znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ds 21/04 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 1/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako prvostupňového disciplinárneho súdu (ďalej len „disciplinárny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ds 21/04 a odvolacieho disciplinárneho súdu (ďalej len „odvolací disciplinárny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 1/07.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že predseda Vojenského obvodového súdu v P.   (ďalej   len   „vojenský   obvodový   súd“)   podaním   č. VOS-1-10-23/2004   z 10. augusta 2004 podal podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v platnom   znení   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch a prísediacich“) návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi. Disciplinárny súd na ústnom pojednávaní 24. novembra 2006 rozhodol rozhodnutím sp. zn. 1 Ds 21/2004. Sťažovateľ   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolal   podaním   odvolania   z 24. januára 2007, ktoré   bolo   disciplinárnemu   súdu   doručené   29.   januára   2007.   Na   základe   výzvy disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   1   Ds 21/04   zo   16.   februára   2007   bol   sťažovateľ   vyzvaný na doplnenie dôvodov odvolania, čo sťažovateľ uskutočnil svojím podaním z 21. februára 2007. Odvolacie konanie sa vedie pod sp. zn. 1 Dso 1/07 a podľa tvrdenia sťažovateľa je od momentu podania odvolania odvolací disciplinárny súd nečinný, takže vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   konštatoval,   že   postupom   najvyššieho   súdu   ako   disciplinárneho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ds 21/04 a odvolacieho disciplinárneho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 1/07 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie   konanie, v náleze   vyslovil   porušenie   označeného   základného   práva   a prikázal odvolaciemu disciplinárnemu súdu konať vo veci. Sťažovateľ sa súčasne domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 12 000 eur a náhrady trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy,   v ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o štátnej   správe   súdov“)]   a od   1.   apríla   2005   podľa   §   3   ods.   7   a   §   62   a   nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   disciplinárneho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ds 21/04 a odvolacieho disciplinárneho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 1/07 bolo porušené ním označené základné právo.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   tvrdení   sťažovateľa,   v   ktorých   namietal   prieťahy v konaní najvyššieho súdu, vychádzal z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností.Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje   aj znenie   zákona o sudcoch   a prísediacich,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje,   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (III. ÚS 44/03).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh nezistil, že by sťažovateľ podal disciplinárnemu súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 25. februárom 2009, a ani z obsahu sťažností a ich príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   nebráni   tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   najvyššieho   súdu   ako   disciplinárneho   súdu a odvolacieho   disciplinárneho   súdu   v   nej   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009