znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 218/04-9Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mariána Bugriho, bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28 C 229/98   a v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pod sp. zn. 5 Co 136/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mariána Bugriho   o d m i e t a   ako podanú oneskorene

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2004 doručená sťažnosť Mariána Bugriho, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskriminácii v zamestnaní   podľa   čl.   36   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 28 C 229/98 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 136/03.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva rozsudkami okresného súdu č. k. 28 C 229/98-152 z 27. septembra 2002 a krajského súdu č. k. 5 Co 136/03-179 z 27. januára 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ dostal   výpoveď   z pracovného pomeru   a túto napadol   žalobou   na   okresnom   súde.   V konečnom   dôsledku   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 28 C 229/98-152 z 27. septembra 2002 bola jeho žaloba zamietnutá, pričom rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 136/03-179 z 27. januára 2004 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.   Vzhľadom   na   to,   že   vo   veci   nebolo   prípustné   dovolanie,   podal   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorá však jeho podnetu nevyhovela.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   všeobecné   súdy   vykonané dokazovanie   nesprávne vyhodnotili,   keď   neuverili   jeho   obrane,   podľa   ktorej   jeho   absencia   v práci   bola ospravedlnená,   a naopak   dospeli   k záveru   o neospravedlnenej   absencii,   a tým   aj   ku oprávnenosti výpovede z pracovného pomeru.

Z podania   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 19.   marca   2004   vyplýva,   že   tento v zastúpení sťažovateľa adresoval generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania   voči   rozsudku   krajského   súdu.   Podnet   bol   generálnej   prokuratúre   doručený 19. marca 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.

Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (I. ÚS 92/03, IV. ÚS 14/03).

Hoci   z tvrdení   sťažovateľa,   ale   ani   z listinných   dôkazov,   ktoré   ústavnému   súdu predložil, sa nedá presne zistiť, kedy bol jeho právnemu zástupcovi doručený rozsudok krajského súdu, zo skutočnosti, že jeho právny zástupca 19. marca 2004 podal generálnej prokuratúre   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   možno   usúdiť,   že   rozsudok krajského súdu musel byť doručený najneskôr 19. marca 2004. Preto sťažnosť ústavnému súdu bolo treba podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. októbra 2004, teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku) nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, na ktorého použitie by bol sťažovateľ oprávnený (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy. Tento právny prostriedok nie je v rukách sťažovateľa, lebo sťažovateľ nie je oprávnený podať mimoriadne dovolanie. Samotný podnet nie je opravným prostriedkom. Na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadnuť (napr. I. ÚS 134/03). Ústavný súd musel preto sťažnosť sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok, odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2004