znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/2010-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 15/2008 z 28. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2010 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka”), v ktorej namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina”) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 15/2008 z 28. októbra 2009.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   odporovacou   žalobou   o   neúčinnosť   právneho úkonu podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“)   sa   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   – obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Ž., od sťažovateľky na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   domáhal   určenia   neúčinnosti   bližšie   uvedených   zmlúv   (o tlačiarenských strojoch   a započítaní   pohľadávky)   voči   veriteľom   úpadcu   E.,   s.   r.   o.,   a povinnosti sťažovateľky   zaplatiť   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   sumu   8   603   623   Sk.   V rámci prebiehajúceho konania na okresnom súde pod sp. zn. 26 Cbi 3/2006 sťažovateľka navrhla, aby okresný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) prerušil konanie a vec postúpil ústavnému súdu s návrhom na vyslovenie nesúladu § 206 ods. 1 a 2 zákona o konkurze. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   26   Cbi   3/2006-198   z   26.   novembra   2007   tento   návrh sťažovateľky zamietol. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 13 CoKR 4/2008 z 18. marca 2008 potvrdil prvostupňové uznesenie a zároveň pripustil dovolanie za účelom zodpovedania otázky, aký je vzťah ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP a povinnosti súdu interpretovať zákon (v posudzovanej veci zákon o konkurze) ústavne konformným spôsobom.

3. Sťažovateľka ďalej uvádzala, že proti uzneseniu krajského súdu z 18. marca 2008 podala dovolanie, v ktorom okrem iného uviedla, že „rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci..., že vzťah ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku   a   povinnosti   súdu   vykladať   zákony   v   súlade   s   Ústavou   SR   je   nutné   skúmať z pohľadu ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy SR... ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu... sp. zn. PL. ÚS 15/1998, na základe ktorého... Ak... výklad právnej normy nepripúšťa ústavno-konformný výklad, a súd dospeje k tomu, že právny predpis je v rozpore s Ústavou SR, je súd povinný postupovať v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.... ust. § 206   ods.   1   a   2   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze...   nie   je   možné   vykladať   ústavno- konformným spôsobom, pretože predmetné formulácie Zákona o konkurze... sú dostatočne jasné a nepripúšťajú dvojaký výklad...“. Napadnutým uznesením sp. zn. 1 Obdo 15/2008 z 28. októbra 2009 najvyšší súd dovolanie zamietol s tým, že „povinnosť konanie prerušiť nie je... daná tým, že má o ústavnosti zákona pochybnosti účastník, ale... konajúci súd. Pokiaľ preto rozpor zákona s Ústavou... súd, nezistí (či už preto, že tento rozpor neexistuje alebo preto, že si ho neuvedomí), nie je povinný konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny, pretože (i) „Najvyšší súd... neodpovedal na otázku, pre zodpovedanie ktorej Krajský súd... pripustil dovolanie“, ako aj (ii) „Najvyšší súd... svoje rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil“. Aj   keď   dovolanie   sťažovateľky   (spísané   jej predchádzajúcim právnym zástupcom) podľa jej názoru „nekorešpondovalo v plnej miere s odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu... a právna otázka, na ktorú právny zástupca v mene   sťažovateľa   žiadal   od   Najvyššieho   súdu...   odpoveď,   nebola   formulovaná   jasne a presne“, bolo podľa jej názoru povinnosťou najvyššieho súdu postupom podľa § 243c v spojení s § 43 ods. 1 OSP odstrániť vady podaného dovolania.

5. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vo veci samej vydal tento nález:

„... Uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 10. 2009 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1Obdo/15/2008 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti I., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD......   Ústavný   súd...   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   28.   10.   2009 vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 1Obdo/15/2008 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

...Obchodnej spoločnosti I., s. r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- € (slovom: tridsaťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

... Obchodnej spoločnosti I., s. r. o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 254,88,- €..., ktorú je Najvyšší súd... povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že „zo strany   porušovateľa   ide   o   zrejmé   a   mimoriadne   necitlivé   porušenie   práva garantovaného Ústavou...,   ktoré spôsobuje sťažovateľovi stav neustálej právnej neistoty ohľadom jeho ďalšej podnikateľskej činnosti a jeho celkovej finančnej situácie...“.

II.

6.   Z (v okolnostiach   danej   veci   relevantného)   obsahu   k sťažnosti   pripojeného uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 CoKR 4/2008 z 18. marca 2008 vyplýva, že „... Práve pre skutočnosť, že súdy sú povinné v rámci svojej judikačnej činnosti robiť výklad zákonov i jednotlivých ustanovení tak, aby tento bol čo najviac konformný s Ústavou..., nebol ani podľa   názoru   krajského   súdu   dôvod   postupu   pre   vyvolanie   konania   pred   Ústavným súdom... z titulu poukazu na ust. § 206 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. a predmet sporu, ktorým je vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov uskutočnených za právnej úpravy podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Z   dôvodu   záveru   krajského   súdu,   ktorý   bol   zhodný   s   okresným   súdom a argumentácie   žalovaného,   ako   odvolateľa   k   právnemu   vyhodnocovaniu   žalobou napadnutých   právnych   úkonov   uskutočnených   za   účinnosti   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní,   skutočnosti   vyhlásenia   konkurzu   na   E.,   s.r.o.   v   konkurze   za účinnosti právnej úpravy zákona č. 7/2005 Z. z. s odkazom na znenie ust. § 206 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. krajský súd vo výroku svojho potvrdzujúceho uznesenia pripustil dovolanie, keďže mal za to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu k posúdeniu aplikácie ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a na druhej strane povinnosti súdu pristupovať k výkladu zákona a jeho jednotlivých ustanovení, v danom prípade aj zákona č. 7/2005 Z. z. v súlade s Ústavou... a v nej obsiahnutými ústavnoprávnymi princípmi. Práve pre tento posudzovaný vzájomný vzťah ust. §109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a povinnosti výkladu zákona v súlade s Ústavou... podľa ust. § 2 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z., a to aj tých ustanovení, na ktoré poukazoval žalovaný, § 206 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z., ide v celom rozsahu o rozhodnutie po právnej stránke zásadné.“.

7.   Z obsahu   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu sp.   zn.   1   Obdo   15/2008 z 28. októbra   2009   vyplýva,   že „...   V   rozsahu   odvolaním   pripustenej   dovolacej   otázky dovolací   súd   posudzoval   otázku   prerušenia   konania   súdom   a   povinnosť   súdu   vykladať zákon v súlade s Ústavou... citované zákonné ustanovenie [§ 109 ods. 1 písm. b OSP, pozn.] umožňuje všeobecnému súdu skúmať, či všeobecne záväzný právny predpis nie je v rozpore s   ústavou.   Túto   otázku   je   všeobecný   súd   nielen   oprávnený,   ale   aj   povinný   skúmať kedykoľvek počas konania na súde pred rozhodnutím vo veci, pretože skutočne by nemohol aplikovať všeobecne záväzný právny predpis v tom prípade, ak by dospel k záveru, že je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Všeobecný súd podľa ust § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. je oprávnený túto otázku posudzovať,   avšak   iba   za   účelom,   či   konanie   treba   prerušiť   a   požiadať   Ústavný   súd o zaujatie   stanoviska.   Konečný   právne   záväzný   názor   o   otázke   ústavnosti   právneho predpisu je oprávnený vysloviť iba ústavný súd... Z ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. vyplýva   špecifické   subjektívne   oprávnenie   všeobecného   súdu,   resp.   jeho   sudcov,   ktorí ústavnosť právneho predpisu posudzujú na základe vlastných skúseností a poznatkov a v tomto smere sú úplne nezávislí, avšak nemôžu postupovať ani svojvoľne. Tento postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, ako aj na právnu úpravu,   ktorej   aplikácia   prichádza   do   úvahy.   Súd   takto   postupuje   vtedy,   ak   dospeje   k názoru svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu.

Povinnosť   konanie   prerušiť   nie   je   teda   daná   tým,   že...   o   ústavnosti   zákona   má pochybnosti účastník, ale závisí od zistenia súdu, konajúci súd. Pokiaľ preto rozpor zákona s Ústavou... nezistí (či už preto že tento rozpor neexistuje alebo preto, že si ho neuvedomí), nie je povinný konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Z hľadiska postupu odvolacieho súdu je rozhodujúce to, že odvolací súd (rovnako ako aj súd prvého stupňa) nedospel   k   záveru,   že   by   dovolateľom   citované   ustanovenie   §   206   ods.   1   a   2   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii bolo v rozpore sústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Na   základe   uvedených   skutočností   Najvyšší   súd...   ako   súd   dovolací   podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie zamietol.“.

III.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a jeho pendanta čl. 36 ods. 1 listiny) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 15/2008 z 28. októbra 2009. V tomto ohľade namietala, že (i) „Najvyšší súd... neodpovedal na otázku, pre zodpovedanie ktorej Krajský súd... pripustil dovolanie“, ako aj to, že (ii) „Najvyšší súd... svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil“ (bod 4).

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave..., konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1...

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

11. Ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

12.   Pri   preskúmavaní   opodstatnenosti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   riadil   svojou stabilizovanou judikatúrou,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne   (svojvoľné),   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

13.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1 listiny)   patrí   aj   právo   každého   na to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   tvorí   súčasť   právneho   poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

14. Ústavný súd už uviedol (I. ÚS 53/2010), že „pri posúdení námietok sťažovateľa týkajúcich   sa   návrhu na prerušenie konania podľa   § 109 ods.   1 písm.   b)   OSP v rámci procesu hodnotenia skutkovej a právnej stránky tejto veci musel súd najprv posúdiť otázku, či sa má daný predpis, resp. napadnuté ustanovenia uvedeného predpisu v danom prípade aplikovať na rozhodnutie o predmete konania. Pokiaľ dospeje v tejto otázke ku kladnej odpovedi, je na mieste, aby si ustálil svoj záver týkajúci sa rozporu uvedeného právneho predpisu   s ústavou.“.   V okolnostiach   danej   veci   všeobecné   súdy   (okresný,   krajský a najvyšší)   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   však   nedospeli   k záveru,   že ustanovenie   §   206   ods.   1   a 2   zákona   o konkurze   odporujú   ústave   (bod   10),   a teda „materiálne“ tieto súdy nemali povinnosť vyplývajúcu z čl. 144 ods. 2 ústavy [§ 109 ods. 1 písm. b) OSP]. V tejto súvislosti krajský súd (bod 6) uviedol, že „Práve pre skutočnosť, že súdy sú povinné v rámci svojej judikačnej činnosti robiť výklad zákonov i jednotlivých ustanovení tak, aby tento bol čo najviac konformný s Ústavou..., nebol ani podľa názoru krajského   súdu   dôvod   postupu   pre   vyvolanie   konania   pred   Ústavným   súdom...   z   titulu poukazu na   ust.   §   206 ods.   1 a   2 zákona č.   7/2005 Z.   z.   a   predmet sporu,   ktorým   je vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov uskutočnených za právnej úpravy podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.“. Rovnako najvyšší súd v namietanom uznesení (pozri bod 3 in fine a 7) v tejto súvislosti uviedol, že „Tento postup súdu [t. j. podľa § 109 ods.   1   písm.   b)   OSP,   pozn.] je   viazaný   na   výsledok   procesu   tvorenia   jeho   názoru   na prejednávanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto postupuje   vtedy,   ak   dospeje   k   názoru   svedčiacemu   o   existencii   naznačeného   rozporu“, pričom „Povinnosť konanie prerušiť nie je teda daná tým, že... o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, ale závisí od zistenia súdu... Pokiaľ preto rozpor zákona s Ústavou... nezistí (súd, pozn.)... nie je povinný konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Z hľadiska postupu odvolacieho súdu je rozhodujúce to, že odvolací súd (rovnako ako aj súd prvého stupňa) nedospel k záveru, že by dovolateľom citované ustanovenie § 206 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii bolo v rozpore sústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná...“.

15. Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z poznania, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Zároveň však zohľadnil aj svoju doterajšiu rozhodovaciu   činnosť,   v   rámci   ktorej   sa   zaoberal   možným   porušením   uvedených   práv konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu pri zohľadnení správnosti výroku a vytýkaných nedostatkov,   ktoré   by   mohli   znamenať   jeho   procesuálnu   vecnú   nesprávnosť.   V   tejto súvislosti ústavný súd vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (obdobne III. ÚS 228/06).

16. K sťažovateľkinej argumentácii, podľa ktorej boli všeobecné súdy povinné na základe jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP podať návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu, možno uviesť, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť nevyplýva (pozri tiež bod 14). „Aj v súvislosti s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde za subjekt procesne spôsobilý podať návrh na začatie konania na zaujatie stanoviska ústavnému súdu je stanovený súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania“ (I. ÚS 53/2010). Podobne ústavný súd (III. ÚS 259/09) uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b)   druhej   vety   OSP možno len   vtedy,   ak konajúci súd dospel   k   záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (mutatis mutandis IV. ÚS 84/08)“.

17. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva najmä   nespokojnosť   sťažovateľky   s namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu,   táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods.   1   listiny).   Skutočnosť,   že sa sťažovateľka   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   S prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   nezistil   v postupe   alebo   v uznesení   najvyššieho   súdu   také pochybenia,   ktoré   by   signalizovali   zásah   do základného   práva   sťažovateľky   na prístup k súdu.   Sťažnosť   bola   preto   odmietnutá   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18.   Nad   rámec   dôvodov   odmietnutia   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   dodáva,   že namietané uznesenie najvyššieho (a jemu predchádzajúce uznesenia okresného a krajského) súdu   „o   prerušení   konania“   je   rozhodnutím   procesného   charakteru,   ktorým   sa   nielen rozhodlo o návrhu podanom účastníkom konania, ale ktorým bol taktiež určený ďalší postup súdu   v rámci   prebiehajúceho   konania.   Sťažovateľka   teda   môže   hodnotenie   jednotlivých dôkazov   reparovať   v   konaní   samom   pri   posudzovaní   merita   veci,   t.   j.   môže   konať a ovplyvniť   výsledok   rozhodnutia   vo   veci   samej,   a   na   ochranu   svojich   práv   a   právom chránených   záujmov   prípadne   využiť   aj   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky   jej poskytnuté   opravné   prostriedky.   V   súlade   s   princípom   subsidiarity   je   potrebné   proti rozhodnutiu vo veci samej taktiež využiť všetky opravné prostriedky a až následne sa môže sťažovateľ obrátiť aj na ústavný súd podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010