znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 217/04-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   februára   2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Jána Bocána, M., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 33/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   33/00   p o r u š i l základné   právo   Jána   Bocána,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 33/00   p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Jánovi   Bocánovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   Jána Bocána   v sume   4   832   Sk   (slovom   štyritisícosemstotridsaťdva slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 4 832 Sk (slovom štyritisícosemstotridsaťdva slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060494/8180 vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 12. novembra 2004 č. k. I. ÚS 217/04-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Jána Bocána, M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 33/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Uvedeným uznesením ústavný súd zároveň ustanovil sťažovateľovi za právneho zástupcu   v   danom konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta   JUDr.   F.   S.,   Advokátska kancelária,   T.   Menovaný   advokát   však   listom   z 21. decembra   2004   oznámil   ústavnému súdu, že od 1. januára 2005 mieni ukončiť advokátsku prax, preto ústavný súd uznesením č. k.   I.   ÚS   217/04-18   z 20.   januára   2005   zrušil   svoje   uznesenie   č.   k.   I.   ÚS   217/04-8 z 12. novembra   2004 v bode   1 výroku, ktorým   bol sťažovateľovi   za   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát JUDr. F. S. a za právneho zástupcu sťažovateľa   v predmetnom   konaní   pred   ústavným   súdom   mu   ustanovil   advokáta   JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

1.   2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol: „Som   navrhovateľ   vo   veci   sp.   zn. 15 C 33/00 na Okresnom súde v Trnave, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru proti odporcom: 1. Slovenská správa ciest, Správa a údržba v Trnave, a 2. Slovenská správa ciest, GR Miletičova 19, Bratislava. Som   presvedčený,   že   môj   návrh   je   dôvodný   a   výpoveď   mi   daná   je   nezákonná, nekvalifikovaná a skutočnosťami nepodložená. Okresný súd v Trnave napriek tomu, vo veci koná zdĺhavo a nenáležite (...). Domnievam   sa,   a   som   aj   presvedčený   o   porušení   môjho ústavného   práva   na   prejednanie   vecí   v   primeranom   čase,   pred   nezávislým   súdom   a zákonným sudcom vo veci prejednávanej. Vec   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   je   jedna   z najfrekventovanejších oblastí   Zákonníka   práce,   platná   približne   rovnako   mnoho   rokov,   a   aj   preto   je   vecne nenáročná a právne jednoduchá na jej prejednanie a rozhodnutie. Neodôvodnené   prieťahy,   nekonanie   v   zmysle   O.   s.   p.,   nedostatočná   príprava   na prejednanie,   bezdôvodné   odročovanie   pojednávania   bez   vážnych   dôvodov   k   veci   je prítomné už od podania návrhu. Manipulácie   k   veci   samej   zo   strany   odporcov   súd   na zisťovanie skutkového stavu prijíma, konanie sa nezmyselne predlžuje, sú príčiny na strane Súdu, že moje ústavné právo je a myslím si, že už bolo porušené. Preto   moja   sťažnosť smeruje proti Okresnému súdu v Trnave. (...) Pred podaním tejto sťažnosti som sa domáhal nápravy na príslušnom Okresnom súde v   Trnave,   márne.   Moje   žiadosti   a   sťažnosti   neboli   povšimnuté   ku   zmene   stavu   veci k náprave, smerom na rozhodnutie v primeranom čase. (...) Žiadam, aby Ústavný súd SR rozhodol o mojej sťažnosti takto:

a) Základné právo sťažovateľa Jána Bocána, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   č1.   48,   odst.   2,   Ústavy   SR,   bolo   postupom   Okresného   súdu   v   Trnave porušené.

b) Okresnému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní sp. zn.: 15 C 33/00 konal a rozhodol bez ďalších prieťahov,

c)   Jánovi   Bocánovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   Sk   100   000.-   (slovom jednostotisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia na jeho adresu. (...)

Viacročná právna neistota a vzniklá mi situácia 56 ročného, o ktorého už nie je záujem a je obtiažne sa zamestnať, vyvoláva u mňa pocit veľkej krivdy, a nespravodlivosťou veľmi trpím i smerom k zhoršovaniu zdravia. Neprimeraná dĺžka konania, a že konečné rozhodnutie je v nedohľadne, je dôvodom - pridáva   k   mojím   stresom   a   frustráciám,   smerom   k   vyvolávaniu   psychického   napätia   a zážitkov ohrozenia čo poškodzuje moje zdravie smerom k neuróze a depresiám. (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. K. H., listom zo 18. januára 2005   sp.   zn.   Spr   1854/04   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 11. februára 2005.

2. 1. Podpredsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov súdu v danej veci a vo svojom vyjadrení uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...)   Zákonná   sudkyňa   vo   veci   Mgr.   R.   G.,   ktorá   bola   sudkyňou   vo   veci   do 18. 9. 2004, konala priebežne vzhľadom na veľké množstvo vybavovaných vecí v odd. 15, úkony vo veci boli vykonané s určitým odstupom najmä v začiatkoch súdneho konania. V predmetnej veci sa vykonávalo doteraz dokazovanie listinnými dôkazmi, tvrdenie sťažovateľa   v predmetnej   sťažnosti,   že   vec   je   nenáročná   a právne   jednoduchá,   je   jeho subjektívnym názorom. Rozhodne súd umele nepredlžuje konanie, v priebehu konania bola riešená tiež otázka pasívnej legitimácie na strane žalovaného, tiež bolo potrebné doriešiť žiadosť žalobcu o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie vo veci, čo tiež vyžadovalo určitý čas. Potom, čo dňom 1. 11. 2004 nastúpila na tunajší súd novovymenovaná sudkyňa JUDr. P. K., bolo jej pridelené oddelenie 15 po odchode Mgr. G. Táto sudkyňa ako nová sudkyňa potrebovala čas na naštudovanie veci a začala konať tak, ako je uvedené. Zo spisu vyplýva, že aj list zo strany súdu zo dňa 19. 11. 2004, označený ako dotaz na právneho zástupcu   žalobcu   v súvislosti   so   zámenou   účastníka   na   strane   žalovaného,   zostal nepovšimnutý a od novembra 2004 doteraz nebolo na výzvu súdu reagované. (...). Zároveň Vám   oznamujeme,   že   netrváme   na   tom,   aby   sa   o predmetnej   sťažnosti   konalo   ústne pojednávanie. (...)“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„Navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby námietky odporcu zo dňa 18. 1. 2005 vo vyššie označenej právnej veci pominul ako neopodstatnené.

(...) Aj podpredsedníčka Okresného súdu Trnava priznáva prieťahy z organizačných a personálnych dôvodov. Je zrejmá nečinnosť súdu bez odôvodnenia dlhšiu dobu od roku 2000, t. j. vyše 4,5 roka.

Z týchto dôvodov navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosti Jána Bocána vyhovel.

Vo vyššie označenej veci oznamujem, že súhlasím v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993   Z.   z.   s tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania.

Ďalej na základe výzvy súdu oznamujem, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia v zmysle ust. § 11 ods. 2 vyhl. 655/04 Z. z. vo výške 4 832,- Sk (2 x právny úkon á 2 280,- Sk, 2 x paušál á 136,- Sk – prevzatie a písomné podanie vo veci zo dňa 11. 2. 2005).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 33/00:

Dňa 24. júla 2000 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobný návrh „o neplatnosť výpovede“ proti: 1. Slovenskej správe ciest, Správe a údržbe, Trnava (ďalej len „SaÚ“) a 2. Slovenskej správe ciest, Bratislava (ďalej aj „odporca“).

Dňa 7.   februára 2001   konajúca   sudkyňa   dala úpravou   kancelárii   okresného   súdu pokyn, aby vyžiadala výpis z obchodného registra odporcu v 1. a 2. rade.

Dňa 29. mája 2001 obchodný register odpovedal na dopyt konajúcej sudkyne, že zápis s obchodným menom „Slovenská správa ciest, Správa a údržba, sa v tomto registri nenachádza“.

Dňa 27. septembra 2001 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby doručila návrh odporcovi v 1. a 2. rade s tým, aby sa vyjadrili k návrhu v lehote 10 dní. Dňa 13. apríla 2002 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby vytýčila pojednávanie na 6. jún 2002.

Dňa 6. júna 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bolo uznesením zastavené konanie voči odporcovi v 1. rade a pojednávanie bolo odročené na 11. júl 2002. Dňa 27. júna 2002 sťažovateľ podal zmenu návrhu rozsudku k žalobe o neplatnosť výpovede.

Dňa 11. júla 2002 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom došlo k odročeniu pojednávania na 17. september 2002, okrem iného preto, že „nenadobudlo právoplatnosť uznesenie tun. súdu dňa 6. 6. 2002, ktorým súd zastavil konanie voči odporcovi v I. rade“. Dňa   2.   septembra   2002   sťažovateľ   zasiela   súdu   rozhodnutia   Okresného   úradu v Trnave   sp.   zn.   B2001/27068,   B2001/27794,   dohodu   o zmene   pracovnej   zmluvy z 1. januára   1997,   menovanie   do   funkcie   PÚ/91,   stanovenie   pracovnej   náplne   č.   j. Ek/SSC/1996, vymenovací dekrét č. 1200/1729/97.

Dňa   11.   septembra   2002   sťažovateľ   zasiela   súdu   pracovnú   zmluvu   a čestné vyhlásenie.

Dňa 11. septembra 2002 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn na zrušenie termínu pojednávania na 17. september 2002.

Dňa   12.   septembra   2002   sudkyňa   vyhotovila   uznesenie   č.   k.   15   C   33/00-42 o zastavení konania voči odporcovi v 1. rade.

Dňa 21. januára 2003 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby doručila uznesenie č. k. 15 C 33/00-42 odporcovi v 2. rade.

Dňa   14.   februára   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   okresného   pokyn,   aby pripojila doručenku od odporcu v 2. rade.

Dňa   7.   marca   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   okresného   súdu   pokyn na vytýčenie pojednávania na 17. apríl 2003.

Dňa 17. apríla 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. máj 2003.

Dňa 25. apríla 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby vyzvala odporcu na predloženie listín.

Dňa 30. apríla 2003 odporca doručil súdu pracovnú zmluvu.Dňa 5. mája doručil odporca súdu organizačnú štruktúru SaÚ.Dňa 16. mája 2003 odporca doručil súdu pracovnú zmluvu.Dňa   21.   mája   2003   odporca   doručil   súdu   vyjadrenie   k výzve   okresného   súdu z 29. apríla 2003.

Dňa   28.   mája   2003   odporca   faxovou   správou   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní.

Dňa   29.   mája   2003   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu ospravedlnenia odporcu na 26. jún 2003.

Dňa 9. júna 2003 odporca doručil súdu vyžiadané listiny.Dňa 26. júna 2003 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na 25. september 2003.

Dňa 10. septembra 2003 právny zástupca odporcu doručil súdu vyjadrenie a doložil požadované doklady.

Dňa 25. septembra 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. november 2003.

Dňa 16. októbra 2003 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby urgovala právneho zástupcu odporcu, aby ten zaslal vyjadrenie.

Dňa 24. októbra 2003 právny zástupca odporcu doručil súdu vyjadrenie.Dňa 11. novembra 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby telegraficky zrušila termín pojednávania určený na 20. november 2003 a volala účastníkov na nový termín pojednávania, t. j. na 22. január 2004.

Dňa 22. januára 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. marec 2004.

Dňa 5. februára 2004 právny zástupca odporcu doručil súdu vyjadrenie.Dňa 25. februára 2004 odporca doručil súdu vyjadrenie.Dňa 4. marca 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. apríl 2004.

Dňa 26. marca 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby oznámila účastníkom zmenu termínu pojednávania určený na 11. máj 2004.

Dňa 11. mája 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 28. mája 2004 sťažovateľ doručil súdu žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v konaní pred okresným súdom.

Dňa 27. augusta 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby zaslala navrhovateľovi tlačivo o osobných a majetkových pomeroch s tým, aby ho riadne vyplnené zaslal súdu v lehote 10 dní.

Dňa 8. júna 2004 Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky doručilo súdu vyžiadanú dohodu.

Dňa   16.   septembra   2004   sťažovateľ   doručil   súdu   potvrdenie   o osobných a zárobkových pomeroch.

Dňa 22. septembra 2004 súd uznesením č. k. 15 C 33/00-388 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu v konaní pred okresným súdom.

Dňa 1. novembra 2004 predsedníčka okresného súdu opatrením sp. zn. Spr. 1661/04 určila na ďalšie konanie sudkyňu JUDr. P. K.

Dňa 19. novembra 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby vyzvala právneho zástupcu navrhovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil, či navrhuje zámenu účastníka na strane odporcu. Právny zástupca zásielku neprevzal v odbernej lehote. Dňa 7. januára 2005 sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby urgovala výzvu z 19. novembra 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o neplatnosť výpovede vedenom pod sp. zn. 15 C 33/00, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   určenie   neplatnosti   výpovede   (rozviazania   pracovného pomeru), t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr.   I.   ÚS   145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho konania, ktoré trvá viac než štyri a pol roka, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci opakovane nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť minimálne v období od 24. júla 2000 do 7. februára 2001 (šesť mesiacov), od   29.   mája   2001   do   27.   septembra   2001   (štyri   mesiace),   od   27.   septembra   2001   do 13. apríla   2002   (šesť   mesiacov)   a od   12.   septembra   2002   do   21.   januára   2003   (štyri mesiace).   Okresný   súd   teda   počas   najmenej   dvadsiatich   mesiacov   bol   vo   veci   bez akýchkoľvek zákonných   alebo iných dôvodov   nečinný, nevykonal vo veci   žiadny   úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   vo veci neplatnosti výpovede počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Tvrdenie a zároveň obranu okresného súdu, podľa ktorého zákonná sudkyňa „konala priebežne   vzhľadom   na   veľké   množstvo   vybavovaných   vecí   v odd.   15“,   nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk,   ktoré   odôvodnil   aj   neprimeranou   dĺžkou   konania   a   tým,   že „konečné rozhodnutie je v nedohľadne, je dôvodom - pridáva k mojím stresom a frustráciám, smerom k   vyvolávaniu   psychického   napätia   a   zážitkov   ohrozenia   čo   poškodzuje   moje   zdravie smerom k neuróze a depresiám. (...)“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   na   povahu   veci   považuje   za   primerané   vo   výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 4 832 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 10. februára 2005 a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   11.   februára   2005).   Za   dva   úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume po 2 501 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 150 Sk [§ 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb], preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 5 302 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslil v sume 4 832 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005