znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/2013-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., Cyperská republika, zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1   M Obdo V 2/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. decembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 M   Obdo   V   2/2011   a   jeho   uznesením   z 27. septembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že na Krajskom súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) „sa   od   r.   1999   vedie   zmenkový   spor   – č. k. 37 Zm 415/99, v ktorom majiteľom zmeniek a zmenkovým veriteľom“ je sťažovateľka. Zmenkovým dlžníkom je S., B., pôvodne štátny podnik, teraz akciová spoločnosť (ďalej len „žalovaný“).   Predmetom   sporu   je „zaplatenie   350   000   000   Kč   s   príslušenstvom   zo zmeniek“. Vo veci v priebehu doterajšieho konania viackrát rozhodol krajský súd, najvyšší súd   ako   súd   odvolací   a aj   dovolací,   bolo   podané   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie a vecou sa zaoberal aj ústavný súd (sp. zn. IV. ÚS 370/2010).

3. Z hľadiska predmetu posudzovanej sťažnosti (namietanie porušenia označených práv dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012) je právne významným konanie po rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho uznesením   sp.   zn.   5   Obo   80/2009   z 9.   decembra   2009,   ktorým   na   základe   odvolania žalovaného „zrušil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 37 Zm 415/99 zo dňa 19. decembra 2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie“.

4. V postupe   odvolacieho   súdu   sťažovateľka   namietala «„pridelenie“   alebo „prevzatie“ spisu iným senátom v rozpojednávanej veci v rozpore s Rozvrhom práce NS na rok 2009 a v podstate celý priebeh „pridelenia“ si spisu ako aj samotné rozhodnutie považujeme   za   protizákonné.   O   odvolaní   rozhodovali   nezákonní   sudcovia   v   rozpore s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009 a vyniesli nezákonné rozhodnutie.».

5. Sťažnosťou   na   ústavnom   súde   napadla   sťažovateľka   odvolacie   uznesenie najvyššieho   súdu   z 9.   decembra   2009.   Namietala   porušenie   svojho   základného   práva „podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, lebo o odvolaní žalovaného „konali a rozhodli... sudcovia, ktorí neboli zákonnými sudcami...“.

6. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 370/2010-22 zo 7. októbra 2010 sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

7. Na   základe „opakovaného   podnetu“ sťažovateľky   generálny   prokurátor   podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu z 9. decembra 2009, pretože bol toho názoru, že najvyšší súd predmetným rozhodnutím porušil čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

8. Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   M   Obdo   V   2/2011   z   27.   septembra   2012 odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

9. Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd... v konaní č. 1 M Obdo V/2/2011 o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   postupoval   nezákonne,   v   rozpore so záujmom spravodlivosti a na úkor odstránenia protiprávneho stavu. Najvyšší súd týmto legalizoval bezprecedentne hrubú nezákonnosť, ktorá nemá obdobu v slovenskej justícii, keď sa stotožnil so svojvoľným prevzatím spisu nezákonným sudcom od sudcu zákonného, teda   sa   stotožnil   s   rozhodnutím   –   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Obo/80/2009-1839 zo dňa 09. decembra 2009. ktorým rozhodol v predmetnej veci nezákonný senát najvyššieho súdu... a vydal nezákonné rozhodnutie.“.

10. Sťažovateľka považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu z 27. septembra 2012 „za protizákonné, lebo porušuje jeden zo základných princípov právneho štátu, teda právo domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a porušuje základné právo občana na zákonného sudcu a spravodlivý proces“.

11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „nálezom rozhodol tak, že

A)... sťažnosti spoločnosti... vyhovuje.

B) Rozhodnutím Najvyššieho súdu... - uznesením, sp. zn. 1 M Obdo V/2/2011 zo dňa 27.   septembra   2012,   ktorým   tento   súd   odmietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora podané proti uzneseniu Najvyššieho súdu..., sp. zn. 5 Obo/80/2009-1839 zo dňa 09. decembra 2009 – boli základné právo spoločnosti S.., na súdnu ochranu svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   Článkom   46   ods.   1   Ústavy...   a   právo   na spravodlivé prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené Článkom 6 ods. 1, prvá veta, Dohovoru... (č. 209/1992 Zb.), porušené.

C)   Ústavný   súd...   zrušuje   napadnuté   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/2/2011 zo dňa 27. septembra 2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie...“.

Sťažovateľka súčasne žiadala priznať náhradu trov konania „v sume 320,80 EUR“.

12. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka početne argumentovala svojím právnym názorom,   súladnými   rozhodnutiami   ústavného   súdu   a   tiež   najvyššieho   súdu (napr. PL. ÚS 57/1999,   II. ÚS 42/01,   I. ÚS 126/03,   II. ÚS 136/08,   I. ÚS 178/08, IV. ÚS 77/2010, IV. ÚS 265/09, 3 M Cdo 5/2010, 4 M Cdo 19/2010 a 3 M Cdo 15/2010).

13. Ústavný   súd   je podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

16. Sťažovateľka sa domáhala vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra   2012,   ktorým   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   odmietol „v súlade s ust. § 243 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c) OSP“.

17. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

18.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni proti ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV. ÚS 340/04,   III. ÚS 32/07, I. ÚS 421/2012).   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

19. Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie označeného   základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku,   resp.   uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP, resp. § 239 OSP.

23. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 21 a 22) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu,   ktorým   odmietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora.   Nezistil   pritom žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajší chronologický priebeh a výsledky konania na krajskom súde a najvyššom súde, ako aj na ústavnom súde. Následne   oboznámil   dovolaciu   argumentáciu   generálneho   prokurátora   a vyjadrenie účastníkov konania k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   4   O.   s.   p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/80/2009 z 09. decembra 2009 sa stalo právoplatným dňa 02. februára 2010, pričom generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie 31. januára 2011), teda v súlade s ust. § 243g O. s. p. a je ním napadnuté právoplatné rozhodnutie súdu (§ 243f O. s. p.), pristúpil k skúmaniu, či boli splnené podmienky uvedené v ust. § 243e ods. 1 O. s. p. vyžadované pre konanie o mimoriadnom dovolaní.

Zo   spisovej   chronológie   v   konkrétnom   spore   je   zrejmé,   že   žalobca   po   zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. decembra 2008, č. k.: 37 Zm/415/1999-1686 a vrátení veci na došetrenie, nepostupoval aktívne v spore – nepodal v stanovenej zákonnej jedno mesačnej lehote dovolanie, napriek tomu, že mu žiadna reálna prekážka nebránila podať dovolanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konkrétne   poukazuje   na   podanie   žalobcu adresované   JUDr.   L.   T.   zo   16.   decembra   2010,   v   ktorom   ho   informuje,   že prokurátor Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   ho   listom   sp.   zn.:   VI/2 Pz 725/10-4   z   30. novembra   2010   upovedomil   o   tom,   že odkladá   podnet,   ktorý   žalobca   v označenej   veci doručil adresátovi tohto listu 12. novembra 2010, bez prijatia opatrenia prokurátora, lebo nezistil po preskúmaní veci dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a to. že nie je splnená podmienka, že ochranu proti nezákonnému rozhodnutiu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Dovolací súd pri rozhodovaní prioritne zo zákona skúmal, či sú splnené taxatívne vymedzené   všeobecné   podmienky   vyžadované   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania v intenciách § 243e ods. 1 O. s. p.

a) Prvou   podmienkou   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania   je   podnet   účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu, v konkrétnej veci žalobca podal podnet dňa 12. novembra 2010, tento ako je vyššie uvedené bol prokurátorom generálnej prokuratúry odložený, keďže neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho   dovolania.   Prekvapujúcim,   po   podaní   opakovaného   podnetu   žalobcu v decembri 2010, bez akýchkoľvek zmien, Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal mimoriadne   dovolanie   a   všeobecne   argumentuje,   že   predmetná   procesná   podmienka je splnená. Dovolací súd preto konštatoval, že prvá podmienka pre podanie mimoriadneho dovolania t. j. podanie podnetu bola splnená.

b) Druhou procesné taxatívne stanovenou podmienkou je, že nápravu nezákonného stavu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, a že podanie mimoriadneho dovolania   si   vyžaduje   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu.

Obe procesné podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z   nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Vyhodnotením   okolností   prípadu,   táto   procesná   podmienka   nebola   splnená prostredníctvom   intervencie   generálneho   prokurátora,   t.   j.   mimoriadnym   opravným prostriedkom.

Žalobca   –   podnecovateľ   totiž   nevyužil   všetky   právom   predpokladané   prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.

Žalobca   opomenul   účinne   hájiť   svoje   práva   –   konkrétne   nepodaním   niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi a to využiť podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky. Táto forma je žalobcovi priznaná zákonom – Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá. Opomenutie využitia tohto mimoriadneho   opravného   prostriedku,   nemôže   byť   nahradené   mimoriadnym   dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky.

Podporným,   ale   aj záväzným argumentom   pre   Najvyšší súd   Slovenskej republiky ohľadne splnenia alebo nesplnenia druhej procesnej podmienky, splnenie ktorej sa vyžaduje pre podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je i ustálená judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. V konkrétnosti možno ilustrovať tieto rozhodnutia ústavného súdu:

Nález ÚS SR PL. ÚS 43/1995 z 10. septembra 1996. Nález poukazuje na potrebu chrániť   záujem   spoločnosti   alebo   práva   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   iba za splnenia   podmienky,   že   túto   ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami. Stanovisko vylučuje voľnú úvahu generálneho prokurátora v problematike podania mimoriadneho dovolania.

V uznesení ústavného súdu sp. zn.: I. ÚS 136/2006-10 tento vyslovil názor, že otázka posúdenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv.

Uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.:   III.   ÚS   268/2006-8 z 23. augusta 2006 – v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie len ak ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa   jeho   podania   podnetom   domáha,   nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.:   III.   ÚS   331/2006-12 z 19. októbra 2006 vyplýva, že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a   zákonom   chránených   záujmov,   alebo   takéto   právne   prostriedky   nemala   k   dispozícii, príp. boli   tu   objektívne   prekážky,   ktoré   jej   znemožnili   ich   využitie.   Z   tohto   zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania. Uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.:   II.   ÚS   19/2008-15 zo 16. januára 2008-konštatujúc, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho   prokurátora)   vtedy,   ak   sám   účastník   konania   využil   všetky   právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Nie je však daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu mimoriadneho dovolania opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane dovolania.

Rovnaký právny názor vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v jeho uznesení sp.   zn.:   IV.   ÚS   200/2009-9   zo   04.   júna   2009 a   v uznesení   Ústavného súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.:   II.   ÚS   391/2009-11   z   26.   novembra   2009,   ako   aj   v   jeho   náleze z 12. novembra 2009, sp. zn.: II. ÚS 185/2009-37.

Priamo k predmetnej veci sa viaže uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07. októbra 2010 (č. l. 1931) sp. zn.: IV. ÚS 370/2010-22, ktorým bola sťažnosť žalobcu vo veci namietania porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo/80/2009 a jeho uznesením z 09. decembra 2009, odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky,   keď   ústavný   súd   konštatoval,   že   uvádzané   pochybenia   pri   rozhodovaní najvyššieho súdu (rozhodoval iný senát najvyššieho súdu než ten, ktorý mal rozhodovať v zmysle zákona o sudcoch a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009) zakladajú dôvod na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) O. s. p.

Dovolací   súd   k   rozhodnutiam   ústavného   súdu,   ktoré   predložil   žalobca   nemohol prihliadnuť, keďže tieto neriešia stav, aký vznikol v danej veci.

8.) Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci zistil, že nebola splnená   taxatívne   určená   procesná   podmienka   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania generálnym prokurátorom, nemohol v ďalšom sa zaoberať či došlo k porušeniu zákona [§ 243f   v   spojení   s   ust.   §   237   písm.   g)   O.   s.   p.]   vo vzťahu   k   nesprávnemu   obsadeniu odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora v súlade s ust. § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

24. Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   konštatuje,   že   v dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   uzneseniu   najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo   80/2009   z 9.   decembra   2009.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s na danú vec aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

25. Dovolací súd konštatoval, že neboli splnené „taxatívne vymedzené všeobecné podmienky vyžadované pre podanie mimoriadneho dovolania v intenciách § 243e ods. 1 O. s. p.“, pretože sťažovateľka – „... podnecovateľ... nevyužil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.

Žalobca (sťažovateľka,   pozn.) opomenul   účinne   hájiť   svoje   práva   –   konkrétne nepodaním   niektorého   z opravných   prostriedkov,   ktoré   zákon   poskytuje   samotnému účastníkovi a to využiť podanie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (uznesenie   sp.   zn.   5   Obo   80/2009 z 9. decembra   2009,   pozn.).   Táto   forma   je   žalobcovi   priznaná   zákonom   -   Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu,   či bude využitá. Opomenutie využitia tohto mimoriadneho opravného prostriedku, nemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním   generálneho   prokurátora,   ktorý   má   iný   účel   a   podmienky.“. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd „v súlade s ust. § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“ mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.

26. V súvislosti s posudzovaním tejto sťažnosti (bod 1) ústavný súd vychádzal/bol viazaný   aj   svojimi   predchádzajúcimi   právnymi   názormi   prijatými   na   predbežnom prerokovaní predchádzajúcej sťažovateľkinej sťažnosti z 2. marca 2010 a týkajúcimi sa tej istej   zmenkovej   veci   (namietaná   neústavnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 80/2009   z 9.   decembra   2009),   keď   túto   (predchádzajúcu)   sťažnosť   uznesením č. k. IV. ÚS 370/2010-22 zo 7. októbra 2010 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Podľa   názoru   IV.   senátu   ústavného   súdu „sťažovateľkou   uvádzané pochybenia   pri rozhodovaní   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   vo   veci   vedenej   krajským súdom   pod   sp. zn.   37 Zm   415/1999,   ktorá   na   základe   podaných   odvolaní   opakovane napadla   na najvyšší   súd,   rozhodoval   iný   senát   najvyššieho   súdu   než   ten,   ktorý   mal rozhodovať v zmysle zákona o sudcoch a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009, zakladajú dôvod na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) OSP...

Ak bola sťažovateľka presvedčená, že odvolací senát najvyššieho súdu bol nesprávne obsadený,   mala možnosť domáhať sa nápravy porušenia označeného základného práva v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy sťažovateľkou zakladá dôvod   na   odmietnutie   jej   sťažnosti   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu (§ 25 ods.   2   v spojení   s §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a   čl.   127   ods.   1   ústavy, pozn.).“.

27. Na základe už uvedeného senát I. ÚS pri posudzovaní aktuálnej sťažovateľkinej sťažnosti (doručenej mu 19. decembra 2012) bol povinný prihliadať aj na faktické zistenia a právne závery vyslovené IV. senátom ústavného súdu v jeho rozhodnutí zo 7. októbra 2010   a pri   posudzovaní   namietanej   neústavnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011   z 27. septembra   2012   a   z týchto   záverov   následne   aj   vychádzal a nadväzoval na ne. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podstatnou (právne relevantnou)   skutočnosťou   v danej   veci   je   už   konštatované   nevyužitie   zákonom predpokladaného   opravného   prostriedku   (dovolania)   sťažovateľkou,   ktorým   sa   mohla domáhať nápravy ňou uvádzaného protiprávneho (neústavného) postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 80/2009 z 9. decembra 2009. Ústavný súd pripomína, že právne záväzné kritériá na posúdenie tejto skutočnosti (pozri tiež body 25 a 26)   sú   limitom   určujúcim   hranice   úvah a právnych   záverov   riešenia   danej   (t.   j.   teraz posudzovanej) problematiky.

28. Ústavný súd nadväzujúc na závery svojej konštantnej judikatúry (body 18 a 20 – 22)   a   s prihliadnutím   na   už   uvedenú   konštatáciu   (body   24   –   27)   uzatvára,   že   medzi namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   a   možnosťou   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. V súvislosti s odlišným právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v iných obdobných   veciach,   na   ktoré   sťažovateľka   argumentačne   poukázala ako   na   východisko svojich   tvrdení,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   mu   neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

30. Ústavný   súd   v neposlednom   rade   považuje   v okolnostiach   danej   veci   za   nie bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci, ktoré   by   túto   definitívne   uzatvorilo   z hľadiska   dokazovania   a širšieho   posúdenia procesnoprávnej   a hmotnoprávnej   úpravy,   ale   je   uznesením,   v dôsledku   ktorého   je   vec ponechaná   v procesnom   stave   určenom   zrušujúcim   odvolacím   rozhodnutím   najvyššieho súdu   z 9.   decembra   2009,   teda   vec   sa   nachádza   v rámci   konania   pred   prvostupňovým súdom. Všetky argumenty, ktorými sťažovateľka podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu uplatniť v konaní, v ktorom sa o jej nároku meritórne rozhodne, prípadne v konaní následnom (opravnom).

31. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

32.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013