znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 218/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. Č., S., pre namietané porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   11   K 136/04   a   v   konaní vedenom na Okresnom   súde   Skalica   pod   sp.   zn.   2   C   46/08   a   namietané   porušenie   jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11 K 136/04   a   v   konaní   vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 21/09 a jeho uznesením zo 16. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Č. v celosti   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 9. júla 2009 doručená   sťažnosť   B.   Č.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) pod sp. zn. 11 K 136/04 a v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica (ďalej len,,okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 46/08 a namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 11 K 136/04 a v konaní vedenom na Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Obo 21/09 a jeho uznesením zo 16. marca 2009 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že na majetok sťažovateľa bol uznesením krajského súdu   zo   16.   decembra   2005   vyhlásený   konkurz.   Pri   jeho   doručovaní   sťažovateľovi sa uplatnila   fikcia   doručenia   a   podľa   vyznačenej   doložky   nadobudlo   právoplatnosť 23. januára 2006. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že originál (prvopis) tohto uznesenia mu bol doručený až 16. januára 2009, proti ktorému podal v lehote určenej v poučení uznesenia odvolanie s tým, že odôvodnenie odošle poštou najneskôr 17. marca 2009. Ani krajský súd, ani najvyšší súd ako odvolací súd ho nevyzvali na doplnenie dovolania a neuložili mu termín na doplnenie odvolania, z čoho vyvodzuje porušenie označených práv a svoj názor opiera o nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 128/07. Najvyšší súd uznesením zo 16. marca 2009 jeho odvolanie odmietol ako oneskorene podané napriek tomu, že podľa jeho názoru na   to   neboli   splnené   zákonné   podmienky.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   spochybňuje uplatnenie   fikcie   doručenia   v   prípade   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   doručovaného fyzickej   osobe,   ktorej   aplikácia je v tomto prípade podľa   jeho názoru (a podľa   názoru ,,výslovných odborníkov na konkurzné právo“) vylúčená. Ako uvádza: ,,Zásadne odmietam ako výslovne nepravdivé tvrdenie predsedníčky senátu z odvolacieho súdu, že mi mal zaslať súd   prvého   stupňa   odpis   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu, (a   že   jeho   doručenie,   pozn.) nezakladá úpadcovi právo na podanie odvolania od dátumu doručenia týchto listinných dokladov.“

3. Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ odôvodnil vo vzťahu ku konaniu na krajskom súde takto:

„Vec bola pod číslom konania 11K 136/04 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. H. K.. Zásadne namietam tú skutočnosť, že odo dňa 5.1.2005 vo veci konala a aj uznesenie zo dňa 16.12.2005   pod   horeuvedeným   číslom   vydala   nezákonná   sudkyňa   JUDr.   L.   N.,   pretože jedinou zákonnou sudkyňou v predmetnej veci bola stanovená JUDr. H. K.. Dôvod uvedený na   zázname   zo   dňa   5.1.2005   a   podpísaný   jedinou   sudkyňou   JUDr.   L.   N.   nemôže   byť relevantným právnym dôvodom na zmenu zákonného sudcu. Podľa nášho názoru zmena sudkýň   nastala   nedôvodne,   v   rozpore   so   zákonom,   pretože   zmena   nenastala   opatrením predsedu súdu, ale podľa nášho názoru svojvoľným postupom uvedených sudkýň, a naviac JUDr. K. predmetný záznam ani nepodpísala. Od tohto momentu ide podľa nášho názoru o konanie v rozpore s článkom 48 odsek 1 Ústavy SR - porušením práva na zákonného sudcu, ktorým je jedine JUDr. K. a nie nezákonne a svojvoľne ustanovená JUDr. N..“

Porušenie základného práva na zákonného sudcu vo vzťahu ku konaniu na okresnom súde sťažovateľ odôvodnil takto:

,,Dňa 20.4.2006 podal správca konkurznej podstaty Návrh na vyporiadanie BSM medzi úpadcom B. Č. a jeho manželkou L. Č. Odo dňa 2.1.2008 vec bola daná na Okresný súd v Skalici a je vedená pod číslom konania 2C 46/2008. Aj v tejto právnej veci koná nezákonná sudkyňa Mgr. J. B., pretože podľa môjho názoru prišlo medzi týmito sudkyňami k svojvoľnej   zámene   predmetného   spisu   o   čom   svedčia   listinné   dôkazy,   ktoré   zasielam. V celom spise nie je zmienka o úprave, že by predmetnú zmenu opatrením vykonal predseda Okresného súdu v Skalici. Z uvedeného dôvodu je Mgr. J. B. nezákonnou sudkyňou.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené práva boli porušené okresným súdom, krajským súdom aj najvyšším súdom, a žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 16. marca 2009 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.   Taktiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal ,,...   predbežné   opatrenie,   aby   žiadny z citovaných súdov nepokračovali v konaní do meritórneho rozhodnutia ústavného súdu“. Uvedené   žiadal   z   dôvodu,   že,,už   mi   vznikli   značné   škody   a   ďalším   pokračovaním by mi vznikli ďalšie nenapraviteľné škody nehovoriac o tom, že už mi značné škody vznikli doteraz nie mojím zavinením“.

II.

5. Keďže sťažnosť s prílohami nebola dostatočným podkladom na rozhodnutie o jej prijatí alebo odmietnutí, ústavný súd vyzval krajský súd a okresný súd, aby sa k nej vyjadrili a zaslali príslušné súdne spisy.

6. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. decembra 2009 uviedol, že sťažovateľ ,,... podal odvolanie proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 208/2006 z 31. júla 2006 tak, že odvolanie dlžníka (sťažovateľa, pozn.) odmietol ako oneskorene podané. K tomuto záveru dospel odvolací súd po preskúmaní doručovania napadnutého uznesenia. Dlžník podal dňa 16.2.2009 odvolanie proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 6 Obo 21/2009 zo 16. marca 2009 tak, že odvolanie dlžníka odmietol. Súčasne vo svojom odôvodnení uviedol zdôvodnenie,   prečo odmietol odvolanie proti uvedenému uzneseniu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4.5.2009. Krajský súd je uznesením najvyššieho súdu viazaný. Po uvedenom rozhodnutí o vyhlásení konkurzu, úpadca začal voči konajúcej sudkyni písať rôzne sťažnosti, kde uvádzal nepravdy alebo polopravdy a takýmto spôsobom chcel podľa jej názoru zabrániť pokračovaniu v tomto konkurznom konaní.“. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke týkajúcej sa tvrdeného porušenia základného práva na zákonného sudcu   predsedníčka   krajského   súdu   pripojila   k   svojmu   vyjadreniu   protokol   vyhotovený na základe rozvrhu práce na rok 2005, v zmysle ktorého nevybavené veci po JUDr. H. K. uvedené v jeho prílohe (teda vrátane konkurzu na majetok sťažovateľa) boli pridelené JUDr. L. N..

7. Okresný súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 10. mája 2010 uviedol, že sťažovateľ   mal   v   konaní   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov vedenom   na   návrh   správcu   konkurznej   podstaty   proti   odporkyni   (L.   Č.)   postavenie vedľajšieho účastníka. K veci uviedol, že vec pôvodne napadla na Okresný súd Senica a v dôsledku delimitácie súdov bola 4. januára 2008 postúpená na Okresný súd Skalica a v elektronickej podateľni náhodným výberom bola pridelená sudkyni JUDr. B. M. Ďalej uviedol: ,,Za účelom   vyrovnania –   odstránenia nerovnomerného zaťaženia   sudcov bola uvedená vec na základe Opatrenia č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2008 zo dňa 14.1.2008 (Spr 5/2008) zastupujúcej predsedníčky súdu Mgr. S., v rámci prerozdelenia vecí náhodným výberom   prostredníctvom   elektronickej   podateľne   pridelená   na   vybavovanie   zákonnej sudkyni Mgr. J. B., ktorá vo veci od uvedeného obdobia koná. Takýmto spôsobom bolo prerozdelených viacero vecí.“ Predseda okresného súdu k vyjadreniu pripojil aj spomenuté opatrenie č. 1 k rozvrhu práce zo 14. januára 2008.  

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 21/2009 a jeho uzneseniu o odmietnutí odvolania zo 16. marca 2009

Pre účely posúdenia tejto sťažnostnej námietky sa ústavný súd oboznámil s obsahom súdneho spisu krajského súdu v konkurznom konaní. Z jeho obsahu je zistiteľné, že krajský súd   doručoval   uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   zo   16.   decembra   2005   sťažovateľovi do vlastných   rúk   s   doručenkou.   V   dôsledku   dvoch   neúspešných   pokusov   o   doručenie (21. a 22. decembra 2005) bola zásielka uložená v deň druhého neúspešného doručovania na pošte.   Keďže   si   sťažovateľ   zásielku   v   odbernej   lehote   neprevzal,   táto   bola   vrátená krajskému súdu. Sťažovateľ podal proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu prvé odvolanie 10. júla 2006. Najvyšší   súd   toto   odvolanie   odmietol   ako   oneskorene   podané uznesením sp. zn. 6 Obo 208/06 z 31. júla 2006, pričom na odôvodnenie tohto uznesenia uviedol: ,,Napadnuté uznesenie bolo doručované do vlastných rúk na adresu, ktorá bola uvedená v živnostenskom registri ako miesto podnikania. Z doručenky je zrejmé, že pošta neúspešne doručovala zásielku   dlžníkovi   21.   decembra   2005   s   opakovaným neúspešným   doručovaním   22.   decembra   2005.   Tento   deň   bol   dňom   uloženia doporučene podanej zásielky na pošte v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. a tretí deň od uloženia sa   písomnosť   považuje   za   doručenú.   Od   tohto   dňa   začala   plynúť   pätnásťdňová   lehota na podanie odvolania. Posledným dňom lehoty bol 9. január 2006.“ Vo vzťahu k tomuto uzneseniu sa sťažovateľ nedomáhal ústavno-súdnej ochrany svojich práv, a keďže ústavný súd je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ani sa ním nezaoberal.

11.   Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   sa   však   ústavný   súd   zaoberal   uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí odvolania sp. zn. 6 Obo 21/09 zo 16. marca 2009. V tomto uznesení najvyšší súd zhodne s uznesením z 31. júla 2006 skonštatoval, že uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo odvolateľovi doručené uložením na pošte, a to tretím dňom od uloženia, t. j. 25. decembra 2005. Ďalej uviedol: ,,Súd prvého stupňa zaslal úpadcovi

15. decembra 2008 opätovne všetky listinné doklady, medzi ktorými bol aj odpis uznesenia o vyhlásení konkurzu. Úpadca proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu podal odvolanie 11. februára 2009.   To, že súd prvého stupňa zaslal úpadcovi požadované všetky listinné doklady vrátane uznesenia o vyhlásení konkurzu, nezakladá úpadcovi právo na podanie odvolania od dátumu doručenia týchto listinných dokladov. Odvolacia lehota mu začala plynúť od 25. decembra 2005 a uplynula bez ohľadu na to, či úpadca prevzal lebo neprevzal predmetné uznesenie o vyhlásení konkurzu. Odvolacia lehota uplynula a doručenie odpisov dokladov nemá za následok vznik novej odvolacej lehoty. Najvyšší súd preto odvolanie úpadcu ako oneskorene podané odmietol.“  

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z tohto pohľadu ústavnému súdu neostáva iné než konštatovať, že uznesenie najvyššieho súdu a dôvody, ktoré k jeho výroku viedli, neboli spôsobilé žiadnym spôsobom zasiahnuť do označeného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ odvodzoval začatie   plynutia   lehoty   na   odvolanie   od   doručenia   dokladov   zo   súdneho   spisu   (vrátane napadnutého uznesenia) po viac než dvoch rokoch od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho prvé odvolanie proti totožnému uzneseniu o vyhlásení konkurzu odmietnuté. Takýto výklad začatia plynutia odvolacej lehoty je neprijateľný a nemá oporu v žiadnom   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   ani   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní,   v   režime   ktorého   prebieha   konkurz   na   majetok   sťažovateľa. Z uvedeného   dôvodu   nemožno   považovať   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   arbitrárne, nezákonné   a   ani   za   nedostatočne   odôvodnené.   Keďže   v   súvislosti   s   týmto   uznesením ústavný súd nezistil pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti ani len možnosť prípadného porušenia označených   práv sťažovateľa, ktorej   reálnosť by mohol   preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

13. Ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) nemal právomoc preskúmať postup krajského súdu, pretože na jeho preskúmanie mal právomoc v   rámci   riadneho   inštančného   postupu   najvyšší   súd.   Avšak   ústavný   súd   reagujúc na sťažnostné námietky považuje za potrebné uviesť toto:

Platné   procesné   predpisy   v   čase   doručovania   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu sťažovateľovi   (december   2005)   nevylučovali   uplatnenie   fikcie   doručenia   v   prípade doručovania tohto uznesenia. Právny názor sťažovateľa týkajúci sa nemožnosti náhradného doručenia   (ktorý   predkladá   analogicky   k   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   podľa   §   49 Exekučného poriadku) je preto mylný, a preto nemožno konštatovať ani možnosť porušenia označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu. V kontexte s uvedenou sťažnostnou námietkou však ústavný súd musí poukázať aj na to, že z obsahu konkurzného spisu je bez pochybností zrejmé, že sťažovateľ v celom konkurznom konaní maril doručovanie súdnych zásielok, a to už v čase pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok (napr. č. l. 57). V tejto súvislosti   je   zrejmé,   že   sám   svojím   obštrukčným   správaním   spôsobil   uplatnenie   fikcie doručenia aj v prípade uznesenia o vyhlásení konkurzu, a keď za týchto okolností podal dvakrát   oneskorene   podané   odvolanie,   nemožno   hovoriť   o   zásahu   do   jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie.   K   tvrdenému   pochybeniu   tak   krajského   súdu,   ako aj najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí v tom, že nebol vyzvaný na doplnenie odvolania, ústavný súd stručne dodáva, že vo svetle uvedených okolností tejto právnej veci je táto námietka zjavne neopodstatnená. Závery nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 128/07 tiež nie sú použiteľné, pretože v tomto prípade išlo   o   odmietnutie   odvolania   pre   absenciu zákonných náležitostí a ich nedoplnenie v zákonnej lehote, a nie ako oneskorene podaného.

14. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu v konaní pred krajským súdom

Podľa   judikatúry ústavného súdu je zákonným sudcom sudca určený v súlade s rozvrhom práce (m. m. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). V súvislosti s touto sťažnostnou námietkou však ústavný súd konštatuje, že nemal právomoc na jej meritórne preskúmanie, pretože   ju   sťažovateľ   mohol   uplatniť   v   rámci   systému   opravných   prostriedkov   pred všeobecnými súdmi. In concreto, túto námietku sťažovateľ mohol uplatniť najmä v odvolaní proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu, ktoré však podal oneskorene (v dôsledku vlastného nesúčinnostného konania), a preto bolo najvyšším súdom odmietnuté. To však nezakladá právomoc ústavného súdu o tejto námietke meritórne konať a rozhodovať, pričom absencia právomoci bola dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti. Bez ohľadu na uvedené však ústavný súd uvádza, že ak konajúca sudkyňa v konkurznom konaní sťažovateľa bola určená v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu, nemožno hovoriť o zásahu do základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.  

15. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu v konaní pred okresným súdom

Aj   vo   vzťahu   ku   konaniu pred   okresným   súdom   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   platí,   že   právomoc   na   meritórne   preskúmanie   dodržania základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu mali všeobecné súdy v rámci riadneho inštančného postupu. In   concreto, túto námietku   sťažovateľ aj uplatnil v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 C 46/08 z 18. septembra 2009 o uložení poriadkovej pokuty, pričom sa s ňou vysporiadal odvolací Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 24 Co 395/2009 zo 6. apríla 2010, kde o. i. konštatoval, že: ,,... aj v tomto prípade je nutné konštatovať, že jeho odvolanie (sťažovateľa, pozn.) nebolo dôvodné, lebo je síce pravdou, že zákonnou sudkyňou bola JUDr. M., ale opatrením č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2008 zo dňa 14.1.2008 vzhľadom na nerovnomernú zaťaženosť sudcov na Okresnom súde v Skalici bolo prerozdeľované viacero vecí a predmetná vec pripadla do oddelenia Mgr. J. B..“ Námietka   odňatia   zákonnému   sudcovi   tvrdená   sťažovateľom   okrem   odvolacieho dôvodu zakladá aj dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] a súčasne   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   g)   Občianskeho   súdneho   poriadku, čo tiež vylučuje právomoc ústavného súdu o nej konať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci ústavného súdu bol takto dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti. Aj tu však ústavný   súd   nad   rámec   potreby   uvádza,   že   okolnosti   predmetnej   veci   nenasvedčujú opodstatnenosti tejto námietky sťažovateľa.

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie   konanie).   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010