za porušenie rozpočtovej disciplíny organizácie a prípadnou trestnou   zodpovednosťou   jej   riaditeľa   je   spájaním   nespojiteľného   a zamieňaním nezameniteľného.   Každá   právna   zodpovednosť   má   svoje   zákonné predpoklady,   ktorých naplnenie sa môže skúmať v rôznych druhoch právnych procesov. Ani prípadné právoplatné rozhodnutie   súdu   o   vine   štatutárneho   orgánu   právnickej   osoby   hospodáriacej s prostriedkami štátneho rozpočtu z konkrétneho trestného činu (k čomu v prípade bývalého riaditeľa   sťažovateľa   ani   nedošlo)   nemôže   viesť   k „presunu“   právnej   zodpovednosti za porušenie rozpočtovej disciplíny z právnickej osoby na jej štatutárny orgán.

V prípade   sťažovateľa   preto   neostáva   ústavnému   súdu   iné   než   konštatovať, že jeho úvahy   smerujúce   k zamieňaniu   dvoch   rôznych   druhov   právnej   zodpovednosti sú v platnom právnom prostredí Slovenskej republiky neprijateľné a vylúčené.

15. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). Preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti by bolo vyhovené (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009