znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 217/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., a M. S., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. D. P., Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 99/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. a M. S. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2009 doručená sťažnosť M. M. a M. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 99/2006.

Sťažovatelia uviedli, že namietanou nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 99/2006, v ktorom sa v postavení navrhovateľov domáhajú náhrady škody ako plnenia z poistnej zmluvy č. 6529426156/1361344612, bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že listom z 22. augusta 2006 bol na základe výzvy okresného súdu spresnený a doplnený návrh na začatie konania. Okresný súd výzvou z 30. októbra 2006 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol vo výške 5 400 Sk zaplatený. Okresný súd nariadil na 13. február 2007 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti právnej zástupkyne žalobcu odročené. Advokátka 26. februára 2007   požiadala   okresný   súd   o   pripustenie   zámeny   účastníka   na   strane   navrhovateľa do konania.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jeden   zo   sťažovateľov   svojím   podaním doručeným okresnému súdu 24. novembra 2008 požiadal o informáciu o stave konania vedeného pod sp. zn. 31 C 99/2006.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich názore, že nekonaním okresného súdu v   napadnutom   konaní   došlo   k   prieťahom   takej   intenzity,   závažnosti   a   rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom okresného súdu k porušeniu ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   konanie   vedené pod sp. zn.   31   C   99/2006   na   okresnom   súde   prebieha   neprimerane   dlho,   t.   j.   už   viac ako 3 roky bez toho, aby okresný súd nariadil pojednávanie, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadali   vysloviť   porušenie   označených   práv, priznať im spoločne primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 3 000 € a náhradu trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť,   že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   (ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho   prostriedku   ochrany,   na   uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa   v priebehu konania   pred   okresným   súdom   žiadnym   svojím   podaním   neobrátili   na   okresný   súd so sťažnosťou na prieťahy konania. Ústavný súd taktiež nezistil, že by sťažovatelia podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 27. februárom 2009, t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľov   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy   súdov.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (III. ÚS 44/03).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej prílohy nezistil, že by sťažovatelia podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 27. februárom 2009,   a   z   obsahu   sťažnosti   ani   nevyplýva,   že   by   k   nesplneniu   podmienky   prípustnosti sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci v prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009