znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 217/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 307/2009 a jeho uznesením z 29. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietali   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods.   1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 307/2009 a jeho uznesením z 29. januára 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia „boli účastníkmi... súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Žilina pod. sp. zn. 12 C 203/2001 v procesnom postavení žalovaných.

Žalobkyňa   podala   na   OS   Žilina...   žalobu   o   náhradu   škody   z dopravnej   nehody, v ktorej žiadala zaviazať sťažovateľov k povinnosti zaplatiť jej solidárne 500.000,- Sk... Na pojednávaní dňa 10. 03. 2009 žalobkyňa zobrala žalobu v časti o 363.501,- Sk späť a v tejto časti súd konanie zastavil.

Dňa 17. 03. 2009 súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľov k povinnosti zaplatiť žalobkyni 109.200,- Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Vedľajší účastník A.,   a.   s.   tento   rozsudok   akceptoval   a   preto   proti   rozsudku   nebolo   podané   odvolanie a poisťovňa škodu žalobkyni zaplatila...

Súd prvého stupňa nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Na   odvolanie   sťažovateľov   Krajský   súd...   uznesením   č. k.   7   Co/146/2009-197 z 31. 07. 2009 zrušil... odvolaním napadnuté rozhodnutie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   Okresný súd Žilina   uznesením č.   k.   12 C/203/2001-203   z 09.   10.   2009 nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania. Odporca uznesením č. k. 7 Co/307/2009-213 z 29. 01. 2010 na odvolanie sťažovateľov potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z 09. 10. 2009.“.

3. Sťažovatelia uviedli, že:„Žalobkyňa podala žalobu na náhradu ďalšej škody bez toho, aby oznámila svoje ďalšie   nároky   sťažovateľom,   alebo   poisťovni,   bez   toho   aby   sťažovateľom   predložila podklady   pre   uplatnený   nárok   na   náhradu   ďalšej   škody   a   takto   sťažovateľom   nedala možnosť vec vybaviť mimosúdnou cestou“ a keďže „žalovaná suma 500.000,- Sk nie je v žalobe žiadnym spôsobom odôvodnená“, preto sťažovatelia a rovnako vedľajší účastník „uplatnený nárok neuznali“. V ďalšom uviedli, že „nezavinili spor, nezavinili čiastočné späťvzatie   návrhu   a   preto   skutočnosť,   že   využili   svoje   ústavné   právo   ku   kvalifikovanej obrane a obhajobe svojich práv, nemôže byť v žiadnom prípade na ich ujmu tým, že sa zníži ich majetok zaplatením nákladov na právne zastúpenie.

Zníženie majetku sťažovateľov nie je zanedbateľné,   pretože fakturovaná suma za úkony právnej služby dosiahla sumu 4.495,41,- EUR.“

4. Podľa názoru sťažovateľov sa:„... v posudzovanom prípade odporcom (t. j. krajským súdom, pozn.) učinené právne závery   do   takej   miery   odchyľujú   od   ústavne   súladného   výkladu   a   aplikácii   zákonných ustanovení, že nimi došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a vo svojich dôsledkoch základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru... Odporca ale i súd prvého stupňa sa síce odvolávajú na § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodnutí o nepriznaní trov konania sťažovateľom, ale ani v jednom rozhodnutí sa nevysporiadali s obligatórnou podmienkou postupu podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ktorá je špecifikovaná v druhej vete tohto zákonného ustanovenia. Tento   fakt   len   potvrdzuje   arbitrárnosť,   svojvoľnosť   a   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia odporcu... V sporných veciach sa rozhodnutie o trovách konania celkom pravidelne odvíja od úspechu účastníka v konaní. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. zdôrazňuje len výnimočný postup súdu, ktorým neprizná trovy konania. Táto výnimočnosť je založená na dôvodoch hodných osobitného zreteľa.   V   prejednávanej   veci nie   sú   dané   žiadne   dôvody   hodné   osobitného zreteľa... Neúplným návrhom... sama zavinila, že sťažovatelia a ani vedľajší účastník, ktorý v konečnom dôsledku podľa zákona by plnil za sťažovateľov, nemohli objektívne posúdiť oprávnenosť uplatneného nároku a hlavne jeho výšku... Strohé odôvodnenie rozhodnutia odporcu   z   29.   01.   2010   potvrdzuje   arbitrárnosť   a neudržateľnosť   právneho   záveru odporcu... Odporca dokonca v rozpore s obsahom rozhodnutia súdu prvého Stupňa, ktorý postupoval podľa § 150 ods. 1 O. s. p. tvrdí v napadnutom rozhodnutí, že... prvostupňový súd postupoval správne, keď... neaplikoval pri rozhodnutí ustanovenie § 143 O. s. p., ale ust. § 142 ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s ust. § 150 ods. 1 O. s. p... právny záver odporcu je svojvoľný, pretože potvrdzuje niečo čo ani súd prvého stupňa netvrdil.“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/ Základné práva sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a základné práva vlastniť majetok a na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru... uznesením Krajského súdu... č. k. 7 Co /307 /2009 -213 z 29. 01. 2010 porušené bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu... č. k. 7 Co /307 /2009-213 z 29. 01. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Žiadali tiež priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich „vo výške 1.500,- EUR“ a náhradu trov konania.

II.

6.   Sťažovatelia   k sťažnosti   pripojili   písomnosti,   z ktorých   vzhľadom   na   predmet sťažnosti (t. j. tvrdenému porušeniu označených základných práv zaručených ústavou, práv zaručených   dohovorom   a dodatkovým   protokolom   predmetným   rozhodnutím   krajského súdu)   považuje   ústavný   súd   za   relevantné   postupne   oboznámiť   rozhodnutia   vo   veci konajúcich súdov.

7. Rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 203/2001-187 zo 17. marca 2009, ktorým bolo uložené sťažovateľom zaplatiť navrhovateľke sumu 3 624,80 € z titulu náhrady škody – sťaženia spoločenského uplatnenia a návrh vo zvyšku o zaplatenie sumy 906,15 € bol zamietnutý. Súd účastníkom konania náhradu trov nepriznal. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov (bod 3) považuje ústavný súd za dôvodné z odôvodnenia rozsudku citovať vyjadrenia (zásadné stanoviská) sťažovateľov a vedľajšieho účastníka na strane odporcov (A., a. s.):

a) Sťažovatelia „Vyjadrili úprimnú ľútosť na zranením navrhovateľky. Odporcovia si svoje   povinnosti   splnili   a   všetky   nároky   určené   na   základe   nezávislých   znalcov   boli vyplatené.   Uplatnený   nárok   je   prehnaný,   pôvodne   vyčíslený   nárok   na   SSU (sťaženie spoločenského   uplatnenia,   pozn.) jej   už   bol   vyplatený.   Neexistujú   okolnosti   hodné mimoriadneho zreteľa na zvýšenie náhrady a dôkazné bremeno je na strane navrhovateľky, aby konkrétnymi dôkazmi preukázala všetky tvrdené okolnosti jej spôsobu života v dôsledku nehody...“. Vedľajší   účastník   na   strane   odporcov „Za   absurdný   považuje   nárok navrhovateľky na 10 násobné zvýšenie sumy, ktorá ešte má byť len ustálená znaleckým posudkom.   Nieje   zrejmé,   na   základe   čoho   dospela   k takémuto   zvýšeniu   a   nie   je   možné nahrádzať lekárske hodnotenie laickým úsudkom.

Podľa   §   7   ods.   3   Vyhlášky [č.   32/1965   Zb.   o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia spoločenského   uplatnenia   (ďalej   len   „vyhláška   č.   32/1965“),   pozn.] možno   v   celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšiť odškodnenie aj nad ustanovené   najvyššie   výmery.   Závisí   to   od   stupňa   a   rozsahu   obmedzenia   alebo   straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a spoločnosti. Tento stupeň a rozsah musí   podstatne   prevyšovať   stupeň,   rozsah   a   intenzitu   predpokladanú   v   §   6   ods.   2. Rozhodujúce je pritom porovnanie stavu pred úrazom a treba posúdiť celkové okolnosti prípadu   ako   celkom   výnimočné...   Navrhovateľka   neuvádza   osobitosti   podľa   §   7   ods.   3 Vyhlášky.   Nárok   je   neopodstatnený   a nepreukázaný...   Vedľajší   účastník   akceptoval predložené 2 lekárske posudky, pokiaľ ide o základné bodové hodnotenie. Pokiaľ však ide o zvýšenie nároku, je to na rozhodnutí súdu.“. Odporcovia „uviedli, že si splnili všetky povinnosti   vyplývajúce   z   prevádzky   motorového   vozidla,   neodkladne   ohlásili   dopravnú nehodu a takisto všetky nároky postúpili poisťovni, ktoré jej aj boli vyplatené. Žiadali návrh zamietnuť,   nárok   na   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   neakceptovali.   Navrhovateľka zbytočne vyvolala spor, keď sa ani nepokúšala uplatniť si nároky tak, ako ostatné nároky... Uplatnili si aj trovy konania...“.

b) Ústavný súd považuje taktiež za dôvodné (vzájomná súvislosť medzi rozhodnutím vo veci samej a rozhodnutím o trovách konania) oboznámiť, z akého skutkového a právneho stavu pri tvorbe svojich záverov okresný súd vychádzal. Okresný súd citoval ustanovenia § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 438 ods. 1 a 2, § 444, § 450 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1, § 4 ods. 1 až 3, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd vykonal dokazovanie (listinné dôkazy, znalecké posudky, výsluch svedkov, prednesy účastníkov) a v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„... Súd priznal navrhovateľke uplatnený nárok vo výške dvojnásobku základného bodového   ohodnotenia   lekárskymi   posudkami...   Základ   nárok   bol   daný   a   účastníkmi nespochybňovaný.   Odporkyňa   1)   riadila   v   čase   úrazu   motorové   vozidlo,   ktorého prevádzkovateľom bol odporca 2). Dňa 5. 8. 1999 došlo k dopravnej nehode, keď po náraze motorovým vozidlom došlo u navrhovateľky k úrazu. Vec bola prejednávaná policajnými orgánmi a uzavretá v priestupkovom konaní, keď odporkyňa svoju vinu priznala.

Na jej strane teda existovala všeobecná zodpovednosť pri porušení povinnosti (pri riadení   motorového   vozidla),   na   strane   odporcu   2)   objektívna   zodpovednosť   ako prevádzkovateľa   motorového   vozidla.   Odporcovia   nepreukázali   žiadnu   skutočnosť,   či okolnosť,   ktorá   by   ich   v   zmysle   §   428   OZ   zbavovala   zodpovednosti...   Sťaženie spoločenského   uplatnenia   sa   odškodňuje   jednorázovo   a   v   čase   úrazu   podľa   citovanej vyhlášky... Základné bodové hodnotenie 2 lekárskymi posudkami považoval súd za nesporné medzi   účastníkmi.   Odporcovia   síce   v   jednom   prednese   spochybňovali,   že   sa   lekári nezaoberali   súvislosťami   s   predchádzajúcim   zdravotným   stavom.   Lekári   však   bodovo ohodnotili jednotlivé zmeny a uviedli, že ide o zmeny súvisiace s úrazom pri dopravnej nehode. Odporcovia v konečnom dôsledku nenavrhli znalecké dokazovanie, ktoré by mohlo pochybnosti odstrániť. Súd takúto odbornú otázku nemôže a nevie posúdiť sám a nemal dôvod   pri   absencii   iných   procesných   návrhov   pochybovať   o   dôveryhodnosti   lekárskych posudkov...   Obidve   strany   sporu   pracujú   v   zdravotníctve,   posudky   boli   zabezpečené v priebehu súdneho konania a pre potreby súdneho konania. Nepochybne si, lekári túto skutočnosť   uvedomovali...   Lekári   posudzujúci   bodové   hodnotenie   posudzovali bezprostredné   zmeny   súvisiace   s dopravnou   nehodou   a   nehodnotili   zmeny   v   širšom rozsahu...   Súd   napokon   bral   do   úvahy   pri   posudzovaní   nároku   len   zmeny   súvisiace s bodovým   hodnotením   a   aj   nárok   priznal   len   s   prihliadnutím   na   úraz.   Navrhovateľka odôvodňovala   a uvádzala   aj   iné   problémy   súvisiace   so   zhoršeným   zdravotným   stavom (miasténia, psychické poruchy a pod.), ktoré však neboli v konečnom dôsledku predmetom posudzovania nároku a tohto konania... Pri skutkovom odôvodňovaní však zotrvala aj na tých problémoch, ktoré uvádzala v súvislosti s miasténiou.

Súd považoval preto nárok vo výške základného hodnotenia za zrejmý a v konečnom dôsledku aj za nesporný. Akceptoval aj zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky na dvojnásobok a to s ohľadom na vek, v ktorom úraz navrhovateľka utrpela a tomu zodpovedajúce zníženie uplatnenia,   ktoré   podľa   svojich   predpokladov   navrhovateľka   mala...   Súd   akceptoval   aj zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Dôvodom hodným osobitného zreteľa bola skutočnosť, že navrhovateľka a jej záujmy neboli bežné, či priemerné. Jej aktivita a záujmy presahovala rámec bežných povinností a spoločenského a obdobného vyžitia. V domácnosti sa venovala domácim   prácam,   z   ktorých   mala   prospech   ona   (vyžitie),   ale   aj   je   rodina   a   známi (štrikovanie, háčkovanie, šitie a pod.). Tancu sa venovala v minulosti takmer profesionálne, pokiaľ   ide   o   odbornú   úroveň   a   mohla   sa   venovať   aj   mladým   ľuďom,   čo   v   súčasnosti objektívne   nie   je   možné.   Spoločenský   a   športový   záber   mala   veľmi   široký   (lyžovanie, turistika,   plávanie,   bicyklovanie,   tanec   pod.)   a   zahrnula   do   toho   aj   celú   svoju   rodinu, spriatelenú rodinu a svedkyňu S., ktorá považuje navrhovateľku ako za svoju dcéru. O to všetko navrhovateľka prišla, pričom súd akceptoval jej dôvody, pokiaľ ide o pohyblivosť, problémy s videním... Navrhovateľka prišla aj o možnosť plnohodnotne sa postarať na čas staroby a choroby o svoju vlastnú matku a svedkyňu S. Naopak ona od nich potrebuje pomoc.

Súd priznal zvýšenie základného hodnotenia vo výške 4 - násobku. Celkové problémy navrhovateľky súvisiace aj s tvrdenou miastenéniou súd nemohol brať do úvahy, ale mohol vychádzať len z bodového hodnotenia.

Preto súd vo zvyšku návrh zamietol.“

c) V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania okresný súd uviedol: „O   trovách   konania   súd   rozhodol   na   základe   toho,   že   navrhovateľka   pôvodne uplatňovala   svoj   nárok   vo   výške   500.000,-   Sk,   rozhodujúce   posudky   dodala   v   súdnom konaní až v priebehu konania (nie spolu s návrhom), resp. až po vyzve súdu. Na druhej strane odporcovia boli v konaní v časti úspešní, ale v podstate nárok neuznávali vôbec.“

8. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 146/2009-197 z 31. júla 2009 na odvolanie sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   (bol   7)   vo   výroku   o náhrade trov   konania rozhodol tak, že v tejto časti prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„... Z odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu... nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia a určenia úspechu účastníkov v konaní dospel súd k výroku, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Zároveň z rozhodnutia súdu nie je možné vyvodiť ako súd zohľadnil úkon späťvzatia urobený navrhovateľkou pri rozhodovaní o náhrade trov konania... Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu, možno konštatovať,   že toto   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné.   Z rozhodnutia súdu nie   je dostatočne   zrejmé,   z   čoho   teda   súd   vyvodil,   že   účastníkom   náhradu   trov   konania nepriznáva...“

9. Uznesením č. k. 12 C 203/2001-203 z 9. októbra 2009 okresný súd sťažovateľom náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol stanoviská a návrhy účastníkov:

„... Navrhovateľka súhlasila s pôvodným rozhodnutím o trovách konania s tým, že je nesporné, že ťažké poškodenie zdravia spôsobila odporkyňa 1), na súd sa museli obrátiť s poukazom na § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. pretože uplatňované zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nad základný rámec môže priznať len súd. Okrem toho poukázala na   to,   že   je   invalidnou   dôchodkyňou   s   vyživovacou   povinnosťou   na   jedno   dieťa s predpokladom   zhoršovania   zdravotného   stavu.   Problémy   súvisia   s   úrazom a navrhovateľka   je   občanom   s   ťažkým   zdravotným   postihnutím...   Odporcovia   žiadali priznať náhradu trov konania s tým, že spor bol zbytočný, navrhovateľka sa mala obrátiť na odporcov, ktorí by nárok postúpili poisťovni. Navrhovateľka zobrala návrh späť v časti rovnajúcej   sa   takmer   80%   pôvodného   nároku.   V tej   časti   zavinila   zastavenie   konania navrhovateľka (§ 146 ods. 1 OSP) a vo zvyšku je potrebné rozhodnúť podľa § 143 OSP.“ Po citovaní aplikovaných právnych noriem (§ 142 ods. 2 a 3, § 143, § 146 ods. 2 prvá veta, § 150 ods. 1 OSP okresný súd okrem iného uviedol:

„Súd... náhradu trov konania nepriznal podľa § 150 ods. 1 OSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl v nasledovných skutočnostiach: Odporcovia   (jeden   objektívne   a   druhý   subjektívne)   zodpovedajú   za   škodu,   ktorá vznikla navrhovateľke. Išlo o náhodnú a poľutovaniahodnú udalosť, ale odporcovia svoju zodpovednosť pri vyšetrovaní nehody a pri odškodnení ani nepopierali.

Navrhovateľka si nárok musela uplatniť na súde vzhľadom na rozsah poškodenia, ktorý mohol priznať jedine súd.

Navrhovateľka bola presvedčená, že v dôsledku úrazu jej boli spôsobené aj ďalšie zmeny na zdravotnom stave (alebo sa jej zhoršili). Lekársky posudok o tom nepredložila a v konečnom dôsledku nenavrhovala ani znalecké dokazovanie. Je zrejmé, že dokazovanie v tomto smere by bolo náročné... Ak navrhovateľka v tomto smere si prestala uplatňovať nárok, tak ju nemožno za to sankcionovať náhradou trov konania odporcom, ktorý inak za škodu   sú   zodpovední   a   boli   k   náhrade   škody   menšieho   rozsahu   aj   zaviazaní.   Ak   by aj v znaleckom dokazovaní, sa nároky navrhovateľky nepotvrdili alebo nie v celom rozsahu (v ktorom návrh zobrala späť), išlo by o prípad § 142 ods. 3 OSP. Teda o prípad, keď rozhodnutie by záviselo od znaleckého dokazovania a náhrada by odporcom nepatrila. Dôležité pre rozhodnutie je aj to, že odporcovia napriek zodpovednosti za škodu, s návrhom   na   odškodnenie   do   posledného   pojednávania   nesúhlasili.   Zodpovednosť akceptovali,   navrhovateľku   prostredníctvom   poisťovne   odškodnili   na   bolestnom   a   inej škode.   No napriek   tomu nesúhlasili   s nárokom   na odškodnenie   sťaženia spoločenského uplatnenia. Nie je zrejmé,   z akého dôvodu nárok navrhovateľky neakceptovali (napriek objektívnym   poruchám   a   lekárskym   nálezom),   je   to   však   jeden   z   dôvodov   rozhodnutia o trovách.

Dôležité   je   aj   to,   že   navrhovateľka   nemôže   byť   sankcionovaná   za   to,   že   pri uplatňovanej výške sťaženia spoločenského uplatnenia neodhadne výšku škody, ktorá jej je napokon priznaná. Ide o špecifické odškodnenie vo sfére nemajetkovej ujmy, ktorá závisí od posúdenia lekárov, znalcov a súdu a priznať ju vo zvýšenej miere môže len súd. Je síce pravdou, že pôvodná výška súvisela aj a najmä s inými zmenami zdravotného stavu (imunita, miasténia), ale na podstate záveru súdu to nič nemení.

Napokon aj situácia a postavenie navrhovateľky je veľmi zložitá - zo zdravotných, sociálnych a ekonomických dôvodov. Ak aj najzávažnejšie poruchy nesúvisia s úrazom (tie ktoré súvisia s úrazom, sťažujú naviac navrhovateľke život), navrhovateľka je objektívne v zložitej   životnej   situácii.   Priznať   jej   v   tejto   situácii   odškodnenie,   ktoré   by   si   nikdy neuplatňovala,   nebyť   nehody   spôsobenej   odporkyňou,   a   súčasne   ju   zaviazať   k   trovám konania, by nebolo primerané. Pritom uplatnene trovy sú vyššie, než priznaný nárok. Bola by tým narušená proporcionalita medzi účastníkmi z hľadiska toho, čo bolo príčinou vzniku škody a toho, ako ju bolo možné odškodniť.“

10. Krajský súd na odvolanie sťažovateľov proti prvostupňovému uzneseniu (bod 9) rozhodol uznesením sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a navrhovateľke trovy odvolacieho konania nepriznal.

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

12.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

13.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010.

III.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou napadnutom uznesení uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 150 ods. 1 OSP (pozri bod 4).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

18.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu (a s obsahom mu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu) dospel k záveru, že krajský súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne, primerane odôvodnil.   V   úvode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   oboznámil prvostupňové rozhodnutie a právne normy, ktoré okresný súd pri rozhodovaní aplikoval. Potom   uviedol   odvolacie   námietky   sťažovateľov: „Proti   uzneseniu   okresného   súdu v zákonne   i   lehote...   podali   odvolanie   odporcovia...   Uviedli,   že   výrok   napadnutého rozhodnutia považujú za nezákonný a nestotožňujú sa ani s dôvodmi, ktorými súd prvého stupňa svoj výrok odôvodnil. Mali za to, že ak k späťvzatiu návrhu navrhovateľkou nedošlo v dôsledku správania odporcov, bolo na mieste rozhodnúť o trovách odporcov podľa § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p. a navrhovateľku zaviazať na náhradu trov konania odporcom. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. zdôrazňuje len výnimočný postup súdu, ktorým neprizná trovy konania. Táto výnimočnosť je založená na dôvodoch hodných osobitného zreteľa. V prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody hodne osobitného zreteľa. Navrhovateľka podala návrh na náhradu škody, ktorý svojim obsahom a právnym základom patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Neúplným návrhom sama zavinila, že odporcovia ani   vedľajší   účastník,   ktorý   v   konečnom   dôsledku   podľa   zákonu   by   plnil   za   odporcov, nemohli objektívne posúdil oprávnenosť uplatneného nároku a hlavne jeho výšku. Preto navrhovali, aby odvolací súd... zmenil výrok súdu prvého stupňa tak, že odporcom prizná trovy... vo výške 3.871,62 € a trovy odvolacieho konania vo výške 623,80 €.“ Krajský súd preskúmal   prvostupňové   uznesenie „a   uznesenie   okresného   súdu   v zmysle   ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil“. (Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody). Svoje rozhodnutie (právny záver) odôvodnil krajský súd tým, že „... mal za to, že prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď   návrh   považoval   za   dôvodne   podaný a neaplikoval pri rozhodovaní ust. § 143 O. s. p. ale ust. 142 ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s ust. 150 ods. 1 O. s. p. Dôležité je aj to, že odporcovia napriek zodpovednosti za škodu, s návrhom   na   odškodnenie   do   posledného   pojednávania   nesúhlasili.   Zodpovednosť akceptovali,   navrhovateľku   prostredníctvom   poisťovne   odškodnili   na   bolestnom   a   inej škode.   No napriek   tomu nesúhlasili   s nárokom   na odškodnenie   sťaženia spoločenského uplatnenia. Prvostupňový súd správne uviedol, že navrhovateľka nemôže byť sankcionovaná za to, že pri uplatňovanej výške sťaženia spoločenského uplatnenia neodhadne výšku škody, ktorá jej je napokon priznaná.

Vychádzajúc   z horeuvedeného,   krajsky   súd   uznesenie   okresného   sudu   v   zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako správne potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia...“.

19.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   v nadväznosti   na   odôvodnenie prvostupňového   rozhodnutia   (bod   9)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľov   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní [pozri tiež body 7 a) a b) vo vzťahu k bodu 9].

21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.B   K   namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového protokolu

23.   Sťažovatelia   súčasne   namietali   aj   porušenie „základného   práva   na   ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Tvrdili, že k porušeniu týchto práv došlo v dôsledku toho, že „Sťažovatelia nezavinili spor, nezavinili čiastočné späťvzatie návrhu a preto skutočnosť, že využili svoje ústavné právo ku kvalifikovanej obrane a obhajobe svojich práv, nemôže byť v žiadnom prípade na ich ujmu tým, že sa zníži ich majetok zaplatením nákladov na právne zastúpenie.“ (pozri bod 2).

24.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl.   20 ods.   1 ústavy, ako aj čl.   1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané, o prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

25.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   zo   záverov   odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

IV.

26. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010