znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   vyšetrovateľa   3.   inšpekčného oddelenia v Banskej Bystrici, odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   ČVS:   SKIS-293/IS-3-V-2010   zo   7.   decembra 2010 a postupom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Opn-253/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. apríla 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   vyšetrovateľa   3.   inšpekčného   oddelenia   v Banskej Bystrici, odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   ČVS:   SKIS-293/IS-3-V-2010   zo   7.   decembra   2010   (ďalej   aj „rozhodnutie   policajta   inšpekčnej   služby“)   a   postupom Vojenskej   obvodnej   prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „vojenská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. OPn-253/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru v Žiline ČVS:ORP-105/OVK-ZA-2008 z 15. februára 2008 bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté trestné oznámenie E. Ď. Táto podala trestné oznámenie z dôvodu podozrenia z naplnenia skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   ku   ktorému   malo   dôjsť   zanedbaním,   resp.   nedostatočným poskytnutím   zdravotnej   starostlivosti   jej   nebohému   manželovi   I.   Ď.   zdravotníckym personálom   v nemocničnom   zariadení.   Predmetné   trestné   oznámenie   bolo   pridelené   na vybavenie vyšetrovateľovi Policajného zboru kpt. JUDr. P. M., ktorý sa s ním vysporiadal už citovaným rozhodnutím, ktorého správnosť po obsahovej a skutkovej stránke odobrila aj Okresná prokuratúra Žilina v konaní o sťažnosti.

3.   Keďže   sťažovateľ   nesúhlasil   s postupom   vyšetrovateľa   Policajného   zboru   kpt. JUDr. P. M., ktorý sa s dodatočne predloženým novým dôkazom, a to doplnkom „správy o príčine smrti od MUDr. J. I. pre poisťovňu A., a. s. zo dňa 04. 09. 2006“, vysporiadal tak, že   ho   po   jeho   získaní   vrátil   späť   sťažovateľovi,   hoci   ho   mal   predložiť   dozorujúcemu prokurátorovi ešte pred jeho rozhodnutím o sťažovateľom podanej sťažnosti, podal proti konajúcemu vyšetrovateľovi Policajného zboru trestné oznámenie, ktoré doručil Krajskej prokuratúre v Žiline. Trestné oznámenie sťažovateľa bolo vybavené uznesením policajta inšpekčnej   služby   ČVS:   SKIS-293/IS-3-V-2010   zo 7.   decembra   2010,   a   to   jeho odmietnutím podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Proti uvedenému rozhodnutiu policajta   inšpekčnej   služby   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa   §   185   a nasl.   Trestného poriadku,   o ktorej   bol   vecne   a miestne   príslušný   rozhodnúť   prokurátor   vojenskej prokuratúry. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby sťažnosť na vojenskej   prokuratúre   z dôvodu   nedostatočného   posúdenia   všetkých   namietaných skutkových   okolností   veci   a ich   možnej   rôznorodej   trestnoprávnej   kvalifikácii v predmetnom rozhodnutí („... npor. PhDr. Ľ. Ch... rozhodol len o časti môjho podania zo dňa 18. 10. 2010. Hoci podstatou tohto trestného oznámenia bol predovšetkým trestný čin spáchaný z nedbanlivosti Marenie úlohy verejným činiteľom, tento vyšetrovateľ ohľadom JUDr. P. M. rozhodol len o trestnom čine zneužívanie právomoci verejného činiteľa, na ktorý je potrebné dokázať zlý úmysel JUDr. P. M., ktorý zatiaľ dokázaný nebol. Npor. PhDr. Ľ. Ch. sa takto mal dopustiť nadržovania páchateľovi trestného činu.“). Nosným dôvodom   sťažovateľom   podanej   ústavnej   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola namietaná/vytýkaná   nečinnosť   prokurátora   vojenskej   prokuratúry   v napadnutom   konaní, keď   o podanej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   policajta   inšpekčnej   služby   tento   do   dňa doručenia sťažnosti   ústavnému súdu   nerozhodol   („Pri   zohľadnení doby ciest poštových zásielok mi malo byť rozhodnutie o tejto sťažnosti... doručené do konca marca 2011, k čomu však nedošlo. Nekonaním, ktoré má byť spôsobené aj nadržovaním policajta IS MV SR BB..., ktoré má byť spôsobené aj nedôsledným dozorom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici došlo zo strany týchto spoločne a nerozdielne k porušeniu môjho práva garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy...“).

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.... žiadam... preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv a slobôd označeného v časti II. tejto ústavnej sťažnosti,

2.... žiadam... o prikázanie povinného konania IS MV SR BB a Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici, keďže porušenie mojich práv spôsobilo ich nekonanie vo veci môjho trestného oznámenia zo dňa 18. 10. 2010,

3.... žiadam o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením mnou označených práv, ktoré si cením na 10 000,- EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Rovnako   môže   ústavný   súd   odmietnuť   sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi   orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv nekonaním/nečinnosťou vojenskej prokuratúry v napadnutom konaní („... 20. 12. 2010 som odovzdaním na poštovú prepravu podal voči uzneseniu ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo dňa 07. 12. 2010 v zákonnej lehote sťažnosť. Pri zohľadnení doby ciest poštových zásielok mi malo byť rozhodnutie o tejto   sťažnosti   zo   dňa   20.   12.   2010   doručené   do   konca   marca   2011,   k čomu   však nedošlo.“). Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   v rozsahu   namietaných   okolností   veci (pozri bod 3) bol oprávnený podľa osobitných predpisov.

8.   Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   12.   apríla   2011 sťažnosť ústavnému súdu, pričom vec dozorujúci prokurátor vojenskej prokuratúry svojím uznesením č. k. Opn-253/2010-14 zo 4. apríla 2011 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal   nečinnosť   vojenskej   prokuratúry   v napadnutom konaní v čase, keď bolo o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu policajta inšpekčnej služby už rozhodnuté.

9. Ústavný súd ďalej konštatuje, že právna vec sťažovateľa sa nachádzala v štádiu predprípravného   konania,   ktoré   bolo   ukončené   uznesením   prokurátora   vojenskej prokuratúry č. k. Opn-253/2010-14 zo 4. apríla 2011. Už v štádiu predprípravného konania sťažovateľ disponoval viacerými účinnými právanými prostriedkami nápravy, na použitie ktorých   bol,   aj   s prihliadnutím   na   namietané   okolnosti   veci,   oprávnený   a ktorými   mal zákonom   danú   možnosť   požadovať   odstránenie   nečinnosti   vojenskej   prokuratúry v napadnutom   konaní.   Trestný   poriadok   v ustanovení   §   198   ods.   2   zakotvuje   možnosť prieskumu   postupu   policajta   podľa   §   197   Trestného   poriadku   prokurátorom   z dôvodu žiadosti oznamovateľa alebo poškodeného, na vybavenie ktorej je príslušný vec dozorujúci prokurátor povinný pristúpiť bez meškania. Taktiež zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (§   31   a nasl.)   zakotvuje   zákonnú   možnosť   domáhať   sa preskúmania   zákonnosti   postupu   a rozhodnutí   orgánu   verejnej   správy,   prokurátorov, vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a   súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe   podnetu   vrátane   možnosti   žiadať   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podnetom sa podľa ustanovenia   §   31   ods.   2   citovaného   zákona   rozumie   žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   napr.   aj   k tomu,   aby   prokurátor vykonal   opatrenia   v rozsahu   svojej   pôsobnosti   zamerané   aj   na   odstránenie   porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

10. Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ nevyužil zákonné možnosti namietať   nečinnosť   vojenskej   prokuratúry   a dožadovať   sa   tak   odstránenia   prípadných prieťahov v jej rozhodovacej činnosti, buď priamo na tomto orgáne verejnej moci, alebo na jej   nadriadenom   orgáne   –   Vyššej   vojenskej   prokuratúre   v Trenčíne.   Účelom   uplatnenia tohto práva sťažovateľa je/bolo aj poskytnutie príležitosti tomu orgánu verejnej moci, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nekonaním, a využitie niektorého z citovaných účinných prostriedkov nápravy je taktiež zákonným predpokladom konania ústavného súdu.

11.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   v rozsahu   sťažovateľom   namietaných skutočností poukazuje na už uvedené (pozri bod 8)m, ako aj na skutočnosť, že podanie sťažovateľa disponuje (tiež) formálnymi nedostatkami (nedostatky navrhovaného petitu). V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal (pozri bod 4). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

12. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011