znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutím Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1505/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2006 doručená sťažnosť E. G., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Rožňava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1505/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: «Bola   som   žalobkyňou   v právnej   veci   vedenej   na Okresnom súde v Rožňave pod spis.   zn.   č.   9 C 1505/98   proti   žalovanému   G.,   a.   s.   R. o náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania. (...) Tvrdím,   že   postupom   súdu   v konaní   vedenom pod   spis.   zn.   č.   9   C 1505/98   bolo porušené moje právo na prerokovanie veci spravodlivo, v primeranej lehote, bez zbytočných prieťahov a svoje tvrdenie opieram o nasledujúce skutočnosti:

Dňa 12. 11. 1998 som podala žalobu na Okresnom súde v Rožňave o náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania

Takmer   celý   rok   1998/99   sa   v merite   veci   nekonalo   napriek   tomu,   že   sudkyňa predmetného senátu poznala moju situáciu, keďže v tom čase rozhodovala v mojej ďalšej veci tých istých účastníkov pod spisovou zn. č. 9 C 390/97. (...)

Výsledkom mojich osobných sťažností bolo vytýčené pojednávanie dňa 21. 9. 1999. Okresný súd vo veci rozhodol prvý raz až 29. 4. 2003 tak, že môj návrh zamietol. V zákonom stanovenej lehote som podala odvolanie. Krajský súd v Košiciach Uznesením 12 Co 196/03-112 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého   stupňa   na ďalšie konanie dňa   3.   novembra 2003   a konštatoval,   že nie sú splnené   podmienky   zodpovednosti   za   škodu   vzniknutú   žalobkyni   z titulu   choroby z povolania. (...)

Okresný súd do roka vo veci rozhodol druhý raz 30. 4. 2004 tak, že môj návrh znovu zamietol.

V zákonom stanovenej lehote som podala odvolanie. Krajský   súd   v Košiciach   Uznesením   12   Co   236/04-193   a 12   Co   340/04   zrušil rozsudok   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   dňa   20.   apríla   2005 a konštatoval, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, lebo   neprihliadol   na   skutočnosť,   že   pracovná   spôsobilosť   žalobkyne   a možnosti   jej pracovného uplatnenia v súčasnosti sú trvale obmedzené v dôsledku choroby z povolania zistené dňa 19.   10.   1995,   keďže žalobkyňa trvale nemôže vykonávať prácu,   ktorú pred zistením choroby z povolania vykonávala, ani žiadnu inú prácu v prostredí organického prachu a v zaradení, kde je možný kontakt s niklom a lanolínom.

Je nepochybné, že žalobkyni vznikla škoda za sťaženie jej spoločenského uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania, za ktorú v zmysle ust. § 195 ods. 3 Zák. práce účinného do 31. 3. 2002 zodpovedá žalovaný, preto základ nároku treba považovať za preukázaný. Za takýchto okolností prvostupňový súd pochybil, ak žalobu zamietol len z dôvodu, že nie   je   možné   vyčísliť   výšku   sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   lebo   ak   je   v konaní preukázaný základ nároku – vzniku škody a nie je preukázaná jej výška, neznamená to, že žalobe nemožno vyhovieť. (...)

Okresný súd do roka vo veci rozhodol tretí raz 15. 7. 2005 tak, že môjmu návrhu čiastočne vyhovel, v prevyšujúcej časti znovu zamietol.

V zákonom stanovenej lehote žalovaný podal odvolanie. Krajský   súd   v Košiciach   Rozsudkom   2   Co   300/200540/04   potvrdil   rozsudok   dňa 9. marca 2005. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že konaním súdu vo veci, ktorá má zásadný existenčný význam pre mňa ako občana tohto štátu, došlo pri uplatňovaní môjho práva pred Okresným súdom v Rožňave k zbytočným prieťahom tak, ako to má na mysli čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rovnako   došlo   k porušeniu   mojich   práv   na   spravodlivé   prejednanie   mojej   veci a v primeranej lehote, tak ako to je myslené v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Spravodlivosti som sa musela dovolávať v rámci odvolacích konaní. Nebyť   môjho   presvedčenia   o spravodlivosti   uplatňovaného   môjho   nároku,   ako i mojej vytrvalosti pri odvolávaní sa, nedosiahla by som ani čiastočný úspech.

Po zbytočných prieťahoch najviac v období od 1998 do 2003 ak by som sa uspokojila s prvým vyneseným rozsudkom a uverila spravodlivému výroku súdu vo veci môjho nároku nedosiahla by som ani čiastočný úspech z roku 2006.

Trvalo to ale neprimerane dlho. V tomto konaní som nedávala sťažnosť na prieťahy, lebo som voči uvedenému senátu konajúcemu za účasti tých istých účastníkov pod spis. zn. č. 9 C 390/97 bola neúspešná so sťažnosťou podanou 19. 9. 2002.

Som presvedčená, že v konaní 9 C 1505/98 pred Okresným súdom v Rožňave boli porušené   moje   práva,   tak   ako   som   to   uviedla   vyššie   vo   svojej   sťažnosti,   preto   žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako náhradu nemajetkovej ujmy. Mám za to, že táto suma je primeraná vzhľadom na naliehavosť a na dĺžku zbytočných prieťahov spôsobených postupom súdu. V súlade s § 11 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov žiadam Ústavný súd SR, aby Krajskému súdu v Košiciach uložil povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 13 626 Sk, a to za dva právne úkony vo výške t. j. prevzatie veci a spísanie sťažnosti po 6 650 Sk a 2 x režijný paušál po 163 Sk.

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález

1.   Právo sťažovateľky na spravodlivé prerokovanie veci v primeranej lehote,   bez prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   v Rožňave   v konaní vedenom pod spis. zn. č. 9 C 1505/98 porušené bolo.

2. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (...), ktoré je Okresný súd v Rožňave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd v Rožňave je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania advokátke JUDr. M. K., K. vo výške 13 626 Sk (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti (pozri petit) vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky, že postupom   Okresného   súdu   Rožňava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9   C   1505/98   došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K   námietke   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod sp.   zn.   9 C 1505/98

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľky a z pripojených listín vyplýva, že napadnuté konanie pred okresným súdom bolo skončené 15. júla 2005 vydaním rozsudku č. k. 9 C 1505/98-220, ktoré   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   27.   apríla   2006,   teda v podstate do uvedeného termínu trvalo napadnuté konanie. Napriek tomu sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním doručeným ústavnému súdu 21. júna 2006, t. j. v čase, keď porušenie označeného práva pred okresným súdom už dávno netrvalo, a keď konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a   pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom   konaní namietané porušenie práva   už netrvalo, a teda   bola odstránená jej právna   neistota   v tomto   konaní,   bolo   potrebné   jej   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   námietke porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6 ods. 1 dohovoru postupom a   rozhodnutím Okresného súdu Rožňava v   konaní vedenom pod sp.   zn.   9 C 1505/98

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka   napadla   postup a rozhodnutie   okresného   súdu,   avšak   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup a rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku odvolania sťažovateľky (ale aj žalovaného a vedľajšieho účastníka konania) Krajský súd v Košiciach   (svojím   rozsudkom   č.   k.   2   Co   300/05-250,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 27. apríla   2006).   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

3. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006