znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 219/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 137/2005 z 30. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2008 doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   5   Obo   137/2005   z 30.   novembra   2007   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) ostatným rozsudkom   z 18.   januára   2005   sp.   zn.   18   Cb   31/98 určil,   že   zmluva   o   postúpení   práv a prevzatí   záväzkov   zo   zmluvy   o   predaji   majetku   štátu   z   8.   júla   1997   uzavretá   medzi žalovanými v 1. a 2. rade je neplatná, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní, pričom „vec napadla inému senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý vo veci konal ako súd odvolací... a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.   Predošlý,   záver   Najvyššieho   súdu   vyjadrený   v   právoplatnom   uznesení sp. zn. 4 Obo 133/01 zo dňa 21. 11. 2002... posúdil iný senát NS SR ako predčasný....“. Najvyšší   súd   namietaným   uznesením   zrušil   prvostupňový   rozsudok   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namieta „porušenie   právnej   istoty   a   práva   na   spravodlivý   proces“ poukazujúc na   rozhodnutia   „v tej   istej   veci“   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo 137/2005 z 30. novembra 2007 a sp. zn. 4 Obo 133/01 z 21. novembra 2002. Sťažovateľova právna istota   má byť zaručená   aj tým,   že   najvyšší   súd   sa   bude   pridržiavať svojho   predošlého rozhodnutia   v tej   istej   veci,   a teda   nevysloví   v   tej   istej   veci   opačný   právny   názor.   Ak v uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Obo   133/01   z   21.   novembra   2002   súd   potvrdil naliehavý právny záujem žalobcu - sťažovateľa na určení neplatnosti zmluvy, má byť podľa názoru   sťažovateľa   iný   senát   najvyššieho   súdu   týmto   rozhodnutím   viazaný.   „Ani nezávislosť najvyššieho súdu... nie je absolútna a nemôže sa zakladať na ľubovôli, musí sa uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom   a hmotneprávnom   rámci“, uviedol   sťažovateľ   v podanej   sťažnosti.   Ďalej   sťažovateľ   namieta „nezákonnosť   pri rozhodovaní o odvolaní“, pretože došlo k porušeniu jeho ústavného práva v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže v tej istej veci rozhodoval iný senát najvyššieho súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že„... Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Obo 137/2005 zo dňa 30. 11. 2007 došlo k porušeniu ústavných práv J. M.... zaručených v zmysle čl. 1 ods. 1, 46 ods. 1, 48 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny...,

...   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   5   Obo   137/2005   zo   dňa   30.   11.   2007 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh   a dopytom   na najvyššom   súde   ústavný   súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že:

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 18 Cb 31/98 zo 7. februára 2001 žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti zmluvy zamietol z dôvodu, že „žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   zmluvy   o postúpení   práv a prevzatí   záväzkov zo   zmluvy   o predaji majetku   štátu,   uzavretej dňa 8.   7.   1997 medzi žalovanými v 1. a 2. rade“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 133/01 z 21. novembra 2002 na odvolanie sťažovateľa (v konaní žalobca) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie,   a to   najmä   z dôvodov,   že „súd   prvého   stupňa   sa   určením neplatnosti spornej zmluvy nezaoberal, pretože dospel k záveru, že žalobca nepreukázal naliehavosť   právneho   záujmu   na   určení   jej   neplatnosti,   a žalobu   zamietol   z   tohto dôvodu.... Bude preto úlohou súdu prvého stupňa vecne skúmať žalobcom tvrdené dôvody neplatnosti   zmluvy   a na   základe   vykonaného   dokazovania   o žalobe   rozhodnúť.“.   Senátu 4 Obo predsedal sudca JUDr. Š. Š.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 18 Cb 31/98 z 18. januára 2005 určil, že „zmluva o postúpení práv a záväzkov... uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade je neplatná...“.

Na odvolanie žalovaných najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu   z 18.   januára   2005   v napadnutej   časti   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd inter cetera uviedol:

«... súd prvého stupňa už vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 7. 2. 2001, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem   na   požadovanom   určení.   Na   odvolanie   žalobcu   odvolací   súd   tento   rozsudok uznesením   z 21.   1.   2002   zrušil   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol, že ak žalobca ako spoločník žalovaného v 1. rade tvrdí, že zmluvou bol prevedený   majetok,   bez   ktorého   spoločnosť   nemôže   podnikať   v   rozhodujúcom   premete činnosti, nemožno mu uprieť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti takejto zmluvy, pretože,   ak   by žalobe   bolo   vyhovené,   bude to mať vplyv na hodnotu   jeho obchodného podielu. Vychádzajúc z tohto právneho názoru uložil súdu prvého stupňa vecne skúmať žalobcom   tvrdené   dôvody   neplatnosti   zmluvy   a   na   základe   vykonaného   dokazovania o žalobe rozhodnúť. Súd prvého stupňa, pre ktorý bol tento právny názor záväzný, preto už ďalej neriešil otázku naliehavého právneho záujmu, ale skúmal iba platnosť namietanej zmluvy,   pričom   dospel   k   záveru,   že   zmluva   je   absolútne   neplatná   podľa   §   37   ods.   1 Občianskeho zákonníka.

Na   odvolanie   žalovaných   vec   napadla   inému   senátu   odvolacieho   súdu,   ktorý považuje   uvedený   záver   o   existencii   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu   na   určení neplatnosti zmluvy za predčasný. Citovaný právny názor zrejme vychádza z publikovaného judikátu,   ktorého   právna   veta   znie:   „Spoločníkovi   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným nemožno bez ďalšieho uprieť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv, ktoré uzavrela spoločnosť, a ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na hodnotu jeho obchodného podielu“. Tu však podľa názoru odvolacieho súdu nestačí iba tvrdenie žalobcu, že zmluva nepriaznivo ovplyvnila hodnotu jeho obchodného podielu, ktorý je odvodený od čistého obchodného imania spoločnosti, ale toto tvrdenie musí aj niečím doložiť a súd sa musí vysporiadať aj s námietkami žalovaného voči takémuto tvrdeniu. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uzavrel otázku existencie naliehavého právneho záujmu   len   na   základe   tvrdenia   žalobcu   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   námietkami   a argumentmi uplatnenými žalovanými, ktoré by mohli mať pre rozhodnutie zásadný význam. Vôbec nezohľadnil obranu žalovaných, že čisté obchodné imanie spoločnosti sa v súvislosti s uzavretím zmluvy nezmenilo. Navyše treba prisvedčiť námietke žalovaných, že tým, že súd prvého stupňa určil, že zmluva o prevode majetku je neplatná, ale nie z dôvodov, ktoré uvádzal žalobca,   odňal   mu možnosť k tomuto   dôvodu sa vyjadriť.   I keď ide o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy, na ktorú by mal súd prihliadať aj ex offo preto nie je viazaný dôvodmi   žalobcu,   nemal   by   žalobe   vyhovieť   z   dôvodu,   ku   ktorému   dotknutý   účastník nemohol uplatniť svoju obranu.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že nie sú podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa... a... preto ho... zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie...»

Senátu 5 Obo predsedala sudkyňa JUDr. Z. Ď., pričom opätovné odvolanie vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 18 Cb 31/98 bolo pridelené do senátu, ktorého členom je sudca JUDr. Š. Š. (ktorý bol pôvodne v danej veci sudcom spravodajcom, pozn.). Tento sudca bol v čase (ďalšieho) odvolania na najvyšší súd dlhodobo – v trvaní viac ako jeden a pol roka – práceneschopný.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

1. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V danom prípade sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozdielnosťou svojich rozhodnutí z 30. novembra 2007 a 2. novembra 2002 v tej istej veci.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   však   vyplýva,   že   zrušil   rozhodnutie krajského   súdu   č.   k.   18   Cb   31/98-802   z 18.   januára   2005   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o určenie neplatnosti zmluvy (o postúpení práv a prevzatí záväzkov zo zmluvy o predaji majetku štátu) neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom a prípadne následne aj pred najvyšším súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej   stránky   predmetnej   veci,   z čoho   vyplýva,   že   má   ešte k dispozícii   iný   prostriedok   ochrany   týchto   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na krajskom súde, ktorý bude v súlade s názorom odvolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového   stavu.   K   vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľ   bude   môcť   v   konaní   pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako ďalší účastníci konania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, a sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.   V tejto súvislosti   ústavný súd poznamenáva, že dôvody   uznesenia   najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 137/2005 z 30. novembra 2007 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery, konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   nie   je   súčasťou   sústavy   súdov   Slovenskej republiky   [čl.   124,   čl.   143   ods.   1   a 2   ústavy,   §   5   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] a ani neplní funkciu inštančne nadriadeného súdu vo vzťahu k tejto sústave súdov. Nie je preto v jeho právomoci, ako už bolo uvedené, „vykladať a aplikovať príslušné zákony“   a ani   zjednocovať   výklad   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ako aj rozhodovaciu činnosť v rámci sústavy súdov Slovenskej republiky, ktorú vykonávajú na to zákonom o súdoch (a na základe neho vydaných všeobecne záväzných predpisov)   určené   súdne   orgány   (v posudzovanom   prípade   podľa   čl.   14   ods.   1 „Rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky“ schváleného   plénom najvyššieho súdu 23. marca 2006, podľa § 20, § 24, § 45 ods. 3 a § 59 zákona o súdoch, kolégium najvyššieho súdu „prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ak   došlo   k výkladovým   rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia“).

3. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ktoré mal spôsobiť najvyšší súd tým, že o druhom odvolaní vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 18 Cb 31/98 rozhodoval iný senát najvyššieho súdu (pozri II. časť odôvodnenia).

Spôsob   prideľovania   vecí   podľa   predmetu   konania   jednotlivým   senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch   v súlade   s „Rozvrhom   práce“ príslušného   súdu   vydaným   podľa   §   52   zákona o súdoch.

Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu sa zaoberá na najvyššom súde aj už   uvádzaný   rokovací   poriadok,   podľa   ktorého   (čl.   38   ods.   1)   zákonným   sudcom na najvyššom súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“.

Podľa   ods.   2   citovaného   rokovacieho   poriadku   „v rámci   senátu,   ktorý   má   podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“.

Podľa ods. 3 citovaného rokovacieho poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu   alebo   rozvrhu   práce   vylučuje   možnosť   prejednania   a rozhodnutia   veci   týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“.

Podľa ods.   4 citovaného rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Podľa bodu 2 a čl. IV („zastupovanie sudcov Najvyššieho súdu SR“) štvrtej časti („Kolégiá a senáty NS SR“) rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2007 (ďalej len „rozvrh práce“) sa osoba zástupcu v trojčlenných senátoch určí takto: „predsedu senátu vo funkcii predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda tohto senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce...“

V siedmej   časti   rozvrhu   práce   („Obchodnoprávne   kolégium   NS   SR“)   sú   uvedení predsedovia a členovia senátov tohto kolégia, konkrétne v senáte 5 O (v ktorého právomoci je aj rozhodovanie   o odvolaniach   zapísaných   v registri   Obo)   sú   ako predsedovia   senátu uvedení 1. JUDr. A. P., 2. JUDr. Š. Š., 3. JUDr. Z. Ď.

Podľa bodu 6 čl. II („rozdelenie práce medzi senáty“) štvrtej časti („kolégia a senáty NS SR, všeobecné ustanovenia“) rozvrhu práce „...v prípade nevyhnutnosti zastupovania sudcu po dobu dlhšiu ako šesť týždňov môže predseda Najvyššieho súdu SR rozhodnúť o dočasnom   zastavení   ďalšieho   nápadu   vecí   v tomto   senáte   na   nevyhnutne   potrebnú dobu...“ [vzhľadom   na   neúplnosť   senátu   5 O   stálymi   členmi   a z dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti   člena   senátu   JUDr.   Š.   Š.   predseda   najvyššieho   súdu   opatreniami z 15. februára 2007 (č. k. Spr. 591/06-7) a z 30. marca 2007 (č. k. Spr. 591/06-15) zastavil až do odvolania nápad všetkých vecí do všetkých registrov v pôsobnosti senátu 5 O]. Vychádzajúc   zo   skutočnosti   už   uvedenej   v II.   časti   odôvodnenia   (dlhodobá práceneschopnosť sudcu JUDr. Š. Š.) a z obsahu citovaných právnych noriem ústavný súd kvalifikuje sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Postupom najvyššieho súdu pri opätovnom prideľovaní odvolania proti rozsudku krajského súdu z 18. januára 2005 vo veci sp.   zn.   18   Cb   31/98,   ktorý   bol   v súlade   s na   vec   sa   vzťahujúcimi   právnymi   normami, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu ústavný súd ešte poznamenáva,   že   sťažovateľom   uvádzaná „nezákonnosť   pri   rozhodovaní   o odvolaní vo veci“, keď „v tej istej veci rozhodoval iný senát“ najvyššieho súdu (ktorá mala spôsobiť porušenie jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny), čiže tvrdené nesprávne obsadenie senátu odvolacieho súdu, je v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho   súdneho   poriadku   dôvodom   na   podanie   dovolania.   Ak   bol   sťažovateľ presvedčený, že odvolací senát najvyššieho súdu bol nesprávne obsadený, mal možnosť domáhať sa nápravy porušenia označeného základného práva v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie   tohto   prostriedku   nápravy   sťažovateľom   je   ďalším   možným   dôvodom odmietnutia   jeho sťažnosti   v tejto   časti   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu [§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy a s § 53 ods. 1 (nevyčerpanie „iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“) zákona o ústavnom súde].

5.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže tento článok je súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom na to „nemôže plniť poslanie priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   konaniach“   (napr.   I.   ÚS   8/97, II. ÚS 821/00, I. ÚS 176/07).

6. Keďže ústavný súd odmietol posudzovanú sťažnosť ako celok, nepovažoval za potrebné (účelné a dôvodné) zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008