znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 215/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co 444/02-100 z 13. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. H., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 444/02-100 z 13. marca 2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd vyššie označeným rozsudkom zmenil rozsudok súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   výživné manželky za obdobie od 2. júna 2000 do 23. februára 2001 v sume 90 000 Sk, tak, že uložil žalovanému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   výživné   manželky   iba   v sume   40 000   Sk. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na to, že krajský súd nerešpektoval ustanovenie § 91 ods.   2   zákona   č.   94/1963   Zb.   o rodine   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rodine“),   podľa   ktorého   „rozsah   výživného   treba stanoviť   tak,   aby   hmotná   a kultúrna úroveň obidvoch manželov bola v zásade rovnaká“. Sťažovateľka zdôraznila, že krajský súd pri aplikácii uvedených ustanovení zákona o rodine nerešpektoval ustálenú judikatúru súdov a jeho   závery   sú   v rozpore   s vykonaným   skutkovým   zistením   priemerného   zárobku, z ktorého   vychádzal   pri   ustálení   výživného.   Na   tomto   základe   sťažovateľka   tvrdila,   že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Žiadala vysloviť, že bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasne   žiadala   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   k sťažnosti   pripojila,   zrušiť   a zaviazať krajský súd na náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.  

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade   krajského   súdu)   vo   veci   sťažovateľky,   t.   j.   prejednanie   a rozhodnutie   o   jej uplatnenom nároku na výživné, sú zlučiteľné s citovaným článkom Dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného to, že ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala čo i len možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, I. ÚS 52/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   vo   veci   sťažovateľky.   Z rozhodnutia krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v tomto   konaní   zastúpená   advokátkou, pričom mala možnosť, ktorú aj využila, vyjadriť sa k obsahu odvolania žalovaného a mohla navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie opodstatnenosti ňou tvrdených skutočností. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľkou   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom Dohovoru.   Z rozhodnutia krajského súdu   napadnutého sťažnosťou totiž   vyplýva,   že   krajský   súd   pri   ustálení   spätného   výživného   skutočne   nevychádzal z priemerného   zárobku,   ale   zohľadňoval   príjmy   a výdavky   manželov   v   jednotlivých mesiacoch   (čo   aj   podrobne   v odôvodnení   písomného   vyhotovenia   rozsudku   zdôvodnil). Krajským   súdom   zvolený   spôsob   preto   nemožno   označiť   ako   svojvôľu   pri   výklade a aplikácii zákona.

  Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003