znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 218/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛,vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 24/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. januára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a   postupomNajvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6 Cdo 24/2014.

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdompod sp. zn. 42 C 53/2010 sa žalobkyňa žalobou ( ⬛⬛⬛⬛ – ) protisťažovateľovi   domáhala   zaplatenia   sumy   1 499   €   s príslušenstvom,   o ktorej   rozhodolokresný súd rozsudkom z 19. januára 2012 tak, že žalobe žalobkyne vyhovel a súčasnezamietol protinávrh sťažovateľa. Z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom bol označenýrozsudok   okresného   súdu   potvrdený   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len„krajský súd“) sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013, proti ktorému sťažovateľ podaldovolanie, o ktorom konal najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 24/2014.

3.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   zdĺhavosť   postupuokresného súdu, ktorý mal sťažovateľom mu doručené dovolanie postúpiť na ďalšie konanienajvyššiemu   súdu   až   po   troch   mesiacoch   od   jeho   podania,   a tiež   zdĺhavosť   postupusamotného najvyššieho súdu v konaní o tomto jeho dovolaní. Podľa sťažovateľa v dôsledkupomalého postupu obidvoch súdov v konaní o jeho dovolaní sa prehlbuje stav jeho právnejneistoty   a narastá   jeho   nedôvera   v súdny   systém,   pričom   sťažovateľ   tiež   poukázalna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) o neodôvodnenostipožadovať od sťažovateľov, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vo veci prieťahovv postupe všeobecných súdov podali najprv sťažnosť predsedovi všeobecného súdu, ktorúESĽP nepovažuje za účinný prostriedok nápravy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:„S poukazom na obsah súdneho spisu, ako aj na vyššie uvedené skutočnosti má sťažovateľ za to, že prieťahy, ktoré v konaní nastali sú zapríčinené nielen neefektívnym postupom porušovateľa v 1. rade, ktorý vo veci ešte stále do dnešného dňa nerozhodol, ale aj neefektívnym postupom porušovateľa v 2. rade, ktorý doručil dovolanie porušovateľovi v 1.   rade   až   po   takmer   3   mesiacoch   od   doručenia   dovolania   zo   strany   sťažovateľa porušovateľovi v 2. rade....

V nadväznosti na ustálenú prax Európskeho súdu pre ľudské práva, má sťažovateľ za to, že nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené podaním sťažnosti pre prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol povinný postupovať v zmysle ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   považuje   za   potrebné   poukázať   predovšetkým na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to rozsudky vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi súdu.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, neefektívnym postupom Okresného súdu Košice II a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 Cdo/24/2014 porušené bolo.

II.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky, aby v konaní sp. zn. 6 Cdo/24/2014 bezodkladne konal.

III.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.000,-   €, ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Okresný   súd   Košice   II   spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. IV.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Okresný   súd   Košice   II   sú   spoločne a nerozdielne povinní nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

7.   Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručenéhočl. 6 ods. 1   dohovoru,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v príčinnej   súvislostis postupom okresného   súdu   a s postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 6 Cdo   24/2014   o ním   podanom   dovolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdusp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013.

K namietanému postupu okresného súdu

8.   V súvislosti   s postupom   okresného   súdu   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojhozákladného   práva   a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v príčinnejsúvislosti s úkonmi okresného súdu pri vybavovaní ním podaného dovolania, preto v tejtosúvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na príslušné ustanovenie Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúce prípravné postupy prvostupňového súdupred   predložením   účastníkom   konania   podaného   dovolania   na   ďalší   procesný   postupa rozhodnutie dovolaciemu súdu.

9. Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, abynesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   dovolanie   alebo   dovolanie,   ktoré   neobsahujenáležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzvesúdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňadovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

10. Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013 bolo okresnému súdu doručené14. októbra 2013, pričom následne okresný súd vykonal tieto procesné úkony:

- 17. október 2013 – okresný súd výzvou zaslanou právnemu zástupcovi sťažovateľavyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov dovolania,

- 22. október 2013 – právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že užsťažovateľa nezastupuje,

-   6.   november   2013   –   okresný   súd   zaslal   dovolanie   sťažovateľa   na   vyjadrenieprotistrane v spore,

-   25.   november   2013   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   protistranyk dovolaniu sťažovateľa,

-   26.   november   2013   –   okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   protistrany   na   vedomiesťažovateľovi,

- 17. január 2014 – okresný súd postúpil spis s predkladacou správou najvyššiemusúdu na konanie o dovolaní sťažovateľa.

11. Z citovaného je zrejmé, že po doručení dovolania sťažovateľa okresnému súdu,ten   v súlade   s jemu   zákonom   zverenými   kompetenciami   vykonal   všetky   potrebnéa nevyhnutné   procesné   úkony   na   zabezpečenie   kontradiktórnosti   konania,   ako   ajna zabezpečenie bezvadnosti sťažovateľom podaného dovolania v záujme odstránenia jehonedostatkov, ktoré by prípadne bránili jeho vecnému prerokovaniu dovolacím súdom.

12.   V sťažovateľom   namietanom   postupe   okresného   súdu   pri   vybavovaní   jehodovolania ústavný súd nezistil žiadnu takú neodôvodnenú nečinnosť, ktorá by mohla maťza následok namietané porušenie sťažovateľom označeného základného práva zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľav tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

K namietanému postupu najvyššieho súdu

14. Podľa zistení   ústavného súdu dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013 bolo najvyššiemu súdu predložené17.   januára   2014,   ktorý   o tomto   dovolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   24/2014z 26. februára 2015.

15. Podľa judikatúry   (napr. IV. ÚS 26/2012, IV.   ÚS 93/2012) ústavný súd sícena požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na orgáneštátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, okrem prípadov, keď dĺžka namietanéhokonania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie (na prvý pohľad)zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jehonázoru bez ďalšieho konštatovať, keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu konaniena najvyššom súde trvalo jeden rok, čo vzhľadom na veľké množstvo vecí napadnutýchnajvyššiemu súdu v interakcii s náročnosťou jeho prieskumnej právomoci dovolacieho súdua v neposlednom   rade   aj   v interakcii   s neúplným   a inperfektným   dovolaním   sťažovateľa(pozri výzvu okresného súdu na odstránenie jeho nedostatkov, pozn.) možno považovaťza daných   okolností   za   lehotu   primeranú,   i keď   nie   bez   výhrady   za generálneospravedlniteľnú.

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (vo vzťahuk postupu   najvyššieho   súdu)   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

17.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o prikázanívšeobecnému   súdu   konať,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančnéhozadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   sú   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   aleboslobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnostiuž nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015