znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Trenčín   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 12   C 981/99 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 136/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2007   doručená   sťažnosť   Š.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 981/99 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 136/05.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 4. augusta 1999 podal okresnému súdu žalobu o náhradu škody. Okresný súd začal prvé úkony vo veci robiť až v roku 2001, keď zaslal sťažovateľovi   výzvu   zaplatiť   súdny   poplatok   a odporcom   žalobný   návrh   na   vyjadrenie. Sťažovateľ listom zo 4. februára 2002 a z 18. októbra 2002 urgoval zrýchlenie súdneho konania a žiadal o nariadenie pojednávania. Pojednávanie okresného súdu sa uskutočnilo v apríli 2004 po piatich rokoch od podania žalobného návrhu a prvostupňový súd rozhodol rozsudkom vo veci samej 24. januára 2005. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu   odvolanie   a spis   bol   30.   mája   2005   postúpený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní. Od podania odvolania odporcom proti rozsudku uplynulo 20 mesiacov a krajský súd o odvolaní rozhodol 7. februára 2007. Postup okresného súdu v konaní a krajského súdu (bez označenia spisovej značky, pozn.) považuje sťažovateľ za porušenie ním označených práv.

3. Ďalej v sťažnosti v súvislosti s ustanovením § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uviedol, že nebolo potrebné podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov [resp. § 62 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (platného do 31. marca 2005) (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „zákon o súdoch“) č. 757/2004 Z. z.]. V tomto ohľade poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne... porušili právo sťažovateľa Š. M.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Okresnému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 981/99... prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) Š. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 90.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej pomoci v sume 9 110, 60 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci predbežne skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd listom z 18. septembra 2007 vyzval sťažovateľa na predloženie okrem iného aj dokladu o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   listom   z   10.   októbra   2007   zaslal ústavnému   súdu   pôvodnú   súdnu   žalobu,   rozsudok   okresného   súdu   z 24.   januára   2005, odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku a uznesenie krajského súdu zo 7. februára 2007   o zrušení   prvostupňového   rozsudku;   požadovaný   doklad   o doručení   sťažnosti   na prieťahy   v súdnom   konaní   predsedovi   okresného   a krajského   súdu   však   nezaslal,   a   ani nijako na uvedenú požiadavku nereagoval.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   o   štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v prerokúvanej veci nesplnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej   správy   súdov   ani   nepreukázal,   že   ju   nesplnil   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   (...)   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   nesúhlasí   ani   s obranou   sťažovateľa,   ktorý   nevyčerpanie   „iných právnych prostriedkov nápravy“ (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) odôvodňoval iba s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu z 25. októbra 1995 sp. zn. II. ÚS 26/95. Bez potreby hlbšieho rozboru uvedeného rozhodnutia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo veci sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 postupoval v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto, lebo tam namietaný súd výslovne uviedol, že svoj postup nepokladá za prieťahy v konaní. Podobné závery nemožno z obsahu tejto sťažnosti vyvodiť.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z odpovede na výzvu ústavného súdu z 18. septembra 2007 nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu a krajského súdu, sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ani   z   obsahu   sťažnosti,   z jej   príloh   a   z   vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľa   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   (krajského)   súdu   v nej   dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007