znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, zastúpenéhoadvokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 a jeho uznesenímz 25. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Košice o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. februára 2016 doručená sťažnosť mesta Košice (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 a jehouznesením z 25. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v právnom postaveníodporcu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 bol účastníkomkonania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 176/2013z 27. februára 2014.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza,«... žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa 12. septembra 2012 sa žalobca... domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.

V konaní bola spornou otázkou otázka právneho posúdenia odplatnosti zriadeného vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z.

Okresný súd Košice II v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 2014/2012 rozhodol rozsudkom zo dňa 5. februára 2013 tak, že sťažovateľa zaviazal na zaplatenie finančnej náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. na pozemku vedenom ako parcela - orná pôda o výmere 1029 m² zapísanom na pre, a to za obdobie od 13. septembra 2010 do 12. septembra 2012 vo výške 970,69 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. septembra 2012 až do zaplatenia. Sťažovateľ bol tak isto zaviazaný na náhradu trov konania...

Proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podal sťažovateľ odvolanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia konajúceho súdu vo veci odplatnosti zariadeného vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z.. Odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 176/2013 rozsudkom z 27. februára 2014 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a dodal, že by bolo v rozpore s Ústavou SR, aj ochranou vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka nehovoriac o predpisoch Európskej únie, ktoré kladú veľký dôraz na ochranu vlastníckeho práva proti neoprávneným zásahom, nepriznať náhradu za využívanie vecného bremena zriadeného zákonom.

Nakoľko má sťažovateľ za to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania zo dňa 15.07.2014. Na podnet sťažovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 5. februára 2013 vo veci 20 C 214/2012 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2014 vo veci 2 Co 176/2013, a to z dôvodu, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a právom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním...

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015... uznesením zo dňa 25. novembra 2015 mimoriadne dovolanie odmietol ako procesné neprípustné a náhradu trov konania účastníkom nepriznal... Poukázal na judikatúru ESĽP, kedy štrasburský orgán ochrany práv konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (Roseltrans proti Rusku) alebo k zásahu do právoplatného rozhodnutia došlo na základe inštitútu, ktorého využitie bolo ponechané na voľnej úvahe subjektu odlišného od účastníkov konania.

Najvyšší súd svoje závery oprel aj o zjednocovacie stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2015 sp. zn. PL. ÚS 3/2015...

V odôvodnení najvyšší súd spomenul aj stanovisko Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované pod č. R 36/2008 a ktoré podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nepodmieňuje využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Týmto stanoviskom sa v obdobných prípadoch riadila rozhodovacia prax najvyššieho súdu až do prijatia spoločného stanoviska jeho občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015 uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu pod č. R 94/2015, ktoré oproti dovtedy platnému stanovisku podmieňuje procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania neúspešným využitím možnosti podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia... Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci, čím je vylúčená prípustnosť mimoriadneho dovolania. Z týchto dôvodov Najvyšší súd SR odmietol mimoriadne dovolanie v celom rozsahu ako procesné neprípustné.».

3. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jehopráva (bod 1) tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)odmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hociprípustne bolo.

V kontexte uvedeného sťažovateľ uvádza, že„... mimoriadne opravné prostriedky nie je možné považovať per se za absolútne nesúladné s čl. 6 dohovoru, pričom aj judikatúra ESĽP v určitých prípadoch pripúšťa zásah do právoplatného rozhodnutia mimoriadnym opravným prostriedkom a jeho uplatnenie ako také nepokladá za nesúladné s princípom právnej istoty (napr. rozhodnutie vo veci Abdullayev proti Rusku). Teda samotná podstata mimoriadnych opravných prostriedkov nie je dôvodom na konštatovanie nesúladu s čl. 6 Dohovoru...

Okrem toho, OSP zakotvuje presne určenú jednoročnú procesnú lehotu, počas ktorej môže účastní konania využiť inštitút mimoriadneho dovolania. Pokiaľ je mimoriadne dovolanie podané v uvedenej lehote, v súlade s dikciou zákona je potrebné pokladať túto procesnú podmienku za riadne splnenú, pričom použitie mimoriadneho opravného prostriedku v zákonnej lehote a za splnenia zákonných podmienok nemôže byť pre účastníka priťažujúcou okolnosťou. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vyslovuje svoj jednoznačný nesúhlas s rozhodnutím ESĽP vo veci sťažovateľa COMPCAR, s.r.o., ktorý nad rámec platnej právnej úpravy pokladal za priťažujúcu okolnosť dovolávateľa to, že účastník súdneho konania podal mimoriadne dovolanie na konci zákonnej lehoty. Skutočnosť, že k rozhodnutiu dovolacieho súdu došlo až po dvoch rokoch a troch mesiacov je vecou konajúceho súdu a v žiadnom prípade nemôže zakladať negatívny následok pre účastníka konania.

Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní sťažovateľ riadne splnil všetky procesné podmienky zákonom vyžadované pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku, podľa názoru sťažovateľa na predložený prípad nie je možné bezvýhradne aplikovať skoršie rozhodnutia ESĽP, ktoré boli založené na individuálnych špecifických okolnostiach konkrétnych prípadov.“.

4. Sťažovateľ následne poukazuje na možnosť domáhať sa nápravy právoplatnéhonezákonného rozhodnutia mimoriadnym dovolaním v zmysle dikcie ustanovenia § 243ea nasl. OSP a konštatuje, že žiadne z ustanovení nepodmieňuje podanie mimoriadnehodovolania skorším napadnutím právoplatného rozhodnutia dovolaním podľa § 236 a nasl.OSP. Zároveň podotýka, že v čase jeho rozhodovania o procesnej obrane v predmetnomkonaní nemohol žiadnym spôsobom legitímne očakávať neskoršie výkladové názory či užnajvyššieho súdu, alebo ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa„... ustanovenie § 243e OSP je dostatočne zrozumiteľné a nepripúšťa výklad v prospech záveru o nutnosti využitia inštitútu dovolania pred domáhaním sa nápravy nezákonného rozhodnutia mimoriadnym dovolaním. Práve takýto záver, ktorý je v zjavnom rozpore s právnou úpravou OSP, zasahuje do právnej istoty osôb, ktoré sú oprávnené domáhať sa nápravy rozhodnutia mimoriadnym dovolaním, a ktoré vzhľadom na dikciu ustanovení OSP o mimoriadnom dovolaní oprávnene nadobudli presvedčenie o tom, že sa prostredníctvom tohto inštitútu môžu domáhať ochrany svojich práv... Sťažovateľ pritom nespochybňuje možnosť najvyššieho súdu meniť svoje zjednocujúce stanoviska a prispôsobovať vnútroštátnu súdnu prax európskym trendom. Avšak súčasne má sťažovateľ za to, že ak k takejto flagrantnej zmene súdnej interpretácie dôjde, bez toho, aby predtým došlo k akejkoľvek zmene dotknutej právnej normy zo strany zákonodarcu, ktorá by subjektom aspoň naznačovala obrat súdnej praxe, musí súd nevyhnutne počítať s tým, že svojim postupom môže zasiahnuť do základného práva na spravodlivý proces tých účastníkov, ktorý v čase svojho konania vychádzali z v tom čase platného a akceptovaného právneho názoru. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za zmenu právneho výkladu najvyššími súdnymi inštanciami a zároveň podotýka, že takúto zmenu v čase svojho rozhodovania o prostriedku procesnej obrany nemohol legitímne predvídať, nakoľko právny predpis a ani iné ustanovenie slovenského právneho poriadku, ktoré by mohli zmenu interpretácie odôvodniť, neboli vykonané. Z toho dôvodu považuje sťažovateľ napádané rozhodnutie najvyššieho súdu za kategorický zásah do právnej istoty účastníkov konania a teda per se aj do sťažovateľových základných práv na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ postupoval v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, keď sa s vyhliadkou bezpochybne neúspešného konania o dovolaní rozhodol domáhať nápravy rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania...

A teda trvaním na tom, že účastník konania je povinný pred ochranou svojich práv v konaní o mimoriadnom dovolaní vyčerpať všetky riadne aj mimoriadne opravné prostriedky vrátane dovolania, vzniká absurdný stav, kedy v prípade porušenia zákona rozhodnutím spočívajúcim na nesprávnom právnom posúdení veci je účastník nútený podať formálne dovolanie, ktorým z dôvodu neexistencie dôvodu prípustnosti nebude dosiahnutá náprava rozhodnutia, a ktorú by ináč bolo možné dosiahnuť mimoriadnym dovolaním.“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušeniev bode 1 uvedených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.7 MCdo 3/2015, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil najvyššiemusúdu na ďalšie konania a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ajprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).

12. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolaniepredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosťsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritériíje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska právana súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotamizaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

13. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 12) súvisís princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnenímv civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznostia nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníkaspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnostia bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolaniapodaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzusvyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávanéhogenerálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.

14. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnymopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjdek podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniurozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽPje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutímvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľajudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmetkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavkurešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnenážiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahlaznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravnýprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravyfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípaduodvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenieprávoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03,bod 29).

15. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislostis aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavnekonformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP,dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolaniaz porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možnédôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípadepodania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia jepotrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva  zákona, ktorév konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či užhmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnémuzáveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnostimimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práva zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnomprípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušenímhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každomprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravnýmprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatneskončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávneprávne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného právana súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásadynezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnouod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, čiide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorejvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorovna vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

16. Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa v otázke prípustnostimimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a topredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendomreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávaťmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určitézásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásadyres judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodompre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je tonevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik protiRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33) «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34) Aj aktuálne rozhodnutiaESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbranía princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnostia dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívygenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tietorozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

17. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúcestanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bolanastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskejrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpaniavšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojichpráv a oprávnených záujmov.“

18. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadnehodovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolenériadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť preneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie trebaodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcomobdobí (R 36/2008).

19. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základektorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,spočívajú  zjednodušene povedané  v názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veciachgenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravnýprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mal k dispozícii a ktorý bolpotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže taksťažovateľ neurobil, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie jemožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledkučoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.

V okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp.rozvíjajúc už uvedené, uviedol, že„... prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 OSP (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 OSP (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym  zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237ods. 1 OSP. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 OSP) vždy  teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania  viď § 237 ods. 2 OSP) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci...

...v danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal odporca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležité chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Odporca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2014 sp. zn. 2Co 176/2013.

... to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného odporkyňou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 OSP a § 218 ods. 1 písm. c/ OSP.).“.

20. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnostia jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatismutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 19 uvedený výkladnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súdzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovaťmimoriadnedovolaniegenerálneho prokurátorazaneprípustné,avysporiadalsa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súdpovažuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.

21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastnýmuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená lenv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol byv zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu ibav prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu jepostihnutétakýminedostatkami,ktoréby odôvodňovalizávero jehozjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených právsťažovateľa.

22. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľav sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnejsúvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením právasťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (prípadnei základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), reálnosť ktorých by ústavný súd moholposúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

24. Nad rámec už uvedeného neušlo pozornosti ústavného súdu, že vadami trpeloi splnomocnenie pre advokáta (datované 23. februára 2016) na zastupovanie v konaní predústavným súdom, ktoré bolo udelené v rozsahu čl. 48 ústavy a čl. 6 dohovoru (pozri bod 1).Navyše v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016