znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 217/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   6S/56/2007-65   z 24. januára 2008 v časti výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   28.   marca 2008 doručená sťažnosť A. D., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 6S/56/2007-65 z 24. januára 2008 v časti výroku o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44C/176/2005-21 z 27. apríla 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 170/05-37 zo 7. júna 2005 bol predbežným opatrením uložený ďalšej   účastníčke   tohto   konania   zákaz   nakladať   s nehnuteľnosťou   vedenou   na   liste vlastníctva č. 14708 pre katastrálne územie T. (ďalej spolu len „uznesenie o predbežnom opatrení“).

Správou katastra Košice (ďalej len „správa katastra“) bolo vedené konanie o zápise uznesenia o predbežnom opatrení na list vlastníctva... Sťažovateľka bližšie neuviedla, kedy a na   návrh   koho   začala   správa   katastra   konať.   Z obsahu   listín   pripojených   k sťažnosti vyplýva, že „dňa 5. 5. 2005 prevzala Správa katastra Košice uznesenie... o predbežnom opatrení...“.

Prípisom z 11. mája 2005 správa katastra zaslala uznesenie o predbežnom opatrení okresnému súdu so žiadosťou o vyznačenie jeho právoplatnosti.

Sťažovateľka   sa   návrhom podaným krajskému súdu   5. júna 2007 domáhala voči správe katastra vyslovenia povinnosti konať a zapísať na list vlastníctva č. 14708 uznesenie o predbežnom opatrení. O návrhu sťažovateľky bolo krajským súdom vedené konanie pod sp. zn. 6S/56/2007 (ďalej len „konanie proti nečinnosti správy katastra“).

Okresný súd 30. júla 2007 doručil správe katastra uznesenie o predbežnom opatrení s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Následne správa katastra uznesenie o predbežnom opatrení zapísala na príslušný list vlastníctva.

Krajský súd uznesením z 24. januára 2008 konanie proti nečinnosti správy katastra zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uznesenia z 24. januára 2008 v časti výroku o zastavení konania krajský súd poukázal na to, že vykonaním zápisu v priebehu konania odpadli dôvody na ďalšie vedenie konania proti nečinnosti správy katastra. Sťažovateľke nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože jej   návrh   podaný   5.   júna   2007   nepovažoval   za   dôvodný.   Krajský   súd   v konaní   proti nečinnosti správy katastra ustálil, že dôvodom nečinnosti správy katastra v konaní o zápis predbežného opatrenia na list vlastníctva v čase do 30. júla 2007 bolo, že správe katastra nebolo   predložené   uznesenie   o predbežnom   opatrení,   ktorého   zápis   sa   navrhoval s vyznačenou   doložkou   vykonateľnosti.   Po   30.   júli   2007,   keď   predložením   uznesenia o predbežnom opatrení s vyznačenou doložkou právoplatnosti boli splnené podmienky na jeho zápis, správa katastra tento zápis aj vykonala.

Sťažovateľka namietala nesprávnosť uznesenia krajského súdu z 24. januára 2008 v časti nepriznania práva na náhradu trov konania a k tomu uviedla:

„Porušovateľ rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 1 O. s. p. preto, že postup odporcu, kedy predmetné predbežné opatrenie nezapísal do katastra bez vyznačenia jeho vykonateľnosti, nepovažoval za nesprávny.

Podmienku odporcu na vyznačenie právoplatnosti tohto rozhodnutia, pre účely jeho zápisu do katastra, mal iba za nesprávnu právnu terminológiu.

Uvedené považujem za účelové v prospech odporcu v konaní. Nestotožňujem   sa   s   názorom   porušovateľa   v   časti   trov   konania   napadnutého rozhodnutia, nakoľko mám za to, že bol dôvod na ich priznanie podľa § 146 ods. 2 O. s. p... predbežné   opatrenie   nebolo   zapísané   z   dôvodu,   že   na   ňom   chýbala   doložka právoplatnosti...

Porušovateľ vyžiadal od odporcu výzvou zo dňa 6. 6. 2007 príslušný katastrálny spis s vyjadrením k návrhu vo veci v dvoch vyhotoveniach. Požiadavku zopakoval urgenciou zo dňa   2.   7.   2007   Odporca   (opakovane)   porušovateľovi   doložil   informáciu   z   katastra nehnuteľnosti,   zo   dňa   22.   6.   2007,   č.   K3   665/2007,   kde   k   veci   udáva,   že   predmetné predbežné opatrenie bolo vrátené konajúcemu okresnému súdu, nakoľko nebolo vyznačené pečiatkou právoplatnosti, pričom do dňa tohto podania mu nebolo doručené späť... predmetné predbežné opatrenie bolo konajúcim okresným súdom dňa 30. 7. 2007 opakovane doručované odporcovi, z čoho ho porušovateľ výzvou zo dňa 12. 9. 2007 žiadal o správu o jeho úradnom postupe po tomto dátume (po 30. 7. 2007). Z informácie odporcu, zo dňa 19. 9. 2007, č. K3-1089/2007 vyplýva, že bolo mu doručené predmetné právoplatné predbežné opatrenie, ktoré bolo zaevidované a prevedené do príslušného listu vlastníctva, o čom doložil výpis z KN LV č. 14708, zo dňa 17. 9. 2007...

Z   prejednávanej   veci   u   porušovateľa,   ako   aj   z   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Košice II,   sp.   zn.   44C/176/05   je   zrejmé,   že   jednak   tento   okresný   súd,   ako   aj   a   hlavne odporca Správa katastra Košice začal konať a namietaný zápis predbežného opatrenia učinil až po podaní návrhu proti nemu, ktorý návrh bol dôvodný.

Pre mňa bolo irelevantné, že predmetnú listinu nemohol odporca zapísať preto, že sa nachádzala   na   okresnom   súde,   ktorý   mu   ju   nevrátil   (nadôvažok   s   vyznačenou právoplatnosťou), nakoľko bolo na odporcovi zabezpečiť jej zápis a teda zabezpečiť si ju späť, na čo má zákonné možnosti a prostriedky. Avšak odporca tak nekonal, bezdôvodne vyčkával cca 2,5 roka, kedy som jej doručenie zabezpečila svojimi úkonmi na okresnom súde sama (skutočnosti uvedené nižšie) Je však bezprecedentné, aby bolo na účastníkovi zabezpečovať a urgovať podklady, ktoré si má odporca zabezpečiť sám.

V zmysle § 246c, prvá veta O. s. p., § 146 ods. 2 O. s. p. je zrejmé, že z procesného hľadiska odporca zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, preto bol povinný uhradiť trovy konania.

Porušovateľ   (aj   za   odporcu)   konštatuje,   že   absencia   zápisu   predmetného predbežného   opatrenia   v   katastri   nehnuteľnosti   bola   v   čase   podania   návrhu   dôvodná, nakoľko   toto   bolo   možné   zapísať   až   po   doručení   tejto   listiny   s   vyznačením   jej vykonateľnosti.   Podmienku   odporcu   na   vyznačenie   právoplatnosti   považoval   iba   za nesprávnu právnu terminológiu (kde malo ísť o vykonateľnosť). Uvedené však nevyplýva zo žiadneho podania odporcu, naopak, tento aj na výzvu porušovateľa zotrváva na tom (ako v dovtedajších podaniach), že rozhodnutie trpí vadou nevyznačenej právoplatnosti. To iba porušovateľ, sám za neho, bez jeho takéhoto stanoviska, mení ním zadanú terminológiu. Považujem za neštandartné, aby (dovtedajšia) riaditeľka odporcu, ktorá sa na listine o vrátení uznesenia (zo dňa 11. 5. 2005) podpísala, vzdelaná v odbore právo, nepoznala rozdiel   týchto   dvoch   terminológii   a   ich   právny   dosah.   Rovnako   posledné   vyjadrenia odporcu,   doložené   do   súdneho   spisu   porušovateľa,   tiež   nenasvedčovali   tomu,   žeby   išlo o chybu   v   právnej   terminológii,   nakoľko   naďalej   trvá   na   podmienke   právoplatnosti uznesenia. Som presvedčená, že odporca nerozlišoval význam týchto dvoch kategórií. Z môjho pohľadu (ako účastníka konania o predmetné predbežné opatrenie) bolo konanie odporcu o vyznačenie právoplatnosti nesprávne, a môžem sa právne domnievať, že pre túto chybu mu súd nezaslal rozhodnutie späť, kde nemal právny dôvod (a nebolo to ani objektívne možné) právoplatnosť vyznačiť...

Prieťah v konaní bol a vo vzťahu ku mne ho svojou nečinnosťou zapríčinil odporca... Porušovateľ teda mal skúmať konanie odporcu za celé obdobie jeho činnosti, t. j. od prevzatia predbežného opatrenia do zapísania listiny do katastra a nielen jeho činnosť od 30. 7. 2007. Zhliadol by, že odporca bol po vrátení tejto listiny okresnému súdu nečinný napriek tomu, že listinu mu súd spätne nedoručil v ňom určenej lehote 30 dní. Uvedená skutočnosť   je   podstatou   prieťahu   v katastrálnom   konaní,   kedy skutočnosť,   že   uznesenie nebolo v katastri zapísané preto, že nebolo vyznačené doložkou vykonateľnosti je vo vzťahu voči mne nepodstatná...

Nadôvažok,   odporca   bol   nečinný   aj   napriek   môjmu   dotazu   na   neho   o   zápis predbežného opatrenia a mojej sťažnosti na neho (listinné dôkazy sa nachádzajú v súdnom spise porušovateľa), čo všetko ho upozorňovalo na prieťahy a absenciu zápisu predmetného uznesenia.

Porušovateľ, keďže nezhliadol nečinnosť odporcu, nakoľko chybu zhliadol v absencii doložky vykonateľnosti na predmetnom uznesení, nemal môj návrh za dôvodný. Nezhliadol pritom jeho nečinnosť,   ktorá spočívala v jeho nesprávnom úradnom postupe, ktorý bol dôvodom, že príslušné uznesenie sa v katastri nenachádzalo vôbec (až po čom bolo možné posudzovať, či listina mala, alebo nemala príslušné náležitosti)...

Porušovateľ správne zastavil konanie vo veci, nakoľko odpadol dôvod na ďalšie konanie,   avšak   nesprávne   posúdil   právo   na   náhradu   trov   konania,   nakoľko   nesprávne nezhliadol nečinnosť odporcu, pretrvávajúcu aj v čase podania návrhu, ktorý návrh bol dôvodný.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:Práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a na ochranu   pred   vyvlastnením   podľa   čl.   20   ods.   4   Ústavy   SR,   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach, zo dňa 24. 1. 2008, sp. zn. 6S/56/2007, v jeho napadnutej časti, porušené boli. Ústavný súd SR v napadnutej časti zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa   24.   1.   2008,   sp.   zn.   6S/56/2007   a   vec   vracia   porušovateľovi   na   nové   konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- Sk. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 6 732,- Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Na návrh sťažovateľky podaný 5. júna 2007 proti nečinnosti správy katastra bolo krajským súdom vedené konanie pod sp. zn. 6S/56/2007. Nečinnosť správy katastra podľa sťažovateľky spočívala v tom, že správa katastra nevykonala zápis uznesenia okresného súdu   o predbežnom   opatrení   zákazu   nakladať   s nehnuteľnosťami   na   príslušný   list vlastníctva (uznesenie bolo správe katastra doručené ešte 5. mája 2005).

Uznesením   krajského   súdu   z 24.   januára   2008   bolo   zastavené   konanie   proti nečinnosti správy katastra z dôvodu, že v priebehu konania bol vykonaný zápis uznesenia okresného súdu o predbežnom opatrení, a tým odpadli dôvody na ďalšie konanie.

Krajský súd zároveň rozhodol týmto uznesením o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Nepriznanie práva na náhradu trov konania sťažovateľke krajský súd odôvodnil tým, že správa katastra dôvodne nevykonala zápis príslušného uznesenia o predbežnom opatrení, pretože jej nebolo predložené na vykonanie zápisu s vyznačenou doložkou vykonateľnosti. Na vyžiadanie správy katastra jej okresný súd predložil predmetné uznesenie s vyznačenou doložkou   vykonateľnosti   30.   júla   2007   (po   podaní   návrhu   sťažovateľky   na   vyslovenie povinnosti konať) a následne bol v priebehu konania krajského súdu vykonaný zápis tohto uznesenia na príslušný list vlastníctva.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv   uznesením   krajského   súdu z 24. januára 2008 v časti výroku o trovách konania (krajským súdom jej neboli priznané trovy konania).

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   nesprávne   ustálil,   že   správa   katastra   dôvodne nevykonala zápis uznesenia o predbežnom opatrení. Podľa nej za stavu, keď bolo správe katastra   predložené   uznesenie   o predbežnom   opatrení   bez   doložky   vykonateľnosti,   bolo úlohou správy katastra vyžiadať si od okresného súdu uvedené uznesenie s vyznačenou doložkou   vykonateľnosti.   Správa   katastra   však   takto   nepostupovala,   pretože   prípisom z 11. mája 2005 zaslala okresnému súdu uznesenie o predbežnom opatrení na vyznačenie právoplatnosti, a nie vykonateľnosti, pričom ani splnenie tejto požiadavky nijak neurgovala a nevyužila   právne   prostriedky,   ktoré   mala   k dispozícii   na   získanie   vykonateľného uznesenia   o predbežnom   opatrení.   Správa   katastra   bola   podľa   sťažovateľky „dôvodne nečinná“ a tento   stav   pretrvával   aj   v čase   doručenia   jej   návrhu   krajskému   súdu „na vyslovenie   povinnosti   konať“. Preto   bol   jej   návrh   podaný   dôvodne   a aj   keď   došlo k zastaveniu konania, malo jej byť priznané právo na náhradu trov konania o jej návrhu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi krajského súdu, ktoré sa podľa nej opierajú o nesprávne skutkové závery v otázke vzniku práva na náhradu trov v konaní o jej návrhu „na vyslovenie povinnosti konať“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 24. januára 2008 konštatuje, že   v ňom   nie   je   možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľkou.

Podľa   §   146   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa   začať   i bez   návrhu,   b)   skončilo   sa   zmierom,   pokiaľ   v ňom   nebolo   o náhrade   trov dojednané niečo iné, c) bolo zastavené. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250t ods. 5 OSP navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel.

Podľa § 250t ods. 6 OSP predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa § 250t ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Výrok uznesenia z 24. januára 2008 o nepriznaní náhrady trov sťažovateľke krajský súd   odôvodnil   takto:   „bez   ohľadu   na   nesprávnosť   právnej   terminológie,   ktorú   odporca použil   v prípise   adresovanom   Okresnému   súdu   Košice   II   z 11.   5.   2005,   keď   namiesto požiadavky   na   vyznačenie   vykonateľnosti   uznesenia   o nariadení   predbežného   opatrenia uviedol   požiadavku   na   vyznačenie   právoplatnosti   uznesenia,   záznam   do   katastra nehnuteľností nevykonal odporca dôvodne, pretože na uznesení Okresného súdu Košice II, č. k. 44C/176/2005-21 z 27. 4. 2005 nebola vyznačená doložka vykonateľnosti. Súd preto pri posudzovaní otázok súvisiacich s náhradou trov konania nepostupoval podľa § 146 ods. 2, prvá veta O. s. p.“

Krajský   súd   sa   vo   svojom   uznesení   z 24.   januára   2008   dôsledne   vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami rozhodnými pre posúdenie vzniku nároku sťažovateľky   na   náhradu   trov   konania   a dospel   k záveru,   že   sťažovateľke   tento   nárok nevznikol.

Prvkami arbitrárnosti sa nevyznačuje ani záver krajského súdu, v ktorom vyslovil, že predloženie uznesenia o predbežnom opatrení s nevyznačenou doložkou vykonateľnosti znamenalo   nespôsobilosť   správy   katastra   vykonať   zápis   tohto   uznesenia   do   katastra nehnuteľností.   Podľa   krajského   súdu   bolo   nepodstatné,   akým   spôsobom   žiadala   správa katastra okresný súd o vyznačenie právoplatnosti na uznesení o predbežnom opatrení, ako aj použitie nesprávnej terminológie v jej žiadosti z 11. mája 2005 (namiesto vykonateľnosti pojem právoplatnosť).

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom súdov ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že výrokom uznesenia krajského súdu z 24. januára 2008 o trovách konania nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv pre absenciu ústavnoprávneho rozmeru.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008