znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. T. H., D., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 2 T 311/03 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 To 69/06, a to v súvislosti s princípom zákonnosti trestných činov, princípom   prezumpcie   neviny,   právom   na   nestranný   a spravodlivý   proces,   právom na prejednanie veci v primeranej lehote, právom vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   a výsluch   svedkov   vo   svoj   prospech   za   rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe, právom na obhajobu a právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. T. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 20. novembra 2006 a poštou 24. novembra 2006 doručená sťažnosť Bc. T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 311/03 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 To 69/06, a to v súvislosti s princípom zákonnosti   trestných   činov,   princípom   prezumpcie   neviny,   právom   na nestranný a spravodlivý proces, právom na prejednanie veci v primeranej lehote, právom vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe, právom na obhajobu a právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. novembra 2006.

1. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 9. októbra 2002 bolo proti sťažovateľovi   vznesené obvinenie pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby a držby   omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03 z 23. marca 2004 bol sťažovateľ uznaný vinným   zo   spáchania   trestného   činu   nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky, psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   a obchodovania   s nimi   podľa   §   186   Trestného zákona. V dôsledku odvolania prokurátora uznesením krajského súdu sp. zn. 8 To 126/04 z 29. septembra 2004 bol rozsudok okresného súdu zrušený v celom rozsahu a vec mu bola vrátená   na   ďalšie   konanie.   Ďalším   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn. 2 T 311/03 z 11. januára 2005 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   a obchodovania s nimi   podľa   §   187   ods.   1   písm.   b)   a d)   Trestného   zákona.   V dôsledku   odvolania prokurátora, ale aj sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 172/05 z 8. februára 2006 bol rozsudok okresného súdu znova v celom rozsahu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03 z 13. júna 2006 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona. Odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 69/06 z 20. septembra 2006 zamietol. Podľa názoru sťažovateľa   poslednými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   princípu zákonnosti trestných činov, prezumpcie neviny, práva na nestranný a spravodlivý proces, práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote,   práva   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   a výsluch   svedkov   vo   svoj   prospech za rovnakých   podmienok   ako   svedkov   proti   sebe,   práva   na obhajobu a práva   na riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Sťažovateľ   konkrétne   poukazuje   na   nasledovné okolnosti:

Rozsudku   okresného   súdu   z 13.   júna   2006   v spojení   s uznesením   krajského   súdu z 20. septembra 2006 chýbajú akékoľvek úvahy o tom, ako sa súdy vysporiadali s dôkazmi v rámci   ich   hodnotenia,   a to   s poukazom   na   námietky   sťažovateľa   uvedené   v jeho odvolaniach. Náležité odôvodnenie si totiž vyžaduje, aby bolo celkom konkrétne uvedené, čo ktorým dôkazom bolo zistené, a prečo v prípade rozporov medzi jednotlivými dôkazmi uveril   súd   len   niektorým.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   treba   predmetné   rozhodnutia považovať   za   nepreskúmateľné.   Pri   zaistení   neznámej   látky   rastlinného   pôvodu u sťažovateľa a P. P. sa nepostupovalo tak, aby bola vylúčená možnosť zámeny, zmiešania s inou látkou alebo vzniku pochybnosti o tom, komu z nich bola tá-ktorá neznáma látka odňatá.   Omamné   látky   sa   nezaistili   v pôvodných   obaloch,   ktoré   by   sa následne   riadne označili   s vyznačením   množstva   a popisu   približnými   kvalitatívnymi   a kvantitatívnymi ukazovateľmi, pričom došlo k ich presypávaniu a zosypávaniu. Nebolo jasné, aké množstvo rastlinnej   látky   a s akým   obsahom   účinnej   látky   mal   u seba   sťažovateľ,   resp.   P.   P. Nevysporiadalo   sa   dostatočne   s otázkou   údajného   odmietnutia   zo   strany   sťažovateľa podpísať protokol o zistení porušenia colných predpisov zo 7. februára 2001. Boli rozporné aj údaje v množstvách uvádzaných v zázname o predbežnom zaistení veci oproti protokolu o zistení   porušenia   colných   predpisov   zo   7.   februára   2001.   Bol   rozdiel   a nepomer v hmotnostiach, ktoré   mali byť zistené   jednak   pri   colnej   kontrole a jednak pri kontrole vykonanej Kriminalistickým expertíznym ústavom Policajného zboru v B., a to i v kontexte s výpoveďou   M.   C.   Boli   rozporuplné   výpovede   svedka   J.   V.,   vrátane   ich   posúdenia v kontexte ďalších dôkazov, najmä s výpoveďou M. B. a správou Hraničného oddelenia Policajného   zboru   R.   Sporná   bola   zákonnosť   listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa v prokurátorskom   spise,   a to   v kontexte   so skutočnosťou,   že   svedok   P.   P.   na   hlavnom pojednávaní 18. mája 2006 odoprel vypovedať. Nijakým dôkazom sa nepreukázal úmysel sťažovateľa prevážať drogy cez hranice. Pokiaľ bol sťažovateľ okresným súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu uvedeného v rozsudku z 13. júna 2006, potom trestnosť skutku mala byť posúdená a trest mal byť uložený vzhľadom na čl. 50 ods. 6 ústavy podľa § 171 Trestného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania okresného súdu, lebo toto znenie   bolo   pre   sťažovateľa   priaznivejšie   ako   znenie   účinné   v čase   spáchania   skutku. Napokon   sťažovateľ   namieta,   že v jeho   trestnej   veci   všeobecné   súdy   nerozhodli v primeranej lehote vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo trestné konanie trvalo celkom štyri roky, pričom sťažovateľ žiadne prieťahy nespôsobil.

1.1   Sťažovateľ   navrhuje vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených ustanovení dohovoru a ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   2   T   311/03   rozsudkom   z 13.   júna   2006   a postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 69/06 uznesením z 20. septembra 2006 s tým, aby boli obe rozhodnutia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľ ďalej požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   po   50   000   Sk od okresného súdu a od krajského súdu, ako aj náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

2. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 To 69/06 z 20. septembra 2006 vyplýva, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 311/03 z 13. júna 2006 bolo zamietnuté. Podľa názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne a v súlade so zákonom. V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu veci okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným skutkovým zisteniam a záverom plne   zodpovedajúcim   výsledkom   vykonaného   dokazovania.   V   odôvodnení   rozsudku okresný súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou sťažovateľa, prečo neuveril jeho tvrdeniu o množstve nájdenej drogy a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázkach viny a trestu. Svoje rozhodnutie o vine založil okresný súd na celom rade priamych dôkazov vytvárajúcich logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom súhrne nepochybne preukazujú vinu sťažovateľa. Bolo nepochybne preukázané, že sťažovateľ spoločne s ďalšími osobami, medzi ktorými bol aj P. P., boli kontrolovaní na hraničnom   priechode   R.,   pričom   sa   u nich   našla   neznáma   látka   rastlinného   pôvodu vykazujúca znaky typické pre rastlinný rod Cannabis (konope). U sťažovateľa sa našiel rastlinný materiál s hmotnosťou 3,3 gramu, čo zodpovedá 6-7 priemerným dávkam. U P. P. išlo o 0,16 gramu, čo zodpovedá jednej jednotlivej dávke s nízkym obsahom účinnej látky. Sťažovateľ nepoprel, že mal u seba jednu krabičku s neznámou látkou, ale k jej hmotnosti sa vyjadriť nevedel. Priznal, že si neznámu látku kupoval na vyfajčenie jednej cigarety, v čase kúpy mal vypité, a preto zabudol pri ceste do M. a následne pri návrate, že ju mal pri sebe. Uvedomil si to až po tom, čo sa u neho vykonala osobná prehliadka. Bezprostredne po skutku bol vypočutý svedok J. V., podľa ktorého sťažovateľ mal u seba dva balíčky, obsah ktorých dal do jednej obálky a zaslal na expertízne skúmanie. U P. P. sa tiež našla vysušená rastlina   a aj   táto   bola   zaslaná   na   expertízne   skúmanie.   Podľa   názoru   krajského   súdu rozhodujúcim   momentom   je,   že   na   expertízne   skúmanie   sa   zaslala   neznáma   látka o hmotnosti 3,3 gramu zaistená u sťažovateľa a o hmotnosti 0,16 gramu zaistená u P. P. Tieto   zistenia   sú   teda   v súlade a vzájomne si   korešpondujú.   Správne preto   okresný   súd vypustil zo skutkovej vety obžaloby množstvo 0,16 gramu nájdené u P. P. Trestné stíhanie proti P. P. prokurátor zastavil, lebo neznáma látka o hmotnosti 0,16 gramu neodôvodňuje záver   o spáchaní   trestného   činu.   Zo   spisu   prokurátora   vyplýva   zápisnica   o podaní vysvetlenia   zo   strany   sťažovateľa,   podľa   ktorého   bola   u neho   nájdená   neznáma   látka o hmotnosti   4,5   gramu   a 1,5   gramu.   Úradný   záznam   zo   7.   februára   2001   sťažovateľ podpísal.   Treba   prisvedčiť   námietkam   sťažovateľa,   že   v rozpore   s údajmi   uvedenými v úradnom   zázname   v protokole   o zistení   porušenia   colných   predpisov   sa uvádzajú množstvá 4 gramy a 1,5 gramu neznámej látky. Tento protokol však sťažovateľ odmietol podpísať. Oproti tomu podpísal záznam o predbežnom zaistení veci, v ktorom je uvedené, že sa zaisťuje 4,5 a 1,5 gramu neznámej látky. Svedok M. C. vysvetlil aj skutočnosť, že 3,3 gramy   látky   zaslané   na   expertízne   skúmanie   zodpovedá   tomu,   že   pri   zaistení   ide   len o orientačnú hmotnosť a približné množstvo, pričom látka sa váži v obale, v ktorom bola zaistená a následne sa hmotnosť obalu odpočíta. Okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania sťažovateľa, keď toto kvalifikoval ako trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a), b) a d) Trestného zákona. Krajský súd sa zaoberal aj použitím právnej kvalifikácie.   Je   nespochybniteľné,   že   primárne   treba   aplikovať   Trestný   zákon   v znení účinnom v čase spáchania činu. Podľa neskoršieho znenia sa prípad posudzuje len vtedy, ak je to pre trestne stíhanú osobu priaznivejšie. V danom prípade však u sťažovateľa nemožno použiť   novšie   znenie   Trestného   zákona   účinné   v čase   rozhodovania   súdu,   keďže   toto neprináša pre sťažovateľa za súdený trestný čin miernejší výsledok.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 T 311/03,   treba   uviesť,   že   táto   časť sťažnosti   bola   podaná   oneskorene,   teda   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty. Na okresnom súde bolo napadnuté konanie ukončené rozsudkom z 13. júna 2006, pričom sťažovateľ sa o prípadných prieťahoch v konaní okresného súdu mohol dozvedieť najneskôr doručením tohto rozsudku už v mesiaci jún 2006 (sťažovateľ už 29. júna 2006 podal proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojho advokáta odvolanie), teda v okolnostiach danej veci sťažnosť na prieťahy v konaní okresnému súdu   bolo možné podať v dvojmesačnej lehote počítanej od ukončenia veci okresným súdom, k čomu však nedošlo, preto bola táto časť sťažnosti podaná oneskorene.

1.1   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu   podstatou, účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. I. ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť   po   právoplatnom   skončení napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa, z pripojených listín a zo zistenia ústavného súdu vyplynulo, že   napadnuté   konanie   krajského   súdu   bolo   právoplatne   skončené   20. septembra   2006, napriek   tomu   sa   sťažovateľ   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním doručeným   ústavnému   súdu   faxom   20. novembra   2006   a poštou   24.   novembra   2006, t. j. v čase, keď porušenie označených práv na krajskom súde už netrvalo a keď konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a   pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v čase,   keď   v   označenom   konaní   pred   krajským   súdom   namietané porušenie práv už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota v tomto konaní, v danom prípade pripadalo do úvahy odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Ďalej   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   konaniu   vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 T 311/03 pre porušenie čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy, treba uviesť,   že   v tomto   rozsahu   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   vo veci   konať a rozhodnúť. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

3. Odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 To 69/06.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   v tejto   časti   sťažnosti   nie   je   daná   právomoc ústavného   súdu,   avšak   je   to   tak   na   základe   odlišných   právnych   úvah,   ako   vo   vzťahu k okresnému súdu.

3.1 Predovšetkým treba uviesť, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi, ktorá sa právoplatne   skončila   20.   septembra   2006,   bola   síce   vedená   podľa   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005, avšak vzhľadom na ustanovenie § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“) dovolanie podľa nového   Trestného   poriadku   možno   podať   len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti nového Trestného poriadku. Keďže rozhodnutie vo veci sťažovateľa sa stalo právoplatným po tom, čo nadobudol účinnosť nový Trestný poriadok, sťažovateľ má právo v zmysle §   368 a nasl. nového Trestného poriadku podať proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.   To 69/06 z 20. septembra 2006 dovolanie. Toto dovolanie môže podať najneskôr do troch rokov od doručenia uznesenia krajského súdu (§ 370 ods. 2 nového Trestného poriadku). To znamená, že sťažovateľovi ešte stále plynie lehota   na   podanie   dovolania,   pričom   podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   dosiaľ dovolanie nepodal.

Z ustanovenia § 371 ods.   1 písm. a) až l) nového Trestného poriadku vyplývajú zákonom   pripustené   dôvody   dovolania.   To   znamená,   že   dovolanie   nemožno   podať z akýchkoľvek dôvodov, ale iba z dôvodov taxatívne uvedených v citovanom ustanovení. Výklad   týchto   dovolacích   dôvodov,   keďže   ide   o výklad   zákona,   neprislúcha   v zásade ústavnému súdu, ale Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý je aj v trestnom konaní súdom dovolacím (§ 377 nového Trestného poriadku). V situácii, keď sťažovateľ dovolanie nepodal, je povinnosťou ústavného súdu skúmať, či je konanie o podanej sťažnosti v jeho právomoci, pretože vzhľadom na čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna právomoc ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   nemal   byť   uznaný vinným   podľa   znenia   Trestného   zákona   účinného   v čase   spáchania   skutku,   ale   podľa neskoršieho znenia Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu, pričom aj trest mu bolo možné vymerať iba podľa znenia Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu, treba celkom nepochybne považovať za dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) prvej   vety   nového   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Naproti tomu bude vecou postupne sa   vyvíjajúcej   judikatúry   dovolacieho   súdu   vyjasniť,   či   námietku   spočívajúcu v nedostatočnej identifikácii odobratej vzorky a v nedostatočnom zabezpečení vzorky pred jej zámenou s inou vzorkou, resp. so vzorkou odňatou inej osobe možno považovať za dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) nového Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie   možno   podať,   ak   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom vykonané zákonným spôsobom. Ďalšie námietky uvádzané sťažovateľom, ako sa zdá, nie sú dovolacími dôvodmi v zmysle už citovaného ustanovenia.

4. Možno ustáliť, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak také   námietky,   na   základe   ktorých   má   právo   podať   dovolanie,   ale   aj   také   námietky, na základe   ktorých   dovolanie   podať   nemôže.   Pritom   jeho   sťažnosť   smeruje   iba   proti jednému rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy námietok. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred   ústavným   súdom   právoplatné   rozhodnutie   a postup,   ktorý   mu   predchádzal,   tak z dôvodov, z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov,   na základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho výrokov) bol príslušný zároveň ústavný súd, ale aj všeobecný súd. Preto nie je daná právomoc ústavného súdu v súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti.

Iné   by   bolo,   keby   sťažovateľ   podal   popri   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň aj dovolanie. V takom   prípade   by ústavný súd mohol počkať na skončenie dovolacieho konania a v závislosti od jeho výsledku voliť svoj vlastný postup.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007