znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 218/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i práva na spravodlivý súdny proces a práva naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.26 C 42/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2011 a uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako i práva naspravodlivý súdny proces a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.26 C 42/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutieokresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavenínavrhovateľov v konaní vedenom pôvodne na okresnom súde pod sp. zn. 26 C 42/2010 boliúčastníkmi konania o povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.8 C 4/2000 (sťažovatelia v podanej sťažnosti pravdepodobne mylne uviedli sp. zn.8 C 42/2000, pozn.).

V úvode podanej sťažnosti sťažovatelia stručne poukazujú na skutkové okolnostiprípadu a uvádzajú, že„... na Okresnom súde v Trenčíne bolo vedené konanie pod sp. zn. 8C/42/2000, v ktorom sa sťažovatelia domáhali spolu zaplatenia 4.340.252,40 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.12.1999 do zaplatenia... a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia...

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.05.2006 č. k. 8C/42/2000-334 bolo čiastočne vyhovené návrhu sťažovateľov a odporcovia boli zaviazaní uhradiť sťažovateľom sumu vo výške 871.620,40 Sk spolu s 12,5 % úrokom z omeškania od 01.11.2003 až do zaplatenia. Spor vo výške 1.253.904 Sk bol vylúčený na samostatné konanie, ktoré je toho času vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 18C/36/2007 a v zvyšnej časti bol návrh sťažovateľov zamietnutý.

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.01.2007 sp. zn. 17Co/255/2006 bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.“.

3. Následne sťažovatelia rozporujú závery tak napadnutého rozhodnutia okresnéhosúdu (ktorým okresný súd zamietol ich návrh na obnovu konania), ako aj napadnutéhorozhodnutia krajského súdu (ktorým krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdupotvrdil) a namietajú porušenie ich práv (bod 1) zmätočnými, nepreskúmateľnýmia arbitrárnymi rozhodnutiami oboch súdov, ktoré podľa ich názoru extrémne vybočiliz medzí ústavnosti.

Ako ďalej poznamenávajú, dôvodom podania návrhu na obnovu konania„... boli tie skutočnosti, že sťažovatelia sa zhruba dňa 13.01.2010 dozvedeli..., že trestné stíhanie, ktoré bolo proti sťažovateľom vedené pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu a v časti dokonaného trestného činu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona platného v tom čase... pod ČVS: KRP-6-OEK-TN-2004 bolo zastavené bez toho, aby im táto skutočnosť bola riadne oznámená. Sťažovatelia majú za to, že keďže predmetné trestné konanie bolo zastavané, a teda nedošlo k spáchaniu trestného činu, podpisy sťažovateľov na zmluve o budúcej zmluve sú pravé a jedná sa o tak významnú skutočnosť, ktorá by mala vplyv na rozhodovanie vo veci samej vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 8C/42/2010. Okrem toho poukázali sťažovatelia aj na tú skutočnosť, že sa dozvedeli, že pani ⬛⬛⬛⬛... má vedomosť o tom a to aj od odporcov v akom rozsahu financovali kúpu nehnuteľností a aká bola dohoda ohľadne kúpy medzi sťažovateľmi a odporcami, pričom vie aj o kúpnopredajnej zmluve, ako aj zmluve o budúcej zmluve, o čom povedala sťažovateľom v januári 2010.“. Keďže však okresný súd uznesením sp. zn. 26 C 42/2010 z 11. novembra2011 návrh sťažovateľov na obnovu konania zamietol a následne krajský súd uznesenímsp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil,sťažovatelia sa s dovolaním vo veci obrátili na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), ktorý však uznesením sp. zn. 8 Cdo 392/2014 z 11. novembra 2015 ichdovolanie odmietol.

4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva sťažovatelia vo veci konajúcim súdom vyčítajú nezdôvodnenienepripustenia vykonania dôkazu  výsluchu svedkynea nevysporiadanie saso závermi trestného konania, ktoré voči sťažovateľom smerovalo a úzko súviselos prerokúvanou vecou. Zastávajú názor, že skutkové a právne závery všeobecných súdovv prerokúvanej veci sú zjavne neodôvodnené, svojvoľné, z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie ich práv (bod 1).Sťažovatelia zároveň poukazujú na zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu,ktorý po podaní dovolania sťažovateľmi dňa 30. augusta 2012 (bod 3) príslušný podkladovýspis spolu s dovolaním najvyššiemu súdu predložil až po dvoch rokoch, čím okresný súdspôsobil zbytočné prieťahy v konaní. S ohľadom na uvedené si sťažovatelia uplatňujúprimerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.

5. V závere sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.11.2011 č. k. 26C/42/2010-60 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.06.2012 č. k. 17Co/14/2012-75.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.06.2012 č. k. 17Co/14/2012-75 a Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.11.2011 č. k. 26C/42/2010-60 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 26C/42/2010 porušené bolo.

4. Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 535,39 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavnýsúd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí súv tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietanéhoporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresnéhosúdu, ako i krajského súdu a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010.

11. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010, ktorésťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu, ústavný súd s ohľadom na užuvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasťich argumentácie.

12. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnejsťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 1 petitu (bod 5) sťažovatelia žiadajú vyslovenieporušenia čl. 6 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresného súdu, ako i krajskéhosúdu, ktorý však pozostáva z viacerých tam uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpívadou nedostatočne označeného porušenia práv.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 26 C 42/2010 z 11. novembra 2011

13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

14. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť bolo v tejtojej časti potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010

15. Sťažovatelia rovnako namietajú porušenie práva na prejednanie veci v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.26 C 42/2010 o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.8 C 4/2010. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených práv v nečinnosti okresného súduv namietanom konaní (bod 4).

16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej na konanie o návrhu na obnovu konania  v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovykonania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania  nie je aplikovateľnýčl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) v časti týkajúcej sa základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože v rámci neho nejde o rozhodovanieo občianskom práve alebo záväzku účastníkov konania. Takéto rozhodnutie už bolo totižvydané v pôvodnom konaní, ktoré v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa Občianskehosúdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa judikatúry ústavného súduporušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania(III. ÚS 191/02).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v období konania okresného súduo návrhu sťažovateľov na obnovu konania nemôže dochádzať k porušeniu ich práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

18. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, porušenia ktorého sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje každému právo naprístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamenáprávo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, žejeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

19. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012v podstatnom uviedol, že„... po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti návrhu na obnovu konania vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a podľa § 219 ods. 2 OSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že všetky skutočnosti, uvádzané navrhovateľmi 1/, 2/ v návrhu na obnovu konania, boli navrhovateľom známe už v pôvodnom konaní. Z obsahu čestného prehlásenia ⬛⬛⬛⬛, na ktoré navrhovatelia 1/, 2/ poukazujú aj v odvolaní, vyplýva, že zo strany účastníkov konania bola informovaná o skutočnostiach, týkajúcich sa predmetu sporu a dokonca jej mali byť predložené aj dôkazy o tom, akú sumu mali navrhovatelia za robotnícky hotel zaplatiť. Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o osobu, o ktorej by navrhovatelia v priebehu pôvodného konania nevedeli, pričom im nič nebránilo navrhnúť jej výsluch ako svedkyne za účelom preukázania vyššie uvedených skutočností už v pôvodnom konaní. Ani skutočnosť, že navrhovateľka 1/ pred p. za prítomnosti odporcov ukázala doklady svedčiace o tom, koľko už navrhovatelia za robotnícky hotel zaplatili, nemôže privodiť pre navrhovateľov priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nakoľko dôkazy preukazujúce uvedenú skutočnosť boli zo strany navrhovateľov riadne predložené už v pôvodnom konaní a súd prvého stupňa sa s nimi vyporiadal. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď výsluch ⬛⬛⬛⬛ ako svedkyne v konaní o povolenie obnovy konania nevykonal, aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že uvedená svedkyňa by mohla súdu poskytnúť iba sprostredkované informácie, ako aj pre jej pomer k účastníkom konania, z čoho je možné vyvodiť dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky navrhovateľov 1/, 2/, uvádzanej v odvolaní, že o výsledku trestného konania, ktoré bolo voči nim zastavené, ich nikto neinformoval a dozvedeli sa o ňom len náhodou, pričom práve obsah tohto spisu polície by pre nich mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ani táto neobstojí. Navrhovatelia totiž o trestnom stíhaní, ktoré bolo voči nim vedené pre trestný čin podvodu, vedeli, čoho dôkazom je obsah pôvodného spisu sp. zn. 8C/4/2000, v ktorom sa na č. l. 123 nachádza uznesenie Krajského riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS:KRP-6/OEK-TN-2004 zo dňa 13.02.2004 o začatí trestného stíhania pre trestný čin podvodu v časti v štádiu pokusu a v časti v štádiu dokonaného trestného činu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona. Navrhovatelia pritom žiadnym spôsobom nepreukázali, že by dôkazy použité v trestnom konaní bez svojej viny nemohli použiť aj v pôvodnom konaní. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nakoľko otázku platnosti, resp. neplatnosti zmluvy nemožno riešiť v trestnom konaní, výsledok predmetného konania nemá vplyv na pôvodné konanie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia 1/, 2/ vo svojom návrhu neuviedli žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré by neboli súdu v pôvodnom konaní známe a ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ OSP. Odvolací súd zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 26C/42/2010 nezistil, že by v pôvodnom konaní nastala situácia, kedy by existovala objektívna prekážka k použitiu alebo vykonaniu nejakého dôkazu, ktorá by medzičasom zanikla, a preto nie je daný ani dôvod pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ OSP. Navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.“.

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež ajv kontexte dôvodov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušnéustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľnéa ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcichzákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.Krajský súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladnýmspôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté dôvody obnovy konaniaza spôsobilé na povolenie obnovy konania ich právoplatne skončenej právnej veci.V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, priaznivejšiehoposúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcimo opravnom prostriedku sťažovateľov.

22. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniezákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa užmnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožniavo svojich záveroch s požiadavkami účastníkov konania. Po analýze napadnutéhorozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodov vyplývajúcich aj z napadnutéhorozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne záveryodôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonnéa ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovaťprávne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čohoústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutímkrajského súdu a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Ústavný súd ďalej konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoruje materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádzado úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právachalebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce,či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnejmoci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet danéhokonania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu,o ktorý v danej veci ide.

24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranučl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktorétreba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02, obdobne ajrozsudky Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko,rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konaniaalebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutímo právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestnéhoobvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochranaľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazujena rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports,č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.

25. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxouústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011)preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutomrozhodnutí mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovykonania podľa § 228 a nasl. OSP nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranučl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čohoústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľov naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namietajú,a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (v okolnostiach merita veci aj napadnutéhorozhodnutia okresného súdu, pozn.). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosťsťažovateľov aj v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016