znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 217/05-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť P. K., bytom D., zastúpeného advokátom JUDr. K. K., Š., vo veci   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl. 17 ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a v   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 24. mája   2005   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005 z dôvodu neexistencie uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005 uznesením z 24. mája 2005 p o r u š i l   právo P. K. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu neexistencie uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005.

2. P. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 300 Sk (slovom päťtisíc tristo slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Ing. K. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti P. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 217/05-16 z 12. októbra 2005 bola prijatá   podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   K.,   bytom   D.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. K.   K.,   Š.,   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v   čl. 17 ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005 pre namietanú neexistenciu uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   24.   júna   2003   zadržaný   a obvinený z trestného činu prípravy lúpeže. Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 104/03 z 27. júna 2003 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 vtedy účinného zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom –   Trestný   poriadok   (ďalej   len „Trestný   poriadok“).   Následnými uzneseniami okresného súdu   sp. zn. 5 T 104/03   z   11.   decembra   2003,   13.   mája   2004,   21.   septembra   2004 a z 18. novembra   2004   bola   väzba   na   návrh   prokurátora   ďalej   predlžovaná,   pričom posledným   uznesením   bola   predĺžená   do   24.   januára   2005.   Po   skončení   prípravného konania 21. januára 2005 podal krajský prokurátor proti sťažovateľovi obžalobu na Krajský súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Tým   skončilo   prípravné   konanie   a väzba   podľa rozhodnutia o poslednom predĺžení väzby z prípravného konania mala trvať do 24. januára 2005. Napriek tomu sťažovateľ nebol po tomto dátume z väzby prepustený, a preto podal žiadosť o prepustenie z väzby krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 1/05 (trestná vec sťažovateľa vedená na krajskom súde po podaní obžaloby). V žiadosti poukázal na skutočnosť, že posledná lehota predĺženia väzby sa skončila 24. januára 2005, pričom absentuje súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v konaní pred súdom. Je to tak preto, že senát krajského súdu nerozhodol o ďalšom trvaní väzby právne relevantným spôsobom. Bol toho názoru, že ďalšie trvanie väzby za takýchto okolností je protizákonné. Sudcovia senátu krajského   súdu   v tejto   trestnej   veci   podali   námietku   zaujatosti,   na   základe   čoho   bol najvyššiemu súdu predložený návrh na rozhodnutie o vylúčení sudcov príslušného senátu z konania   a rozhodovania   vo   veci.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ndt   3/2005 zo 16. februára 2005 bolo rozhodnuté o vylúčení sudcov príslušného senátu krajského súdu z ďalšieho konania vo veci a spis bol 4. apríla 2005 vrátený krajskému súdu a pridelený novému senátu. Uznesením nového senátu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 bol sťažovateľ prepustený z väzby. Na základe sťažnosti prokurátora, ktorá bola podaná v zákonnej   lehote,   ale   bez   odôvodnenia,   ktoré   bolo   podľa   sťažovateľa   doplnené   až   po uplynutí zákonnej lehoty, najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 zrušil uznesenie krajského súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   z 24.   mája   2005   boli   porušené označené články ústavy a dohovoru.

V tomto smere poukazuje sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98 a I. ÚS   6/02.   Námietku   nedôsledného   preskúmania   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby sťažovateľ nijako bližšie nezdôvodnil.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Ďalej požaduje zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu predseda najvyššieho súdu JUDr. M. K. listom sp. zn. KP 8/05-54 z 18. novembra 2005 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní prijatej sťažnosti a k predmetu ústavnej sťažnosti sa vyjadril listom č. k. KP 8/05-54 z 26. apríla 2006, v ktorom uviedol: „(...) k sťažnosti obvineného P. K. oznamujeme, že išlo o trestnú vec vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 To 44/2005, ktorá sa týkala viacerých obvinených.

Listom zo 7. septembra 2005, sp. zn. KP 8/05-38, sme sa vyjadrili k analogickej sťažnosti – k oprávnenosti trvania väzby – obvineného Š. B. Vzhľadom na to, že v sťažnosti obvineného P. K. ide o rovnakú argumentáciu, odkazujeme na dôvody nášho vyjadrenia vo vzťahu k obvinenému Š. B.“

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   8/05-38   zo 7.   septembra   2005 vyplýva,   že   podľa   jeho   názoru   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   v kolízii s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002, z ktorého predovšetkým sťažovateľ   vyvodzuje   nezákonnosť   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Úvahy sťažovateľa o nutnosti rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby (21. januára 2005) do 24. januára 2005, dokedy bola ešte v prípravnom konaní naposledy predĺžená lehota   trvania   väzby, a to   senátom   zloženým   zo sudcov,   u ktorých   bol   daný   dôvod   ich vylúčenia podľa § 30 ods. 3 Trestného poriadku, nie sú akceptovateľné vzhľadom na ďalší nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. apríla 2005, podľa ktorého realizácia jedného základného práva (práva na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby) nemôže ísť na úkor iného   základného   práva   (práva   na   rozhodnutie   zákonným   a nestranným   sudcom). Všeobecné súdy musia pri skúmaní dôvodnosti väzby postupovať tak, aby obe tieto práva boli dôsledne zachované. O ďalšom trvaní väzby sťažovateľa sa rozhodovalo bezodkladne po   vyriešení   otázky zákonného   a nezaujatého   sudcu,   a preto   prvostupňové   uznesenie krajského   súdu   o prepustení   sťažovateľa   na   slobodu   odvolávajúce   sa   na   neexistenciu rozhodnutia o väzbe ihneď po podaní obžaloby do uplynutia predĺženej lehoty trvania väzby (do 24. januára 2005) nebolo možné za uvedenej situácie (nutnosti vyriešenia kolízie dvoch základných   práv)   považovať   za   zákonné.   Preto   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením na podklade včas podanej sťažnosti prokurátora sám rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol. Odvolávajúc sa na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 namietané uznesenie, hoci konkrétne nevymedzuje dobu ďalšieho trvania väzby, nemôže vyvolávať   stav   právnej   neistoty   s prihliadnutím   na   ustanovenie   §   71   ods.   2   Trestného poriadku,   ktoré   konkrétne   stanovuje,   že   väzba   v konaní   pred   súdom   spolu   s väzbou v prípravnom   konaní nesmie trvať dlhšie ako dva   roky.   Vzhľadom   na tieto skutočnosti sťažnosť nie je dôvodná.

Zo stanoviska   sťažovateľa   podaného   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu 17. mája 2006, doručeného ústavnému súdu 22. mája 2006, vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich   tvrdeniach   uvedených   v   sťažnosti.   Pokiaľ   najvyšší   súd   svojím   uznesením rozhodol   o predĺžení   väzby   i na   dobu   po   uplynutí   času,   na   ktorý   bolo   predchádzajúce trvanie   väzby   predĺžené,   konal   v kolízii   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   6/02. Sťažovateľ síce nepozná obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 2/05, ale trvá na tom, že bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov   rozhodnúť   o väzbe   bezodkladne,   a keďže   sa   tak nestalo, väzbu bolo treba považovať za protizákonnú. Navyše je sťažovateľ toho názoru, že o predĺženie väzby mal prokurátor požiadať pred podaním obžaloby. Keďže tak neurobil, bolo ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe protizákonné.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním   zo   6.   decembra   2005,   ako   aj najvyšší súd vo vyjadrení z 18. novembra 2005 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov   a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

II.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyplýva, že väzba bola predĺžená do 24. januára   2005,   aby   bolo   možné   ukončiť   prípravné   konanie,   čo   sa   aj   stalo   ešte   pred uplynutím tejto lehoty, a preto podľa neho už neexistuje dôvod pre ďalšie trvanie väzby. Podľa názoru krajského súdu, ako ho uviedol v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005, vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu nemôže byť dôvodom držania vo väzbe iba skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v   prípravnom   konaní naposledy   predĺžená.   Preto   bolo   potrebné   prisvedčiť   argumentácii   sťažovateľa o nezákonnosti   jeho   držania   vo   väzbe od   24. januára   2005.   Absencia   rozhodnutia   súdu o väzbe v čase od podania obžaloby 21. januára 2005 do uplynutia väzobnej lehoty podľa posledného   predĺženia   24.   januára   2005   znamená,   že   obmedzenie   osobnej   slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 bez rozhodnutia súdu o väzbe (o predĺžení väzby, resp. o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   prípadne   o ďalšom   trvaní   väzby)   bolo, vychádzajúc z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/02-34 zo 4. decembra 2002, v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd dospel ďalej k záveru, že prokurátor je povinný podať návrh   na   predĺženie   väzby   spôsobom   uvedeným   v ustanovení   §   71   ods.   4   Trestného poriadku aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku podá obžalobu. Ak prokurátor takýto návrh nepodá, môže väzba pokračovať len vtedy, ak súd v čase po podaní obžaloby a pred uplynutím väzobnej lehoty preskúma existenciu dôvodov väzby a rozhodne o jej ďalšom trvaní. V predmetnej veci však k tomu nedošlo.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 vyplýva, že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 a žiadosti sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby zamietol.

Najvyšší súd po konštatovaní predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe uvádza, že táto bola naposledy u sťažovateľa predĺžená do 24. januára 2005. Ešte pred uplynutím tejto lehoty 21. januára 2005 bola podaná obžaloba. Keďže trestná vec bola pridelená do senátu, v ktorom   boli   činní   sudcovia   zúčastňujúci   sa   v prípravnom   konaní   rozhodovania o opravných   prostriedkoch   podaných   proti   rozhodnutiam   o väzbe,   považovali   sa   títo sudcovia   za   vylúčených   v zmysle   §   30   ods.   3   Trestného   poriadku.   Predseda   senátu

25. januára 2005 vypracoval návrh na rozhodnutie o vylúčení týchto sudcov a vec predložil najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie.   Spis   došiel   najvyššiemu   súdu   27.   januára   2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/05 zo 16. februára 2005 bolo rozhodnuté o vylúčení   dotknutých   sudcov   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v predmetnej trestnej   veci.   Uznesenie   spolu   so   spisom   bolo   krajskému   súdu   vrátené   4.   apríla   2005. Po vrátení   spisu   bola   vec   pridelená   inému   senátu,   ktorý   už   11.   apríla   2005   zabezpečil doručenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   procesným   stranám   a 15.   apríla   2005   predseda senátu požiadal predsedu krajského súdu o doplnenie chýbajúceho člena senátu. K tomu došlo 19. apríla 2005. Hneď na to, 20. apríla 2005, sa konalo neverejné zasadnutie, na ktorom bol sťažovateľ prepustený z väzby. Vzhľadom na právny názor krajského súdu tento vôbec neskúmal, či pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe existujú dôvody predpokladané v ustanovení § 67 Trestného poriadku. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu krajský súd nemohol rozhodnúť o žiadosti   sťažovateľa skôr.   Aj   z tohto dôvodu   sa   najvyšší súd nestotožnil so záverom krajského súdu, že nemohol posudzovať existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa, pretože o jeho väzbe sa nerozhodlo (predĺžením lehoty väzby, rozhodnutím o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   alebo   z vlastného   podnetu)   do   24.   januára 2005,   dokedy   bola   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa   naposledy   predĺžená.   Nemožno totiž prehliadnuť, že k predĺženiu lehoty väzby sťažovateľa do uvedeného dňa došlo pre prípravné konanie, pričom zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých   je možné na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení   väzby,   sa   vzťahujú   len   na   prípravné   konanie.   Zmyslom   tejto   úpravy   je zabezpečiť   súdnu   kontrolu   nad   urýchleným   vybavením   väzobných   vecí   v prípravnom konaní tak, aby lehota trvania väzby v dĺžke dvoch rokov,   ktorou   je limitovaný aj súd (okrem výnimočného predĺženia tejto lehoty najvyšším súdom), nebola v celom rozsahu vyčerpaná   už   v štádiu   prípravného   konania.   Ak   bola   v predĺženej   lehote   trvania   väzby podaná obžaloba, s výnimkou prípadu predpokladaného v § 71 ods. 5 Trestného poriadku, pokračuje   súd   v konaní   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   podať   návrh   na   predĺženie   lehoty trvania   väzby   a rozhodovať   o takom   návrhu.   V prípade   ukončenia   prípravného   konania podaním obžaloby v lehotách predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade, že sa obžaloba podáva v dobe kratšej   ako   10   dní   pred   uplynutím   dvojročnej   väzobnej   lehoty   (§   71   ods.   5   Trestného poriadku).   Na   podanie   takéhoto   návrhu   je oprávnený   generálny   prokurátor.   Základným predpokladom pre rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby je teda podanie návrhu oprávnenou osobou. Predseda senátu procesného súdu, na ktorom bola podaná obžaloba, môže   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   podať iba   v   zákonom   predpokladanom prípade,   t. j.   podľa   §   71   ods.   3   Trestného   poriadku   a spôsobom   predpokladaným v § 71 ods. 4 Trestného poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa § 71 ods. 2 Trestného   poriadku).   Neexistuje   však   zákonná   úprava,   ktorá   by   mu   umožňovala   podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby mimo uvedeného režimu a inak než najmenej 10 dní pred uplynutím príslušnej lehoty. Na druhej strane z ustanovení Trestného poriadku (§   71)   nemožno   vyvodiť   povinnosť,   ale   ani   oprávnenie   prokurátora   podať   návrh   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   v prípade,   že   podáva   obžalobu   v medziach   súdom predĺženej väzobnej lehoty a skôr než 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty. Pri akceptovaní   názoru   krajského   súdu,   že   väzba   sťažovateľa   je   nezákonná   pre   absenciu rozhodnutia o ďalšom predĺžení jeho väzby, by so zreteľom na skôr uvedené vyplývalo, že v posudzovanej   veci   vzhľadom   na   reálne   existujúce   časové   súvislosti   väzobných   lehôt a podania obžaloby (obžaloba podaná 21. januára 2005, t. j. 3 dni pred uplynutím súdom predĺženej lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní, avšak podstatne viac než 10 dní pred   uplynutím   dvojročnej   lehoty   trvania   jeho   väzby,   ktorá   uplynula   u sťažovateľa   až 24. júna 2005) by nebol nikto oprávnený na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a v dôsledku toho by pri nečinnosti sťažovateľa, t. j. ak by tento nepodal žiadosť o prepustenie   z väzby,   musel   byť   prepustený   z väzby,   hoci   ešte   neuplynula   zákonom predpokladaná   dvojročná   lehota   trvania   jeho   väzby.   Z nálezu   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002 (na ktorý sa krajský súd odvolal) vyplývajúci záver, že z pohľadu ústavných záruk osobnej slobody, resp. jej záruk podľa dohovoru dôvodom pre obmedzenie osobnej slobody držaním vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom, neznamená, že o väzbe sťažovateľa sa v posudzovanom prípade nemohlo konať inak   než   rozhodovaním   o predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby   predpokladajúcim   návrh oprávnenej osoby. Ústavný súd v uvedenom náleze totiž konštatoval, že rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení lehoty   trvania väzby má tiež rozhodnutie súdu   o ďalšom   trvaní väzby v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby podľa § 192 Trestného poriadku, rozhodnutie   o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd ihneď po tom, ako sa vyriešila otázka zákonného zloženia senátu (t. j. po rozhodnutí najvyššieho súdu o vylúčení sudcov a po   doplnení   senátu   krajského   súdu   opatrením   predsedu   krajského   súdu)   mal   a mohol zákonom predpísaným spôsobom na základe žiadosti sťažovateľa, resp. postupom podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku skúmať, či naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola osobná   sloboda   sťažovateľa   väzbou   obmedzená,   pretože   aj   také   rozhodnutie   (vecné preskúmanie   dôvodov   väzby)   má   v štádiu   súdneho   konania   až   do   uplynutia   lehoty predpokladanej   v   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku   rovnaké   účinky   ako   rozhodnutie o predĺžení   väzby.   V ustanovení   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku   zakotvená   povinnosť všetkých   orgánov   činných   v trestnom   konaní   vrátane   súdu   skúmať   v každom   období trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   trvajú,   je   jednou   zo   záruk   uplatnenia   procesného inštitútu väzby iba v skutočne odôvodnených prípadoch pri splnení zákonných dôvodov. Okrem už uvedenej povinnosti a práva obvineného žiadať o preskúmanie dôvodnosti väzby v zmysle   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   je právna   istota   obvineného,   že jeho osobná sloboda nebude obmedzovaná bezdôvodne a nezákonne, zaistená aj tým, že o jeho väzbe rozhoduje výlučne súd, a to od rozhodnutia o vzatí do väzby cez rozhodovanie o predĺžení väzby, resp. o žiadostiach o prepustenie z väzby, pričom pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby po podaní   obžaloby,   je   mu   zrejmé,   že   jeho   väzba   bez   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o predĺžení väzby nemôže trvať dlhšie než dva roky. So zreteľom na uvedené skutočnosti sa najvyšší súd nestotožnil nielen so záverom krajského súdu o tom, že sa nemohol vecne zaoberať existenciou dôvodov väzby sťažovateľa pre absenciu rozhodnutia o predĺžení jeho väzby po 24. januári 2005, ale ani s jeho názorom, že sa tak stalo v dôsledku pochybenia prokurátora,   ktorý   mal   podľa   krajského   súdu   podať   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania väzby, pretože podal obžalobu v lehote kratšej než 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a sám ďalej skúmal, či sú dané dôvody pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe, pričom zistil, že u sťažovateľa v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody, pre ktoré bol do väzby vzatý už v prípravnom konaní. Na základe dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05, naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bola naňho podaná obžaloba. Nasvedčujú tomu viaceré dôkazy, najmä výpovede svedkov O., S. a ďalších, ako aj listinné dôkazy (napr. obsah záznamov o odposluchoch telefonických hovorov). Sťažovateľ je naďalej podozrivý, že sa dopustil okrem iného aj prípravy na trestný čin lúpeže v tzv. kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 234 ods. 3 Trestného zákona, je teda opodstatnená jeho väzba podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Z obsahu   dôkazov   vyplývajúce   zistenia   opodstatňujú   obavu,   že   by   sťažovateľ   vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, čo je dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Nasvedčuje   tomu   už   aj   samotný   charakter   stíhaného   činu,   ako   aj   z výpovedí svedkov   vyplývajúce   zistenie,   že s ďalšími   osobami mal spoločne pripravovať celý   rad násilných činov, ktoré boli prekazené iba v dôsledku   prezradenia zámerov a následného zaistenia.   Obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   je   umocnená   aj   skutočnosťou,   že sťažovateľ už bol v minulosti opakovane súdne trestaný. V prípade sťažovateľa je rovnako naďalej namieste aj obava, že by v prípade prepustenia na slobodu vplýval na svedkov, ktorí ho usvedčujú z trestnej činnosti, alebo by inak maril objasňovanie veci čo zakladá dôvod tzv.   kolúznej   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku.   Podľa   zistenia najvyššieho súdu je u sťažovateľa opodstatnený aj dôvod jeho väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože je konkrétnymi skutočnosťami opodstatnená obava, že by ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol 30. marca 2006 prepustený z väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 104/03.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...).

1. V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť dôvodom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Podľa   názoru   sťažovateľa   samotné   podanie   obžaloby   pred   uplynutím   poslednej lehoty na predĺženie väzby nepostačuje na to, aby zostal vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty bez toho, aby ďalšie trvanie väzby ešte pred uplynutím lehoty potvrdil svojím rozhodnutím súd konajúci vo veci samej. Opiera sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02.Najvyšší   súd   v zásade   tiež   súhlasí   s tým,   že   samotné   podanie   obžaloby   pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby na ďalšie zotrvanie vo väzbe po uplynutí tejto lehoty nepostačuje, pretože v duchu záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp.   zn.   I.   ÚS   6/02   je   potrebné   aj   rozhodnutie   súdu   o ďalšom   trvaní   väzby.   Je však toho názoru,   že   táto   podmienka   bola   splnená,   lebo   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 T 1/05   z 20.   apríla   2005   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 bolo takto rozhodnuté. Časový posun medzi dňom uplynutia   naposledy   v prípravnom   konaní   predĺženej   väzby   (24.   januára   2005)   a časom rozhodovania súdov o ďalšom trvaní väzby ide na vrub skutočnosti, že senát krajského súdu, ktorý mal o ďalšom trvaní väzby rozhodovať,   nebol správne obsadený a korekcia tohto   stavu   si   vyžiadala   určitý   čas.   Poukazuje   pritom   na   ďalší   nález   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 2/05 deklarujúci, že realizácia jedného základného práva nemôže ísť na úkor iného základného práva.

Vzhľadom na načrtnuté stanoviská účastníkov konania možno vymedziť, že ústavný súd má vyriešiť otázku, či   z hľadiska   základného práva na osobnú slobodu   zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 dohovoru je možné pripustiť, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby, ku ktorej dôjde celkom krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného   predĺženia,   ale   až   neskôr,   a to   z dôvodu   potreby   zabezpečiť   zákonu zodpovedajúce zloženie senátu, to všetko na úkor osoby zbavenej osobnej slobody.

Vzhľadom na v rozhodnom čase daný právny stav (§ 71 až § 72 Trestného poriadku) možno konštatovať, že v prípadoch, v ktorých celkové trvanie väzby ešte neprekročilo dva roky a už bola podaná na súde obžaloba, zákon výslovne nevyžaduje, aby súd konajúci vo veci   samej   po   podaní   obžaloby   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby.   Z toho   vychádzala   aj predchádzajúca   súdna   prax,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   v týchto   prípadoch   rozhodol o väzbe iba vtedy, ak bol tej mienky, že sa situácia zmenila (napr. čo do rozsahu dôvodov väzby, prípadne ak dospel k záveru o potrebe prepustiť obžalovaného z väzby). Osobitným prípadom je ustanovenie § 192 Trestného poriadku prikazujúce všeobecnému súdu vždy rozhodnúť o väzbe, ak dôjde k predbežnému prejednaniu obžaloby.

Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného   súdu.   Keďže   ide   o vec,   ktorá   je   už   po   podaní   obžaloby   v štádiu   konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery ESĽP (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05).

V danom   prípade   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že   z objektívnych   príčin   nebolo možné   v čase   od   21.   januára   2005   (keď   napadla   obžaloba)   do   24.   januára   2005   (keď uplynula   lehota   posledného   predĺženia   väzby   súdom   ešte   v prípravnom   konaní)   vydať potrebné uznesenie o ponechaní či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 24. januári 2005. Je   to   tak   preto,   že   senát   krajského   súdu,   ktorému   bola   vec   pridelená,   nebol   správne obsadený   a boli   v ňom   vylúčení   sudcovia.   Trvalo   niekoľko   mesiacov,   kým   prebehla príslušná procedúra vylúčenia týchto sudcov a ich nahradenia inými sudcami a až potom bolo   možné   prikročiť   k rozhodovaniu   o väzbe.   K rozhodovaniu   o väzbe   bolo   možné prikročiť iba potom. Rovnakého názoru bol aj krajský súd. Oba všeobecné súdy však zaujali odlišné   stanovisko,   a to   pokiaľ   ide   o následok   tejto   skutočnosti.   Kým   podľa   názoru krajského   súdu   premeškanie   lehoty   končiacej   24.   januára   2005   znamenalo   vo   svojich dôsledkoch   nutnosť   prepustenia   sťažovateľa   na   slobodu   pre   neexistenciu   potrebného uznesenia,   zatiaľ   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   v takomto   prípade   postačuje,   ak   je uznesenie o ponechaní vo väzbe vydané aj neskoršie, teda po 24. januári 2005, pokiaľ bolo vydané ihneď po tom, ako bol konajúci senát zložený zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu za správne treba považovať stanovisko krajského súdu, lebo práve toto stanovisko dôsledne rešpektuje ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala   o rozhodnutie   súdu.   Ak   takéto   rozhodnutie   nie   je   včas   vydané,   potom   sa väzba stáva   protiprávnou   s následkami   porušenia   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z ústavného hľadiska je neúnosné, aby sa o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby nerozhodlo niekoľko mesiacov z dôvodu nesprávneho zloženia   príslušného   senátu,   a to   dokonca   s priamymi   následkami   pre   osobu   zbavenú osobnej slobody.

Podľa § 30 ods. 4 druhej vety Trestného poriadku (v tom čase účinného) úkon, ktorý vykonala   vylúčená   osoba,   nemôže   byť   podkladom   na   rozhodnutie   v trestnom   konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Citované ustanovenie naznačuje, že   aj   vylúčená   osoba   je   oprávnená,   ba   dokonca   povinná   urobiť   neodkladný, resp. neopakovateľný úkon. Nie je vecou ústavného súdu interpretovať toto ustanovenie Trestného poriadku, pretože výklad zákonov prináleží v zásade všeobecným súdom. Pokiaľ sú všeobecné súdy tej mienky, že toto ustanovenie nemožno v danom prípade použiť, potom je nevyhnutné prispôsobiť rozvrh práce súdu tak, aby k nesprávnemu zloženiu senátu pokiaľ možno nedošlo, resp. aby existovali mechanizmy v rozvrhu práce umožňujúce okamžitú nápravu. V nijakom prípade však nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné, aby následky prípadného nesprávneho zloženia senátu išli na úkor základného práva na osobnú slobodu.   Uvedeným   spôsobom   sa   dá   vytvoriť   aj   rovnováha   medzi   požiadavkami vyplývajúcimi   z práva   na   osobnú   slobodu   a z práva   na   nezaujatý   a nestranný   súd (I. ÚS 2/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   žiadal   o zrušenie   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 a vrátenie veci najvyššiemu súdu, aby o nej znovu konal a rozhodol. Vzhľadom na to, že ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 204/05 nálezom z 15. februára 2006 predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   návrhu   sťažovateľa   v tejto   časti   sťažnosti   nebolo možné   vyhovieť.   Navyše   bol   sťažovateľ   30.   marca   2006   z väzby   prepustený,   preto   už neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.

3. Nebolo možné vyhovieť ani sťažovateľovej požiadavke o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré navrhol priznať mu v sume 1 000 000 Sk. Podľa názoru ústavného   súdu   v danom   prípade   neprichádza   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   do   úvahy.   Je   to   tak   jednak   preto,   že   už   samotné   vyslovenie   porušenia základného práva, resp. slobody predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, ale aj preto, že právny názor najvyššieho súdu zodpovedal jeho doterajšej judikatúre, ktorá však nebola v súlade s judikatúrou ESĽP. Ide preto o nový prístup k veci z hľadiska všeobecných súdov.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 300 Sk, ktoré mu vznikli v dôsledku zastúpenia advokátom, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005.

Sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   v   sume 5 002 Sk a dvojnásobok režijného paušálu v sume 300 Sk, a za jeden úkon právnej služby v roku 2006 (vyjadrenie zo 17. mája 2006) v sume 2 730 Sk a režijný paušál v sume 164 Sk, čo predstavuje spolu sumu 8 196 Sk.

Keďže právny zástupca si uplatnil náhradu trov len v sume 5 300 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov len vo výške uplatneného nároku tak, ako je to uvedené pod bodom 2. výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006