znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 218/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny   Mochnáčovej prerokoval sťažnosť P. T., S., zastúpeného JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Senica č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Senica č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu   Senica č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý uhradiť P. T. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. T., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti P. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 218/2013-14 zo 17. apríla 2013 podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er/164/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2012.

2. V predmetnej exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 Er/164/2010 je   sťažovateľ   v procesnom   postavení   oprávneného   proti   povinnému   JUDr.   V.   K.,   S. (súdnemu   exekútorovi   so   sídlom   v N.).   Predmetom   exekúcie   je   vymoženie   1 877   € s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „dňa 11. 3. 2010 podal u súdneho exekútora... návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 1 877,00 € s príslušenstvom od povinného JUDr. V. K...

Súdny exekútor vydal dňa 21. 5. 2010 upovedomenie o začatí exekúcie a povinný dňa 7. 6. 2010 podal námietky proti exekúcii, v ktorých tvrdil, že vymáhanú sumu sťažovateľovi zaplatil.   Okresný   súd   Senica   uznesením   sp.   zn.   11   Er/164/2010-77   zo   dňa   18. 1.   2011 námietkam povinného vyhovel a na odvolanie oprávneného Krajský súd... uznesením sp. zn. 10 CoE/215/2011-243 zo dňa 10. 7. 2012 uznesenie Okresného súdu... 11 Er/164/2010-77 zo dňa 18. 1. 2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne Okresný súd Senica uznesením sp. zn.: 11 Er 164/2010-270 zo dňa 31. 10. 2012 exekučné konanie EX 542/2010 prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej pred   Okresným   súdom   Nitra   pod   č.   k.   2   T   87/2012.   Exekučné   konanie   prerušil   podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.“.

3. Po citovaní ustanovení „§ 109 ods. 2 písm. c)... § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku“ a tiež ustanovenia „§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku“ sťažovateľ konštatoval (vyslovil svoj právny názor), že „Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že Okresný súd Senica nemohol exekučné konanie 11 Er/164/2010 prerušiť podľa § 109 Občianskeho súdneho poriadku.“. Sťažovateľ tvrdí, že „uvedeným postupom, došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to práva na spravodlivý proces a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to práva vlastniť majetok“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Okresný súd... v konaní vedenom pod č. 11 Er 164/2010 porušil základné právo P. T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy... a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...

2. Uznesenie Okresného súdu... sp. zn.: 11 Er 164/2010-270 zo dňa 31. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 269,58 €...“

5.1   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   predseda okresného súdu listami sp. zn. Spr. 1605/13 zo 7. februára 2013 a z 29. apríla 2013, ktorý v podstatnom uviedol:

„Okrem iných rozhodnutí Okresný súd Senica uznesením č. k. 11 Er 164/2010-270 zo dňa 31. 10. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 11. 2012, prerušil konanie až do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   pred   Okresným   súdom   Nitra   pod   č.   k. 2 T 87/2012, ktoré je predmetom sťažnosti.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   odvoláva   najmä   na   ustanovenie   §   36   ods.   5 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   osobitný   zákon   neustanovuje   inak,   exekučné konanie   nemožno   prerušiť   s   tým,   že   v   tomto   ustanovení   je   uvedené   pod   poznámkou označenou ako 4c/, napríklad § 14 zák. č. 328/1991 Zb.

Pod touto poznámkou je uvedené ustanovenie zákona, kedy prichádza k prerušeniu exekučného konania priamo zo zákona. V danej veci súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (teda procesne), čo ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku nevylučuje.“ Súčasne oznámil, že „Okresný súd Senica netrvá na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, súhlasíme s upustením od neho.“

5.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   v liste   z 13.   mája   2013   k vyjadreniu   predsedu okresného súdu v podstatnom uviedol:

„Naďalej   trváme   na   tom,   že   výnimka   zo   zásady   neprerušiteľnosti   exekučného konania musí byť stanovená zákonom, tak ako to aj predpokladá ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a na tom, že zo znenia konkrétneho ustanovenia osobitného zákona musí   byť   zrejmé,   že   splnenie   určitých   zákonom   predpokladaných   skutočností   priamo vyvoláva,   prípadne   môže   vyvolať   prerušenie   exekučného   konania.   Ako   správne   uviedol Okresný   súd   v   Senici   takýmto   prípadom   je   napr.   začatie   konkurzného,   či reštrukturalizačného konania.

Okresný   súd   v   Senici   ani   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiaden   platný   právny (osobitný) predpis, na základe ktorého v danom prípade došlo k prerušeniu exekučného konania, resp. ktorý by ho oprávňoval prerušiť exekučné konanie; konal tak teda svojvoľne, bez toho, aby jeho konanie malo oporu v zákone. Odvolal sa len na ust. § 109 ods. 2 OSP, podľa ktorého je však možné prerušiť len súdne a nie exekučné konanie a ktoré podľa nášho právneho názoru nie je možné použiť v exekučnom konaní...

Exekučný   poriadok   ako   lex   specialis   k OSP   ako   lex   generalis,   má   prerušenie exekučného konania upravené osobitne a rozdielne, no najmä užšie od OSP...“

Súčasne oznámil, že „súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci“.

6. Ústavný súd nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 Er/164/2010, ktorý mu bol doručený 11. februára 2013.

7.   Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   konanie   vo   veci sp. zn. 11 Er/164/2010   je   ešte   stále   prerušené   a Okresný   súd   Nitra   v trestnej   veci sp. zn. 2 T 87/2012 meritórne doteraz nerozhodol.

8. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich oznámeniami a vyhodnotení   svojich   zistení   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012 (pozri tiež body 1 a 4).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu.

12.   Námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   ním   tvrdeného   porušenia   jeho   základného práva na súdnu ochranu a základného práva vlastniť majetok, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s označeným uznesením okresného súdu, sú založené na jeho tvrdení o nesprávnej a ústavne nekonformnej interpretácii a následnej aplikácii ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v jeho exekučnej veci, hoci mal okresný súd zvoliť postup podľa „§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku“ (pozri tiež body 3 a 5.2).

13.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany ústavnosti.   Táto právomoc spolu   s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

14.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15.   Inak   povedané,   arbitrárne   rozhodnutie   všeobecných   súdov   znamená predovšetkým   (i)   extrémny   nesúlad   právnych   záverov   s   vykonanými   skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe   (odklon   od   ustálenej   judikatúry   bez   toho,   aby   boli   dostatočne   uvedené   dôvody, na základe   ktorých   súd   odmietol   stabilizovanú   výkladovú   prax),   (iii)   nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (iv)   hodnotenie   dôkazov   vykonaných   bez   akéhokoľvek   akceptovateľného   racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

16. Pokiaľ ide   o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci okresného   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o prerušení   exekučného   konania č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012 sú zlučiteľné (bod 15) s označenými článkami ústavy.

17. Okresný súd sťažnosťou napadnuté uznesenie, ktorým prerušil exekučné konanie do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   pred   Okresným   súdom   Nitra   pod   sp.   zn. 2 T 87/2012, po uvedení priebehu dovtedajšieho konania odôvodnil takto:

„Podaním zo dňa 22. 8. 2012 povinný založil do spisu obžalobu, z ktorej je zrejmé, že táto bola podaná na OS Nitra, pričom konanie je vedené pod sp. zn. 2 T 87/2012 pre prečin podvodu v štádiu pokusu, ktorého sa mal dopustiť dňa 15. 3. 2010 na Exekútorskom úrade povinného   v N.   oprávnený   P.   T.,   pričom   žiadal   o   duplicitné   vyplatenie   sumy,   ktorá   je predmetom tohto exekučného konania. V danej trestnej veci bol vypracovaný okrem iného aj znalecký posudok z odboru písmoznalectva ohľadom sporného podpisu povinného, od ktorej pravosti podpisu závisí aj rozhodnutie v danej exekučnej veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušil. V konaní sa bude pokračovať len čo bude právoplatne skončená trestná vec vedená pred OS Nitra pod č. k. 2 T 87/2012.“

18. Aplikáciu ustanovenia „§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.“ okresný súd odôvodnil len strohým   poukazom   na   prebiehajúce   trestné   konanie   bez   náležitej   interpretácie   tohto ustanovenia   (vo   vzťahu   k danej   veci)   a právne   relevantného   vysvetlenia   dôvodov nezvolenia   postupu   vychádzajúceho   z ustanovenia   §   36   ods.   5   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoj postup (právny záver) odôvodnil okresný súd až vo vyjadrení svojho predsedu zo 7. februára 2013, resp. 29. apríla 2013 (pozri bod 5.1).

19.   Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   5   Exekučného   poriadku   „ak   osobitný   zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť...“. Podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP „Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu...“.

20. Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania sa plénum   ústavného   súdu   zaoberalo   už   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   16/02,   kde v uznesení z 20. mája 2002 vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver: „Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší (musí prerušiť), ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa   §   254   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   exekučné   konanie   podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného   poriadku,   ktoré   vylučuje   aplikáciu   §   109   Občianskeho   súdneho   poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť.

Z   uvedených   procesných   predpisov   vyplýva,   že   navrhovateľ   ako   exekučný   súd nemohol exekučné konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“

21. Namietané uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012 o prerušení exekučného konania   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   z dôvodu   súčasne   prebiehajúceho   trestného konania   (bod   17)   vychádzajúce   z právneho   názoru   okresného   súdu,   že „v   danej   veci prerušil konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. (teda procesne), čo ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku nevylučuje“, je z hľadiska už citovanej právnej úpravy (bod 19), interpretačných kritérií posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (bod 15), ako aj právneho   záveru   pléna   ústavného   súdu,   ktorý   je   pre   rozhodovanie   posudzovanej   veci zaväzujúcim   (bod   20),   rozhodnutím   arbitrárnym   majúcim   za   dôsledok   porušenie sťažovateľom označených práv, lebo mu nebola okresným súdom poskytnutá súdna ochrana v kvalite, ktorú mal v prípade zákonom ustanoveným postupom dostať. Okresný súd mal v predmetnej   veci   zvoliť   postup   predpokladaný   ustanovením   §   36   ods.   5   Exekučného poriadku (vylučujúci použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožní za určitých okolností konanie prerušiť), ktoré zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť   iba   vtedy,   ak   to   ustanoví   osobitný   zákon.   Takýmto   osobitným   zákonom   je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (pozri tiež právny názor k § 36 ods. 5 vyjadrený   na   strane   91   v   publikácii   Jaroslav   Krajčo:   Komentár   Exekučný   poriadok, Procesný postup exekútora, Procesný postup exekučného súdu. Bratislava: EUROUNION 2009. ISBN 9788089374076). V okolnostiach danej veci možno uzavrieť, že prebiehajúce trestné konanie proti účastníkovi exekučného konania nepatrí medzi zákonom (v danom prípade Exekučným poriadkom) právne akceptovateľné (ustanovené) dôvody na prerušenie exekúcie.

22. Ústavný súd na základe už uvedeného konštatuje, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/164/2010-270   z 31.   októbra   2012   je   rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z ústavného hľadiska   akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol,   že   namietaným uznesením   bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (výrok 1 tohto nálezu).

23. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol (výrok 2 tohto nálezu). Okresný súd v ďalšom konaní opätovne zhodnotí svoj právny záver vo veci sp. zn. 11 Er/164/2010 a rozhodne ústavne konformným spôsobom.

24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 11 Er/164/2010-270 z 31. októbra 2012 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa okresný súd sám vyrovnal s ochranou označeného práva hmotného charakteru. Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v tejto   jej   časti   nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konania   pred ochranou   v konaní   pred   ústavným   súdom   (bod   4   výroku   nálezu).   Ústavný   súd   v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia   tohto   práva   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri napr. IV. ÚS 128/07).

25. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol   vo   veci   namietaných   porušení   práv   úspešný,   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   jeho právneho   zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania v roku 2012, spísanie a podanie sťažnosti 7. januára 2013. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2012 patrí advokátovi odmena v sume 134,80 € (1/6 z výpočtového základu, ktorý je 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný paušál 7,63 €). Za právny úkon vykonaný v roku 2013 patrí advokátovi odmena v sume 138 €   (130,19   €   plus   paušál   7,81   €).   Právnemu   zástupcovi   prináleží   celková   odmena za zastupovanie pred ústavným súdom v sume 272,70 € (za 1 úkon v roku 2012 – 134,70 € a za   1   úkon   v roku   2013 – 138 €). Keďže   sťažovateľ   požadoval   náhradu   trov   konania „v celkovej výške 269,58 €“, ústavný súd jeho návrhu v ním požadovanom rozsahu vyhovel. Túto sumu je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013