znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 215/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť F. J., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., ktorou namietal porušenie jeho základného práva zaručeného v čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   9   ods.   3   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. Tp 88/2003 z 27. októbra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2003 doručená sťažnosť F. J., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len   „medzinárodný   pakt“)   uznesením   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.   Tp   88/2003 z 27. októbra 2003 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol: „Uznesením   Okresného   úradu   justičnej polície PZ v Čadci z 17. 09. 2002 bolo mi vznesené obvinenie vo veci ČVS: OÚV-448/2002 (uznesením OÚJP PZ v Čadci z 04. 12. 2002 spojené a ďalej vedené pod sp. zn. ČVS: OUJP-680/2002)   pre   trestný   čin   násilie   proti   skupine   obyvateľov   a proti   jednotlivcovi podľa § 196 ods. 2 Trestného zákona.

Uznesením Okresného úradu justičnej polície PZ v Čadci z 03. 11. 2002 mi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov podľa § 260 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, vo veci ČVS: OUJP-680/2002   a pre   rovnako   kvalifikovaný   trestný   čin   mi   bolo   vznesené   i obvinenie uznesením Okresného úradu justičnej polície PZ v Čadci z 07. 04. 2003.

Uznesením Okresného súdu v Čadci Tp 38/02 zo 06. 11. 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, zo dňa 03. 12. 2002 (sp. zn. 1 Tpo 206/02) som bol vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku, z dôvodov § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala plynúť 02. 11. 2002 od 22.00 hod.

Uznesením Okresného súdu v Čadci Tp 38/03 z 16. 04. 2003 mi súd predĺžil dobu trvania väzby do 31. 07. 2003. Dôvodom predĺženie väzby, bola nutnosť vykonať expertízne konanie   z odboru   informatiky,   vykonávané   KEU   PZ   Bratislava   a tiež   procesné   úkony a dokazovanie v súvislosti so skutkami podľa uznesenia vyšetrovateľa z 07. 04. 2003. Súd nerozhodol v súlade s návrhom prokurátora, nakoľko sa domnieval, že v uvedenej lehote je predpoklad skončenia prípravného konania.

Uznesením   Okresného   súdu   v Čadci   Tp   69/03   z 22.   07.   2003   mi   súd   opätovne predĺžil   dobu   trvania   väzby   do   02.   11.   2003,   pričom   poukázal   na   potrebu   vykonať expertízne   konanie,   vykonávané   KEU   PZ   Bratislava,   a ďalšie   procesné   úkony a dokazovanie v súvislosti so skutkami podľa uznesenia vyšetrovateľa z 07. 04. 2003. Uznesením Okresného súdu v Čadci Tp 88/2003 z 27. 10. 2003 mi bola opätovne predĺžená   doba   trvania   väzby   do   02.   03.   2003.   Súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia uvádza, že zistil, že dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. u obvineného je daný a tento   sa   nezmenil.   Prípravné   konanie   doposiaľ   nebolo   ukončené,   vzhľadom   na nepredloženie expertízneho skúmania, preto súd rozhodol o predĺžení väzby obvineného. (...) Podľa čl. 17 ods. 1, 5 Ústavy Slovenskej republiky sa osobná sloboda zaručuje a do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.   Trestný   poriadok   (z.   č.   141/1961)   ustanovuje,   že   väzba   v prípravnom   konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu (§ 71 ods. 1).

Uznesením   Okresného   súdu   v Čadci   Tp   88/2003   z 27.   10.   2003   bola   opätovne predĺžená   doba   trvania   väzby   až   do   02.   03.   2003.   Okresný   súd   v Čadci   už   pri   prvom predĺžení   doby   trvania   väzby   uznesením   Tp   38/03   z 16.   04.   2003   nevyhovel   návrhu prokurátora v požadovanom rozsahu, nakoľko sa domnieval, že v lehote do 31. 07. 2003 je predpoklad skončenia prípravného konania. V čase rozhodovania Okresného súdu v Čadci o predĺžení   doby   väzby   boli   už   vykonané   všetky   potrebné   vyšetrovacie   úkony   zo   strany orgánov činných v trestnom konaní, s výnimkou expertízneho konania z odboru informatiky, vykonávaného   KEÚ   PZ   Bratislava,   ktorého   predmetom   je   skúmanie   programového vybavenia počítača s príslušenstvom, ktorý som vydal ešte dňa 02. 11. 2002. Nepredloženie výsledkov   expertízneho   konania   je   jediným   konkrétnym   dôvodom   trvania   prípravného konania a predlžovania doby väzby. Neschopnosť štátnych orgánov zabezpečiť vykonanie dôkazu   ani   v priebehu   jedného   roka,   navyše   za   okolností,   ktoré   si   vyžadujú   osobitnú starostlivosť   a urýchlenie   príslušných   orgánov,   nemôže   byť   na   ujmu   obmedzovania základných   práv   a slobôd.   Uvedené   je   i v rozpore   s chápaním   inštitútu   väzby   ako prostriedku   na   dočasné   obmedzenie   niektorých   občianskych   práv   a slobôd   len   v nevyhnutnej miere. Dĺžka prípravného konania nezodpovedá zložitosti veci a preto sa na ňu nemožno   účinne   odvolávať.   Svedčí   o tom   skutočnosť   vykonania   už   všetkých   ostatných vyšetrovacích úkonov. So zreteľom najmä na zložitosť veci, konanie príslušných orgánov, konanie   obvineného,   orgány   činné   v trestnom   konaní   nepostupujú   s osobitnou starostlivosťou a urýchlením a väzba nespĺňa požiadavku nevyhnutnosti a primeranosti. Pokiaľ   ide   o požiadavku   predĺženia   doby   trvania   väzby   spočívajúcu   v možnosti zmarenia   alebo   sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   konania,   t.   j.   náležité   zistenie trestného   činu   a spravodlivé   potrestanie   páchateľov,   neopiera   sa   o žiadne   konkrétne existujúce   skutočnosti   a súd   sa   ňou   podľa   okolností   konkrétnej   rozhodovanej   veci nezaoberal. Okresný súd v Čadci len umelo a neopodstatnene predĺžil dobu trvania väzby, v snahe zakryť neschopnosť príslušných orgánov. Bude tak pokračovať ďalej v prípade, keď expertízne konanie nebude ukončené ani v marci 2004 ?

Paušálne predlžovanie doby väzby uznesením Okresného súdu v Čadci Tp 88/2003 z 27. 10. 2003 je rovnako porušením Medzinárodného paktu a občianskych a politických právach v čl. 9 ods. 3, ktorý výslovne hovorí o práve na trestné konanie v primeranom čase alebo na prepustenie a tiež, že nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, navrhujem, aby Ústavný súd v Košiciach takto rozhodol:

Okresný súd v Čadci uznesením Tp 88/2003 z 27. 10. 2003 porušil základné práva ním F. J. podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Uznesenie Okresného súdu v Čadci Tp 88/2003 z 27. 10. 2003 sa ruší. Okresný   súd v Čadci je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia 10 555,20 Sk (2 úkony po 4 270 Sk – prevzatia príprava, návrh; 2 x režijný paušál po 128 Sk, DPH 20 % t.   j.   1   759,20   Sk)   na   č.   ú.   JUDr.   M.   S.   a to   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia“.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Žiline z 26. mája 2004 sp. zn. 2 Tpo 93/04 z väzby prepustený na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   (...) (ods. 2). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).

Podľa čl. 9 ods. 3 medzinárodného paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami, že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania a na vynesenie rozsudku.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len „zákona o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu   garantovaného   v   čl.   17   ods.   5   ústavy   a v   čl.   9   ods.   3   medzinárodného   paktu uznesením   Okresného   súdu   Čadca   z 27.   októbra   2003   sp.   zn.   Tp 88/2003,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 8. novembra 2004.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z platného Trestného poriadku vyplýva, že vziať niekoho do väzby, resp. ponechať niekoho vo väzbe je možné iba za splnenia troch základných podmienok, a to:

1. musí byť vznesené obvinenie zo spáchania niektorého trestného činu (§ 68 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku),

2.   musí   existovať dôvodné   podozrenie,   že obvinený   spáchal   trestný   čin   uvedený v obvinení (§ 68 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) a

3. musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 alebo ods. 2 Trestného poriadku.

Pokiaľ má väzba v prípravnom konaní presiahnuť šesť mesiacov, musí byť splnená aj štvrtá podmienka, podľa ktorej prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku).

Sťažovateľ nijako nespochybňuje splnenie prvých dvoch podmienok, lebo nepopiera existenciu   uznesení   Okresného   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   v Čadci zo 17. septembra   2002,   z 3.   novembra   2002   a zo   7.   apríla   2003   o vznesení   obvinenia a netvrdí ani, že by doterajšie výsledky vyšetrovania nepoukazovali na podozrenie z toho, že   sa   dopustil   trestných   činov,   z ktorých   bol   obvinený,   a vo   svojej   sťažnosti   dokonca výslovne nenamietal ani tretí dôvod, a to dôvod jeho väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý bol v napadnutom uznesení predovšetkým zdôvodnený tak, že: „z charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný je zrejmé, že nejde u neho o ojedinelé konanie, ale o konanie opakujúce sa. Tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia obvineného na slobodu by pokračoval v páchaní najmä obdobnej trestnej činnosti, ako je tá, pre ktorú je stíhaný.“

Sťažovateľ   dôrazne   namieta   nesplnenie   štvrtej   podmienky,   keďže   okresný   súd v uznesení sp. zn. Tp 88/2003 z 27. októbra 2003 podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku predĺžil trvanie väzby sťažovateľa do 2. marca 2004, pričom podľa sťažovateľa „v čase rozhodovania   Okresného   súdu   v Čadci   o predĺžení   doby   väzby   boli   už   vykonané   všetky potrebné   vyšetrovacie   úkony   zo   strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   s výnimkou expertízneho   konania   z odboru   informatiky,   vykonávaného   KEÚ   PZ   Bratislava,   ktorého predmetom   je   skúmanie   programového   vybavenia   počítača   s príslušenstvom,   ktorý   som vydal ešte dňa 02. 11. 2002. Nepredloženie výsledkov expertízneho konania je jediným konkrétnym dôvodom trvania prípravného konania a predlžovania doby väzby“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   prisvedčiť   sťažovateľovi,   že   nevykonanie expertízy z odboru informatiky nemohlo byť samo osebe dôvodom na predĺženie väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku v danom konaní, pretože počítač, ktorého program mal byť predmetom skúmania, sťažovateľ vydal ešte 2. novembra 2002, teda tento program počítača   bol   zaistený   na   účely   tohto   trestného   konania   a   prepustením   sťažovateľa   na slobodu by z tohto dôvodu nemohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Citované   závery   okresného   súdu   o „nie   ojedinelom,   ale   o opakujúcom   sa“ protispoločenskom   konaní   sťažovateľa   v napadnutom   uznesení   však   neboli   zjavne neodôvodnené,   vychádzajú   z konkrétnych   faktov   (zo   skutkového   stavu,   ktorý   opísal   aj sťažovateľ vo svojej sťažnosti), sú logické, a preto aj akceptovateľné. Napadnuté uznesenie žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   uvedenými   závermi   a názorom   okresného   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 9 ods. 3 medzinárodného paktu, preto bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2004