znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a oznámením V. v K. z 2. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2005 doručená faxovým podaním a 4. októbra 2005 doplnená osobným podaním sťažnosť MUDr. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prístup k voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   12   ods.   2 v spojení   s   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom a oznámením V. v K. z 2. augusta 2005 (ďalej aj „onkologický ústav“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Na základe príkazu riaditeľa odporcu č. 17/2004, sa sťažovateľ, ktorý do toho času vykonával funkciu primára ORL oddelenia odporcu, prihlásil do výberového konania na túto funkciu. Výberové konanie bolo uverejnené v tlači Pravda, zo dňa 14. 6. 2005. Listom odporcu zo dňa 15. 7. 2005 obdržal sťažovateľ pozvánku na výberové konanie na obsadenie tejto funkcie, na deň 29. 7. 2005.

Po   vykonaní   výberového   konania   bolo   sťažovateľovi   listom   odporcu   zo   dňa 2. 8. 2005   oznámené,   že   na   uvedenú   funkciu   nebol   doporučený   výberovou   komisiou, nakoľko   nedosiahol   potrebný   počet   bodov   na   jej   obsadenie.   Z tohto   bol   poverený zastupovaním tejto funkcie do ďalšieho výberového konania.

Z listiny,   ani   zo   žiadneho   záznamu   u odporcu,   nevyplýva,   kedy   bola   táto sťažovateľovi doručená, avšak sťažovateľ udáva, že ju neprevzal totožného dňa, kedy bola vystavená.   O obsahu   listiny   sa   sťažovateľ   dozvedel   najskôr   nasledujúci   deň   po   jej vyhotovení.

Predmetné   konanie   sa   vykonalo na   základe Zákona   o výkone práce   vo verejnom záujme a Organizačnej normy odporcu č. 1/2004, zo dňa 31. 12. 2003, ktorá stanovuje osobitné podmienky konania, bližšie neupravené v predmetnom zákone.

Vychádzajúc z predmetného zákona a z predmetnej normy, sťažovateľ má za to, že splnil všetky podmienky výberového konania a mala s ním byť uzavretá pracovná zmluva na predmetnú funkciu.

Nevykonaním   tohto,   sťažovateľ   považuje   konanie   odporcu   za   porušenie   jeho základných práv na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok upraveného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že jeho nezvolenie do funkcie sa opiera o nedosiahnutie   potrebné   počtu   bodov,   teda   o skutočnosť   bez   opory   v zákone a podmienkach, na základe ktorých sa konanie uskutočnilo. Táto skutočnosť navodila stav, kde v konaní pri viacerých kandidátoch mohol byť jeho výsledok posudzovaný pre účely poradia, ako to vyžaduje predmetný zákon a norma, avšak iba objektívnou skutočnosťou, svojou jedinou kandidatúrou, nemôže byť takto posudzovaný a je nedôvodne posudzovaný podľa potreby dosiahnutia nejasného počtu bodov.

Podľa Zákona o výkone práce vo verejnom záujme a Organizačnej normy č. 1/2004, konkrétne jej čl. 3, na úspešnosť kandidáta sa nevyžaduje dosiahnutie určitého počtu bodov. Výberová komisia mala podľa čl. 3 ods. 4 normy určený bodovací systém, z ktorého nevyplýva, aký (potrebný) počet bodov má uchádzač dosiahnuť. Posúdenie uchádzačov sa vykonáva podľa poradia, ktoré je záväzné pri obsadení funkcie a zamestnávateľ uzavrie pracovný pomer s uchádzačom podľa poradia.

Sťažovateľ   bol   jediným   uchádzačom,   pričom   predmetný   zákon   a ani   norma nevylučuje   možnosť   jediného   uchádzača   do   konania,   nevylučuje   možnosť   jeho   uspenia titulom jedinej kandidatúry a neurčuje osobitné podmienky jeho posudzovania a hodnotenia v konaní.

Nakoľko   bol   v konaní   jediným   uchádzačom,   neprichádza   do   úvahy   určovanie poradia uchádzačov. Keďže splnil všetky podmienky konania, dosiahol nejaký počet bodov (normou neurčený), nie je možné povedať, že nesplnil podmienky konania v tom, že nezískal potrebný počet bodov.

Sťažovateľovi nemôže byť na škodu, že bol v konaní jediný a že nie je možné určiť poradie.   Neobstojí,   aby   k nemu   neboli   uplatňované   rovnaké   podmienky,   aké   by   boli v prípade viacerých kandidátov, kde by najúspešnejší kandidát bol z hľadiska poradia ten, s ktorým sa uzavrie pracovný pomer na obsadzovanú funkciu. Keďže bol jediný a splnil všetky kritéria podľa ktorých sa v danom čase konalo, je potrebné ho pre účely poradia analogicky   posudzovať   za   najúspešnejšieho   kandidáta   a teda   takého,   s ktorým   podľa poradia odporca uzavrie pracovnú zmluvu na predmetnú funkciu.

Dôvod, aby nebol doporučený na predmetnú funkciu neexistuje a záver výberovej komisie   o nejakom potrebnom   počte   bodov,   ktoré   nebolo nikde určené,   neprichádza   do úvahy.   Pokiaľ   mal   odporca   v úmysle   posudzovať   jediného   kandidáta   v zmysle   svojho oznámenia, je potom chybou normy, že nestanovila takéto striktné podmienky.

Bolo   by   na   škodu   sťažovateľa,   aby   sa   v prípade   záujmu   o výkon   tejto   funkcie uchádzal opätovne, nakoľko podľa predpisov do tohto výberového konania splnil všetky predpoklady a iba nedôvodným rozhodnutím komisie a odporcu nebol do funkcie menovaný a nebol s ním uzavretý pracovný pomer.

Oznámenie odporcu považuje sťažovateľ za nedôvodné, bez opory v zákone a norme a rovnako   ho   považuje   za   nedostatočné,   z hľadiska   nezdôvodnenia   v ňom   uvádzanej skutočnosti.   Okrem   tohto   listu   sťažovateľ   neobdržal   žiadne   bližšie   zdôvodnenie   tohto rozhodnutia a zápis, ktorý sa má v zmysle čl. 3 ods. 8 normy vyhotoviť, mu nebol poskytnutý ani k nahliadnutiu.

Je neprípustné, aby podmienky verejného konania si následne stanovila výberová komisia bez toho, aby s nimi bol uchádzač oboznámený a hlavne aby tieto neboli striktne určené v norme tak, aby sa o nich mohlo pri posudzovaní a hodnotení opierať.

Listom   zo   dňa   22.   9.   2005   požiadal   sťažovateľ   odporcu   o uzavretie   pracovného pomeru,   avšak   bezvýsledne.   Odporca vo svojej   odpovedi   zo   dňa 28.   9.   2005   neuznáva namietané skutočnosti a zotrváva na svojom názore. S odpoveďou odporcu sa sťažovateľ nestotožňuje a skutočnosti uvedené v nej sa nezakladajú na pravde.

Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR prijal nasledovný nález: Konaním a nedoporučením výberovej komisie MUDr. V. K. na funkciu primára ORL oddelenia V., K., (...) z výberového konania na obsadenie vedúcich funkcií vo V., K., zo dňa 29. 7. 2005 a konaním a oznámením V., K. (...), boli porušené základné práva MUDr. V. K. zakotvené v čl. 30 ods. 4 vo vzťahu k čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy SR tým, že mu nevytvorili rovnaké podmienky prístupu a hodnotenia kandidátov na funkciu.

Ústavný súd zrušuje oznámenie V., K., (...) zo dňa 2. 8. 2005 v celej časti. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie a prikazuje V., K. (...), aby bol obnovený stav   pred   porušením   základného   práva   MUDr.   V.   K.   a aby   bolo   rozhodnuté   v zmysle Zákona o výkone práce vo verejnom záujme a Organizačnej normy č. 1/2004.

Ústavný súd priznáva MUDr. V. K. primerané finančné zadosťučinenie. (...)»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 30 ods. 4 ústavy postupom a oznámením V. v K. z 2. augusta 2005.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ochrana základných práv a slobôd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza z princípu subsidiarity (arg. ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).   Ochranu základným právam a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Podľa § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov uchádzač, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok   pri   výberovom   konaní,   môže   sa   domáhať   svojich   práv   na   súde   vrátane primeranej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   teda   o námietkach   sťažovateľa rozhodujú v danom prípade predovšetkým všeobecné súdy.

Okrem uvedeného, sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je garanciou ochrany základných práv a slobôd pred ich porušovaním verejnou mocou, a nie pred ich porušovaním fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré verejnú moc nevykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 103/03, I. ÚS 57/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   v tomto   konaní   zastúpený kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   namietal   porušenie   základných   práv   podľa označených článkov ústavy v sťažnosti uvedeným postupom a oznámením V. v K., teda právnickou osobou, ktorá verejnú moc nevykonáva, preto jeho sťažnosť je nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy.

Ústavný súd z uvedených   dôvodov   sťažnosť odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005