znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 360/2015z 28. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. februára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE 360/2015 z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie krajského súdu“) nepriznaním trov konania v exekučnom konaní, v ktoromvystupoval ako povinný.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 583/2013 zastavil exekúciu vedenú protipovinnému, povolil jej odklad a uložil oprávnenému nahradiť sťažovateľovi trovy konaniav sume 161,07 €. Proti uzneseniu v časti náhrady trov konania podal oprávnený odvolanie,v ktorom poukázal, že nezavinil zastavenie exekúcie. Krajský súd následne napadnutýmuznesením zmenil uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi náhradu trov konanianepriznal.

3. Sťažovateľ, poukazujúc na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj judikatúruvšeobecných súdov a ústavného súdu, nesúhlasí s právnymi závermi krajského súdu a jetoho názoru, že v tejto veci pri rozhodovaní o trovách exekučného konania krajský súdnesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Exekučného poriadku (mal v jeho veci aplikovaťObčiansky súdny poriadok), čo malo za následok porušenie jeho označených práv v bode 1.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného v petite navrhol, aby ústavný súd o jehosťažnosti rozhodol, že jeho základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru označenév bode 1 napadnutým uznesením krajského súdu porušené boli. Súčasne sa domáha, abyústavný súd prikázal krajskému súdu priznať sťažovateľovi trovy konania v konanívedenom pod sp. zn. 6 Er 583/2013 a v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.41 CoE 360/2015 a tiež rozhodol, aby mu krajský súd uhradil trovy konaniav sume 363,80 €.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžuzakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené nebolo (pozriodôvodnenie napadnutého uznesenia na s. 2 až 5). Iba nesúhlas sťažovateľa s aplikácioupríslušných ustanovení Exekučného poriadku pri rozhodovaní o trovách exekučnéhokonania ešte neznamená, že boli porušené jeho označené základné práva podľa ústavya právo podľa dohovoru.

9. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, žerozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pretoiba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trováchkonania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer lenv prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlodôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoráby v sebe zahŕňala črty svojvôle, čo však jednoznačne nie je prípad sťažovateľa.

10. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidlasám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľveksa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematikynákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnýmisúdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výrokuo nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu právana súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté ajiné základné právo.

11. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa (bod 3) konštatuje, že jehosťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasís napadnutým uznesením, v ktorom krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu tak, ženepriznal sťažovateľovi trovy exekučného konania. V tejto veci (pozri bod 2) teda idezjavne o bagateľnú vec, za ktorú sa podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadkupovažuje peňažné plnenie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodnýchveciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Podľatohto ustanovenia dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné.

12. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že aj v tejto veci námietkysťažovateľa vyjadrujú iba odlišný právny názor s aplikáciou príslušných právnych predpisovpri rozhodovaní o trovách exekučného konania, avšak bez toho, aby indikovali relevantnýústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť týchto námietok s namietaným porušenímoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. V tejto veci nie sú podľa jeho doterajšejjudikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, keďže sťažovateľ sasťažnosťou domáha ochrany svojich práv v konaní o takú sumu, ktorá je podľa ustálenejrozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj všeobecných súdov zjavne bagateľná (pozrim. m. II. ÚS 149/09, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 757/2014, II. ÚS 60/2015, II. ÚS 804/2015a tam uvedenú judikatúru). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016