znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 218/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   P.   M.   –   P.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 4 Cob/9/2007 a takto

r   o   z   h   o   d   o   l   :

Sťažnosť P. M. – P.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. februára 2008 doručená sťažnosť P. M. – P. (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 4 Cob /9/2007 z 24.októbra 2007.

Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vidí   sťažovateľ v tomto opísanom skutkovom stave:

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti, ako aj v jej doplnení na základe výzvy na odstránenie nedostatkov podania doručenej ústavnému súdu 17. apríla 2008 uviedol, že krajský súd v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Cob/9/2007 v právnej veci žalobkyne S. Š. proti žalovanému (sťažovateľovi) P. M. – P., o návrhu na obnovu konania, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením sp. zn.   4 Cob/9/2007   z   24.   októbra   2007,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 1   Cb   155/2005   z   20.   novembra   2006,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo „k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Sťažovateľ v rámci popisu priebehu predmetného namietaného konania pred všeobecným súdom pritom uvádza tieto právne relevantné skutočnosti charakterizujúce skutkový a právny stav:

Sťažovateľ   mal   v rokoch   1998-2000   so   žalobkyňou   uzavretú   zmluvu o sprostredkovaní.

Žalobkyňa   podala   v roku   2003   okresnému   súdu   žalobu   o vyplatenie   provízie. Okresný   súd   vydal   21.   mája   2004   rozsudok   na   základe   uznania,   v ktorom   zaviazal sťažovateľa (ako žalovaného ) vyplatiť spornú províziu s príslušenstvom žalobkyni a návrh sťažovateľa na vzájomné započítanie pohľadávok vylúčil na samostatné konanie.

Krajský   súd   odvolanie   podané   sťažovateľom   rozhodnutím   sp.   zn.   7   Cob   53/04 z 9. novembra   2004   zamietol   a rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil,   pričom   sťažovateľ uvádza, že: „Rozsudok neobsahuje ani zmienku o tom, prečo je daná pohľadávka splatná a ani okrajovo sa nezmieňuje o nových skutočnostiach ohľadne nezákonného konania pani Š.“, z čoho   rezultuje   záver,   že: „Absenciu   argumentácie   KS   v tomto   smere   je   nutné považovať za prejav arbitrárnosti.“

Sťažovateľ podal   proti   žalobkyni podnet   na začatie trestného stíhania a 31.   mája 2005 podal okresnému súdu návrh na obnovu konania, ktorý následne viackrát dopĺňal (doplnenia z 14. decembra 2005, 31. augusta 2006 a 14. septembra 2006).

Okresný súd 20. novembra 2006 uznesením sp. zn. 1 Cb 155/2005 obnovu konania zamietol. Sťažovateľ podal 28. januára 2007 proti tomuto uzneseniu odvolanie krajskému súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Cob/9/2007 z 24. októbra 2007 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, pričom v odôvodnení konštatoval, že „sa nejedná o nové skutočnosti, resp. dôkazy, pretože tieto skutočnosti boli známe už prvostupňovému aj odvolaciemu súdu v pôvodnom konaní“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že krajský súd pri vydaní uznesenia sp. zn. 4Cob/9/2007 „bez náležitého oboznámenia sa so spisom, osvojil si záver OS.“, a to tak, že „vôbec nezaregistroval zmenu v postavení žalobcu /zmena z podnikateľského subjektu na súkromnú osobu/, a zmenu jej bydliska“.   Na základe uvedených skutočností sťažovateľ zastáva názor, v zmysle ktorého „Ak sa KS v odôvodnení svojho uznesenia odvoláva na nepravdivé skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu oporu v spise, takéto konanie je neprípustné a arbiterné“.   Z uvedeného   podľa   názoru   sťažovateľa   vyplýva   záver,   že   došlo   „k zásadnému rozporu v hodnotení nových skutočností a dôkazov v prípade obnovy konania medzi KS a judikatúrou Najvyššieho súdu SR v podobných otázkach. A tým aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1 / a/ sťažnosť navrhovateľa P. M.-P. na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR je oprávnená a ústavný súd jej v y h ov u j e

b/   Základné   právo   P.   M.-P.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.46   ods.   1   Ústavy   SR rozsudkom KS v Prešove sp.zn. 4 Cob/9/2007 z 24.10.2007 porušené bolo.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99).

Podstata námietok sťažovateľa smeruje len do sféry prehodnocovania meritórnych záverov,   ku   ktorým   krajský   súd   v   obsahu   namietaného   uznesenia   sp.   zn. 4 Cob/9/2007 z 24. októbra 2007 dospel, a ich odôvodnenia s cieľom obnoviť možnosť preskúmania   rozhodovania   na   krajskom   súde.   Postup   a následné   rozhodnutie   krajského súdu, ktoré sťažovateľ označil ako zásah do ním namietaného ústavného práva, má svoj základ   v skutkovom   zistení   a následne   v právnom   posúdení   otázky,   či   boli   splnené podmienky na potvrdenie uznesenia súdu prvého stupňa, čo v konečnom dôsledku znamená zamietnutie návrhu na obnovu konania.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   konštatuje,   že nenašiel také pochybenie krajského súdu, ktoré by malo za následok zásah do označeného ústavného   práva.   Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať   len   také rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Navyše, rozhodovacia činnosť všeobecných   súdov   podlieha,   za   podmienky   jej   objektívnosti   a racionality,   aj prirodzenoprávnemu postulátu rešpektovania požiadavky sudcovskej nezávislosti a legality. Sťažovateľom napadnuté odôvodnenie obsahuje aj zhodnotenie právnej otázky, ktorá podľa názoru   ústavného   súdu   bola   primerane   posúdená,   keďže   konajúci   súd   fakticky   správne a ústavne konformným spôsobom posúdil dôvody, pre ktoré zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania. Uvedené platí aj vtedy, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iný smerom, ako právny názor konajúceho súdu.

Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť svojej striktnej viazanosti petitom návrhu, takže samotná formulácia sťažovateľa, podľa ktorej „sťažnosť navrhovateľa P. M.-P. na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR je oprávnená“, sa z hľadiska právnej logiky javí ako zmätočná, pretože z obsahu sťažnosti je síce zrejmé, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia   oprávnenosti   sťažnosti   z dôvodu   nedostatku,   resp.   porušenia práva   na súdnu ochranu, no rýdzo textuálny výklad petitu je v tomto smere nejasný, keďže má za cieľ len vágne konštatovať oprávnenosť sťažnosti na súdnu   ochranu (teda   nie na nedostatok,   či porušenie práva na súdnu ochranu), čo môže následne bez ďalšej argumentácie navodzovať dojem lapsus calami.

Na   margo   tvrdení   sťažovateľa   o údajnom   pochybení   krajského   súdu   vo   svojej rozhodovacej činnosti v predmetnej veci, kde v odôvodnení napadnutého uznesenia, ako tvrdí, „ sa KS (...) odvoláva na nepravdivé skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu oporu v spise, takéto konanie je neprípustné a arbiterné“, sa v tejto súvislosti ústavný súd in concreto prikláňa k názoru, že sťažovateľ nie je oprávnený domáhať sa, aby všeobecný súd rozhodol v súlade   s jeho   právnym   názorom,   a cez   prizmu   tohto   kritéria   následne   hodnotiť   aj ústavnosť a legalitu jeho postupu vo veci.

Vo väzbe na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch porušenia práva na súdnu   ochranu   tým,   že   na   základe   napadnutého   rozhodnutia   bolo   žalobkyni   priznané vyplatenie provízie   a táto   skutočnosť   je,   ako tvrdí   sťažovateľ,   „porušením   a negovaním samotnej podstaty práva a spravodlivosti v každej demokratickej krajine“, ústavný súd na tomto mieste poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v neposlednom rade poukazuje aj na skutočnosť, že pri posudzovaní obsahu   sťažnosti   je   vždy   viazaný   aj   rozsahom   svojej   právomoci   danej   mu   zákonom o ústavnom súde. V posudzovanom prípade sa sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti domáhal   aj   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   vyplývajúceho z označeného článku ústavy (čl. 46 ods. 1), avšak bez uvedenia takých právne relevantných skutočností, ktoré by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností považovať za zásah do ústavne   garantovaného   práva   sťažovateľa.   Ústavný   súd   na   margo   týchto   skutočností konštatuje, že samotná argumentácia sťažovateľa, v rámci ktorej malo dôjsť k porušeniu označených práv ústavy aj v dôsledku tvrdenej trestnej činnosti žalobkyne podliehajúcej trestnoprávnemu postihu, sama osebe vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie vo veci,   keďže   prešetrovanie   podozrení   na   spáchanie   trestnej   činnosti   prináleží   v súlade s právnym stavom de lege lata do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní, takže ústavný   súd   nemôže   uvedenú   otázku   meritórne   právne   záväzným   spôsobom   a ani   inak riešiť.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv garantovaných ústavou.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008