znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 217/06-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť K. G., L., zastúpenej advokátom JUDr. I. C., S., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš č. k. 4 Cb 156/04-39 zo 17. augusta 2005 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 316/2005 z 31. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. G., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2006 doručená sťažnosť K. G., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. C., S., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   4   Cb   156/04-39 zo 17. augusta   2005   a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 20 Cob 316/2005 z 31. januára 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   rozsudkom   okresného súdu z 30.   júna   2004   (ďalej   len   „pôvodný   rozsudok“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Cb 236/02   (ďalej   len   „pôvodné   konanie“),   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 21. augusta 2004, zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi I., a. s., B. (ďalej len „navrhovateľ“) sumu vo výške 239 952 Sk s úrokom z omeškania. Právny zástupca sťažovateľky, ktorý ju v spore pred okresným súdom zastupoval sa   voči rozsudku neodvolal, hoci to od neho sťažovateľka požadovala. Vzhľadom na túto skutočnosť mu sťažovateľka vypovedala plnú moc a požiadala iného právneho zástupcu, aby v zákonnej lehote podal okresnému súdu návrh na obnovu konania, o ktorom okresný súd rozhodol tak, že tento návrh uznesením č. k.   4   Cb   156/04-39   zo 17. augusta   2005   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného súdu podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   uznesením sp. zn. 20 Cob 316/2005 z 31. januára 2006 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na obnovu konania.

Zo sťažnosti vyplýva: „Okresný súd v Liptovskom Mikuláši vydal dňa 30. 6. 2004, pod č. k. 4 Cb 236/2002- 85, ktorý bol doručený jej právnemu zástupcovi JUDr. J. K., advokátovi, L. dňa 19. 7. 2004.

Právny zástupca JUDr. J. K. mal odo mňa jednoznačnú ústnu direktívu (toto som mu povedala po prvom pojednávaní na ktorom som sa zúčastnila), že v prípade neúspechu na Okresnom   súde   v Liptovskom   Mikuláši   trvám   na   tom,   aby   podal   vo   veci   odvolanie na Krajský súd do Žiliny.

Po zistení, že v zákonnej lehote sa advokát v tejto veci v zákonnej lehote neodvolal, vypovedala som mu plnú moc a požiadala som JUDr. I. C. o to, aby podal v zákonnej lehote Návrh na obnovu konania. Takýto návrh bol v zákonnej lehote podaný na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši dňa 11. 11. 2005 a vedený bol pod číslom 4 Cb 156/2004 a tento bol pridelený JUDr. M. L., ktorá rozhodovala aj v pôvodnej veci pod číslom 4 Cb 236/2002-85. Uznesením Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši zo dňa 17. 8. 2005 bol náš Návrh na   obnovu   konania   vo   veci   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   4   Cb   236/2002 zamietnutý.

V zákonnej lehote bolo proti zamietavému uzneseniu podané odvolanie na Krajský súd v Žiline, avšak Krajský súd uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši potvrdil. Podľa nášho názoru v postupe Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši tým, že aj vec Návrhu na obnovu konania bola pridelená v rozpore s automatickým prideľovaním vecí na Okresnom   súde   v Liptovskom   Mikuláši   (pracovníčka   podateľne   telefonovala   komu má byť   vec   pridelená)   nebola   splnená   zákonná   podmienka   výberu   sudcu   elektronickým zariadením podľa poradia a vec bola pridelená mimo poradia sudkyni JUDr. M. L., ktorá pojednávala a rozhodovala aj v pôvodnej veci 4 Cb 236/2002-85.

Taktiež podľa nášho názoru nie je možné považovať za spravodlivé súdne konanie tú skutočnosť,   že   záznam   od   samého   začiatku   pôvodného   pojednávanie   bol   robený záznamom do diktafónu, ktorý nie je potrebné uchovávať a zápis (prepis) z diktafónu nemusí obsahovať všetko tak, ako bolo na pojednávaní povedané a uvedené.

Zásadným   pochybením   a za   nesprávny   právny   názor   -   čím   boli   porušené   práva sťažovateľky podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   považujeme   všetky   hore   uvedené   skutočnosti v nasledovnom poradí:

a)   Sťažovateľka   bola   významne   poškodená   na   svojich   právach   tým,   že   právny zástupca JUDr. K. nepodal odvolanie v pôvodnej veci v zákonnej lehote hoci sťažovateľka na tomto ústnym spôsobom trvala, resp. písomne ju nepožiadal o jej stanovisko k vydanému rozsudku   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   zo   dňa   30.   6.   2004   pod   č. k. 4 Cb 236/2002 - 85, čím bola sťažovateľka poškodená na svojich právach.

b)   Sťažovateľka   bola v značnej miere   poškodená taktiež   z toho dôvodu,   že návrh na obnovu konania bol mimo poradie počítača - elektronickej pokladne pridelený tej istej sudkyni JUDr. M. L. - podľa nášho názoru návrh na obnovu konania nerobil zákonný sudca (z logiky veci vyplýva, že ten istý sudca, čo robil pôvodnú vec nevyhovie návrhu na obnovu konania, pretože by musel vyvrátiť alebo poprieť svoje pôvodné rozhodnutie). Toto sa aj stalo a podľa môjho názoru takýto postup nie je možné považovať za Spravodlivé súdne konanie   v zmysle   DOHOVORU   podľa   článku   6   odsek   1   –   Právo   na spravodlivé   súdne konanie.

c)   Návrhom   na   obnovu   konania   sme   sa   dožadovali   aj   v zmysle   článku   13 DOHOVORU   -   Právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   a za   orgán   na   nápravu   sme považovali v prvom rade Okresný súd v Liptovskom Mikuláši a v prípade potreby následne aj Krajský súd v Žiline.

d) Taktiež prípad je podľa nášho názoru potrebné aj naďalej považovať za prípad hodný   osobitného   zreteľu,   pretože   z genézy   celého   prípadu   od   samého   začiatku je jednoznačné a nespochybniteľné, že sú boli všetky právne dôvody na povolenie obnovy konania z dôvodov uvedených v návrhu konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   boli   podľa   nášho   právneho   názoru   voči sťažovateľke   Okresným   súdom   v Liptovskom   Mikuláši   v konaní   4   Cb   156/2004   zo   dňa 17. 8. 2005, Krajským súdom v Žiline v konaní 20 Cob 316/2005 zo dňa 31. 1. 2006 bolo porušené   podľa   článku   6   odsek   1   Dohovoru   -   Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie v spojitosti s článkom Ústavy Slovenskej republiky 144 odsek 1.

Záverom   k tejto   časti   považujeme   za   nevyhnutné   poukázať   na   tú   skutočnosť, že od 1. 5.   2004   je   Slovenská   republika   členom   Európskej   únie   a od   tohoto   dňa   platí aj v Slovenskej republike komunitárne právo, podľa ktorého sa od. 1. 5. 2004 musia všetci sudcovia spravovať. Nakoľko pôvodný rozsudok vo veci 4 Cb 236/2002 - 85 bol vynesený dňa 30.   6.   2004,   mala sa už aj v tejto veci JUDr.   M. L.   riadiť komunitárnym právom a musela vedieť, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a v zmysle článku 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnym zákonom.

Taktiež   musíme   poukázať   na   pasáž   v odstavci   3   na   strane   4   uznesenia 20 Cbo 316/2005 kde je odkazované na judikatúru najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa ktorej okolnosť, že sudca rozhodol vo veci v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom   na   obnovu   konania,   nie   je   dôvodom   na   jeho   vylúčenie   z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania (Ro 115/2003).

Podľa nášho právneho názoru judikát Ro 115/2003 je v absolútnej kolízii s článkom 6 odsek 1 Dohovoru – Právo na spravodlivé súdne konanie (z dôvodov vyššie uvedených) a je podľa nášho názoru veľmi otáznou tá skutočnosť, či takto formulovaný judikát mohol mať relevantnú platnosť aspoň do 30. 4. 2004. My sme toho názoru, že od 1. 5. 2005 takto formulovaný judikát vzhľadom na účinnosť komunitárneho práva nemôže byť od 1. 5. 2004 účinný a je podľa nášho názoru jedine vecou konkrétneho sudcu, že by ho nemal (judikát nemusí byť akceptovaný) aplikovať.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Ústavný   súd   určuje,   že   Okresný   súd   v Liptovskom   Mikuláši   uznesením   zo   dňa 17. 8. 2005 pod číslom konania 4 Cb 156/2004 - 39 a aj Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 31. 1. 2006 pod číslom konania 20 Cob 316/2005, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši 4 Cb 236/2002-   85   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   Spravodlivé   súdne   konanie v zmysle   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v zmysle   článku   6 odsek 1.

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši je povinný odstrániť porušovanie základných práv sťažovateľky v zmysle   článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   namietanie   porušenia   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 4 Cb 156/04-39 zo 17. augusta 2005, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu konania a uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Cob 316/2005 z 31. januára 2006, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu potvrdené.

1. Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 4 Cb 156/04-39 zo 17. augusta 2005 vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   v danom   prípade   nemá   právomoc preskúmavať   toto   rozhodnutie,   pretože   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľky krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako prvostupňového súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

2.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie, ak je v danom prípade vôbec prípustná aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom   konať   a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie splnenie podmienok konania o návrhu na obnovu konania.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva,   že   „právo   na   súd“,   ktorého   jedným   aspektom   je   právo   na   prístup   k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti obnovy konania je predovšetkým otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky   s právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom   uznesení sp. zn. 20 Cob 316/2005, ktorý sa týkal otázky prípustnosti obnovy konania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „K podstatným otázkam, najmä vo vzťahu k odvolacím dôvodom je potrebné uviesť, že podľa právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku je obnova konania mimoriadny opravný   prostriedok,   ktorý   možno   podať   len   z dôvodov   stanovených   v zákone. V posudzovanom prípade sa návrh opieral o zákonné dôvody obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. a), b) O. s. p., v zmysle ktorej právnej úpravy prvým dôvodom sú nové skutočnosti, rozhodnutia   alebo   dôkazy.   Spoločným   predpokladom   ich   uplatnenia   je,   že   ich navrhovateľka nemohla použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní a že môžu privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Druhým dôvodom obnovy sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní, pričom ide o objektívnu nemožnosť. I v tomto prípade musí byť daná možnosť priaznivejšieho rozhodnutia vo veci v prospech navrhovateľky. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že prípustnosť obnovy nastane len ak sú uvedené podmienky   splnené   súčasne.   V danom   prípade   išlo   o listinné   dôkazy,   korešpondenciu navrhovateľky   s odporcom   a matky   navrhovateľky   s odporcom,   novo   tvrdenú   skutočnosť neprevzatia   písomného odstúpenia   od   leasingovej   zmluvy   a uzavretia zmluvy v duševnej poruche s návrhom na nový dôkaz znaleckým posudkom, vo väzbe na ich možnosť privodiť pre navrhovateľku priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k týmto listinným dôkazom ani   novo   tvrdeným   skutočnostiam   navrhovateľka   nepreukázala,   že   ich   bez   svojej   viny nemohla   použiť   v pôvodnom   konaní   resp.   že   dôkazy   sa   nemohli   vykonať   v pôvodnom konaní. Vyplýva to z jej výpovede na pojednávaní 17. 8. 2005: „...raz začas som zašla do Liptovského Mikuláša na adresu môjho trvalého pobytu, kde som si tie doklady všetky zobrala a uložila u starej mamy“ (č. l. 37 spisu). Samotná okolnosť, že by mohli privodiť pre   navrhovateľku   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci,   bez   súčasného   splnenia   ostatných zákonných   podmienok   nezakladá   prípustnosť   obnovy.   V tomto   smere   nebola   v odvolaní správne aplikovaná právna veta judikátu R 6/1968. Krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   83/99,   podľa   ktorého   vecná nesprávnosť rozsudku, ktorého obnova konania sa navrhuje, nie je dôvodom zakladajúcim procesnú   prípustnosť   obnovy   podľa   §   228   ods.   1   O.   s.   p.   Navrhovateľka   v dobe od 30. 6. 1994 do 3. 4. 2000 vlastnila živnostenské oprávnenie (č. l. 45 spisu Okresného súdu   Liptovský   Mikuláš   sp.   zn.   4   Cb/236/2002)   a bola   v pôvodnom   konaní   zastúpená advokátom,   teda mala kvalifikovanú právnu pomoc. Z postupu okresného súdu vyplýva, že v pôvodnom   konaní   ani   v prvostupňovom   konaní   o obnove   nemal   pochybnosti o duševnom   stave   navrhovateľky,   pre   ktorý   dôvod   by   primárne   skúmal   jej   procesnú spôsobilosť.   Preto   nemala   opodstatnenie   námietka   navrhovateľky,   že   okresný   súd   mal ex offo   skúmať   jej   hmotnoprávnu   spôsobilosť   na   právne   úkony   vo   vzťahu   k posúdeniu platnosti   leasingovej   zmluvy,   ak   na   neplatnosť   zmluvy   v pôvodnom   konaní   účastníci nepoukázali   a ani   zo   skutočnosti   neskoršej   hospitalizácie   navrhovateľky   a jej   vyjadrení o svojom   zdravotnom   stave   nebol   priestor   pre   relevantné   pochybnosti   o spôsobilosti navrhovateľky v dobe uzavretia zmluvy.

Krajský súd poukazuje na zásadnú skutočnosť, ktorá vyplynula zo spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4 Cb/236/2002, a to, že v pôvodnom konaní bol vykonaný dôkaz   odstúpenia   od   leasingovej   zmluvy   na   pojednávaní   konanom   dňa   15.   6.   2004, na ktorom   bola prítomná navrhovateľka so svojím právnym   zástupcom   (č.   l.   79   spisu). Rovnako   navrhovateľka   v tomto   základnom   konaní   mala   k dispozícii   potvrdenie o hospitalizácii. Je potrebné zdôrazniť, že obnovou konania nemožno nahrádzať základný súdny proces – sporové súdne konanie.

Navrhovateľka v odvolaní namietla tiež rozpor napadnutého uznesenia s jej právom na spravodlivé súdne konanie. Najzávažnejšia bola námietka, že o obnove nerozhodoval zákonný   a nezaujatý sudca,   keďže   išlo   o toho istého   sudcu,   ktorý   rozhodol   v pôvodnom konaní. V tomto smere krajský súd odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej okolnosť, že sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté   návrhom   na   obnovu   konania,   nie   je   dôvodom   na   jeho   vylúčenie z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   obnovy   konania   (Ro   115/2003).   Dôvodom na vylúčenie   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania vo veci   nie je skutočnosť,   že sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí... (Rc 47/98). S týmito právnymi závermi sa odvolací súd plne stotožňuje, naviac nahliadnutím do rozvrhu práce Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   na   rok   2004   v znení   platnom   ku   dňu   začatia prvostupňového   konania   o obnove   zistil,   že   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi určenému týmto rozvrhom práce podľa čl. IV ods. 2, odrážka 8. Podľa ust. § 7 ods. 2 druhá veta   zák.   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   platnom   ku   dňu   začatia prvostupňového   konania   o obnove,   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   vykonáva   funkciu sudcu   na   príslušnom   súde   a je   určený   rozvrhom   práce   na   konanie   a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Pre   úplnosť   odvolací   súd   poukazuje,   že   nie   je   pravdivé   tvrdenie   navrhovateľky, že nebola   predvolaná   na   pojednávanie   30.   6.   2004.   Z obsahu   zápisnice   z pojednávania 15. 6. 2004 vyplýva, že termín odročeného pojednávania 30. 6. 2004 zobrala na vedomie, rovnako   i jej   právny   zástupca,   ktorý   spôsob   predvolania   na   súd   plne   korešponduje s § 51 O. s. p. (č. l. 79 spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4 Cb/236/2002). Preto ak okresný súd vykonal pojednávanie a vyhlásil rozsudok len v prítomnosti právneho zástupcu   navrhovateľky,   bez   jej   osobnej   účasti,   postupoval   v súlade   s ust.   §   101 ods. 2 O. s. p.   Bez   právneho   významu   bola   aj   námietka   o zázname   pojednávania do diktafónu, ktorý postup súdu je v súlade s § 374 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 21 ods. 2 vyhl. č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení platnom do 31.   12.   2005.   Namietaná   „krátkosť“   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva z ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého odôvodnenie má obsahovať stručné, jasné a výstižné vysvetlenie rozhodnutia. V tejto súvislosti však odvolací súd pripomína, že námietky vzťahujúce sa k tvrdenému odňatiu práva účastníka konať pred súdom   nie   sú   zákonnými   dôvodmi   prípustnosti   obnovy.   Skúmať   dôvody   nepadania odvolania právnym zástupcom navrhovateľky proti rozsudku vydaného v pôvodnom konaní, súdu neprináleží, ide výhradne o zmluvný vzťah advokáta a jeho klienta. Uvedená námietka je úplne bez právnej relevancie ku konaniu o obnove a napadnutému uzneseniu.

Na   základe   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie o zamietnutí návrhu na obnovu pôvodného konania potvrdil ako vecne správne.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu je zdôvodnené vyčerpávajúcim   spôsobom,   krajský   súd   k   zásadným   námietkam   sťažovateľky   zaujal stanovisko (napr. k námietke zákonnej sudkyne, zazamenávaniu pojednávania atď.), a preto ho ústavný súd považuje nie len za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré bolo treba považovať podmienky   obnovy konania za nesplnené. V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, napadnutý právny názor krajského súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006