znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 219/06-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G. s. r. o., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 252/2004 z 9. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. júna 2006 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. l a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), práva zaručeného v čl. 2 ods. 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Sž-o-KS 252/2004 z 9. februára 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu R. (ďalej len   „daňový   úrad“)   č.   678/230/23325/03/Kal   z   21.   mája   2003   nepriznal   správca   dane sťažovateľke   nadmerný   odpočet   v sume   89 423 Sk   uplatnený   v daňovom   priznaní   za zdaňovacie obdobie december 2002 a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 232 383 Sk. Rozhodnutím daňového úradu č. 678/230/23326/03/Kal z 21. mája 2003 vydal správca dane platobný výmer, ktorým určil sťažovateľke zvýšenie dane o 125 134 Sk.

Proti obom rozhodnutiam daňového úradu podala sťažovateľka odvolanie Daňovému riaditeľstvu   Slovenskej   republiky,   pracovisko   B.,   ktoré   rozhodnutím   sp. zn. IX/256/146-2004/2004/325-r z 8. marca 2004 odvolaniu nevyhovelo a potvrdilo rozhodnutie daňového úradu č. 678/230/23325/03/Kal z 21. mája 2003. Súčasne rozhodnutím sp. zn. IX/256/146-2005/2004/325-r potvrdilo rozhodnutie daňového úradu č. 678/230/23326/03/Kal z 21. mája 2003.

Sťažovateľka   v právnom   postavení   žalobkyne   podala   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí z odôvodnením,   že   daňové   orgány   nevychádzali   zo   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“), pretože neuznali nárok sťažovateľky na odpočet podľa § 18 ods. 1 a ods. 2 predmetného zákona.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 143/04-52 z 8. júla 2004 žalobu sťažovateľky zamietol. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   252/2004   z 9.   februára   2006   napadnutý   rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   G.,   s. r. o.,   (...)   na   súdnu   ochranu zaručené   v   čl.   46   ods.   1   a ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a právo konať,   čo nie je zákonom zakázané zaručené čl.   2 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž- o-KS 252/2004 z 9. februára 2006 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   252/2004 z 9. februára 2006 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti G., s. r. o., (...) náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K., so sídlom K. (...), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   základného práva zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy,   práva   zaručeného   v   čl.   2 ods. 3 ústavy a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 252/2005 z 9. februára 2006.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku sp. zn. 2 Sž-o-KS 252/04 z 9. februára 2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a rozhodol podľa § 219 O. s. p. tak, že napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi je sporné, či mohol žalobca opraviť základ dane v zmysle § 18 ods. 1 písm. b) zákona o DPH na základe dobropisov vystavených dvom odberateľom v súvislosti s poskytnutím cenového   zvýhodnenia   -   množstevného   rabatu,   finančného   bonusu   podľa   dojednania v písomných kúpnych zmluvách s týmito odberateľmi.

Podľa § 18 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 289/1995 Z. z. (o DPH) v platnom znení do 31. 12. 2002 platiteľ môže opraviť základ dane:

a) pri zrušení alebo vrátení celého zdaniteľného plnenia alebo jeho časti, ak sa zaň neposkytla odplata alebo sa odplata vrátila,

b)   pri   dodatočnom   znížení   ceny   zdaniteľného   plnenia   na   základe   zmeny kvalitatívnych, dodacích alebo iných podmienok dohodnutých pri zdaniteľnom plnení. Podľa citovaného ustanovenia § 18 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, opraviť základ dane   môže   platiteľ   iba,   keď   dôjde   k   dodatočnému   zníženiu   ceny   zdaniteľného   plnenia a to na základe kvalitatívnych, dodacích alebo iných podmienok dohodnutých pri plnení. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu sa tak nestalo, pretože ako to vyplýva aj zo zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a jeho odberateľmi, nedošlo k žiadnym zmenám v dohodnutých podmienkach. Naopak, ako to konštatoval aj krajský súd, došlo práve k splneniu podmienok dojednaných v článku III bod 3. 2.

Keďže v danom prípade nedošlo k zmene podmienok, dohodnutých pri zdaniteľnom plnení, žalobca nemohol dodatočne znížiť cenu zdaniteľného plnenia.

Odvolací súd poukazuje na to, že zákon o DPH v § 18 ods. 1 písm. b) neupravuje možnosť opraviť základ dane v prípadoch, ako sú označené v článku III bod 3. 2 kúpnych zmlúv,   na   ktoré   sa   odvoláva   žalobca.   Dodanie   a   odobratie   určitého   množstva   tovaru a z tohto   titulu   možnosť   priznania   zľavy   z   ceny,   možno   v   rámci   obchodných   vzťahov považovať, tak ako to uviedol aj krajský súd, za iné podmienky, dohodnuté pri zdaniteľnom plnení, avšak zákon o DPH v súvislosti s opravou základu dane pri dodatočnom znížení ceny zdaniteľného plnenia vyžaduje, aj podľa názoru odvolacieho súdu, aby nastala zmena oproti   dohodnutým   podmienkam   v   čase   zdaniteľného   plnenia,   čo   sa   v   danom   prípade nestalo.   Naviac   v   danom   prípade,   ako   to   uviedol   aj   krajský   súd,   sa   zľava   z   ceny nevzťahovala na konkrétny tovar (plnenie).

Na základe uvedeného správca dane správne postupoval, keď nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 89 423 Sk, uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december 2002, a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 232 383 Sk.

Odvolací súd považoval z toho titulu za správne aj rozhodnutie žalovaného, ktorým bol potvrdený platobný výmer prvostupňového správneho orgánu o zvýšení dane.

Najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky žalobcu, uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p).“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o aplikácii „§ 18 ods. 1 písm. b) zákona o DPH“ v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006