znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 218/2014-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.   a J.   V.,   ktorou   namietali   porušenie   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 17/2012 z 27. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. a J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej aj „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaná“) a J. V. (ďalej   aj   „sťažovateľ“,   spolu   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   15 Co 17/2012   z 27.   septembra   2013   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka M. V. je žalovanou v súdnom spore o zaplatenie   534,78   €   s príslušenstvom   žalobcovi   Spoločenstvu   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov v likvidácii, so sídlom v Prešove (ďalej aj „žalobca“), vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 235/2006. Sťažovateľ J.   V.   je   v predmetnom   spore „splnomocneným   zástupcom“ sťažovateľky.   Okresný   súd rozsudkom   z 26.   júna   2008   žalobu   zamietol.   O odvolaní   žalobcu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Co 145/2008 z 20. januára 2010, ktorým pripustil späťvzatie žaloby, zrušil prvostupňový rozsudok a konanie zastavil. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 5 Cdo 284/2010 z 15. mája 2012 zrušil uznesenie krajského súdu z 20. januára 2010. Následne krajský súd namietaným rozsudkom z 27. septembra 2013 zmenil rozsudok okresného súdu z 26. júna 2008 tak, že sťažovateľke uložil povinnosť „zaplatiť žalobcovi 197,76 € s 8,5 % úrokom z omeškania...“.   Proti   tomuto   rozsudku   sťažovatelia   podali   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania, ktorý Krajská prokuratúra v Prešove odložila.

3. Podľa názoru sťažovateľov „Rozhodnutie krajského súdu nebolo predvídateľné a to   najmä   na   základe   neakceptovania   výpisov   z nášho   bankového   účtu...,   ktoré   bolo predložené   do   spisu...   rozhodnutie   krajského   súdu   v odôvodnení   nereaguje   na   zásadné, relevantné námietky...“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „uvedeným   konaním,   postupom   a rozhodnutím   krajského súdu...   došlo   k porušeniu   Dohovoru...   čl.   6   a to   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie ods. 1...“.

4. Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   postupom a namietaným   rozsudkom   krajský   súd   porušil   ich   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žiadali priznať im finančné zadosťučinenie „v sume 1000 eur“. Súčasne žiadali odložiť vykonateľnosť namietaného rozsudku.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp.   zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Sťažovatelia sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietali porušenie práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 15 Co   17/2012-318   z 27.   septembra   2013,   ktorým   menil   rozsudok   okresného   súdu z 26. júna 2008 (pozri body 1, 2 a 4).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ ide   o sťažovateľmi namietané porušenie ich   práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 15 Co 17/2012 z 27. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov konania prvostupňového súdu sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd... (ďalej len odvolací súd), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   O.   s.   p.)   preskúmal   napadnutý   rozsudok,   ako   aj   konanie   mu predchádzajúce   v zmysle   zásad   vyplývajúcich z §   212 O.   s.   p.,   zopakoval   dokazovanie v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p. výsluchom účastníkov, svedka A. T., prečítaním zápisníc zo zhromaždenia SVB a NB... zo dňa 29. 1. 2005, 2. 4. 2005, 22. 6. 2006 a po vyjadrení účastníkov k možnému použitiu ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak na jeho základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj k nesprávnemu právnemu záveru. V konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní došlo zo strany žalobcu k rozdielnej terminológii vo vzťahu k predmetu konania, preto úlohou odvolacieho súdu bolo v prvom rade ujasniť si, na akom skutkovom a právnom základe sa žaluje zaplatenie sumy 12 999,- Sk, resp. neskôr 16 111,- Sk. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania zistil, že   žalobou   podanou   dňa   7.   12.   2006   sa   žalobca   domáhal   voči   žalovanej   doplatenia jednotlivých súm k zálohovitým platbám s poukazom na skutočnosť, že výška zálohovitých platieb bola zhromaždením vlastníkov bytov schválená, avšak túto žalovaná neplatí, čím jej vzniká dlh.

Vychádzajúc zo znenia žaloby predmetom pôvodnej žaloby o zaplatenie 12 999,- Sk s prísl.,   bol   nedoplatok   na   preddávkovaných   platbách   mesačných   úhrad   spojených s vlastníctvom   a   užívaním   bytu.   Žalobca   pri   podaní   žaloby   tvrdil,   že   žalovaná   má nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005, ale zároveň, že neplatí v schválenej výške zálohovité platby, čím jej v mesiaci január a február 2006 vznikol nedoplatok za každý mesiac vo výške 393,- Sk a v nasledujúcom období za každý mesiac vo výške 483,- Sk. Z tohto jednoznačne vyplýva, že žalobca nežaloval nedoplatok z vyúčtovania, keďže tento ani nebol reálne možný z   dôvodu,   že   žaloba   bola   podaná   dňa   7.   12.   2006,   teda   pred   termínom   realizácie vyúčtovania,   ktoré   mohlo   byť   uskutočnené   po   ukončení   kalendárneho   roka.   V priebehu konania   došlo   k   rozšíreniu   žaloby   aj   o   nedoplatok   za   rok   2007,   čo   bolo   prednesené vtedajšou   zástupkyňou   žalobcu   ako   nedoplatok   na   nájomnom,   hoci   žalovaná   nie   je nájomníčkou bytu, ale jeho vlastníčkou. Napriek tomu, že rozšírenie žaloby bolo pripustené ako nedoplatok na nájomnom, bolo nesporné, že predmetom konania je naďalej nedoplatok na   platbách,   ktoré   podľa   tvrdenia   žalobcu   boli   navýšené   a   schválené   spoločenstvom vlastníkov bytov na zhromaždení. Po vstupe žalobcu do likvidácie, likvidátor na odvolacom pojednávaní   dňa   3.   7.   2013   upresnil   predmet   žaloby   ako   nedoplatok   na   zálohovitých platbách. V zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo) odvolací súd dospel k záveru, že predmetom konania je nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005,   ktorý však vznikol aj z dôvodu   neplatenia   zálohovitých   platieb   v   schválenej   výške,   čo   sa   v   žalobe,   ako   aj následných prejavoch zástupcov žalobcu uvádza a nedoplatok na zálohovitých platbách za roky   2006   a   2007,   hoci   pri   rozšírení   žaloby   bola   použitá   nesprávna   terminológia   tak právnou zástupkyňou žalobcu, ako aj súdom. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať konečné   prednesy   zástupcu   žalobcu   za   zmenu   žaloby,   ale   len   za   jej   upresnenie. V nadväznosti na to odvolací súd nezohľadnil námietku premlčania vznesenú žalovanou v priebehu   odvolacieho   konania.   Nedoplatky   boli   žalované   v   zákonnej   3-ročnej   lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka).

Dňa 29. 1. 2005 sa konalo zhromaždenia vlastníkov bytov žalobcu, na ktorom sa zúčastnilo 16 z celkového počtu 20 vlastníkov bytov. Na tomto zhromaždení bola schválená Správa o hospodárení žalobcu za obdobie od 1. 7. 2004 do 31. 12. 2004 a tiež Návrh hospodárenia na obdobie od 1. 1. 2005 do 31. 12. 2005. Súčasťou schváleného návrhu hospodárenia   bol   schválený   mesačný   preddavok   na   byty   (vrátane   bytu   žalovanej),   kde preddavok   predstavoval   sumu   936,-   Sk   mesačne.   Dňa   2.   4.   2005   sa   opäť   uskutočnilo zhromaždenie   vlastníkov   bytov,   kde   z   celkového   počtu   prítomných   vlastníkov   na zhromaždení 19, boli počtom 15 hlasov schválené platby za jednotlivé byty a nebytové priestory od 1. 4. 2005, pričom celkový preddavok za byt žalovanej bol schválený vo výške 1 083,- Sk mesačne. Po tomto zhromaždení, v dôsledku rozporov medzi vlastníkmi bytov, nedošlo už k žiadnemu schváleniu vyúčtovania za uplynulé obdobie alebo k schváleniu návrhu hospodárenia do budúcna. Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov Janouškova 5007 sa stalo nefunkčným, čoho dôsledkom bol jeho vstup do likvidácie. Podľa   tvrdenia   žalovanej,   ako   aj   predložených   listinných   dôkazov,   žalovaná za obdobie od 1. 1. do 31. 3. 2005 platila zálohovité platby vo výške 846,- Sk. od 1. 4. do 31. 12. 2005 platila žalovaná zálohovité platby vo výške 1 083 Sk,- a od 1. 1. 2006 až do 31. 12.   2008   vo   výške   846,-   Sk   mesačne.   Vychádzajúc   zo   zhromaždení,   ktoré   v   súlade so zákonom (§ 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.) schválili mesačné preddavkové platby aj na byt žalovanej. Odvolací súd zistil, že žalovaná za obdobie od 1. 1. do 31. 3. 2005 platila sumu 846,- Sk namiesto schválenej sumy 936,- Sk (zhromaždenia konané dňa 29. 1. 2005) a za obdobie od 1. 4. 2005 do 31. 12. 2007 platila namiesto 1083,- Sk mesačne (schválené na zhromaždení konanom dňa 2. 4. 2005) sumu 846,- Sk mesačne. Žalovanej tak za obdobie od 1. 1. do 13. 3. 2005 vznikol nedoplatok vo výške 270,- Sk, teda 8,96 eur (predpísaných 936,- Sk - platených 846,- Sk = nedoplatok 90,- Sk mesačne). Žalovaná za obdobie od 1. 1. do   31.   12.   2006   uhrádzala   mesačne   zálohovité   platby   vo   výške   846,-   Sk,   čo   oproti schválenej   platbe   1   083,-   Sk   predstavuje   rozdiel   v   nedoplatku   237,-   Sk   mesačne,   teda 2 844,- Sk ročne, čomu zodpovedná suma 94,40 eur. Žalovaná aj v roku 2007 uhrádzala zálohovité platby vo výške 846,- Sk, čím je opäť vznikol dlh mesačne vo výške 237,- Sk, čo v prepočte na rok predstavuje sumu 2 844,- Sk,   teda,   94,40 eur.   Celkový nedoplatok na zálohovitých platbách tak predstavuje sumu 197,76 eur.

Podľa   §   10   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv určia vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok vopred   tak,   aby   sa   pokryli   predpokladané   náklady   na   prevádzku,   údržbu   a   opravy spoločných   častí   domu,   spoločných   zariadení   domu,   spoločných   nebytových   priestorov, príslušenstva   a   priľahlého   pozemku,   ako   aj   výdavky   na   obnovu,   modernizáciu a rekonštrukciu domu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome vykonávajú úhrady do   fondu   prevádzky,   údržby   a   opráv   podľa   veľkosti   spoluvlastníckeho   podielu;   ak   je súčasťou   bytu   balkón,   lodžia   alebo   terasa,   pre   účely   tvorby   fondu   prevádzky,   údržby a opráv domu sa zarátava do veľkosti spoluvlastníckeho podielu 25 % z podlahovej plochy balkóna, lodžie alebo terasy.

Podľa   §   10   ods.   6   citovaného   zákona,   úhrady   za   plnenia   sú   vlastníci   bytov a nebytových priestorov v dome povinní mesačne vopred uhrádzať na účet domu v banke. Pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov alebo nebytových priestorov v dome. Okrem služieb   a   prác,   ktoré   vlastník   bytu   a   nebytového   priestoru   v   dome   uhrádza   priamo dodávateľovi, sa za plnenie spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru považuje najmä osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadov, čistenie žúmp, užívanie výťahov, upratovanie,   dodávka   tepla   a   teplej   vody,   dodávka   vody   od   vodárenských   spoločností a odvádzanie odpadových vôd.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 citovaného zákona, vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním rozhodovať   ako   spoluvlastník   o   spoločných   častiach   domu   a   spoločných   zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov. Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze. Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom v dome obvyklým.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   2   citovaného   zákona,   pri   hlasovaní   na   schôdzi vlastníkov   sa   rozhoduje   nadpolovičnou   väčšinou   hlasov   všetkých   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov v dome, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak počet zúčastnených vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome neumožňuje hodinu po začatí schôdze vlastníkov   právoplatné   hlasovanie,   rozhoduje   sa   nadpolovičnou   väčšinou   zúčastnených; to neplatí, ak ide o hlasovanie podľa odseku 3, § 7a ods. 1, § 7c ods. 2 písm. i) a ods. 3, § 8a ods. 1 a 6, § 8b ods. 2 písm. i), § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 a 4.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 4 citovaného zákona, prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.

S poukazom na citované ustanovenia odvolací súd zaviazal žalovanú k zaplateniu nedoplatkov na zálohovitých platbách. Vychádzal zo zistenia, že zhromaždenia vlastníkov bytov   konané   dňa   29.   1.   2005   a   2.   4.   2005   zákonným   spôsobom   schválili   mesačné preddavky   v   sume   936,-   Sk   a   od   1.   4.   2005   v   sume   1   083,-   Sk,   čo   však   žalovaná nerešpektovala a schválenú sumu neuhrádzala. Žalovaná po schválení týchto preddavkov nevyužila svoje právo obrátiť sa v lehote 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd v zmysle citovaného ustanovenia § 14 ods. 4 zákona, čím sa stanovená výška preddavku stala definitívnou.

Odvolací   súd   považoval   žalobou   za   dôvodnú   len   vo   vzťahu   k nedoplatkom   na zálohovitých platbách do sumy 1 083,- Sk mesačne a nie až do sumy 1 329,- Sk, čoho sa žalobca domáhal. Schválenie takejto zálohovitej platby nebolo preukázané na žiadnom zo zhromaždení vlastníkov bytov a taktiež neboli schválené žiadne vyúčtovania za rok 2005, 2006 alebo 2007. Preto odvolací súd ďalšie nároky žalobcu zamietol ako nedôvodné. Predmetom   žaloby   bolo   aj   zaplatenia   úrokov   z   omeškania,   ktorých   sa   žalobca domáhal diferencovane, a to vo vzťahu k nedoplatkom za rok 2005 vo výške 10 % od 1. 6. 2006, za nedoplatky za rok 2006 vo výške 10% od 1. 5. 2007 do zaplatenia a za nedoplatky za rok 2007 vo výške 10 % od 14. 6. 2008 do zaplatenia.

Podľa   §   517   ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka   dlžník,   ktorý   svoj   dlh   riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenia veriteľa za týchto podmietok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s   plnením   peňažného   dlhu,   má   veriteľ   právo   požadovať   od   dlžníka   popri   plnení   úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Odvolací   súd   v   súlade   s   citovaným   ustanovením   priznal   žalobcovi   aj   úrok z omeškania vo výške stanovenej § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ako dvojnásobok diskontnej   sadzby   stanovenej   Národnou   bankou   Slovenska   (účinná   do   31.   12.   2008). Odvolací súd úroky z omeškania priznal za obdobie, za ktoré tieto žalobca požadoval, keďže nemohol   rozhodnúť   nad   rámec   žaloby.   Žalobca   sa   však   domáhal   zaplatenia   úrokov z omeškania nad zákonom stanovenú výšku, preto vo vzťahu k výške úrokom bola taktiež žaloba čiastočne zamietnutá. Pri omeškaní vlastníka bytu z úhradou zalohovitých platieb odvolací súd má za to, že je dôvodné priznať úroky z omeškania a nie poplatok z omeškania podľa   §   697   Občianskeho   zákonníka,   keďže   vzťah   medzi   žalobcom   a   žalovanou   nie   je vzťahom nájomným (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 22 Cdo 2207/2008).

V priebehu odvolacieho konania žalovaná namietala neprípustnosť žaloby ako takej z dôvodu, že táto bola podaná neoprávnenou osobou. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací súd uvádza, že síce žaloba bola podaná JUDr. V. S., ako zástupkyňou splnomocnenou nie štatutárnym   zástupcom   žalobcu,   ale   pani   M.   Na   čl.   38   spisu   sa   však   nachádza plnomocenstvo pre JUDr. V. S. od I. S., ktorý bol predsedom spoločenstva vlastníkov bytov v čase od 26. 1. 2007 do 13. 10. 2008, pričom plnomocenstvo pre JUDr. S. bolo ním podpísané najneskôr dňa 24. 4. 2007, kedy bolo predložené súdu.

Zastúpenia   na   základe   plnomocenstva,   je   upravené   v   ustanoveniach   §   24 a nasledujúcich O. s. p.. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 O. s. p. si účastník ako zástupcu môže zvoliť vždy advokáta. Podľa § 28 ods. 1 O. s. p. zástupcovi, ktorého si účastník zvolí, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé konania alebo len pre určité   úkony.   Pre platnosť dohody o plnomocenstve medzi   účastníkom   a   ním   zvoleným zástupcom zákon nepredpisuje obligatórnu písomnú formu. Ustanovenie § 28 ods. 1 O. s. p. stanovuje, ako sa má plnomocenstvo súdu preukázať; musí sa tak stať listinou obsahujúcou vyhlásenie   účastníka,   ktorým   poveruje   splnomocnenca   svojim   zastupovaním,   alebo vyhlásením účastníka urobeným v tomto smere ústne do zápisnice.

Ak   nebola   procesná   plná   moc   udelená   osobami   oprávnenými   menom   právnickej osoby (spoločenstva) plnú moc udeliť, ide o nedostatok riadnej procesnej plnej moci, ktorý je nedostatkom podmienky konania, ktorú možno odstrániť (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Tým, že predseda spoločenstva I. S. dodatočne udelil plnomocenstvo pre JUDr. V. S., došlo k zhojeniu nedostatku JUDr. V. S. konať za žalobcu a došlo tak k schváleniu tých úkonov urobených v konaní zástupkyňou žalobcu, ku ktorým došlo predtým (R 12/1995). V závere považuje za dôležité odvolací súd zdôrazniť, že výkon práv žalovanej ako vlastníčky bytov a ako osoby oprávnenej využívať aj služby spojené s vlastníctvom bytov, musia byť v súlade s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, teda s dobrými mravmi. Súladným s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práv, ktorý nie je realizovaný na úkor práv   iných   osôb,   teda   v   danom   prípade   ostatných   vlastníkov   bytového   domu a spoluvlastníkov   spoločných   častí   a   zariadení.   Z   predmetného   konania   vyplynulo,   že žalovaná je jedinou vlastníčkou bytu, ktorá sa podieľala na úhradách do spoločného fondu, prípadne na úhradách na služby spojené s vlastníctvom bytov nižšou sumou, než ostatní vlastníci. Prisvedčiť takémuto konaniu aj rozhodnutím súdu by bolo zjavne nespravodlivým a v rozpore s dobrými mravmi.

S poukazom na uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. tak, že žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne ju zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. a náhrada trov konania nebola priznaná ani jednému z účastníkov. Tak žalobca, ako aj žalovaná boli totižto čiastočne úspešní, preto bolo vyslovené, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.“

15.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdom v napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou   opravnou   inštanciou   v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20.   Vo   vzťahu   k sťažovateľovi   J.   V.   ústavný   súd   poznamenáva,   že   tento   nebol priamym účastníkom konania v posudzovanej právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 20 C 235/2006, kde vystupoval v procesnom postavení „splnomocneného zástupcu“ sťažovateľky M. V.

Keďže sťažovateľ J. V. nemal v napadnutom súdnom konaní procesné postavenie účastníka   konania   (nebol   odporcom),   nemohol   v tomto   konaní   z tohto   postavenia uplatňovať procesné práva a plniť procesné povinnosti náležiace len účastníkom konania. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 205/04, III. ÚS 281/2012).

Pretože   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal   sťažovateľ,   ktorý   nie   je   aktívne   vecne legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju (v tejto časti) pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   pozri   napr.   II.   ÚS   564/2011, IV. ÚS 48/2012).

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014