znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/06-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 29/00, ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 138/05-184 z 15. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2006 faxom a následne 28. februára 2006 poštovou prepravou doručená sťažnosť R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 31 Cb 29/00, ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 2 Cob 138/05-184 z 15. novembra 2005.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 31   Cb   29/00   sa   žalobca   –   C.,   s. r. o.,   V.   (ďalej   len   „žalobca“),   domáhal   od sťažovateľa   ako   žalovaného   zaplatenia   242 197,30   Sk   s príslušenstvom   z   dôvodu nezaplatenia   zročných   faktúr   za   dodávku   piva   žalobcom.   V predmetnom   konaní si sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   z 19.   decembra   2003   uplatnil   proti   žalobcovi na započítanie protipohľadávku vo výške 300 000 Sk, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla tým, že túto sumu dal žalobcovi ako zálohu za vratné obaly. Okresný súd rozhodol spor rozsudkom   sp. zn.   31   Cb   29/00   z 22.   novembra   2004,   ktorým   vyhovel   žalobe   žalobcu v časti istiny 232 351 Sk s príslušenstvom (úroky z omeškania) a sťažovateľa zaviazal k jej úhrade. Vo zvyšnej časti žalobcom uplatneného nároku vo výške 9 846,20 Sk okresný súd žalobu   zamietol,   pretože   išlo   o žalobcom   uplatňovaný   nárok   na   zaplatenie   tejto   sumy za dodávku reklamného tovaru sťažovateľovi, na dodávke ktorého sa zmluvne nedohodli. Súčasne   okresný   súd   rozhodol   predmetným   rozsudkom   aj   o sťažovateľom   uplatnenej protipohľadávke na započítanie 300 000 Sk, ktorú posúdil ako vzájomný návrh a ktorý zamietol   z dôvodu,   že   sťažovateľom   uplatnená   protipohľadávka   nebola   spôsobilá na započítanie, pretože sťažovateľovi táto pohľadávka proti žalobcovi nemohla vzniknúť, keďže   sťažovateľ   nevrátil   žalobcovi   vratné   obaly   (čo   mal   sťažovateľ   sám   priznať vo výpovedi na pojednávaní pred okresným súdom), ktorých vrátenie bolo touto sumou zabezpečené. Podľa názoru okresného súdu protipohľadávka sťažovateľa by bola spôsobilá na   započítanie   proti   žalobcom   uplatnenému   nároku   až   po   vrátení   vratných   obalov sťažovateľom žalobcovi.

Podľa sťažovateľa závery okresného súdu nie sú správne, pretože okresný súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil listinný dôkaz svedčiaci v jeho prospech, ktorý sťažovateľ založil do spisu na č. l. 127 a 128 a potvrdzujúci skutočnosť, že sťažovateľ vrátil žalobcovi vratné   obaly   zabezpečené   sumou   300   000   Sk,   ktorú   si   v konaní   uplatňoval   ako protipohľadávku na započítanie, ale ktorá v súlade s § 98 Občianskeho súdneho poriadku nemala byť posúdená ako vzájomný návrh, pretože sa domáhal jej započítania iba do výšky žalobného návrhu.   Podľa   sťažovateľa   mal preto   okresný   súd   žalobu   po   započítaní   ním uplatnenej protipohľadávky zamietnuť. Z týchto dôvodov podal sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu odvolanie, a to proti výroku, ktorým bol zaviazaný platiť žalobcovi istinu s príslušenstvom, proti výroku o trovách konania, ako aj proti výroku, ktorým okresný súd zamietol   jeho   protipohľadávku   ako   vzájomný   návrh.   Výrok   rozsudku   okresného   súdu o trovách   konania   napadol   odvolaním   aj   žalobca.   Krajský   súd   o obidvoch   odvolaniach účastníkov   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   138/05-184   z 15. novembra   2005,   ktorým potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   priznanej   istiny   s príslušenstvom   ako aj vo výroku o trovách konania a súčasne zrušil výrok rozsudku, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh sťažovateľa ako výrok „nesprávny a nadbytočný“, pretože podľa názoru krajského súdu: „Žalovaný v rámci súdneho konania na svoju obranu navrhol započítať jeho   pohľadávku   vo   výške   300.000,-   Sk   do   výšky   žaloby,   ktorá   mu   vznikla   tým,   že   po skončení spolupráce mu žalobca nevrátil zálohu na obaly v uvedenej výške. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil uvedenú obranu ako vzájomný návrh, keďže žalovaný si svojou započítacou námietkou neuplatnil viac, ako predstavuje žalobcova pohľadávka...“

V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: „Súd si pri vykonanom dokazovaní (...), preštudoval listinný dôkaz, ktorý som založil na č. listu 127   a   128   spisu   o   vrátení   vratných   obaloch   po   skončení   zmluvného   vzťahu.   Súd   (...) vyniesol rozsudok vyššie uvedeného znenia. Po vynesení rozsudku ho v stručnosti odôvodnil tým, že mal za preukázané, že k plneniu najmä tých obalov, ktoré boli vrátené na základe č. listu 127 zo dňa 19. 03. 1999 došlo. Nakoľko však podľa jeho názoru došlo k premlčaniu mojej pohľadávky a túto nie je možné započítať, žalobu zamietol.

V písomnom vyhotovení rozsudku sú dôvody trochu iné. (...) krajský súd uvádza, že moja   pohľadávka   sa   premlčala   podľa   §   580   Občianskeho   zákonníka...   Poukazuje na ustanovenia   §   581   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   nie   je   možné   započítať premlčanú pohľadávku. V ďalšom potom, bez akéhokoľvek poukázania na založené listiny o vrátení obalov na č. listu 127 a 128, uviedol, že som nepreukázal, že moja pohľadávka na vrátenie   zálohy   za   vratné   obaly   vznikla   a   že   sa   stala   splatnou.   Takéto   tvrdenie je v rozpore s tým, čo súd ústne uviedol pri odôvodňovaní rozsudku na pojednávaní.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že: „Mám za to, že Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd v Bratislave svojím konaním a rozhodnutím porušili moje ústavné práva, a to právo podľa čl. 46 ods. 1 Základné právo na súdnu ochranu, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný i krajský súd neviedli riadne dokazovanie,   čo sa týka skutočnosti mojej protipohľadávky. Okresný súd vec odbil tým, že vraj som potvrdil v zápisnici, že mám ešte obaly a tieto som riadne žalobcovi nevrátil. Uvedený názor nekorešponduje so samotnou zápisnicou z pojednávania tak, ako som to vysvetlil vo svojom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu. Krajský súd sa touto vecou nezaoberal a uviedol ako druhý dôvod, prečo   žaloba   bola   potvrdená   to,   že   som   obaly   nevrátil.   Neuviedol,   na   základe   akých skutočností k tomu došiel. Neuviedol aký názor zaujal k vráteniu obalov, o ktorých existujú doklady na č. listu 127 a 128. Jednoducho ako keby tieto dôkazy neexistovali.

Krajský súd vychádzal najmä z toho názoru, že nie je možné započítať premlčanú pohľadávku tak, ako to má na mysli ustanovenie § 580 Občianskeho zákonníka. Vôbec mi nie je jasné, prečo tento vzťah, ktorý bol na prvom stupni rozhodovaný ako obchodno- právny   spor,   posúdil   v   zmysle   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a   neaplikoval citované ustanovenie   o   započítaní   podľa   §   388   Obchodného   zákonníka.   (...) Už zo samotného §   1 zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodného zákonníka   vyplýva,   že tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodno-záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Ods. 2 hovorí o tom, že právne vzťahy uvedené v ods. 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona.

Na základe uvedených skutočností mám za to,   že rozhodnutie obidvoch súdov je svojvoľné a arbitrárne.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva R. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   a   konaním   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2005 v konaní sp. zn. 2 Cob/138/2005-184 a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 31 Cb 29/00 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob/138/2005-184 z 15.   11.   2005   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   v   nej   znovu   konal a rozhodol.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I.   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia R. K.,   JUDr. I. G. vo výške 5.330 Sk (slovom päťtisíctristotridsať slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 29/00 a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 138/05-184 z 15. novembra 2005.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k postupu   a rozhodnutiu okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   138/05-184, ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,   ktorého jedným aspektom   je právo   na prístup   k súdu,   nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia odvolania v danom prípade je predovšetkým otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa   s právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom   uznesení č. k. 2 Cob   138/05-184.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta   aj   to,   že   krajský   súd namietaný   obchodno-právny   spor   posúdil   v zmysle   ustanovení   Občianskeho   zákonníka a neaplikoval   ustanovenie   o započítaní   podľa   Obchodného   zákonníka,   t.   j.   sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   skutkovým   stavom   tak,   ako   ho   zistil   súd   prvého stupňa. Je nepochybné, že účastníci konania uzavreli kúpnu zmluvu v zmysle § 409 a nasl. Obchodného   zákonníka,   na   základe   ktorej   žalobca   dodal   žalovanému   tovar,   prevzatie ktorého žalovaný potvrdil na dodacích listoch, kúpnu cenu v hodnote 229.974,70 Sk však neuhradil.

Žalovaný   v   rámci   súdneho   konania   na   svoju   obranu   navrhol   započítať   jeho pohľadávku vo výške 300.000,- Sk do výšky žaloby, ktorá mu vznikla tým, že po skončení spolupráce   mu   žalobca   nevrátil   zálohu   na   obaly   v uvedenej   výške.   Súd   prvého   stupňa nesprávne   posúdil   uvedenú   obranu   ako   vzájomný   návrh,   keďže   žalovaný   si   svojou započítacou   námietkou   neuplatnil   viac,   ako   predstavuje   žalobcova   pohľadávka,   preto odvolací súd výrok rozsudku o zamietnutí vzájomného návrhu a vyrúbení súdneho poplatku za vzájomný návrh ako nesprávny a nadbytočný zrušil.

Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   započítaciu   námietku   žalovaného,   keď konštatoval, že žalovanému predmetná pohľadávka doposiaľ nevznikla, keďže vratné obaly žalobcovi nevrátil.

Podľa   §   580   Obč.   zák.,   ak   veriteľ   a dlžník   majú   vzájomné   pohľadávky,   ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podľa   §   581   ods.   2   Obč.   zák.,   započítať   nemožno   premlčané   pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

Žalovaný   ani   listinnými   dôkazmi,   na   ktoré   poukázal   v   odvolacom   konaní, nepreukázal, že žalobcovi vrátil obaly zodpovedajúce poskytnutej zálohe vo výške 300.000,- Sk. Keďže vrátenie obalov žalobcovi žalovaný nepreukázal, jeho pohľadávka na započítanie titulom vrátenia zálohy za vratné obaly nevznikla a nestala sa splatnou.

Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť   sumu   232.351,-   Sk   s   príslušenstvom,   pretože   žalovaný   neuhradil   kúpnu   cenu dodaného tovaru v uvedenej výške.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   (týkajúci   sa   najmä predmetného „vzájomného návrhu“) v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver   o porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu.   Sťažovateľovi   súdy   neodopreli spravodlivosť, ibaže najmä jeho vzájomnému návrhu v danom prípade nevyhoveli. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom   účastníka   konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006