znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. J. H., L., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 106/2012 z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013 doručená sťažnosť PharmDr. J. H., L., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 106/2012 z 29. januára 2013 (ďalej len „rozsudok z 29. januára 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   7   C   112/2010-145   z   15.   októbra   2010   (ďalej   len   „rozsudok z 15. októbra   2010“)   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   určenia neplatnosti dohody uzavretej so žalovaným z 18. augusta 2009 o zabezpečení pohľadávky ručením a vyhlásenie sťažovateľa o súhlase s výkonom exekúcie obsiahnutými v notárskej zápisnici   č.   N204/2009,   NZ   27854/2009,   NCRls   28288/2009,   ako   aj   určenia,   že   táto notárska zápisnica nie je vykonateľným exekučným titulom.

Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   nekonal   pod   psychickým   nátlakom, pretože si bol vedomý svojej podlžnosti voči žalovanému, dlh chcel uhradiť a mal dlhy aj voči   iným   spoločnostiam.   Svoj   záver   o   tom,   že   v   danom   prípade   nejde   o   absolútnu neplatnosť právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka, oprel okresný súd najmä o výpoveď notárky JUDr. V. S. (ďalej len „notárka“).

K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa neplatnosti právnych úkonov pre ich rozpor s dobrými   mravmi   a   rozpor   so   zákonom   (Obchodný   zákonník)   okresný   súd   v rozsudku z 15. októbra 2010 uviedol, že sám sťažovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi tým, že sa vyhýba   plneniu   svojich   povinností   vyplývajúcich   zo záväzkovoprávneho   vzťahu   so žalovaným   odvolávajúc sa   na absenciu   slobody   a vôle   pri   podpise   notárskej   zápisnice. Okresný súd v odôvodnení rozsudku z 15. októbra 2010 poukázal na to, že sťažovateľ ako prevádzkovateľ lekárne dlhodobo podnikal, a musí tak niesť zodpovednosť aj za riziko vyplývajúce   z   podnikateľskej   činnosti,   a   taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že   medzi sťažovateľom   a   žalovaným   bola   od   roku   1995   obchodná   spolupráca   a   v   konaní   bolo preukázané,   že   sťažovateľ   od   žalovaného   prevzal   tovar   a speňažil   ho,   avšak   finančné prostriedky žalovanému neodovzdal.

Sťažovateľ podal proti rozsudku z 15. októbra 2010 odvolanie, v ktorom namietal, že obchodná spoločnosť H., spol. s r. o., ktorej jediným konateľom a spoločníkom bol on sám, bola založená v roku 2005 z toho dôvodu, aby neniesol zodpovednosť za prípadné jej dlhy celým   svojím   súkromným   majetkom   on   sám,   pričom   celú   svoju   podnikateľskú   činnosť realizoval len prostredníctvom tejto spoločnosti. V ďalšej argumentácii poukázal na obsah notárskej zápisnice, z ktorého jednoznačne vyplýva, že dlžníkom žalovaného je obchodná spoločnosť H., spol. s r. o., ktorá sa v roku 2008 dostala do finančných ťažkostí súvisiacich s   nestabilnou   situáciou   na   trhu   s   liekmi,   dôsledkom   ktorej   bola   zmena   cien   liekov   a meškanie zdravotných   poisťovní   s platbami. Žalovaný na sťažovateľa   v uvedenom čase vyvíjal   psychický   nátlak,   aby   podpísal,   resp.   prevzal   ručiteľský   záväzok   za   obchodnú spoločnosť H., spol. s r. o. (v tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne Ing. J. B. a notárky,   z ktorých   vyplýva,   že   notárska   zápisnica   bola   vopred   pripravená   na   základe objednávky   žalovaného).   Uvedený   psychický   nátlak   na   sťažovateľa   spočíval   v   nátlaku žalovaného, aby založil rodičovský dom (pritom otec sťažovateľa po oboznámení s touto informáciou   dostal   mozgovú   mŕtvicu),   v   strachu   sťažovateľa   o   zamestnancov,   v   pocite zodpovednosti   za   nich,   v   upodozrievaní   žalovaného,   že   použil   peniaze   obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., na iné účely – investovanie do rizikových investičných fondov a v obave pred kriminalizáciou osoby sťažovateľa. Uvedený psychický nátlak a bezprávna vyhrážka spôsobili, že neslobodne pod nátlakom sťažovateľ podpísal ručiteľský záväzok, podľa   ktorého   ručí   za   záväzky   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   celým   svojím súkromným majetkom, napriek tomu, že nevlastnil majetok, ktorým by mohol uspokojiť veriteľa.   Sťažovateľ   poukázal   na   ním   v   konaní   predložené   odborné   vyjadrenie psychologičky PhDr. E. K. (ďalej len „psychológ“), ktorá po jeho vyšetrení uviedla, že sťažovateľ „nemal   sociálny   výcvik   pre   nátlakové   situácie   a   v   stave,   kedy   mu   boli vsugerované potenciálne následky, ak nepodpíšeš,   zdôraznila,   bez jeho predchádzajúcej účasti,   konal   v stave   emocionálneho   chaosu,   ako   ďalej   uvádza,   žalobca   bol   vystavený masívnemu stresu“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ poukázal na to, že jeho vyhlásenie o zabezpečení záväzku   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   celým   jeho   majetkom   je   v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore so zmyslom a účelom zákonných ustanovení Obchodného zákonníka   §   105   ods.   1   a   §   106   Obchodného   zákonníka   a   sú   neplatné   podľa   §   37 Občianskeho   zákonníka.   Odvolanie   sťažovateľ   odôvodil   s   poukazom   na   §   205   ods.   2 písm. d), e), f) Občianskeho súdneho poriadku s tým, že hodnotiaca úvaha okresného súdu v tomto prípade nezodpovedá zásadám formálnej logiky a nevychádza zo skutkového stavu veci, a preto je potrebné rozsudok z 15. októbra 2010 zrušiť.

Krajský súd rozsudkom z 29. januára 2013 potvrdil správnosť skutkových i právnych záverov rozsudku z 15. októbra 2010 a stotožnil sa s jeho dôvodmi. Podľa krajského súdu vykonané   dokazovanie   nepreukázalo,   žeby   sťažovateľ   právne   úkony   týkajúce   sa zabezpečenia pohľadávky žalovaného ručením v notárskej zápisnici nepodpísal slobodne a vážne, a pretože zastával funkciu konateľa spoločnosti, mal si byť vedomý rozdielu medzi zabezpečením záväzku ručením obchodnej spoločnosti a zabezpečením záväzku ručením fyzickej   osoby.   Sťažovateľom   namietaný   psychický   nátlak   žalovaného   krajský   súd   aj z obsahu   odborného   vyjadrenia   psychológa   v   konaní   vyhodnotil   ako   tlak   pod   vplyvom neúspechu   v   podnikaní   a   dlhov,   ktoré   vznikli   spoločnosti,   v   ktorej   bol   sťažovateľ štatutárnym zástupcom. Napriek tomu, že svoju námietku absolútnej neplatnosti právnych úkonov sťažovateľ odôvodnil poukázaním na § 37 a 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 105 a 106 Obchodného zákonníka, krajský súd sa podľa neho „z nepochopiteľných dôvodov“ zaoberá § 49 Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácie sa nedovolával. Krajský súd   taktiež   poukázal   na   nemožnosť   aplikácie   §   49   Občianskeho   zákonníka   na   vzťahy upravené Obchodným zákonníkom (§ 267 ods. 2 tohto zákona).

Krajský súd v rozsudku z 29. januára 2013 uzatvoril, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sťažovateľ bol prinútený k podpisu dohody o jeho ručiteľskom záväzku jeho ako fyzickej osoby za dlhy právnickej osoby, ale tento postup si sám zvolil.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nezohľadnil   všetky   relevantné   okolnosti   uvedenej veci, neprihliadol na ne cez prizmu dobrých mravov, nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ realizoval   svoju   podnikateľskú   činnosť   účasťou   na   podnikaní   právnickej   osoby   – spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   v   ktorej   podnikateľské   riziko   spojené   s prípadnou platobnou neschopnosťou zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je zákonom limitované, a tento súd nezohľadnil ani skutočnosť, že záväzok, ktorý sťažovateľ na seba prevzal,   nie   je   reálne   schopný   splniť.   Úvaha   krajského   súdu,   že   ako   štatutárny   orgán obchodnej spoločnosti si mal byť vedomý dôsledkov svojho konania pri podpise notárskej zápisnice,   nie   je   výkladom   §   3   Občianskeho   zákonníka.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010.

Krajský súd podľa sťažovateľa dostatočne nepreskúmal osobitné požiadavky kladené na   vôľovú   stránku   osoby   vykonávajúcej   právny   úkon   a   na   jej   prejav,   ale vychádzal z objektívnej situácie, nezaoberal sa bezprávnou vyhrážkou, ale postupoval podľa zásad obsiahnutých   v   §   49   Občianskeho   zákonníka,   ktorých   sa   však   sťažovateľ   nedovolával, a preto je rozsudok z 29. januára 2013 v tejto časti nepreskúmateľný.

Sťažovateľ   uviedol,   že   nepokladá   za   správnu   prax,   ktorou   sa   spisuje   notárska zápisnica   o   zabezpečení   dlhu   právnickej   osoby   obchodnej   spoločnosti   s   ručením obmedzeným   celým   majetkom   spoločníka   spolu   so   súhlasom   s   jej   vykonateľnosťou, a to preto,   že   notárske   zápisnice   by   mali   obsahovať   právne   úkony,   ktoré   sú   dovolené a neodporujú všeobecne záväzným právnym predpisom, resp. nepopierajú ich. Pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice mal krajský súd sústrediť pozornosť predovšetkým na to, či právne úkony sú v súlade s Obchodným zákonníkom. Výpoveď notárky v konaní svedčila o tom, že bežne spisuje právne úkony o ručení spoločníkov nielen v spoločnosti s jedným spoločníkom, ale i spoločností s viacerými spoločníkmi, bez toho, aby napr. skúmala, či súhlasí   v   prípade   trvania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manžel   spoločníka   alebo   či disponuje dostatočným majetkom i pre prípad exekúcie. Schválenie takejto praxe krajským súdom   možno   podľa   sťažovateľa   vyhodnotiť   ako   extrémne   nesúladné   s   princípom spravodlivosti, popierajúce zmysel a účel zákonných ustanovení § 105 a § 106 Obchodného zákonníka.

S ohľadom na uvedené možno prístup krajského súdu podľa sťažovateľa hodnotiť ako   prísne   formalistický   a   odporujúci   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   a   právu na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. l dohovoru, ale aj v § 1 a § 117 ods. l Občianskeho súdneho poriadku je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré   nebude   možné   vyhodnotiť   ako   extrémne   nesúladné   s   princípom   spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom z 29. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zruší   uvedený rozsudok a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom z 29. januára 2013. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský súd nezohľadnil všetky relevantné okolnosti uvedenej veci (neprihliadol na to, že v danej veci išlo o zneužitie práva, ktoré sa prieči dobrým mravom podľa § 3 Občianskeho zákonníka, že sťažovateľ podnikal prostredníctvom   obchodnej   spoločnosti, v ktorej   je   ručenie   spoločníka   v   prípade   platobnej   neschopnosti   obchodnej   spoločnosti zákonom limitované, a nezohľadnil ani skutočnosť, že záväzok, ktorý sťažovateľ na seba prevzal, nebol reálne schopný splniť),

- krajský   súd   sa   nezaoberal   sťažovateľom   tvrdenou   bezprávnou   vyhrážkou   či psychickým   nátlakom,   v   dôsledku   ktorých   pod   nátlakom   podpísal   notársku   zápisnicu a postupoval podľa zásad obsiahnutých v § 49 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však sťažovateľ nedovolával,

- krajský súd pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice nesústredil dostatočne svoju   pozornosť   na   to,   či   právne   úkony,   ktoré   boli   predmetom   notárskej   zápisnice, sú v súlade s Obchodným zákonníkom,

- záver   krajského   súdu   o   zákonnosti   notárskej   zápisnice   možno   vyhodnotiť   ako schválenie   praxe   spisovania   notárskych   zápisníc   krajským   súdom,   ktorá   je   extrémne nesúladná s   princípom   spravodlivosti,   popierajúca   zmysel   a   účel   zákonných   ustanovení § 105 a § 106 Obchodného zákonníka,

- postup krajského súdu v predmetnej veci možno označiť ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd preto preskúmal rozsudok z 29. januára 2013, v ktorom krajský súd popísal závery okresného súdu uvedené v rozsudku z 15. októbra 2010, obsah sťažovateľom podaného odvolania a následne uviedol, že sa s týmto rozsudkom okresného súdu v celom rozsahu stotožňuje a k jeho odôvodneniu dodáva: „Notárskou zápisnicou zo dňa 18. 8. 2009 spoločnosť   H.   spol.   s   r.   o.   zastúpená   konateľom   –   žalobcom   ako   povinnou   osobou   a dlžníkom   a   sám   žalobca   ako   ručiteľ   a   povinná   osoba   požiadali   o   spísanie   notárskej zápisnice o uznanie dlhu a vyhlásenie povinnej osoby o súhlase s exekúciou podľa § 41 zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok). Spoločnosť H. spol. s r. o. uznala záväzky vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 236.891,08 Eur vypočítanej dlžnej sumy k 31. 7. 2009, kde zoznam faktúr je prílohou č. 1 notárskej zápisnice. Spoločnosť H. spol. s r. o. vyhlásila ako dlžník, že splatí dlh v deviatich splátkach od 27. 8. 2009 do 20. 4. 2010 a v prípade omeškania s úhradou ktorejkoľvek uvedenej splátky sa stane splatným celý dlh. Spoločnosť H. spol. s r. o. ako aj sám žalobca ako ručiteľ vyhlásil, že v prípade nesplnenia záväzku spoločnosti H. spol. s. r. o. súhlasia, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. Dňa 12. 8. 2010 došlo k uznaniu záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka medzi veriteľom M. spol. s r. o. a dlžníkom H. spol. s r. o. zastúpenej konateľom – žalobcom. Dlh sa uznal v rozsahu 236.891,08 Eur, pričom špecifikácia dlhu je vedená vo faktúrach v prílohe č. l. Dňa 18. 8. 2009 došlo k podpísaniu vyhlásenia ručiteľa podľa § 303 až 312 Obchodného zákonníka, kde žalobca vyhlasuje, že je mu známa povinnosť dlžníka spoločnosti H. spol. s r. o. vo vzťahu k veriteľovi M. spol. s r. o. vo výške 236.891,08 Eur z titulu nezaplatených faktúr, kde   dlžník   uznal   dlh   zo   dňa   12.   8.   2009   a   Pharm.   Dr.   H.   vyhlasuje,   že   ako   dlžník pohľadávku   veriteľa   uspokojí,   ak   ju   neuspokojí   dlžník.   Žalobca   sa   v konaní   domáhal vyslovenia neplatnosti vyhlásenia ručiteľského záväzku, či neplatnosti notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu s poukazom na to, že tieto úkony nepodpísal slobodne a vážne. Jeho tvrdenia bolí vyvrátené svedeckými výpoveďami, najmä vypočutou notárkou. Odvolací súd zdôrazňuje, že sám žalobca nepoprel to, že je obsahovo rozličný záväzok ručiteľa ako fyzickej osoby za dlhy, resp. zodpovednosť spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným.   Podľa   §   106   Obchodného   zákonníka   spoločnosť   zodpovedá   za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Spoločník ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v Obchodnom registri. Tejto skutočnosti si mal byť žalobca   vedomý   ako   štatutár   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a nemôže   sa   teraz domáhať ochrany s poukazom na to, že ako spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným má ručiteľské záväzky len do výšky nesplateného vkladu zapísaného v Obchodnom registri, na rozdiel od ručenia fyzickej osoby podľa § 546 Občianskeho zákonníka, kde sa dohodou účastníkov zabezpečuje pohľadávka ručením, pričom ručenie zaniká až zánikom dlhu. Sám žalobca   prehlasoval,   že   cítil   určitú   zodpovednosť   za zamestnancov   a   za   výkon   svojej podnikateľskej   činnosti.   Nakupoval   lieky,   ktoré   v konečnom   dôsledku   nebol   spôsobilý zaplatiť v lehotách stanovených dodávateľom – žalovaným. Jednalo sa v prvom rade o záväzky obchodnej spoločnosti H. spol. s. r. o., ktorá nakupovala lieky a sám žalobca ako štatutárnych zástupca spoločnosti – konateľ uznal tieto záväzky spoločnosti. Z obsahu spisu nevyplýva, aby žalovaný ako štatutárny orgán spoločnosti namietal záväzky spoločnosti v dôsledku nejakého násilného nanútenia odberu týchto liekov, ale do problémov sa dostala obchodná   spoločnosť,   pokiaľ   už   nevládala   splácať   svoje   záväzky.   Dodávky   liekov   boli záväzkami obchodnej spoločnosti H. spol. s. r. o., neboli záväzkami žalobcu. Až momentom, keď   žalobca   podpísal   ručiteľský   záväzok   v   zmysle   §   303   Obchodného   zákonníka,   kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. Podľa § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.

Žalobca   mal   snahu   poukázať   na   to,   že   ručiteľský   záväzok   nepodpísal   slobodne a vážne, o čom má svedčiť aj znalecký posudok č. 103/2011 vypracovaný PhDr. E. K. Tento je   obsahom   spisu   (č.   l.   62).   Zo   záverov   tohto   znaleckého   posudku   vyplýva   skôr   tá skutočnosť,   že   žalobca   bol   pod   tlakom   neúspechu   v   podnikaní   a   dlhov,   ktoré   vznikli obchodnej   spoločnosti,   v   ktorej   je   štatutárnym   zástupcom.   Aj   keď   podľa   §   267   ods. 2 Obchodného   zákonníka   vo   vzťahoch   upravených   týmto   zákonom   neplatí   ust.   §   49 Občianskeho zákonníka, t. j. tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, s možnosťou odstúpiť od zmluvy, tak žalobca netvrdil o priamom fyzickom nátlaku zo strany žalovaného na podpis vyššie uvedenej notárskej zápisnice, či ručiteľského záväzku, ale skôr hovoril o okolnostiach ekonomického neúspechu, ktoré ho viedli k podpisu záväzkov za spoločnosť, resp. svojho osobného záväzku o ručení za záväzky spoločnosti. Nemožno konštatovať neprípustnosť právnych úkonov, ak veriteľ sa domáha svojich práv – zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar,   využije   ustanovenia   o   ručiteľských   záväzkoch   fyzických   osôb   za   dlhy   právnickej osoby, ak je v nej štatutárnym orgánom. Závisí to od toho, za akých podmienok došlo k uzavretiu takejto dohody. Žalobca sa bráni povinnosti plniť záväzky z uzavretej notárskej zápisnice či ručiteľského záväzku len s poukazom na to, že nemal vôľu podpísať takúto dohodu, resp. že jeho vôľa nebola slobodná. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania nevyplýva, aby žalobca bol prinútený k podpisu takejto dohody, ale takýto postup volil sám. Možno   si   v   čase   podpisu   notárskej   zápisnice   neuvedomil   rozsah   svojho   ručiteľského záväzku, ktorý by bol iný ako jeho ručiteľský záväzok ako spoločníka spoločnosti, kde by ručil len do výšky nesplateného vkladu spoločníka zapísaného v Obchodnom registri. Nič to nemení na konečnom dôsledku podpisu takejto zmluvy, že bola tam vôľa žalobcu podpísať notársku zápisnicu ako štatutárny orgán a súčasne urobiť prehlásenie ako fyzická osoba za záväzky spoločnosti a ochoty ručiť za záväzky tejto spoločnosti. Pokiaľ žalobca v konaní nepreukázal žiadne relevantné dôvody, ktoré by robili neplatný právny úkon pri podpise tejto notárskej zápisnice, nie je možné potom nároku vyhovieť. O tom rozhodol súd prvého stupňa. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

Z   argumentácie   sťažovateľa   vyplýva,   že   krajský   súd   podľa   neho   nedostatočne a nesprávne   vyhodnotil   otázku   podstatnú   pre   toto   rozhodnutie,   a   síce   otázku   platnosti preskúmavaného   právneho   úkonu   spísaného   vo   forme   notárskej   zápisnice,   resp.   otázku dodržania zákonných požiadaviek na platnosť tohto úkonu. Sťažovateľ najprv namietal, že v danom prípade notárska zápisnica, resp. právny úkon v nej obsiahnutý, odporuje svojím obsahom zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom (je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka).

Podľa   prvej   a druhej   vety   §   106   Obchodného   zákonníka   spoločnosť   zodpovedá za porušenie   svojich   záväzkov   celým   svojím   majetkom.   Spoločník   ručí   za   záväzky spoločnosti   do   výšky   svojho   nesplateného   vkladu   zapísaného   v   obchodnom   registri. Sťažovateľ sa na uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka upravujúce rozsah ručenia spoločníka   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   odvoláva   v   súvislosti   s   jeho námietkou neplatnosti notárskej zápisnice pre rozpor právneho úkonu v nej obsiahnutého so zákonom, resp. obchádzanie zákona. Konanie „in fraudem legis“ (konanie, ktoré obchádza zákon) predstavuje postup, keď sa niekto síce správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   krajského   súdu,   že   ustanovenie   §   106 Obchodného   zákonníka,   ktoré   okrem   iného   limituje   aj   rozsah   ručenia   spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným, spoločníka nechráni pred vlastným nerozumným alebo nerozvážnym konaním, ktorým ako fyzická osoba vlastným právnym úkonom prevezme na seba   ďalší   záväzok   a   stret   jeho   zodpovednosti   ako   spoločníka   za   záväzky   obchodnej spoločnosti a jeho zodpovednosti ako fyzickej osoby, ktorá prevzala na seba zabezpečenie záväzkov obchodnej spoločnosti ručením, spôsobí, že on sám v konečnom dôsledku nesie väčšiu   mieru   podnikateľského   rizika,   než   by   bol   povinný   znášať   ako   spoločník   tejto obchodnej spoločnosti. Ináč povedané, o obchádzanie zákona alebo konanie v rozpore so zákonom či dobrými mravmi nemôže ísť, pokiaľ sťažovateľ dobrovoľne využije zákonom poskytnuté   možnosti   zabezpečenia   záväzku,   ktorými   svojmu   obchodnému   partnerovi   – veriteľovi poskytne širšiu zábezpeku jeho záväzkov, než mu môže poskytnúť ako spoločník spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   sám   seba   takýmto   konaním,   resp.   rozhodnutím vystaví   hrozbe,   že   následkom   tohto   právneho   úkonu   existuje   možnosť   siahnuť   pri uspokojení záväzku/ov veriteľa aj na jeho súkromný majetok v širšom rozsahu, ako je výška ním nesplateného vkladu spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným.

Sťažovateľ   argumentoval taktiež tým, že súdy   nesprávne vyhodnotili skutočnosť, že jeho   prejav   vôle   pri   podpísaní   právneho   úkonu   obsiahnutého   v   notárskej   zápisnici, ktorým prevzal na seba záväzok ručenia za záväzky obchodnej spoločnosti H. spol. s r. o., svojím súkromným majetkom, nebol v súlade s jeho skutočnou vôľou, resp. jeho prejav vôle bol vykonaný pod nátlakom. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že v predmetnom konaní sťažovateľ   nepredložil   relevantné   dôkazy   na   podporu   svojho   tvrdenia.   Sťažovateľom tvrdený tlak, ktorému bol vystavený, bol podľa krajského súdu spôsobený jeho neúspechom v podnikaní, resp. ekonomickým neúspechom jeho obchodnej spoločnosti. Dôvody, ktoré tento tlak vyvolávali (podľa sťažovateľa mal byť tento tlak vyvolaný tým, že sa veriteľ domáhal zaplatenia ceny za dodaný tovar, a v prípade nesplnenia tejto požiadavky hrozil využitím zákonných možností smerujúcich k uspokojeniu jeho oprávneného nároku), však nespočívali v bezprávnej vyhrážke adresovanej sťažovateľovi, ale boli vyvolané reálnou hrozbou znášania negatívnych následkov podnikateľského rizika.

Náležitosťou   perfektného   právneho   úkonu   je   aj   slobodná   vôľa.   Pri   zisťovaní existencie vôle pri jej prejave sa vychádza predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Uskutočneniu prejavu vôle predchádza proces   kreácie   vôle,   v   ktorom   dôležitú   úlohu   zohrávajú   vonkajšie   okolnosti,   vnútorné faktory, ale i pohnútky osoby stojacej pred prijatím rozhodnutia, resp. vykonaním prejavu vôle,   ktoré   táto   osoba   môže   vnímať   ako   tlak.   Kvalita   tlaku,   ktorá   činí   vôľu   osoby neslobodnou, však musí dosiahnuť mieru, ktorá presahuje rámec hrozby zodpovednosti za znášanie   negatívnych   dôsledkov,   ktoré   vyplývajú   priamo   z   právnej   regulácie   vzťahov, ktorých je táto osoba účastníkom. Kvalitu tlaku, ktorá núti vôľu byť neslobodnou, súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúco popísali v rámci definície bezprávnej vyhrážky ako vyhrážku, ktorou sa vynucuje niečo, čo takto nesmie byť vynucované, ďalej vyhrážku niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený previesť, alebo bezprávnosť vyhrážky môže spočívať v tom, že je vyhrážané niečím, čo je hroziaci síce oprávnený previesť, ale čím nie je oprávnený hroziť na ten účel, aby pohol iného k určitému právnemu úkonu (pozri stranu 9 a nasl. rozsudku z 15. októbra 2012) a z ich záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (predovšetkým výpovede svedka, psychológa i notára) vyplýva, že takúto mieru, resp. intenzitu tlaku vplývajúcu na vôľu sťažovateľa v konaní preukázanými objektívnymi okolnosťami, nezistili.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval aj tým, že už v čase spísania notárskej zápisnice bolo zrejmé, že jeho súkromný majetok nepokryje rozsah jeho záväzkov voči veriteľovi. Táto skutočnosť však zároveň dokazuje, že cieľom predmetného právneho úkonu obsiahnutého   v   notárskej   zápisnici   (vyhlásenia   sťažovateľa   ako   fyzickej   osoby o zabezpečení   záväzku   veriteľa   ručením   za   obchodnú   spoločnosť)   bolo   len   lepšie zabezpečenie   návratnosti   ceny   za   v   tom   čase   už dodaný   tovar.   Z   obsahu   prejavu   vôle a právnych úkonov obsiahnutých v notárskej zápisnici je zrejmé, že toto dojednanie malo zabezpečovaciu   funkciu,   nie   uhradzovaciu,   preto   uvedený   postup   nemožno   označiť za postup v rozpore s dobrými mravmi a podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že aj závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci týkajúce sa tejto otázky súladu uvedených právnych úkonov s dobrými mravmi boli správne.

Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozsudku z 29. januára 2013 nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľov rozhodujúci význam.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013