znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 217/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   prijatú   sťažnosť   Š.   G.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Legerským, Námestie sv. Anny 15/25, Trenčín, pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie a obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 51/2012 z 25. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Š.   G.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tdo   51/2012   a jeho   uznesením z 25. septembra 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tdo   51/2012 z 25. septembra 2012 sa   z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 217/2013-19 zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3   písm.   b)   a c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 51/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 344/2000 zo 7. decembra 2007 (ďalej len „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“)   bol   uznaný   vinným   z trestného   činu   lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005, za spáchanie ktorého mu bol uložený súhrny trest odňatia   slobody   v trvaní   5   rokov   nepodmienečne.   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský   súd“)   na   odvolanie   sťažovateľa   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu v celom výroku o treste a svojím rozsudkom sp. zn. 2 To 10/2008 z 2. apríla 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie   krajského súdu“) vo   vzťahu   k sťažovateľovi rozhodol   o uložení súhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do druhej nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   dovolanie,   ktoré   následne   písomným   podaním doručeným okresnému súdu 25. januára 2010 zobral späť. Okresný súd vzal túto skutočnosť na   vedomie   svojím   uznesením   č.   k.   2   T/344/2000-634   z 20.   októbra   2010.   Sťažovateľ ďalším   podaním   z 1.   apríla   2012   doručeným   okresnému   súdu   10. apríla   2012   podal opätovne dovolanie. Následne mu okresný súd (na žiadosť sťažovateľa, pozn.) ustanovil advokáta   pre   účely   dovolacieho   konania,   ktorý   11.   júna   2012   doručil   okresnému   súdu dovolanie. Najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím sťažovateľom podané dovolanie odmietol z dôvodu oneskorenosti jeho podania. V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3. V podanej sťažnosti sťažovateľ nepovažoval za správny postup najvyššieho súdu, ktorým   ním   podané   dovolanie   doručené   okresnému   súdu   10.   apríla   2012,   teda   podané v zákonnom rámci plynutia trojročnej lehoty na podanie dovolania v prospech odsúdeného a podané prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu 11. júna 2012, teda po uplynutí spomínanej lehoty, odmietol ako podané oneskorene z dôvodu, že „Z hľadiska posúdenia včasnosti podania dovolania je... rozhodujúcou skutočnosťou to, že osobou oprávnenou na podanie   dovolania   je   vždy   obvinený   a nie   jeho   obhajca   a preto   len   obvinený   sa   môže v rámci celej zákonnej 3-ročnej lehoty, teda až do jej posledného dňa, rozhodnúť, či jemu zo zákona vyplývajúce právo (a nie jeho obhajcovi) napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa (odvolacieho súdu) využije alebo či tak neurobí“. Podľa názoru sťažovateľa „... využil zákonné právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré mu zákon ako obvinenému v ustanovení § 369 ods. 1 písm. b) Tr. por. v znení účinnom do 31. 8. 2011 priznával, toto dovolanie podal včas v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 370 ods. 2 tohto   zákona   a toto   dovolanie   spĺňalo   všetky   obsahove   náležitosti   v zmysle   § 374   tohto zákona. Ak z ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. v znení účinnom do 31. 8. 2011 výslovne vyplývalo, že osobou oprávnenou napadnúť dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu je obvinený a nie obhajca obvineného, tak v nadväznosti na to včasnosť podania   dovolania   v zmysle   §   370   ods.   2   tohto   zákona   treba   posudzovať   z hľadiska procesného   úkonu   obvineného   a niet   žiadneho   dôvodu   dovolanie...   majúce   inak   všetky obsahové   náležitosti   dovolania   vyžadované   zákonom,   nepovažovať   za   včas   podané dovolanie.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa Š. G. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy... a na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu... č. 4 Tdo 51/2012 zo dňa 25. 9. 2012, porušené polo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu slovenskej republiky č. 4 Tdo 51/2012 zo dňa 25. 9. 2012, ktorým bolo podľa § 382 písm. a) Tr. por. odmietnuté dovolanie... proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. 2 To 10/2008-523 zo dňa 2. 4. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod sp. zn. 2 T 344/2000, ako aj písomné stanovisko predsedu najvyššieho súdu.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania.

6.1 Predseda najvyššieho súdu v písomnom stanovisku zo 7. mája 2013 v podstatnom uviedol:

«Stotožňujeme   sa   s právnym   názorom,   ktorý   k namietanej   problematike posudzovania podania dovolania obvineným v zákonnej lehote vyslovil príslušný senát. Ak by sme pripustili argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti, potom by stačilo, aby obvinený podal v posledný deň zákonnej lehoty blanketárne dovolanie, o ktorom by musel rozhodovať Najvyšší súd... ako dovolací súd. Tento postup by bol v rozpore s cieľom sledovaným ustanovením § 370 ods. 2, (v znení účinnom do 31. augusta 2011 – teraz § 370 ods. 1 Tr. por.), ako aj s príkazom jednoznačne uvedeným v § 373 ods. 1 Tr. por. i § 374 Tr. por. a znamenalo by nezákonné predĺženie lehoty na podanie kvalifikovaného dovolania prostredníctvom obhajcu.»

6.2 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu uviedol, že „... nepovažujem za potrebné zaujať stanovisko, pretože všetky skutočnosti, ktoré sú z môjho pohľadu pre posúdenie podanej sťažnosti dôležité, som uviedol už v písomnom vyhotovení sťažnosti zo dňa 20. 12. 2012 a v kontexte týchto skutočností nepovažujem právny názor obsiahnutý v tomto vyjadrení k sťažnosti za správny“.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným porušením označených práv.

II.

8. Zo zistení ústavného súdu   vyplýva, že sťažovateľ bol (odvolacím) rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 10/2008 z 2. apríla 2009 právoplatne odsúdený pre trestný čin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   účinného   do   31.   decembra   2005.   Sťažovateľ   v priebehu   zákonom č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   ustanovenej   lehoty   troch   rokov   na   podanie   dovolania   ako   mimoriadneho opravného   prostriedku   tento   využil   už   11.   decembra   2009   a   podané   dovolanie   svojím podaním doručeným okresnému súdu 25. januára 2010 vzal späť. Túto skutočnosť vzal okresný súd na vedomie uznesením č. k. 2 T/344/2000-634 z 20. októbra 2010. V ďalšom sťažovateľ opätovne využil tento mimoriadny opravný prostriedok, a to vlastným podaním z 1. apríla 2012, ktoré bolo okresnému súdu doručené 10. apríla 2012 a v ktorom zároveň požiadal o ustanovenie obhajcu z dôvodu, že od 15. apríla 2009 sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, a preto nemá finančné prostriedky na zvolenie obhajcu. Okresný súd tejto žiadosti sťažovateľa z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 2 písm. a) s poukazom na § 37 ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   vyhovel   a podľa   §   373   ods. 3   Trestného   poriadku rozhodol opatrením sp. zn. 2 T 344/2000 z 13. apríla 2012 o ustanovení JUDr. Legerského za   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v dovolacom   konaní.   Okresným   súdom   ustanovený advokát mu 11. júna 2012 doručil dovolanie podané prostredníctvom právneho zástupcu. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že okresným súdom ustanovený obhajca prevzal predmetné   opatrenie   okresného   súdu   25.   apríla   2012   a 14.   mája   2012   požiadal o vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu. V ďalšom okresný súd zabezpečil vyjadrenie Okresnej   prokuratúry   Trenčín   k   sťažovateľom podanému   dovolaniu,   ktoré   mu   bolo doručené 11. júla 2012. Spisový materiál bol predložený najvyššiemu súdu 30. júla 2012, ktorý na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2012 rozhodol o odmietnutí sťažovateľom podaného dovolania z dôvodu oneskorenosti jeho podania podľa § 382 písm. a) Trestného poriadku.   Zo   zistení   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   v nadväznosti   na   právoplatné odsúdenie sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 10/2008 z 2. apríla 2009 lehota na podanie dovolania v neprospech sťažovateľa uplynula 29. júla 2009 a v prospech sťažovateľa uplynula 29. apríla 2012.

10. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že si bol dostatočne vedomý tej skutočnosti, že   využitie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   podľa   §   368   a nasl. Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 je podmienené uplatnením tohto opravného   prostriedku   v prípade   jeho   podania   v prospech   obvineného   najneskôr   do uplynutia trojročnej lehoty vyplývajúcej z § 370 Trestného poriadku. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „Z hľadiska posúdenia včasnosti podania dovolania je... rozhodujúcou skutočnosťou to, že osobou oprávnenou na podanie dovolania je vždy obvinený a nie jeho obhajca a preto len obvinený sa môže v rámci celej zákonnej 3-ročnej lehoty, teda až do jej posledného dňa, rozhodnúť, či jemu zo zákona vyplývajúce právo (a nie jeho obhajcovi) napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa (odvolacieho súdu) využije alebo či   tak   neurobí“. Argumentujúc   proti   názoru   najvyššieho   súdu   ďalej   dôvodí,   že   jeho pripustenie   by „...   znamenalo...   to,   že   lehota   na   podanie   dovolania   daná   zákonom obvinenému ako oprávnenej osobe na tento mimoriadny opravný prostriedok, by sa vždy skracovala   o   dobu,   po   ktorú   by   sa   obvinený   alebo   iné   oprávnené   osoby   snažili   zvoliť obhajcu   na   zastupovanie   obvineného   v   dovolacom   konaní,   alebo   po   ktorú   by   súd posudzoval žiadosť obvineného o ustanovenie obhajcu za týmto účelom a dokonca by to znamenalo, že ak by sa obvinenému nepodarilo samostatne alebo prostredníctvom iných na to oprávnených osôb obhajcu v lehote na podanie dovolania zvoliť vôbec alebo dosiahnuť v tejto lehote ustanovenie obhajcu, bol by obvinený z možnosti využitia a podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku celkom vylúčený, a to napriek tomu, že on sám by bol oprávnenou   osobou   na   jeho   podanie.   Takýto   výklad   práva   by   podľa   sťažovateľa jednoznačne   ukracoval   jeho   práva   dané   mu   zákonom   a   bol   by   tak   v rozpore   nielen s ustanoveniami Trestného poriadku ale aj s Čl. 46 ods. 1 a Čl. 50 ods. 3 Ústavy... ako aj s Článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru...“.

11.   Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   4   Tdo   51/2012   z 25.   septembra   2012 v podstatnom dôvodil, že «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací skúmal, či sú splnené zákonné podmienky dovolania v zmysle § 368 Tr. por. až § 374 Tr. por. a dospel k záveru,   že procesná   podmienka   dovolania   v zmysle   §   370   Tr.   por.   (v znení   účinnom do 31. augusta 2011) v spojení s § 373 ods. 1 Tr. por. v posudzovanom prípade splnená nebola.

Podľa   §   567j   ods.   2   Tr.   por.   súdne   konanie,   okrem   konania   o   mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred 1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011.

Podľa § 567j ods. 6 Tr. por. ak rozhodnutie súdu bolo doručené pred 1. septembrom 2011, použije sa ustanovenie § 370 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Podľa § 370 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom do 31. augusta 2011) ak sa dovolanie podáva   v   prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa § 373 ods. 1 Tr. por. obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Podľa   §   373   ods.   2   Tr.   por.   obvinený   musí   byt'   v konaní   o   dovolaní   zastúpený obhajcom.

Podľa § 373 ods. 3 Tr. por. ak obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 podali dovolanie inak ako prostredníctvom obhajcu, súd, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, poučí dovolateľa podľa odsekov 1 a 2 a nasledujúcej vety a určí primeranú lehotu na odstránenie tohto nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie konanie dovolaciemu súdu. Ak však obvinený v lehote podľa predchádzajúcej vety preukáže, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, ustanoví mu obhajcu predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni.

Z obsahu predloženého procesného spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že trestná   vec   obvineného   Š.   G.   bola   právoplatne   skončená   2.   apríla   2009,   rozhodnutie krajského súdu bolo obvinenému doručené 29. apríla 2009 a jeho obhajkyni JUDr. Danici Okruckej 28. apríla 2009, z čoho vyplýva, že posledným dňom na podanie dovolania v prospech obvineného bol 29. apríl 2012.

Obvinený Š. G. podal dovolanie vlastným písomným podaním z 1. apríla 2012, ktoré bolo   doručené   súdu   prvého   stupňa   10.   apríla   2012.   Zároveň   požiadal   o ustanovenie obhajcu z dôvodu, že od 15. apríla 2009 sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, je insolventný a nemá finančné prostriedky na jeho zvolenie.

Okresný súd Trenčín opatrením z 13. apríla 2012, sp. zn. 2 T 344/2000, podľa § 373 ods. 3 Tr. por. s použitím § 40 ods. 2 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 2 písm. a/ Tr. por. s poukazom na § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ustanovil obvinenému Š. G. za obhajcu JUDr. Jána Legerského (č. l. 671), pričom toto opatrenie bolo obvinenému doručené 24. apríla 2012 a obhajcovi 25. apríla 2012.

Dovolací súd tiež zistil, že predseda senátu okresného súdu nepostupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 373 ods. 3 Tr. por. a v konaní o dovolaní obvinenému ustanovil obhajcu len na základe jeho tvrdenia, že „od 15. apríla 2009 sa nachádza vo výkone   trestu   odňatia   slobody,   je   insolventný   a   nemá   finančné   prostriedky   na   jeho zvolenie,“ pričom vôbec neskúmal, či toto tvrdenie je pravdivé. Pred ustanovením obhajcu mal obvineného poučiť v zmysle § 373 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. a určiť mu primeranú lehotu na odstránenie nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie konanie dovolaciemu súdu.

Iba samotné tvrdenie obvineného spočívajúce v tom, že nemá finančné prostriedky na zvolenie obhajcu, nie je postačujúce na to, aby mu bol obhajca ustanovený. Povinnosťou súdu pred jeho ustanovením bolo zistiť, či obvinený má alebo nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby.

Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenie § 370 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom do 31. augusta 2011) v spojení § 373 ods. 1 Tr. por., kde sú upravené podmienky   dovolania,   ktoré   musia   byť   splnené   kumulatívne,   samozrejme   pri   splnení   aj ostatných zákonných podmienok na podanie dovolania uvedených v § 368 až § 374 Tr. por. Vzhľadom   na   to,   že   obvinený   Š.   G.   podal   dovolanie   v   zákonnej   lehote   sám,   nie prostredníctvom obhajcu a v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 373 ods. 1 Tr. por. môže   podať   dovolanie   len   prostredníctvom   obhajcu,   bol   opatrením   okresného   súdu z 13. apríla 2012 (č. 1. 671) za obhajcu ustanovený JUDr. Ján Legerský (opatrenie prevzal 25. apríla 2012), ktorý 14. mája 2012 požiadal o vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu, pričom dovolanie v prospech obvineného doručil okresnému súdu až 11. júna 2012 (takmer dva mesiace po tom, čo bol za obhajca ustanovený), teda po uplynutí 3- ročnej zákonnej lehoty na podanie dovolania prostredníctvom obhajcu v prospech obvineného.

Z   nesprávneho   postupu   predsedu   senátu   okresného   súdu,   keď   obvineného po doručení vlastného písomného podania nevyzval na odstránenie jeho nedostatkov a hneď mu   ustanovil   obhajcu,   možno   vyvodiť,   že   mal   v   úmysle   zabrániť   márnemu   uplynutiu zákonnom ustanovenej lehoty na podanie dovolania.

Povinnosťou   obhajcu   JUDr.   Jána   Legerského,   ktorý   bol   za   obhajcu   ustanovený v zákonnej   lehote   a   opatrenie   o   jeho   ustanovení   mu   bolo   spolu   s   vlastným   písomným podaním obvineného doručené tiež v zákonnej lehote, bolo podať dovolanie v prospech obvineného do 29. apríla 2012, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo.

Dovolací súd považuje   3-ročnú   lehotu na   podanie   dovolania za dostatočne   dlhú na uplatnenie   práva   na   podanie   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   a   preto v prípade,   že   by   išlo   o   podanie,   ktoré   síce   nebolo   spísané   priamo   obhajcom,   avšak z konkrétnych okolností prípadu by vyplývalo, že obhajca sa s týmto písomným podaním obvineného riadne oboznámil a s jeho obsahom stotožnil, dovolací súd by bol povinný sa ním   zaoberať   iba   za   predpokladu,   že   by   takéto   podanie   bolo   doručené   v   zákonnom ustanovenej lehote.

Navyše   dovolací   súd   poukazuje   aj   na   tú   skutočnosť,   že   obvinený   v   priebehu zákonnom ustanovenej 3-ročnej lehoty dovolanie podal už 11. decembra 2009 (č. l. 606), ktoré následne písomným podaním doručenom súdu prvého stupňa 25. januára 2010 vzal späť z osobných dôvodov (č. 1. 619), čo predseda senátu okresného súdu vzal na vedomie uznesením z 20. októbra 2010, sp. zn. 2 T 344/2000 (č. 1. 634).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   citovaných   zákonných   ustanovení dovolací súd rozhodol na neverejnom zasadnutí bez meritórneho preskúmania veci tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

12.   Východiskom   úvah   a   postupu   ústavného   súdu   v posudzovanej   veci   v konaní o ústavnej   sťažnosti   prijatej   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   217/2012-19 zo 17. apríla 2013 na ďalšie konanie bol postup najvyššieho súdu v konaní o sťažovateľom podanom   dovolaní,   ktoré   najvyšší   súd   odmietol   ako   oneskorené   podané   v dôsledku skutočnosti, že sťažovateľ síce podal dovolanie v rámci zákonnej trojročnej lehoty, teda do 29. apríla 2012, ale súdom ustanovený obhajca túto lehotu nerešpektoval, resp. nestihol, keď dovolanie podal/doručil na okresnom súde 11. júna 2012. K postupu obhajcu sťažovateľa v dovolacom konaní najvyšší súd dôvodil okrem iného aj tým, že „Povinnosťou obhajcu... ktorý bol za obhajcu ustanovený v zákonnej lehote a opatrenie o jeho ustanovení mu bolo spolu   s vlastným   písomným   podaním   obvineného   doručené   tiež   v zákonnej   lehote,   bolo podať dovolanie v prospech obvineného do 29. apríla 2012, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo.“. Navyše, postupu okresného súdu vytkol aj to, že „... predseda senátu okresného súdu nepostupoval v súlade s... ustanovením § 373 ods. 3 Tr. por. a v konaní o dovolaní   obvinenému   ustanovil   obhajcu   len   na   základe   jeho   tvrdenia...   pričom   vôbec neskúmal, či toto tvrdenie je pravdivé. Pred ustanovením obhajcu mal obvineného poučiť v zmysle   §   373   ods.   1   a   ods.   2   Tr.   por.   a   určiť   mu   primeranú   lehotu   na   odstránenie nedostatku   s   tým,   že   ak   táto   lehota   márne   uplynie,   predloží   vec   na   ďalšie   konanie dovolaciemu súdu.“.

III.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva... b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa   relevantnej právnej   normy, ktorá   môže   mať základ v platnom právnom   poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

18.   Z pohľadu   ústavnoprávneho   teda   treba   určiť   povahu   prípadov,   v ktorých nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   všeobecným   súdom   má   za   následok   porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých   nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   je spätá   s konkurenciou   jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či   spôsob,   akým   boli   uvedené   predpisy   aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

19. Zo znenia Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011 vyplýva, že podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu, ak sa podáva dovolanie v neprospech obvineného. Podľa § 370 ods. 2 Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu. Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku   obvinený   alebo   osoby   uvedené   v   §   369   ods.   5   môžu   podať   dovolanie   len prostredníctvom   obhajcu.   Podľa   §   373   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   musí   byť v konaní   o dovolaní   zastúpený   obhajcom.   Podľa   §   379   ods.   1   Trestného   poriadku   ak podanie   nie   je   úplné   alebo   má   iné   odstrániteľné   chyby,   predseda   senátu   vyzve   osobu oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil. Podľa § 382 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez   preskúmania veci,   odmietne   dovolanie,   ak a)   bolo   podané   oneskorene...,   d)   nie   sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

20. V súčasnom období platného znenia § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku vyplýva, že podľa právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Trestného poriadku obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva   v neprospech   obvineného,   možno   ho   podať   do   šiestich   mesiacov   od   doručenia rozhodnutia súdu prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému... Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku   obvinený   alebo   osoby   uvedené   v   §   369   ods.   5   môžu   podať   dovolanie   len prostredníctvom   obhajcu.   Podľa   §   373   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   musí   byť v konaní   o   dovolaní   zastúpený   obhajcom.   Podľa   §   373   ods.   3   Trestného   poriadku   ak obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 podali dovolanie inak ako prostredníctvom obhajcu, súd, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, poučí dovolateľa podľa odsekov 1 a 2 a nasledujúcej vety a určí primeranú lehotu na odstránenie tohto nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie konanie dovolaciemu súdu. Ak však obvinený v lehote podľa predchádzajúcej vety preukáže, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov   obhajoby,   ustanoví   mu   obhajcu   predseda   senátu   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodoval v prvom stupni. Podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku ak podanie nie je úplné alebo má iné odstrániteľné   chyby,   predseda   senátu   vyzve   osobu   oprávnenú   podať   dovolanie   alebo obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil. Podľa § 382 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene..., d) nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

21. Podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine...   Podľa   §   38   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   v   konaní   o   mimoriadnych opravných prostriedkoch musí mať odsúdený obhajcu, ak ide o prípady uvedené v § 37 ods. 1 písm. a), b) alebo c).

22. Podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude obhajca   zvolený,   musí   mu   byť   obhajca   bez   meškania   ustanovený.   Obhajcu   ustanoví v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu. Podľa   § 40 ods.   2 Trestného poriadku obvinenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby. Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana   poskytne   v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a používanie príslušných   zákonných   ustanovení   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na obhajobu garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd   (m.   m.   II.   ÚS   34/99),   a možno   ho   vnímať   aj   ako   prostriedok   nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

25. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,   IV. ÚS   186/07).   Ústavný   súd   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

26.   Pojem   svojvôle   možno   aplikovať na prípady, keď všeobecný   súd   urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

27. V úvode svojej argumentácie ústavný súd konštatuje, že vníma dovolanie ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktoré je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať   iba   v   prípadoch,   ak   to   je   odôvodnené   závažnosťou   pochybenia   napadnutého rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho   súdu   tretí   stupeň   s plnou   jurisdikciou,   nestanovil   by   katalóg   dovolacích dôvodov.

28.   Reagujúc   na   právne   závery   najvyššieho   súdu   vyplývajúce   z napadnutého rozhodnutia „Z nesprávneho postupu predsedu senátu okresného súdu, keď obvineného po doručení vlastného písomného podania nevyzval na odstránenie jeho nedostatkov a hneď mu   ustanovil   obhajcu,   možno   vyvodiť,   že   mal   v   úmysle   zabrániť   márnemu   uplynutiu zákonnom   ustanovenej   lehoty   na   podanie   dovolania.“,   ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť, že už vo veci sp. zn. II. ÚS 52/98 judikoval názor, podľa ktorého pozitívny záväzok   Slovenskej   republiky   pri   realizácii   práv   obvineného   v trestnom   konaní   je zabezpečený   prostredníctvom   Trestného   poriadku,   ktorý   je   právnym   predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní. Trestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované právo obhajoby. Taktiež ústavný súd vo veci sp. zn. II.   ÚS   210/09   judikoval   povinnosť   všeobecných   súdov   ústavne   súladným   spôsobom   sa vysporiadať   s otázkou   ustanovenia   právneho   zástupcu   pre   konanie   o dovolaní   ako mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Zároveň   pripomína   právne   závery   vyplývajúce z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   ak   obvinený   musí   mať obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna pomoc (obdobne napríklad rozsudok Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32). Taktiež poukazuje aj   na názor   trestnoprávnej   teórie,   podľa   ktorého   ak   obvinený   nemá   dostatok prostriedkov na náhradu odmeny obhajcu a svojej obhajoby, môže požiadať, aby mu súd v zmysle § 40 ods. 2 Trestného poriadku obhajcu ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie dovolania (pozri napr.: Šámal P. a kol., Trestní řád komentář – díl II, 6. vydání, C. H. Beck 2008, s. 2128, ods. 2). Je preto úlohou súdu bez toho, aby ústavný súd určoval, či okresného alebo najvyššieho, aby náležitým spôsobom zistil pomery žiadateľa o ustanovenie obhajcu a na základe týchto zistení aj rozhodol.

29. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ podal sporné dovolanie včas, teda v lehote 3 rokov od doručenia ostatného rozhodnutia v jeho trestnej veci,   a   jeho   postup   nebol   v rozpore   napr.   s   §   36   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku. Následný postup okresného súdu pri ustanovení mu advokáta pre účely dovolacieho konania (ktorý   bol predmetom   kritiky   dovolacieho súdu,   pozn.)   decíznym   spôsobom   určil   ďalší procesný priebeh, ktorý „a priori“ nemôže byť na ujmu odsúdeného (sťažovateľa). Inak povedané, okresný súd (orgán verejnej moci) 19 dní pred uplynutím 3-ročnej lehoty na podanie   dovolania   sťažovateľovi   svojím   opatrením   ustanovil   advokáta „na   účely dovolacieho konania“ z dôvodu, že sťažovateľ podal dovolanie inak ako prostredníctvom obhajcu (pozri odôvodnenie opatrenia okresného súdu z 13. apríla 2012, pozn.). Aj keď v tomto   opatrení   okresný   súd   explicitne   neurčil   ustanovenému   advokátovi   povinnosť predložiť kvalifikované podanie (dovolanie) a ani mu neurčil lehotu, v ktorej to má učiniť (čo   aj   podľa   názoru   ústavného súdu   okresný   súd   urobiť   mal,   pozn.),   advokát reagoval primeraným spôsobom (opatrenie okresného súdu prevzal 25. apríla 2012, 14. mája 2012 požiadal o vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu a dovolanie v prospech obvineného doručil   okresnému   súdu   11.   júna   2012).   Samotný   dovolací   súd   k tomu   uvádza: „Z nesprávneho   postupu   predsedu   senátu   okresného   súdu,   keď   obvineného   po doručení vlastného   písomného   podania   nevyzval   na   odstránenie   jeho   nedostatkov   a   hneď   mu ustanovil obhajcu, možno vyvodiť, že mal v úmysle zabrániť márnemu uplynutiu zákonnom ustanovenej lehoty na podanie dovolania.“ Za týchto okolností bol postup najvyššieho súdu neprimerane   formalistický,   ak   odmietol   podané   dovolanie   sťažovateľa   ako   oneskorene podané.

30. Tomuto záveru korešponduje aj zistenie ústavného súdu plynúce z porovnania samotným   sťažovateľom   podaného   dovolania   a dovolania   podaného   prostredníctvom okresným súdom ustanoveného obhajcu, z ktorých vyplýva, že sú postavené na totožných skutkových východiskách a v niekoľkých rovinách sa prekrývajú aj v argumentačnej línii. Dovolanie   podané   obhajcom,   samozrejme,   lepšie   postihuje   príslušné   právne   kategórie, precizuje dovolacie dôvody a právnu argumentáciu.

31. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že pôvodný, skôr formalistický prístup pri súdnej kontrole podávania dovolania inak ako prostredníctvom obhajcu (Trestný poriadok do 31. augusta 2011) bol v prospech obvineného/odsúdeného následne novelizovaný (pozri ostatné znenie Trestného poriadku a najmä § 373 ods. 3 a 4) a okresný   súd   svojím   opatrením   z 13.   apríla   2012   už   (správne)   v danej   veci   vychádzal z § 373   ods.   3   Trestného   poriadku   v znení   od   1.   septembra   2011.   Aj   podľa   dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z. v súvislosti s novo koncipovaným § 373 ods. 3 až 5 Trestného   poriadku   súvisel   tento   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   79/2010 z 20. apríla 2010, ktorého závery sú použiteľné aj v danom prípade:

„Podľa názoru najvyššieho súdu treba ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku vykladať tak, že najvyšší súd je povinný prejednať len dovolanie spísané obhajcom, ktorého si obvinený zvolí ešte pred podaním dovolania. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu je ustanovenie § 373 ods. 1 vo vzťahu lex specialis k ustanoveniu § 40 ods. 1 Trestného poriadku,   ktoré   upravuje   ustanovenie   obhajcu   v   trestnom   konaní,   nemôže   byť   toto v dovolacom konaní aplikované. Tento výklad najvyššieho súdu je nesúladný s ústavou, lebo opomína realizáciu jedného zo základných ústavných princípov, a to práva na obhajobu počas celého trestného konania.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku musí   v   celom   rozsahu   rešpektovať   právo   sťažovateľa   ako   strany   dovolacieho   konania na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach dovolateľa ako strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným   a   primárnym   zmyslom   a   účelom   inštitútu   obligatórneho   zastúpenia dovolateľa   advokátom   (obhajcom)   v   dovolacom   konaní   je   poskytnúť   dovolateľovi kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné a   zložité   odborné   právne   otázky,   ktorých   kvalifikované   odborné   zvládnutie   osoba   bez právnického   vzdelania   nemusí   a   spravidla   ani nevie   dostatočne   zvládnuť   sama,   pričom hrozí,   že   v   dôsledku   toho   by mohla byť ukrátená   na svojich   právach.   Zároveň   právna konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní rozhodnúť   v   primeranej   dobe,   treba   eliminovať   nekvalifikované   dovolania,   ktoré   by neprimeraným   spôsobom   zaťažovali   dovolací   súd.   Možno   teda   ustáliť,   že   zmyslom a účelom   obligatórneho   zastúpenia   advokátom   –   obhajcom   v   dovolacom   konaní   je poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej požiadavkám   spravodlivého   procesu.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   odmietol podanie navrhovateľa pre nesplnenie požiadavky povinného zastúpenia v dovolacom konaní za   okolností,   že   sťažovateľ   v   dôsledku   odlišného   výkladu   prvostupňového   súdu   bol zastúpený ustanoveným kvalifikovaným odborníkom, ktorý v jeho mene vypracoval a podal dovolanie   na   príslušný   súd   a   naplnil   tým   účel   obligatórneho   zastúpenia   dovolateľa advokátom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tomto konaní posudzoval, či bol výklad (a následná aplikácia) § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý v sťažovateľom namietanom uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   základnému   právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu na spravodlivé súdne konanie môže   zodpovedať   len   ústavne   konformný   výklad   a   tiež   ústavne   súladná   aplikácia príslušných právnych noriem (m. m. I. ÚS 24/00 alebo IV. ÚS 77/02). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch, ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

Výklad § 373 ods.   1 Trestného poriadku   vo   vzťahu   k   požiadavke   obligatórneho zastúpenia v dovolacom konaní, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí neakceptoval   podanie   dovolania   advokátom,   ktorý   bol   ustanovený   opatrením prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že formalistická a v konkrétnych okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná. Sťažovateľ   splnil   podmienku   povinného   právneho   zastúpenia   pre   dovolacie   konanie sp. zn. 5   Tdo   18/2009,   a   preto   nebol   dôvod   na   odmietnutie   dovolacieho   konania   pre nesplnenie tejto podmienky konania o dovolaní v nesúlade s ústavou a dohovorom a došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 18/2009 z 19. augusta 2009...“.

32.   Pokiaľ   v zmysle   uvedených   záverov   ústavného   súdu   (III.   ÚS   79/2010) a predovšetkým § 373 ods. 3 Trestného poriadku v jeho novom znení je nepochybné, že dovolanie v trestnom konaní môže okrem advokáta všeobecnému súdu doručiť/podať aj obvinený,   resp.   iné   bližšie   uvedené   osoby   (s   potrebou   následnej   reparácie   nedostatku „kvalifikovanosti“,   pozn.),   potom   už   nijako   nemôže   obstáť   názor   tvoriaci   jadro argumentácie najvyššieho (dovolacieho) súdu v napadnutom rozhodnutí, že ani zákonom poznaná   a   súdom   ustanovená   lehota   na   odstránenie   nedostatkov   dovolania   nesmie presiahnuť celkovú lehotu na podanie dovolania (v okolnostiach danej veci 3 roky). Tento názor by obstál iba v prípade, ak by naďalej platil názor (čo nie je pravda), že samotný obvinený   nemôže   napísať   a podať   dovolanie   v jeho   prospech,   ale   môže   to   urobiť   iba advokát. Zo zákonnej dikcie ustanovenia § 370 ods. 1 druhej vety po bodkočiarku Trestného poriadku v aktuálnom znení vyplýva, že „[a]k sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému“. Inak povedané, ústavno konformný výklad citovaného ustanovenia nemôže byť iný ako ten, že dovolanie je podané včas aj v prípade, ak ho v lehote 3 rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému napíše a k súdu podá hoci i sám obvinený, resp. osoba uvedená v § 369 ods. 5 Trestného poriadku v aktuálnom znení.

33.   Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody   potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení takej právnej úpravy príslušného konania, ktorá v čo najširšom možnom rámci prihliadne aj na požiadavku účinnej ochrany základných práv a slobôd. V prípade, ak zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacom konaní korekciu nielen Trestným poriadkom vymedzených hmotnoprávnych a procesnoprávnych chýb pri realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to nadväzujúcej požiadavky ochrany tých základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybami dotknuté, je potrebné takúto požiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne konformného výkladu zohľadniť v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci v posudzovanom prípade najvyšším súdom. Ústavný súd teda uzatvára, že v posudzovanom prípade sa mal najvyšší súd s takouto požiadavkou zákonodarcu stotožniť a pri naplnení príslušných   formálnych   kategórií   a súčasnom   uplatnení   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku sťažovateľom v rámci Trestným poriadkom danej trojročnej lehoty pristúpiť k jeho posúdeniu, a to nielen cez prizmu sťažovateľovho podania (dovolania), ale tiež jeho kvalifikovanej (advokátovej) verzie.

34. Tým, že tak najvyšší   súd v posudzovanom   prípade   nepostupoval, dopustil   sa svojvoľnej   interpretácie   predovšetkým   ustanovení   §   370   a §   382   Trestného   poriadku (aj v predošlom, aj v súčasnom období platnej právnej úpravy, pozn.) za súčasnej rezignácie aj k požiadavke ochrany základných práv a slobôd. Ústavnému súdu preto neostalo iné, ako vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   v spojení   s právom   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods. 3   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Trestného poriadku (bod 1 výroku).

35.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

36.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tdo 51/2012 z 25. septembra 2012 a zároveň vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 51/2012 z 25. septembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom postupe bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

37. Ústavný súd nerozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o náhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátom   v konaní   pred   ústavným   súdom,   keďže   sťažovateľ   si   nárok   na   ich   náhradu v konaní pred ústavným súdom neuplatnil.

38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014