znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 218/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec č. 738/320/286-24952/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   a tiež   rozhodnutím   Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave č. 1040505/147/2012/5081 z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“,   pozn.),   ktorou   namietala   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 738/320/286-24952/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   a tiež   rozhodnutím   Finančného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   v Bratislave   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“,   resp. „porušovateľ“) č. 1040505/147/2012/5081 z 23. januára 2012.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že daňový úrad rozhodnutím č. 738/320/286-24952/11/Rem zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“) vydal „podľa zákona č. 150/2001 Z. z.... a zákona č. 511/1992 Zb...“ daňovú exekučnú výzvu   voči   daňovému   dlžníkovi...   (t.   j.   sťažovateľke,   pozn.).   O odvolaní   sťažovateľky z 21. októbra   2011   proti   predmetnej   daňovej   exekučnej   výzve   rozhodlo   finančné riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   1040505/147/2012/5081   z 23.   januára   2012   (ďalej   aj „rozhodnutie   finančného   riaditeľstva“),   ktorým   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   úradu zo 7. októbra 2011.

3. Sťažovateľka uviedla (bez bližšej konkretizácie), že proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva   podala   na   všeobecnom   súde „žalobu   o preskúmanie   postupov   a rozhodnutí správnych   orgánov“.   Aby   nedošlo „k   zmeškaniu   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať s ochrany   svojich   práv   na   žiadnom   orgáne/súde   súbežne   so   žalobou   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správa aj túto ústavnú sťažnosť“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom. „Základné práva sťažovateľa:... podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a čl. 6   ods.   1   Dohovoru...   postupom   a rozhodnutím   daňového   úradu   č.   č.   738/320/286- 24952/11/Rem   zo   dňa   7.   10.   2011   a postupom   porušovateľa   a jeho   rozhodnutím č. 1040505/147/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia daňového úradu... a Finančného riaditeľstva sa zrušujú a Daňovému úradu Košice a Finančnému riaditeľstvu... sa zakazuje pokračovať v ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následných rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania   ňou   označených   základných   práv zaručených   ústavou   a práva   zaručeného dohovorom, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom zrušenia ňou označených rozhodnutí (body 3 a 4).

9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na všeobecnom súde (bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011, I.   ÚS   66/2012),   že   v   prípade podania opravného prostriedku   (prípadne žaloby   v rámci   správneho   súdnictva)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom   prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a   48)   napadnutému opravným prostriedkom.

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012