znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 217/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti zastúpeného   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vedenépod sp. zn. Rvp   23/2015,   sp.   zn.   Rvp   1170/2015,   sp.   zn.   Rvp   1690/2015   a   sp.   zn.Rvp 1691/2015,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   44   ods.   1a čl. 46 ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   9   ods.   3   Dohovoruo prístupe k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia („Aarhuského dohovoru“) postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Sžp 7/2013,sp. zn. 3 Sžo 81/2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013, sp. zn. 3 Sžo 27/2014 a jeho rozsudkamisp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 81/2014 z 2. decembra 2014,sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 23/2015,sp. zn.   Rvp   1170/2015,   sp.   zn.   Rvp   1690/2015   a   sp.   zn.   Rvp   1691/2015   s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23/2015.

2.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   boli5. januára 2015,   11.   februára   2015   a 12.   februára   2015   doručené   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušeniezákladných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivosti   v   záležitostiachživotného   prostredia   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaniach   vedených   podsp. zn. 9 Sžp 7/2013, sp. zn. 3 Sžo 81/2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013, sp. zn. 3 Sžo 27/2014a jeho   rozsudkami   sp.   zn.   9   Sžp   7/2013   z 24. septembra   2014,   sp.   zn.   3   Sžo   81/2014z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014 a sp. zn. 3 Sžo 27/2014z 2. decembra 2014 (ďalej len „rozsudky najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach,o ktorých   na   prvom   stupni   rozhodovalo   Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskejrepubliky,   príslušný   odbor   (ďalej   len   „ministerstvo“),   domáhal   podľa   §   14   zákonač. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Správny poriadok“) postavenia účastníka konania, pretože v predmetných konaniachboli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Aarhuského dohovoru.Predmetom správnych konaní začatých na podnet rôznych poľovníckych združení aleboiných subjektov bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia § 35 zákona č. 543/2002 Z. z.o ochrane   prírody   a krajiny   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochraneprírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránenýchživočíchov   medveďa hnedého̶ ⬛⬛⬛⬛ .

3.   Ministerstvo   návrhom   sťažovateľa   v jednotlivých   veciach   nevyhovelo,   pretožedospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenie účastníka konaniapodľa   §   14   Správneho   poriadku.   O opravných   prostriedkoch   sťažovateľa   rozhodovalminister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), ktorý potvrdilnapadnuté   rozhodnutia   ministerstva   a rozklady   sťažovateľa   zamietol.   Vo   svojichrozhodnutiach   zhodne   konštatoval,   že   postup   ministerstva   bol   v súlade   so   zákonomo ochrane prírody a krajiny.

4.   Sťažovateľ   zamietajúce   rozhodnutia   ministra   o opravnom   prostriedku   napádalžalobami na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a žiadal, aby krajský súdv rámci správneho   súdnictva   zrušil   jednotlivé   rozhodnutia   ministerstva   a aj   rozhodnutiaministra   a vrátil   vec   prvostupňovému   správnemu   orgánu.   Krajský   súd   v jednotlivýchkonaniach vzhľadom na skutkové okolnosti postupoval rôzne. Avšak pre všetky napádanékonania   bolo   spoločné,   že   boli   v rôznom   procesnom   štádiu   zastavené   vždyz dôvodu, že predmet   konania   odpadol.   Vo   veciach   vedených   najvyšším   súdompod sp. zn. 3 Sžo 81/2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013 a sp. zn. 3 Sžo 27/2014 konanie najvyššísúd zastavil. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžp 7/2013 potvrdil rozsudokkrajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti ministrovi ako správnemu orgánu,ktorý konanie zastavil, a to z rovnakého dôvodu, že predmet konania odpadol. Právnapodstata každého napádaného konania pred najvyšším súdom je teda totožná.

5. V jednotlivých ústavných sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazoval na rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovoa právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno-konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom   sa   napriek   procesné   riadne   prejavenej   nespokojnosti   (napríklad   podaním opravného   prostriedku)   v   dôsledku   objektívne   spotrebovaného   času   na   vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).

Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol   k nesprávnemu   záveru,   že   súdny   prieskum   napadnutého   rozhodnutie   správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.

Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

6.   Sťažovateľ   v ústavných   sťažnostiach   uvádza,   že   v jeho   veciach   ide   o rovnakýprípad ako v už citovanom konaní pred najvyšším súdom (bod 5 uznesenia), a domnieva sa,že   v predmetných   správnych   konania,   ako   aj   v rozhodovacej   činnosti   súdov   dochádzav čoraz   väčšej   miere   k tomu,   že   súdy   žalobu   sťažovateľa   zamietnu   nie   kvôli   jejneodôvodnenosti, ktorú, tak ako v predmetných veciach najvyšší súd, ani neskúmajú, aležalobu   zamietnu   alebo   konanie   o nej   zastavia   z dôvodu   uplynutia   času,   na   ktorý   bolavýnimka alebo súhlas orgánu ochrany prírody udelený.

7. Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných konaniachje svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplneniesvojho   poslania,   ktorým   je   ochrana   prírody   prostriedkami,   ktoré   mu   právny   poriadokSlovenskej   republiky   dáva   k   dispozícii.   Imanentnou   súčasťou   ochrany   prírody   jerozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republikyna úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmitoorgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cítibyť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli zastavené bez toho,aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli svojejpovinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania, postavenie ktoré muvyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnými a imaginárnymi bez možnostireálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánua súčasne   je   v   priamom   rozpore   s   rozsudkom   Súdneho   dvora   Európskej   únie,   Veľkejkomory   C-240/09   z   8.   3.   2011,   ktorý   konštatoval   potrebu   výkladu   čl.   9   ods.   3   tohtoAarhuského   dohovoru   tak,   aby   organizácia   na   ochranu   životného   prostredia,   akou   je ⬛⬛⬛⬛, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámcisprávneho   konania,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   Európskej   únie   v   oblastiživotného prostredia.

Postup   najvyššieho   súdu   ako   poslednej   inštancie   v skutočnosti   znamená,   žesťažovateľ   bol   nielen   v tomto   konaní,   ale   aj   v mnohých   ďalších   konaniach   o žalobáchsťažovateľa   zbavený   možnosti   reálne   sa   domôcť   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutív oblasti ochrany prírody.

8.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súdvyslovil   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a Aarhuského   dohovoruoznačenými   rozsudkami   najvyššieho   súdu   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   zrušilnapadnuté   rozsudky   najvyššieho   súdu   a vec   vrátil   na   nové   konanie   a rozhodnutie.Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovaťv namietanom porušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trovkonania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

K spoločnému prerokovaniu vecí

11.   Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konaniepred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdnehoporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

12. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

13. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlades citovaným   ustanovením   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   je   však   možné   v   konanípred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1OSP.

14.   Zo   spisov   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   23/2015,   sp.   zn.   Rvp   1170/2015,sp. zn. Rvp 1690/2015 a sp. zn. Rvp 1691/2015 vyplýva,   že tieto veci   spolu skutkovosúvisia,   týkajú   sa   tých   istých   účastníkov,   sťažovateľ   je   vo   všetkých   veciach   zastúpenýrovnakou právnou zástupkyňou   a v každej jednej   sťažnosti   sa na obdobnom skutkovomzáklade s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie rovnakých základných práv.Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke rovnaké.

15. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlades ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak,ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základných práv

16. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesypreskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v   jej vnútroštátnom   práve,   ak   sú   nejaké, aby   členovia   verejnosti mali   prístupk správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutísúkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právomv oblasti životného prostredia.

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonnéhoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto   považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS136/05).

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu dorozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosťskutkových záverov alebo právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie jeprieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (obdobne   napr.II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry saúloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie   s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právacha základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetomkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súdvo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, žeby   zásadne   popreli   účel   a význam   zákonného   predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I. ÚS   12/05,I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

20. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutísprávnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutiesprávneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania,   jevzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súdzistí,   že   to   tak   je,   takéto   rozhodnutie   nesmie   byť   vylúčené   zo   súdneho   preskúmania.Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdnepreskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektoréhozo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbalniektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).

21. V súlade s už uvedenou deľbou právomoci súdnej moci medzi všeobecné súdya ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kdeprvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo),   ústavný súd   pristúpilk prieskumu ústavnej sťažnosti, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť podľa§ 25 zákona o ústavnom súde.

22. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci užzaujal názor prvý senát ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnúneopodstatnenosť   (I.   ÚS   783/2014).   Keďže   ústavný   súd   nedospel   po   predbežnomprerokovaní   k odchylnému   právnemu   názoru,   vychádzal   z citovaného   rozhodnutiaústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde) a v podrobnostiach naň odkazuje.

23. Po ústavnom prieskume rozsudkov najvyššieho súdu v napádaných konaniacha postupu,   ktorý   im   predchádzal,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovacia   činnosťnajvyššieho   súd   a jeho   rozsudky   vychádzajú   zo   zjednocujúceho   stanoviska   správnehokolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“,ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu 1 Sžp a 10 Sžp najvyššieho súdu,konkrétne   v   právoplatných   rozsudkoch   senátov   správneho   kolégia   najvyššieho   súduv konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.

24.   Správne   kolégium   najvyššieho   súdu   zaujalo   toto   stanovisko: «Neplatnosť povolenej   výnimky   o   povolení   na   odstrel   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny   orgán   preto   môže   (ba   dokonca   musí)   zastaviť   konanie   o   výnimke,   a   to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.

Samotný   zákon   o   ochrane   prírody   dáva   do   právomoci   orgánu   ochrany   prírody povinnosť   zastaviť   konanie,   ak   dôvod   na   konanie   odpadol   a   súčasne   zakotvuje,   že rozhodnutie   vydané   podľa   tohto   zákona   stráca   platnosť   uplynutím   času,   na   ktoré   bolo vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona   zastaví,   ak   dôvod   na   konanie   odpadol. Ak   správny   orgán   postupoval   v   súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho   rozhodnutiu   zamietnuť,   keď   navyše   takýmto   rozhodnutím   nedochádza   k   založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   Náleze   z   1.   júla   2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť   účel   zákona.   Uviedol:   „nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický   postup,   v   rámci   ktorého   nemá   žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená   výlučnú   a   bezpodmienečnú   nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri   R   62/1998).   Správny   súd   musí   skúmať   preukázanie   ukrátenia   práv   žalobcu nezákonným   rozhodnutím   ex   offo.   Ak   žalobca   nebol   žiadateľom   o   udelenie   výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom súd   prvého   stupňa   musí   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej   stránke   veci   reálnu   možnosť   dosiahnuť   rozhodnutie   v   jeho   prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie,   ak   dôvod   na   konanie   odpadol   a   súčasne   zakotvuje,   že   rozhodnutie   vydané podľa tohto   zákona   stráca   platnosť   uplynutím   času,   na   ktoré   bolo   vydané. Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Ak   rozhodnutie   orgánu   ochrany   prírody   o   povolení   na   usmrtenie   chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť   zanikla,   potom   súčasne   odpadol   aj   predmet   správneho   konania   a   súd   prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu   veci   uplatňovať   súčasne   so   zásadou   hospodárnosti   tak,   aby   nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správnehokolégia   najvyššieho   súdu   a   po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   argumentáciusťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverovnajvyššieho   súdu   v   napadnutých   rozsudkoch   aj   v   zjednocujúcom   stanovisku   správnehokolégia. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho záverymohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaných rozsudkov v súlade s jehoprávomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   byposudzované   rozsudky   najvyššieho   súdu   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnomrozpore, či urobené v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

26.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažností   sťažovateľa   dospelk záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorý im predchádzal,nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv, a preto podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosti   sťažovateľa   z   dôvodu   ich   zjavnejneopodstatnenosti.

27.   Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   ústavný   súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, žesťažnostiam bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015