znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/08-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   19. júna 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   J.,   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn. 5Co/79/2006   z 27. septembra   2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2007 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 5Co/79/2006 z 27. septembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. septembra 2007“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   č.   k.   10 C 273/02-187   z   13. septembra 2006   (ďalej   len   „rozsudok z 13. septembra 2006“) okrem iného zamietol aj jeho návrh na určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Rozsudok z 13. septembra 2006 bol potvrdený rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2007.

Podľa sťažovateľa obidva súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „vychádzajúc z   nedostatočne   zisteného   skutočného   stavu   vyvodili   nesprávny   právny   záver, ak neakceptovali prednes žalobcov týkajúci sa uplatnenia nároku na vydržanie, a to napriek tomu,   že   nehnuteľnosť   bola   postavená   v   roku   1978   a   zápis   do   katastra   nehnuteľnosti vo forme   protiprávneho   administratívneho   zápisu   bol   vykonaný   19   rokov   po   vykonaní kolaudácie stavby“.

V rámci   sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   v podstate   zopakoval   svoju   argumentáciu predloženú krajskému súdu v rámci podaného odvolania, v ktorej uviedol, že v predmetnej veci   boli   uhradené   finančné   prostriedky   v sume   761   892   Sk   na   združenú   stavbu   akcie 4621 525-13   S.   K uzavretiu   zmluvy   o združení   medzi   sťažovateľom   a odporcom v predmetnom konaní nedošlo. Poukázal na viaceré ustanovenia zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Hospodársky zákonník“), vyhlášky   Ministerstva   financií   č.   104/1966   Zb.   o správe   národného   majetku   v znení neskorších   predpisov,   ako   aj   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“).   Odporca   nadobudol   vlastnícke   práva   k sporným   nehnuteľnostiam   zapísaným na LV č. (...) k. ú. S. v roku 1997 „administratívnym zápisom na základe listu žalovaného sp. zn. KRP-134-11/OH-1-97“, ktorý bol vykonaný v rozpore s § 34 katastrálneho zákona. V danom prípade ide podľa sťažovateľa „o absolútne neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, nakoľko ho obchádza a prieči sa dobrým mravom, kde, Katastrálny   úrad,   správa   katastra   S.   prekročil   rozsah   svojich   právomocí   a rozhodoval o vzniku vlastníckeho práva na základe administratívneho zápisu“.

Medzi   účastníkmi   uvedeného   konania   nebola   uzavretá   žiadna   zmluva   o prevode vlastníctva medzi socialistickými organizáciami na odporcu, a preto je podľa sťažovateľa potrebné   určiť   vlastnícke   právo   k sporným   nehnuteľnostiam „v   podieloch,   ktoré   boli predmetom   združenia   finančných   prostriedkov“.   Samotná   skutočnosť,   že   družstevná, spoločenská   alebo   iná   štátna   organizácia   nebola   zapísaná   v evidencii   nehnuteľností, ešte nevylučovala jej vlastníctvo k nej. Sťažovateľ spolu so zostávajúcimi navrhovateľmi v uvedenom   konaní   boli   v dobrej   viere,   že   boli   a sú   vlastníkmi   spornej   nehnuteľnosti, užívali reálne vyčlenené priestory   nerušene ako spoluvlastníci nehnuteľnosti, „na ktorú združili finančné prostriedky, prakticky od roku 1978/1979“ a taktiež prispievali na úhradu „celkových nákladov“ od roku 1977. U sťažovateľa „je preukázateľné, že sú tu splnené zákonné podmienky vydržania, nakoľko reálne vymedzený priestor užíva ako vlastný, stará sa o jeho údržbu, opravu“. Odporca si podľa sťažovateľa privlastnil spornú nehnuteľnosť „bez riadneho majetkového vyporiadania a zrušenia zmluvy o združení resp. hospodárskej zmluvy“, čo „sa prieči dobrým mravom v obchodných vzťahoch“.

Z dokazovania   vykonaného   v predmetnom   konaní   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé, že „združenie   doposiaľ   nezaniklo,   ak   hodnotíme   skutkový   stav,   tak   je   preukázateľné, že žalovaný, ktorý bol nositeľom realizácie združenej investičnej výstavby realizoval výkup pozemkov   pod   spornou   nehnuteľnosťou   na   svoje   meno,   no   za   výkup   pozemkov   platil zo spoločných združených investičných prostriedkov. Združenie ako také nemalo právnu subjektivitu,   a preto   nemohlo   vykonávať   výkup   pozemkov.   Neobstojí   teda   tvrdenie žalovaného,   že   ak   vykonal   výkup   pozemkov,   automaticky   to   zakladá   aj   vlastnícky   titul k nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. a 3. rade nikdy neboli štátnou socialistickou organizáciou, a teda štát si nemohol privlastniť ich podiel na majetku, bez právneho titulu na základe administratívneho zápisu.“.

Sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie   tiež   uviedol,   že „Podľa   čl.   5   Zmluvy o združení   uzavretej   medzi   stranami   je   nepochybné,   že   popri   žalovanom   ako spoluinvestorovi vystupoval i žalobca v 1. rade to znamená, že ako budúci spoluvlastník k vybudovanej   stavbe.   Podľa   čl.   6   Zmluvy   o   združení   bolo   dohodnuté,   že   operatívnym správcom   objektu   je   žalovaný   a   že   užívacie   vzťahy   medzi   správcom   a   spoluinvestorom (spoluužívateľom) t. j. so žalobcom v 1. rade, budú zohľadnené v hospodárskej zmluve, ktorá   sa   uzavrie   do   30   dní   po   prevzatí   stavby   do   užívania.   Táto   hospodárska   zmluva v 30 dňovej lehote nebola uzavretá a uzatvárali ju s jednotlivými subjektami až 29. 5. 1992 t. j. v čase, kedy už neplatil Hospodársky zákonník, a teda takáto zmluva sa už nemohla uzavrieť. Podľa § 7 druhá veta zmluvy o združení, hlavný investor (žalovaný) nemohol zrušiť požiadavky (nároky)   spoluinvestora (žalobcu v 1.   rade) bez jeho súhlasu,   okrem výnimky, že by sa investícia neuskutočnila. Z citovanej zmluvy vyplýva, že táto neriešila otázku spoluvlastníctva k spoločne vybudovanej stavbe, pretože otázka operatívnej správy, ani   otázka   užívacích   vzťahov   v   ničom   nie   je   totožná   s   inštitútom   vlastníckeho   práva. Vychádzajúc z administratívneho zápisu vykonaného v roku 1997 je dokonca pochybné, či žalovaný   v   čase   účinnosti   a   platnosti   právneho   režimu   o   združovaní   finančných prostriedkov,   podľa   vtedy   platnej   právnej   úpravy   vyhl.   22/1964   Zb.   o   evidencii nehnuteľností   si   dal   relevantne   zapísať   vlastníctvo   na   štát   a   vzhľadom   na   to,   že   táto vyhláška neupravovala vznik vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, plnila len funkciu pre evidenciu,   plánovanie   a   výstavbu   nehnuteľností.   V   žiadnom   prípade   prípadný administratívny zápis doručený katastru nehnuteľností nemohol zakladať vlastnícke práva v prospech žalovaného. V danom prípade titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mohla byť len hospodárska zmluva o prevode vlastníctva národného majetku mimo obvyklého hospodárenia vtedy platného § 69 ods. 3 HZ (iné prevody vlastníctva, ktoré sú v národnom majetku   sú   možné   len   pokiaľ   to   pripúšťajú   vykonávacie   predpisy.)   V   týchto   prípadoch prevody do vlastníctva družstevných alebo iných organizácii než štátnych sa vykonávajú zmluvou podľa § 349 HZ, prevody do vlastníctva občanov sa vykonávajú podľa platných ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   resp.   kúpnou   zmluvou   podľa   vtedy   platného občianskeho zákonníka. Toto vlastníctvo ale nemohlo byť založené hospodárskou zmluvou z 1. 1. 1978 ani 29. 5. 1992 a ani administratívnym zápisom z roku 1997 a to aj napriek tomu, že žalovaný pozemky pod stavbou vykúpil ešte v roku 1974. Závery oboch súdov sú v tejto   časti   nepreskúmateľné,   nakoľko   oba   súdy   sa   nevysporiadali   s   týmito skutočnosťami, ktoré uvádzali žalobcovia v konaní.“.

Na   základe   uvedeného   je   podľa   sťažovateľa „nutné   dospieť   k   názoru, že prvostupňový súd nevzal vôbec do úvahy tú skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 3. rade neboli   štátnou   socialistickou   organizáciou,   ale   boli   spoločenskou   resp.   družstevnou organizáciou a v nadväznosti na túto skutočnosť nesprávne vyvodil vlastnícke právo k veci v prospech žalovaného, pričom sa vôbec nezaoberal tou skutočnosťou, že nedošlo k zániku zmluvy o združení resp. že vôbec zmluva o združení nebola uzavretá a že vlastníctvo veci prešlo na žalovaného vo forme administratívneho zápisu bez vyznačenia, že ide o združenú investíciu, čo je v rozpore so zákonom. Tieto pochybenia prvostupňového súdu, ako aj tá skutočnosť,   že   súd   sa   nevysporiadal   s   problematikou   vydržania,   mala   za   následok nesprávne právne posúdenie veci.

Taktiež nemôžeme súhlasiť s právnym názorom oboch súdov vo vzťahu k definovaniu socialistického   vlastníctva   ako   základu   socialistickej   hospodárskej   sústavy,   nakoľko už vtedy bolo toto definované ako socialistické spoločenské vlastníctvo, ktoré malo, dve základne   formy,   a   to   štátne   vlastníctvo,   ktoré   ako   národný   majetok   bolo   vlastníctvom všetkého ľudu a družstevné vlastníctvo, t. j. majetok ľudových družstiev, ktoré bolo formou socialistického   spoločenského   vlastníctva,   no   nebolo   vlastníctvom   všetkého   ľudu.   Vedľa týchto   základných   foriem   existovala   i   ďalšia   forma,   a   to   vlastníctvo   spoločenských organizácií, ktorým bol aj žalobca v 1. rade, ktorý združil finančné prostriedky z členských príspevkov   občanov,   a   teda   jeho   podiel   v   žiadnom   prípade   nemohol   byť   podielom národného majetku a vlastníctvom všetkého ľudu. Z uvedeného vyplýva, že oba súdy sa vo svojich   rozsudkoch   s   touto   problematikou   nevysporiadali,   keď   definovali   aj   ich vlastníctvo a podiely ako socialistické vlastníctvo a štátny majetok. Taktiež sa oba súdy nevysporiadali so skutočnosťou, že už po platnosti hospodárskeho zákonníka sa vykonávali úkony   podľa   tohto   zákona   a   zápis   vlastníckeho   práva   sa   vykonal   vo   forme administratívneho   zápisu,   hoci   takáto   forma   nadobudnutia   majetku   a   rozhodnutia o vlastníckych právach je protiprávna.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   z   27.   septembra   2007   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil uvedený   rozsudok,   ako   aj   rozsudok   okresného   súdu   z 13.   septembra   2006   a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu z 27. septembra 2007. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu sťažovateľových práv malo   dôjsť   tým,   že   sa   krajský   súd   nedostatočne   vysporiadal   s jeho   argumentáciou predloženou   v predmetnom   konaní a následne vo svojom   rozhodnutí   dospel   k záverom, ktoré sú nepreskúmateľné.

Krajský   súd v rámci odôvodnenia   svojho rozsudku   z 27.   septembra   2007   stručne a výstižne zhrnul obsah rozhodnutia okresného súdu z 13. septembra 2006, ako aj obsah účastníkmi   konania   podaných   odvolaní   a vyjadrenie   odporcu   k nim.   Krajský   súd   ďalej vo svojom rozhodnutí citoval viaceré ustanovenia Hospodárskeho zákonníka, ustanovenia vyhlášky   Federálneho   ministerstva   financií,   Ministerstva   financií   Českej   socialistickej republiky   a   Ministerstva   financií   Slovenskej   socialistickej   republiky   č.   119/1972   Zb. o združovaní   prostriedkov   socialistických   organizácií   a   o   poskytovaní   príspevkov na investičnú   výstavbu   a   prevádzku   niektorých   zariadení   v znení   neskorších   predpisov, ako aj ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku   štátu   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorých   predmetnú   vec   posúdil a následne uviedol:

„Prvostupňový   súd   v konaní   postupoval   správne,   správne   zistil   skutkový   stav a na základe   zisteného   skutkového   stavu   svoje   rozhodnutie   aj   náležité   odôvodnil. Vysporiadal   sa   so   všetkými   spornými   otázkami,   ktoré   namietali   navrhovatelia   ale aj odporca.

Odvolací   súd   naviac   ešte   dodáva,   že   v   zmysle   §   8   Hospodárskeho   zákonníka sa socialistické spoločenské vlastníctvo delilo na vlastníctvo štátne, družstevné a vlastníctvo spoločenských   a   iných   socialistických   organizácii,   pričom   štátne   vlastníctvo   bolo realizované   formou   správy   národného   majetku   tak,   ako   to   v   čase   rozhodnom pre uzatváranie   zmlúv   riešila   aj   vyhláška   č.   156/1975   Zb.,   ktorá   bola   platná   v   období od 1. 1. 1976 do 31. 12. 1984. Okrem toho v zmysle § 14 Hospodárskeho zákonníka všetky socialistické organizácie sa delili na štátne, družstevné, spoločenské a iné, ktorých činnosť prispievala   k   rozvoju   socialistických   vzťahov.   Tieto   socialistické   organizácie   sa   mohli v zmysle Hospodárskeho zákonníka dohodnúť na vzájomnej spolupráci, ktorá mohla byť aj vo   forme   združovania   finančných   prostriedkov   na   investičnú   výstavbu   alebo na obstaranie základných prostriedkov [§ 360 a) HZ]. V zmluve o združení socialistické organizácie sa vopred museli dohodnúť, ktorá z nich bude mať takto zadovážené zariadenie v správe alebo ktorá neštátna organizácia bude jeho vlastníkom.

Je nepochybné, že medzi všetkými právnymi predchodcami účastníkov konania došlo k   uzavretiu   riadnej   zmluvy   o   združení   investičných   prostriedkov,   aj   keď   navrhovateľ v 1) rade túto namieta. Priamo na túto zmluvu o združení však nadväzuje hospodárska zmluva   o   správe   národného   majetku   medzi   všetkými   subjektami   združenej   investičnej výstavby a je teda nepochybné, že všetky zmluvy boli uzavreté riadne. Účastníci zmluvných vzťahov sa riadne dohodli na všetkých náležitostiach, nielen v súvislosti so združovaním finančných prostriedkov, ale aj v súvislosti so správou národného majetku. Za investora a operatívneho správcu bola stanovená Krajská správa ZNB K.

Spoluvlastníctvo   medzi   právnymi   predchodcami   navrhovateľov   a   právnym predchodcom odporcu k nehnuteľnosti, ktorá bola zo združených finančných prostriedkov vystavaná   nevzniklo.   Neexistuje   žiadna   dohoda   o   originálnom   vzniku   spoluvlastníctva uvedených subjektov k stavbe. Ich cieľom nebolo vytvárať spoluvlastnícke vzťahy, ale ich cieľom bolo v tom čase združovať investičné prostriedky presne tým spôsobom ako to má na mysli ust. § 360 a) Hospodárskeho zákonníka. Správcom tohto novovytvoreného majetku sa stal právny predchodca odporcu, keďže išlo o majetok štátu.

Neobstojí   námietka   navrhovateľov   o   využití   finančných   prostriedkov   na   kúpu pozemkov.   Pozemky   boli   zabezpečované   ešte   pred   zmluvami   o   združení   finančných prostriedkov, ktoré finančné prostriedky sa združovali až v r. 1976, 1977 a pozemky boli zabezpečované s časovým predstihom v r. 1974.

Ako vlastník stavby bol zapísaný Československý štát v správe organizácie, ktorá tento majetok spravovala.

Právny predchodca odporcu a aj odporca prevažne užíval vystavanú nehnuteľnosť, táto   nehnuteľnosť   slúžila   a   slúži   prevažne   na   jeho   účely   a   v   pomere   k   ostatným organizáciám právny predchodca odporcu združil najväčšiu časť finančných prostriedkov. Preto nebolo pochybné, ktorá organizácia je kompetentná tento majetok štátu spravovať. V týchto   intenciách   sa   nakoniec   aj   organizácie   dohodli   a   nebol   medzi   právnymi predchodcami účastníkov konania žiaden spor.

Nakoniec   aj   vyhláška   č.   119/1972   Zb.   o   združovaní   prostriedkov   socialistických organizácii   presne   stanovuje,   že   poskytnutím   finančných   prostriedkov   sa   organizácie stávajú podielnikmi na združenej investičnej výstavbe nie podielnikmi na spoluvlastníctve nehnuteľností, ktorá je vystavaná. Organizácia, ktorá tieto prostriedky poskytla ich má ako svoj vklad do tejto združenej investičnej výstavby a správca alebo osoba, ktorá sa stala vlastníkom je povinná evidovať tento vklad ako cudzí zdroj. Za žiadnych okolností nie je možné uvažovať o vzniku podielového spoluvlastníctva na nehnuteľnosti, ktorá bola z takto združených finančných prostriedkov vystavaná.

S poukazom na ust. § 15 a 18 Zákona č. 278/1993 Z. z. je nepochybné, že právny predchodca   odporcu   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   t.   j.   1.   januára   1994 sa stáva správcom majetku štátu a ako správca majetku štátu je povinný sa vyporiadať s osobami, ktoré majú právo trvalého užívania k tejto stavbe, to znamená s navrhovateľmi. Toto trvalé užívanie sa zo zákona mení na nájomný vzťah. Ide o nájomný vzťah k nebytovým priestorom. Na tento sa vzťahuje zvláštny režim podľa osobitného zákona a je potrebné ho rešpektovať.

Pokiaľ sa týka námietky vydržania zo strany navrhovateľa správne prvostupňový súd vychádzal z ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a §134 Občianskeho zákonníka, keď dospel   k   správnemu   záveru,   že   navrhovatelia   nesplnili   podmienky   vydržania,   pretože v prvom   rade   neexistuje   u   navrhovateľov   dobromyseľnosť   počas   držby.   Navrhovatelia skutočne nepredložili žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že od počiatku držby boli dobromyseľní a užívali túto vec ako vlastnú a vo svoj prospech. Nikdy tieto priestory neužívali ako výluční vlastníci, vždy rešpektovali tú skutočnosť, že išlo o združené finančné prostriedky, správu národného majetku vykonával právny predchodca odporcu a nikdy sa neprejavovali ako výluční vlastníci reálne vyčlenených častí.

Pokiaľ sa týka navrhovateľky v 2) rade odvolací súd len poukazuje v celom rozsahu na dôvody uvedené v prvostupňovom rozsudku s tým, že predmetom dražby v r. 1991 nebola nehnuteľnosť, ani nebytové priestory, predmetom dražby boli hnuteľné veci.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu vo vzťahu k nejasnosti petitu návrhu navrhovateľov v 1) a 2) rade, keď podiel, ktorý žiadajú priznať je uvedený v percentách,   je   neurčitý.   Uvedená   percentuálna   výška   podielu   je   jednoduchým matematickým spôsobom prepočítateľná na zlomkovú podobu a táto skutočnosť nie je sama o sebe dôvodom nejasností návrhu, resp. petitu.

Preto   odvolací   súd   podľa   §   219   O.   s.   p.   napadnutý   rozsudok   v   celom   rozsahu potvrdil ako vecne správny.

Pokiaľ sa týka prípustnosti dovolania tak, ako to navrhol zástupca navrhovateľa v 3) rade, odvolací súd udáva, že v danej problematike už je ustálená právna prax a nejde o vec zásadného právneho významu.“

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sa pred svojím rozhodnutím v tejto veci museli predovšetkým vysporiadať s otázkou, či sa odporca stal výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti   napriek   tomu,   že   ju   jeho   právny   predchodca   vybudoval   aj   s pomocou finančných   prostriedkov   poskytnutých   mu   inými   spoluinvestormi   na   základe   zmluvy o združení   finančných   prostriedkov,   a taktiež   s ňou   súvisiacou   otázkou,   či   jeho spoluinvestor nenadobudol vlastnícke právo k časti spornej nehnuteľnosti vydržaním.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   krajský   súd   nevysporiadal s jeho argumentáciou, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, ústavný súd navyše poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že z tohto aspektu   je plne realizované základné právo   účastníka   na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku z 27. septembra 2007 spolu s odôvodnením rozsudku   okresného   súdu   z 13.   septembra   2006   v rozsahu,   v ktorom   naň   krajský   súd poukázal,   ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   súdy   sa   s otázkami   podstatnými pre rozhodnutie   v tejto   veci   vysporiadali   dostatočne,   svoje   závery   podložili   poukázaním na skutkové   okolnosti   vyvodené   z vykonaného   dokazovania,   ako   aj   na   ustanovenia príslušných   právnych   predpisov,   na   základe   ktorých   skutkový   stav   danej   veci   posúdili a na ktorých svoje rozhodnutie napokon založili.

Krajský   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   z 27.   septembra   2007   zaoberal   námietkami sťažovateľa predloženými v uvedenom konaní a rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že operatívnym správcom spornej nehnuteľnosti sa podľa v tom čase platných právnych predpisov stal právny predchodca odporcu, ktorý aj bol zapísaný ako správca majetku štátu v príslušnej evidencii, pričom následne po zriadení odporcu ako jeho právneho nástupcu bol tento majetok na neho delimitovaný. V otázke vydržania dospel krajský súd k záveru, že zo strany   navrhovateľa   neboli   naplnené   podmienky   vydržania   v dôsledku   chýbajúcej dobromyseľnosti držby.

Samotná   nespokojnosť   sťažovateľa   s uvedenými   závermi   všeobecných   súdov   však nesvedčí   o arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008