znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B. – M. C., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice č. k. 14C/7/1995-303 z 10. mája 2007 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co 242, 243/2007-315 z 30. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. – M. C., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2008 doručená sťažnosť Ľ. B. – M. C., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14C/7/1995-303 z 10. mája 2007 (ďalej len „uznesenie z 10. mája 2007“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 242, 243/2007-315 z 30. novembra 2007 (ďalej len „uznesenie z 30. novembra 2007“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 3. februára 1995 doručil okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 23. mája 1994, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľnosti. Okresný súd predmetnú žalobu zamietol rozsudkom z 26. júna 2001, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 508/01-235 z 31. júla 2002 napadnutý rozsudok okresného súdu z 26. júna 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením   č.   k.   14C/7/1995-274   z 8.   februára   2005   okresný   súd   konanie v predmetnej veci prerušil. Následne bolo uvedené konanie uznesením č. k. 14C/7/1995-280 z 2. augusta 2006 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“) zastavené podľa § 111 ods. 3 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, pretože sťažovateľ po dobu dlhšiu ako jeden rok od prerušenia predmetného konania nepodal návrh na jeho pokračovanie.

Podaním z 30. októbra 2006 sťažovateľ okresnému súdu doručil návrh na odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu   o zastavení   konania,   ktorý odôvodnil   tým,   že „uznesenie   o zastavení   konania   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi navrhovateľa   dňa   13.   09.   2006,   ten   sa   však   v čase   od   26.   09.   2006   do   18.   10.   2006 nachádzal   na   liečení   v T.,   teda   išlo   o prekážku   zmeškania   lehoty   z ospravedlniteľného dôvodu, ktorý ho vylúčil z úkonu“. V prílohe k tomuto podaniu zároveň okresnému súdu doručil odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania.

Okresný súdu uznesením z 10. mája 2007 zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil „poukazom   na ustanovenie § 58 ods. 1 OSP a tým, že na základe predložených listinných dokladov má za preukázané,   že   od   prevzatia   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   právnym   zástupcom sťažovateľa, do jeho nástupu na kúpeľnú liečbu, mal právny zástupca sťažovateľa 12 dní na napísanie   odvolania.   Poukázal   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   vedel   ešte   pred doručením rozhodnutia, kedy nastupuje kúpeľnú liečbu, teda mal dosť času na to, aby podal odvolanie.“. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 10. mája 2007 podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 30. novembra 2007 tak, že uznesenie okresného súdu z 10. mája 2007 potvrdil a odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení konania odmietol.   Krajský   súd   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „sa   stotožnil   s   názorom prvostupňového   súdu,   a   to,   že   v   danej   veci   nejde   u   právneho   zástupcu   sťažovateľa o ospravedlniteľný   dôvod   zmeškania   úkonu,   nakoľko   vedel   skôr   o   svojom   nástupe   na kúpeľnú liečbu, ako aj sám uviedol vo svojom odvolaní, teda nepochybne mal dostatok času od doručenia napadnutého uznesenia o zastavení konania dňa 13. 09. 2006 do nástupu na kúpeľnú liečbu dňa 26. 09. 2006 podať odvolanie, pričom neuviedol iné závažné dôvody, ktoré by ho dôvodne vylúčili z tohto úkonu.“.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv v uvedenom konaní došlo tým, že okresný súd „nekonal spôsobom,   ktorý ustanovuje zákon č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) v ustanoveniach § 109, § 110 a § 111 tohto zákona, v ktorých sú upravené dôvody a podmienky prerušenia konania a ďalšieho postupu súdu v prípade prerušenia konania. Okresný súd v Leviciach totiž uznesením č. k. 14C 7/1995-274 zo dňa 08. 02. 2005 prerušil konanie na základe pokynov Krajského súdu v Nitre. Takýto dôvod prerušenia konania však vo vyššie citovaných ustanoveniach OSP nie je uvedený. Pokyny Krajského súdu v Nitre neboli sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi nikdy doručené. Navyše, podľa nášho názoru, takéto prerušenie konania, t. j. prerušenie na základe pokynov súdu vyššieho stupňa, je v rozpore s princípom nezávislosti súdu uvedeným v čl. 141 ods. 1 Ústavy SR.

Ďalej tiež namietame porušenie vyššie uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda nezákonného postupu Okresného súdu v Leviciach, v otázke zastavenia konania. Okresný súd v Leviciach vo svojom uznesení č. k. 14C 7/1995-280 zo dňa 02. 08. 2006   ako   dôvod   zastavenia   konania   uviedol,   že   sťažovateľ   v   lehote   jedného   roka   od prerušenia konania nepodal návrh na pokračovanie v konaní, čím boli splnené podmienky na zastavenie konania podľa § 111 ods. 3 druhá veta OSP. Dávame do pozornosti, že k prerušeniu konania nedošlo z dôvodov uvedených v § 110 OSP, teda sťažovateľ nebol povinný podávať návrh na pokračovanie v konaní, a teda neboli ani splnené podmienky na zastavenie konania podľa § 111 ods. 3 druhá veta OSP. Naopak, ak konanie prerušil (podľa nášho názoru nezákonne) Okresný súd v Leviciach pre iné dôvody, než tie, ktoré sú uvedené v § 110 OSP, môžeme predpokladať, že išlo o prekážky na strane súdu, a teda Okresný súd v Leviciach bol povinný tieto prekážky odstrániť a pokračovať v konaní aj bez návrhu, t. j. mal postupovať podľa § 111 ods. 2.“.

Podľa   sťažovateľa   k porušeniu   označených   práv   v predmetnom   konaní   došlo   aj uznesením okresného súdu z 10. mája 2007 a uznesením krajského súdu z 30. novembra 2007 a síce nesprávnou aplikáciou § 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože «tieto   rozhodnutia   porušujú   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   zásadu   zákonnosti súdneho konania ako aj zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania, pretože takýmto rozhodnutím súdy v podstate sťažovateľovi skrátili zákonom stanovenú lehotu 15 dní na podanie   odvolania   na   12   dní   s   odôvodnením,   že   „právny   zástupca   mal   dosť   času   na podanie   odvolania“.   Naproti   tomu   odporcovi   zostala   zachovaná   lehota   na   podanie odvolania v dĺžke 15 dní. Právny zástupca sťažovateľa v návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania uviedol, že v období pred nástupom na kúpeľnú liečbu bol handicapovaný   jednak   nepriaznivým   zdravotným   stavom,   ktorý   vyplýva   z   toho,   že   jeho kúpeľná starostlivosť bola indikovaná v skupine „A“, a jednak tým, že pred nástupom na kúpeľnú starostlivosť musel zabezpečiť chod advokátskej kancelárie počas svojho liečenia, a preto nestihol v lehote 12 dní odvolanie napísať a podať. Súd nemôže svojím rozhodnutím určiť, či v tomto prípade 12 dní bol dostatočný čas na podanie odvolania alebo nie. Podľa nášho   názoru   právny   zástupca   sťažovateľa   zmeškal   lehotu   na   podanie   odvolania   z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí (§ 58 ods. 1 OSP). Skutočnosť,   že   lehota   na   podanie   odvolania   mala   uplynúť   v   dobe,   keď   bol   už   právny zástupca sťažovateľa na liečení, nie je zavinená právnym zástupcom sťažovateľa. Rovnako nie je vinou právneho zástupcu sťažovateľa skutočnosť, že na liečenie musel ísť, a rovnako tiež nie je vinou právneho zástupcu sťažovateľa, že v čase pred nastúpením na liečenie musel   zabezpečiť   chod   svojej   kancelárie,   čo   bolo   značne   časovo   náročné.   Chceme zvýrazniť, že pred nástupom na kúpeľnú liečbu mal právny zástupca sťažovateľa ešte vždy k dispozícii 3 dni na podanie odvolania, t. j. ospravedlniteľný dôvod/prekážka, a to pobyt na liečení, vznikol ešte pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty. Preto podľa nášho názoru boli splnené podmienky uvedené v § 58 ods. 1 na odpustenie zmeškania lehoty.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v petite sťažnosti sťažovateľ omylom žiadal vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak z kontextu sťažnosti je zrejmé, že cieľom jeho sťažnosti je dosiahnuť vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd preto na túto chybu v písaní sťažnosti neprihliadal), ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   boli uznesením   okresného   súdu   z 10.   mája 2007 a uznesením   krajského súdu z 30. novembra 2007 porušené, napadnuté uznesenia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 10. mája 2007 a uznesením krajského súdu z 30. novembra 2007.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01).

Keďže v prvostupňovom konaní vedenom okresným súdom mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho konania na krajskom súde, v konaní pred ústavným súdom sa v súlade s princípom subsidiarity ustanoveným v čl. 127 ústavy ústavný súd zaoberal iba právoplatným rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci a sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol na jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prejednanie a rozhodnutie.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci nesprávne aplikovali § 58 ods. 1 a § 204 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   pri   svojom   rozhodovaní   v tejto   veci   nesprávne posúdili dôvody jeho návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania, keď účasť právneho zástupcu sťažovateľa na liečení v čase plynutia lehoty na podanie odvolania nepovažovali za ospravedlniteľné. Vo svojich dôsledkoch zamietnutie návrhu sťažovateľa znamenalo, že mu krajský súd neumožnil prerokovanie a rozhodnutie jeho veci súdom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 30. novembra 2007 stručne a výstižne zhrnul obsah uznesení okresného súdu podstatných pre rozhodnutie v tejto veci (uznesenie   o zastavení   konania   a uznesenie   z   10.   mája   2007),   ako   aj   obsah   podaní účastníkov konania v predmetnej veci (návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a vyjadrenie právneho zástupcu odporcu v predmetnom konaní). Ďalej krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 30. novembra 2007 poukázal na ustanovenia právnych predpisov, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal [§ 58 ods. 1 a § 218 ods. 1 písm.

a) Občianskeho súdneho poriadku] a následne uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého   stupňa   uznesenie   o   prerušení   konania   zo   dňa   8.   2.   2005   doručil   právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 13. 6. 2005, na adresu doručovania, ktorú právny zástupca navrhovateľa uviedol v spise na č. l. 126 a to P. O. Box..., B., pričom zároveň uviedol novú adresu sídla AK B... Uznesenie o zastavení konania bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 13. 9. 2006 na adresu B., P. O. Box... Z obsahu spisu je nesporné, že právny zástupca navrhovateľa absolvoval kúpeľnú starostlivosť v kúpeľoch S. S. od 26. 9. 2006 v dĺžke   22   dní   teda   do   18.   10.   2006,   pričom   bol   predvolaný   na   kúpeľnú   starostlivosť prípisom zo dňa 3. 7. 2006.

Z   vyššie   uvedených   skutočností   odvolací   súd   dospel   k   zhodnému   záveru   proti uzneseniu č. k. 14C 7/1995-280, zo dňa 2. 8. 2006, ako súd prvého stupňa, že v danej veci nejde   u   právneho   zástupcu   navrhovateľa   o   ospravedlniteľný   dôvod   zmeškania   úkonu, nakoľko vedel skôr o svojom nástupe na kúpeľnú liečbu, ako aj sám uviedol vo svojom odvolaní,   teda   nepochybne   mal   dostatok   času   od   doručenia   napadnutého   uznesenia o zastavení konania dňa 13. 9. 2006 do nástupu na kúpeľnú liečbu dňa 26. 9. 2006 podať odvolanie, pričom neviedol iné závažné dôvody, ktoré by ho dôvodne vylúčili z tohto úkonu. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   potom   odvolanie   navrhovateľa   ako oneskorene podané odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP.“

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   viaceré   zákonné   možnosti   zastúpenia   advokáta upravené zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov v platnom   znení   nepovažoval   aplikáciu   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (§ 58 ods. 1 a § 204 ods. 1) krajským súdom na zistený skutkový stav za arbitrárny alebo   neodôvodnený.   Ako   už   z   uvedeného   vyplýva,   krajský   súd   zdravotné   problémy advokáta sťažovateľa a jeho následnú účasť na liečení považoval za síce vážny, avšak nie dostatočný dôvod na ospravedlnenie zmeškania lehoty na podanie odvolania. Takýto výklad krajského súdu, podľa ktorého je advokát v prípade prekážok pri výkone advokácie jemu vopred známych povinný zabezpečiť ochranu práv a právom chránených záujmov klienta pre čas trvania uvedených prekážok, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska plne akceptovateľný.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008