znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 216/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. S. H., Advokátska kancelária, V., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu vo Svidníku z 24. januára 2002 č. k. 5 C 492/00-70 a uznesením Krajského súdu v Prešove zo 16. decembra 2002 sp. zn. 4 Co 165/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2003 doručená sťažnosť MUDr. J. K., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   S.   H.,   Advokátska   kancelária,   V.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 492/00 a jeho základného práva na rovnosť v uvedenom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením okresného súdu z 24. januára 2002 č. k. 5 C 492/00-70 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) zo 16. decembra 2002 sp. zn. 4 Co 165/02 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 15. decembra 1999 podal sťažovateľ na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou žalobu o ochranu osobnosti proti sudkyni tohto súdu JUDr. E. B. (ďalej   aj   „žalovaná“).   Z dôvodu   zaujatosti   sudcov   uvedeného   súdu   bola predmetná vec sťažovateľa postúpená na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu vo Svidníku.Listom z 15. marca 2000 sťažovateľ požiadal okresný súd o doručenie vyjadrenia žalovanej   v danej   veci   a najmä   požiadal   okresný   súd   o vytýčenie   termínu   pojednávania v dňoch   a hodinách,   keď   by   sa   mohol   dostaviť   na   pojednávanie   do   Svidníka   jediným autobusovým   spojom   SAD   Michalovce   s príchodom   do   Svidníka   o 9.00   h   a odchodom o 12.00 h, okrem utorka, keď spoj nepremáva. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na to, že je zdravotne ťažko postihnutý invalidný dôchodca a cestovať môže iba s doprovodom. Z Vranova nad Topľou do Svidníka nevedie železnica a doprava taxíkom je pre sťažovateľa finančne nedostupná.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   prvý   termín   pojednávania   nariadil   okresný   súd   na 16. november 2000. Na toto pojednávanie sa dostavila iba žalovaná. Keďže sa sťažovateľ nemohol   na   pojednávanie   dostaviť,   včas   sa   ospravedlnil   a žiadal   o stanovenie   nového termínu pojednávania v čase, ktorý mu vzhľadom na uvedené okolnosti vyhovuje. Okresný súd neskôr nariadil pojednávania na 23. január 2001, 27. február 2001, 6. november 2001 a 24.   január   2002   podľa   sťažovateľa „v hodinách   a dňoch,   kedy   sa   sťažovateľ   nemohol dostaviť   na   pojednávanie“, a   preto „sťažovateľ   bol   nútený   sa   na   všetky   pojednávania ospravedlniť   a žiadať   o odročenie   v čase,   kedy   mu   to   dovoľujú   autobusové   spojenia z bydliska do miesta súdu a späť v ten istý deň“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd neakceptoval jeho ospravedlnenia neúčasti na uvedených pojednávaniach a uznesením z 24. januára 2002 č. k. 5 C 492/00-70 mu uložil poriadkovú pokutu z dôvodu, že tým, že sa ospravedlňuje a nedostavuje sa na pojednávania, hrubo sťažuje postup okresného súdu v konaní, v ktorom je účasť sťažovateľa nutná. Krajský   súd   uznesením   zo   16.   decembra   2002   sp.   zn.   4   Co   165/02   odvolaniu sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   o uložení   poriadkovej   pokuty   čiastočne   vyhovel   a pokutu znížil   o 80   %.   Podľa   sťažovateľa   teda   krajský   súd   fakticky   uznal   dôvody   odvolania sťažovateľa.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   on   sa   na   každé   pojednávanie   riadne   ospravedlnil a žiadal okresný súd, aby o jeho ospravedlnení bola včas upovedomená aj žalovaná. Na druhej strane žalovaná svoju neúčasť na pojednávaniach podľa názoru sťažovateľa ani raz neospravedlnila napriek tomu, že vo veci doposiaľ tiež nebola vypočutá, a teda jej účasť na pojednávaniach bola rovnako nutná ako účasť sťažovateľa. Sťažovateľ poukázal aj na to, že žalovaná „dokonca na pojednávaní dňa 16. 11. 2000 vyhlásila, že už sa nezúčastní ďalších pojednávaní, lebo ju žalobca vytrháva z pracovného procesu a pojednávaní sa zúčastní až vtedy   ak   súd   uzná   za   vhodné   a to   pod   hrozbou   uloženia   poriadkových   opatrení“. Sťažovateľ namieta, že napriek uvedeným skutočnostiam okresný súd žalovanej nehrozil pre   jej   ignorovanie   súdnych   pojednávaní   poriadkovými   pokutami   a poriadkovú   pokutu uložil len sťažovateľovi, „čím bola porušená rovnosť účastníkov konania“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu   a jeho   napadnutým uznesením v spojení s uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   a preto   sťažovateľ   požaduje   aj „finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Sk a to z dôvodu, že k porušovaniu jeho práv zo strany súdu dochádzalo opakovane a to aj napriek podnecovateľovým žiadostiam, ktorým sa zámerne počas doby troch rokov ani raz nevyhovelo, (...) dokonca mu zo strany súdu bola uložená aj pokuta.   (...)   Uvedený   postup   súdov   mu   spôsoboval   silné   psychické   rozrušenie   a s tým súvisiace zdravotné problémy zhoršujúce mu jeho beztak vážny zdravotný stav“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Uznesením Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 5 C 492/00-70 zo dňa 24. 1. 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 165/02 zo dňa 16. 12. 2002 Okresný súd Svidník svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 492/00 došlo k porušeniu základného práva MUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a k porušeniu   základného   práva MUDr. J. K. rovnosti v konaní pred súdom upravené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenia Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 56 C 492/00-70 zo dňa 24. 1. 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 165/02 zo dňa 16. 12. 2002 sa zrušujú.

Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   zaplatiť   podnecovateľovi   10.000   Sk   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť MUDr. J. K. trovy tohto konania.“

II.  

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa č. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní (...) rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   predovšetkým   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením Okresného súdu vo Svidníku z 24. januára 2002 č. k. 5 C 492/00-70, ktorým mu bola uložená   poriadková   pokuta,   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   zo 16. decembra 2002 sp. zn. 4 Co 165/02, ktorým uloženie tejto poriadkovej pokuty bolo čiastočne potvrdené, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože okresný súd poriadkovú pokutu uložil len sťažovateľovi, a nie aj žalovanej, ktorá sa rovnako podľa sťažovateľa bez ospravedlnenia nezúčastňovala na pojednávaniach, „čím bola porušená rovnosť účastníkov konania“.

Ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ napadol tak uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu, pretože o odvolaní voči tomuto uzneseniu rozhodoval krajský súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Pokiaľ   ide   o   tú časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2002 sp. zn. 4 Co 165/02, sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uvádza, nevyplýva žiadna možnosť porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o nerešpektovaní rovnosti účastníkov konania pri vydaní uznesenia zo 16. decembra 2002 sp. zn. 4 Co 165/02 17, a tým o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľa, že postupom Okresného súdu Svidník v konaní o ochranu osobnosti, ktoré je vedené pod sp. zn. 5 C 492/00, dochádza k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 36/02). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Sťažovateľ založil porušenie tohto práva v danej veci len na skutočnosti, že zo strany okresného   súdu   opakovane   dochádzalo   k nariadeniu   pojednávaní „v hodinách   a dňoch, kedy sa sťažovateľ nemohol dostaviť na pojednávanie“, a to aj napriek jeho „žiadostiam, ktorým sa zámerne počas doby troch rokov ani raz nevyhovelo, (...) dokonca mu zo strany súdu bola uložená aj pokuta“.

Zo spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 5 C 492/00, ktorý si ústavný súd zapožičal, vyplýva, že predmetná vec bola doručená na konanie a rozhodovanie tomuto okresnému súdu 17. júla 2000. Po vykonaní prvotných úkonov vo veci, ktoré smerovali k príprave pojednávania (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, vyjadrenie žalovanej k žalobnému návrhu,   zaujatie   stanoviska   zo   strany   sťažovateľa   k tomuto   vyjadreniu),   konajúci   sudca nariadil pojednávanie na 16. november 2000 o 8.30 h. Sťažovateľ sa na toto pojednávanie nedostavil,   svoju   neúčasť   však   ospravedlnil.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   nariadené   na 23. január   2001   o 8.30   h.   Sťažovateľ   znovu   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   uvedenom pojednávaní z dôvodu nemožnosti dostaviť sa v uvedenú hodinu do sídla okresného súdu. Pojednávanie bolo odročené na 27. február 2001 o 10. 00 h.

Dňa 26. januára 2001 a 31. januára 2001 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým namietal nezaujaté prejednávanie veci na okresnom súde, ktoré videl najmä v určovaní času týchto pojednávaní. Na pojednávanie odročené na deň 27. februára 2001 sa účastníci konania nedostavili, bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia krajského súdu o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľom.

  Dňa 20. marca 2001 bol predmetný spis predložený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o námietke predpojatosti. Krajský súd nevylúčil konajúceho sudcu JUDr. L. P. z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a 14. septembra 2001 bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Konajúci sudca nariadil ďalšie pojednávanie na 6. november 2001 o 13.00 h. Na toto pojednávanie sa sťažovateľ nedostavil. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 24. január 2002 o 13.00 h. Sťažovateľ bol volaný pod následkami poriadkovej pokuty.

Dňa 24. januára 2002 bol predsedom okresného súdu spísaný úradný záznam o tom, že do pojednávacej miestnosti, kde pojednával, prišiel 24. januára 2002 o 9.30 h sťažovateľ, ktorý uviedol, že sa nemôže zúčastniť tohto dňa pojednávania vo veci sp. zn. 5 C 492/00, lebo po pojednávaní nemá autobusový prípoj do Vranova nad Topľou.

Dňa 24. januára 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Sťažovateľovi bola uznesením č. k. 5 C 492/00-70 uložená poriadková pokuta vo výške 5 000 Sk. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 20. februára 2002 odvolanie.Dňa 26. februára 2002 bol predmetný spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o uvedenom odvolaní sťažovateľa. Dňa 30. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 165/02 zo 16. decembra 2002, ktorým sa napadnuté uznesenie okresného súdu zmenilo tak, že sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť poriadkovú pokutu vo výške 1 000 Sk. Po viacnásobnom namietaní zaujatosti konajúceho sudcu JUDr. L.   P.   sťažovateľom   bola   vec   30.   januára   2003   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie sudcovi okresného súdu JUDr. M. C.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z uvedeného   nevyplýva   tvrdenie   sťažovateľa,   že   by okresný   súd   „zámerne“   nariaďoval   pojednávania   v napadnutej   veci   tak,   aby   to sťažovateľovi   nevyhovovalo   z hľadiska   cestovania   (napr.   27.   februára   2001   o 10.00   h), a tým by dochádzalo aj k zbytočným prieťahom v danom konaní. Odhliadnuc od uvedených skutočností   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   informácie   generálneho   riaditeľa Slovenskej autobusovej dopravy, a. s., so sídlom v Humennom Ing. J. L. z 2. decembra 2003   o odchodoch   a príchodoch   autobusov   v aktuálnom   roku   2000   a v roku   2001   je evidentné,   že   sťažovateľ   sa   kombinovaním   autobusových   spojov   premávajúcich z Tovarného do Svidníka, teda prestupovaním, mohol dostaviť na všetky okresným súdom nariadené pojednávania a späť do svojho bydliska v jeden deň, preto z uvedeného dôvodu nemuselo dôjsť v danej veci k odročeniu pojednávaní.

S ohľadom na uvedené skutočnosti v danom štádiu konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup okresného súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy. Preto treba v tejto časti sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003