znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 218/06-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., V., zastúpenej advokátkou JUDr. D. B., T., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 806/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. G. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2006 doručená sťažnosť E. G., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. B., T., ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 806/00.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 8   C   806/00   sa   sťažovateľka   žalobou   podanou   12.   októbra   2000   domáhala od žalovaného   zaplatenia   252 000 Sk   s príslušenstvom.   O tomto   nároku   sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 806/00-164 z 10. novembra 2004, ktorým časť žalobného nároku o zaplatenie 210 000 Sk s príslušenstvom zamietol, pričom zvyšnú časť žalobného nároku o zaplatenie 42 000 Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie a súčasne zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 35 332,80 Sk. Na   základe   odvolania   sťažovateľky   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom   č.   k.   5   Co   47/05-193   z 25.   mája   2005   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu v odvolaním   napádanom   výroku   o zamietnutí   časti   žalobného   nároku   a súčasne   zmenil výrok   rozsudku   okresného   súdu   o   trovách   konania   a   sťažovateľke   uložil   zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 17 410 Sk.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8   C   806/00-164   z 10.   novembra   2004   v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 47/05-193 z 25. mája 2005 nadobudol právoplatnosť 20. júna 2005. Následne sa sťažovateľka z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie podaním doručeným okresnému súd 27. júna 2005 domáhala, aby jej bol ustanovený právny zástupca pre   účely   podania   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Okresný   súd   ustanovil sťažovateľke pre účely dovolacieho konania za právnu zástupkyňu advokátku JUDr. D. B. uznesením   č.   k.   8   C   806/00-223   zo   17.   augusta   2005,   ktoré   bolo   právnej   zástupkyni doručené   19.   augusta   2005.   Dovolanie   sťažovateľky,   ktoré   podala   prostredníctvom ustanovenej   právnej   zástupkyne   okresnému   súdu   19.   septembra   2005,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 77/06 z 12. apríla 2006 odmietol z dôvodu jeho oneskoreného podania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„(...) Sťažovateľka   podala   riadne   a   včas   svoju   žiadosť   o   ustanovenie   advokáta na dovolacie   konanie   (dňa   27.   6.   2005)   a   napriek   tejto   skutočnosti   okresný   súd   vydal uznesenie o ustanovení až dva mesiace po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Trenčín (dňa 17. 8. 2005), čím odňal sťažovateľke možnosť konania pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala ale i samotným rozhodnutím.

Jedným   zo   zákonom   ustanovených   opravných   prostriedkov   je   i   možnosť   podania dovolania   v   zmysle   §   236   a   nasl.   O. s. p.   Konaním   Okresného   súdu   Trenčín   bolo sťažovateľke znemožnené podanie dovolania a tým využitia zákonného spôsobu na bránenie svojho   práva   a   právom   chránených   záujmov.   Aj   doterajšia   súdna   prax   potvrdzuje, že dovolanie   je   efektívnym   prostriedkom   ochrany   práv   účastníkov   občianskeho   súdneho konania. Došlo teda k znemožneniu realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník   konania   mohol   pred   súdom   uplatniť   a   z   ktorých   bol   v   dôsledku   nesprávneho a oneskoreného postupu súdu vylúčený. Tým, že sťažovateľovi bola táto možnosť konať pred súdom   odňatá   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   garantovaných   jednak samotnou Ústavou SR ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 8 C 806/2000 bolo porušené.

Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie vo výške 210.000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa JUDr. D. B.,...vo výške 17.407,- Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s postupom okresného   súdu   pri   ustanovovaní   právneho   zástupcu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 806/00.   Podľa   sťažovateľky   v dôsledku   zdĺhavého   postupu   okresného   súdu, ktorý jej aj napriek včas podanej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie (27. júna 2005), ustanovil právneho zástupcu až „dva mesiace po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne“ , t. j. až uznesením zo 17. augusta 2005, sťažovateľka zmeškala lehotu, v ktorej mohla proti rozsudku krajského súdu podať dovolanie, čo bolo napokon aj dôvodom, pre ktorý najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané.

Konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   8   C   806/00   bolo   vo   veci   samej právoplatne skončené 20. júna 2005 (v spojení s rozhodnutím krajského súdu). Následný, sťažovateľkou   napádaný   postup   okresného   súdu   (jeho   rýchlosť)   v tomto   konaní   pri ustanovovaní jej právneho zástupcu pre dovolacie konanie vyvrcholil vydaním uznesenia zo 17. augusta 2005 o ustanovení právnej zástupkyne, ktoré podľa zistenia ústavného súdu bolo ustanovenej právnej zástupkyni doručené 19. augusta 2005, sťažovateľke 25. augusta 2005, a právoplatnosť nadobudlo po uplynutí 15-dňovej odvolacej lehoty, t. j. 10. septembra 2005.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Sťažnosť sťažovateľky zaslaná ústavnému súdu 30. mája 2006 bola ústavnému súdu doručená 1. júna 2006, t. j. od 10. septembra 2005, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   806/00-223   zo   17.   augusta   2005   o ustanovení   právnej zástupkyne,   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   sťažovateľke   lehota   na   podanie sťažnosti skôr, než ju podala ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom nebola zachovaná, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Navyše ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti síce vyplýva, že v súvislosti s vyššie opísaným postupom okresného súdu pri ustanovovaní právneho zástupcu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 806/00 sťažovateľka uviedla aj porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože týmto postupom jej okresný súd odňal možnosť   konať   pred   súdom   a domáhať   sa   tak   ochrany   jej   práv   v dovolacom   konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti súčasne poukazuje na skutočnosť, že vedomý si viazanosťou návrhu   (sťažnosti)   a jeho petitom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   aj   vzhľadom na skutočnosť,   že   sťažovateľka   je v konaní pred   ústavným súdom   kvalifikovane právne zastúpená,   ústavný   súd   preskúmaval   iba   v petite   sťažnosti   namietaný   postup   okresného súdu, vzhľadom na namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s uvedeným   navyše   poznamenáva,   že   aj   keby   sťažovateľka   v petite sťažnosti   namietala   porušenie   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a v čl.   6   ods.   1 dohovoru   vyššie   opísaným   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 806/00, jej sťažnosť by bolo možné rovnako odmietnuť ako oneskorene podanú (pozri vyššie) a tiež aj ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola   tak   v konaní   pred okresným súdom, ako aj v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpená advokátkou   JUDr.   D.   B.,   ktorej   bol   rozsudok   krajského   súdu   (ktorý   nadobudol právoplatnosť 20. júna 2005) doručený ešte 17. júna 2005 (pozri odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 77/06 z 12. apríla 2006), takže sťažovateľka mala možnosť obrátiť sa so svojou žiadosťou o podanie dovolania proti tomuto rozsudku krajského súdu priamo   na   JUDr.   B.,   prípadne   v záujme   dodržania   lehoty   na   podanie   dovolania   mala možnosť podať toto dovolanie aj sama, a to napríklad aj jeho spísaním do zápisnice priamo na   okresnom   súde   v súlade   s   §   42   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (účinného v rozhodnom čase). Aj takéto neperfektné dovolanie podané samotnou sťažovateľkou by bolo   možné   dodatočne   konvalidovať   pri   súčasnom   dodržaní   zákonnej   lehoty   na   jeho podanie, pretože okresný súd bol v súlade s § 241 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (účinného v rozhodnom čase) povinný vyzvať účastníka konania, ktorý síce podal dovolanie včas, avšak toto dovolanie bolo nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, aby v stanovenej lehote   nedostatky   podania   odstránil.   Jednou   z obligatórnych   náležitostí   dovolania   podľa § 241   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je,   že   dovolateľ   musí   byť   zastúpený advokátom. Sťažovateľka mala možnosť požiadať o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie   po   doručení   výzvy   okresného   súdu   na odstránenie   nedostatkov   jej   podania a následne by okresný súd ustanovil sťažovateľke advokáta pre dovolacie konanie v rámci ním vykonávaných procesných úkonov pred predložením veci dovolaciemu súdu a to všetko pri zachovaní zákonnej lehoty na podanie dovolania.

Sťažnosť   však   smeruje   proti   postupu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   806/00,   ktorý vo veci   rozhodol   rozsudkom   už   10.   novembra   2004   a tento   v spojení   s rozsudkom odvolacieho   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   47/05   –   193   z 25.   mája   2005   nadobudol právoplatnosť 20. júna 2005.

Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska dodržania zákonnej dvojmesačnej lehoty vo vzťahu voči dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu by bola situácia odlišná, avšak sťažnosť proti tomuto uzneseniu nesmeruje (I. ÚS 240/05).

S ohľadom na uvedené skutočnosti by bolo možné v kontexte čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdiť sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vychádzajúc z uvedených ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006