znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 214/2014-23

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A., Quai Du President Paul Doumer 9, La Defense Cedex, Paríž, Francúzsko, zastúpenej advokátom Mgr. Markom Staroňom, konateľom spoločnosti White & Case s. r. o., Hlavné námestie 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 3 Obdo 50/2013   a jeho uznesením z 24. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/299/2013 a jeho uznesením z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Crédit   Agricole   Corporate   and   Investment   Bank   S.A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S.A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 50/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013, ako aj postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v následne pokračujúcom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/299/2013 a jeho uznesením z 11. decembra 2013 (k časovej postupnosti konania pozri bod 2, pozn.).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je odporcom v právnej veci navrhovateľa Slovenské energetické strojárne, a. s., Tlmače (ďalej len „SES“), o nariadenie predbežného opatrenia. Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 32 Cb/64/2013-100 zo 4. apríla 2013, ktorým (okrem   iného)   nariadil   predbežné   opatrenie   –   povinnosť   sťažovateľke   zdržať   sa poskytovania akýchkoľvek plnení v prospech v návrhu uvedenej spoločnosti. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 Cob/6/2013 z 29. mája 2013, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu zo 4. apríla 2013 a konanie zastavil. O dovolaní SES proti tomuto   uzneseniu   rozhodol   najvyšší   súd   sťažovateľkou   namietaným   uznesením   sp.   zn. 3 Obdo 50/2013 z 24. októbra 2013, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu z 29. mája 2013   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   sťažovateľkou namietaným (v poradí druhým) uznesením sp. zn. 2 Cob 299/2013 z 11. decembra 2013 časť prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že návrh SES zamietol a vo zvyšnej časti ho potvrdil (pozri bod 16).

3.   Vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   sťažovateľka   v časti   III   sťažnosti   („Porušené práva a slobody sťažovateľa“) uviedla:

„(9) S poukazom na dôvody uvedené v bodoch 3.1 a 3.2 nižšie je Sťažovateľ toho názoru, že Uznesením NS SR bolo porušené základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy,   právo   Sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo sťažovateľa na rovnosť podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy.

3.1   Zrušením   uznesenia   KS   BA   I nastolil   NS   SR   opätovný   stav   existencie nezákonného   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   a je   vydané   v rozpore   s prekážkou   rei iudicatae...

3.2 Ignorovanie námietok Sťažovateľa uvedených vo Vyjadrení k Dovolaniu... (25)... NS SR sa v Uznesení NS SR nielenže nevysporiadal so žiadnou z námietok sťažovateľa uvedených vo Vyjadrení k Dovolaniu..., pričom išlo o námietky majúce zásadný význam a dopad na konanie pred NS SR, NS SR sa dokonca v Uznesení NS SR ani len nezmienil o tom, že vyjadrenie k Dovolaniu bolo predložené.

(26) Podľa názoru Sťažovateľa týmto ignorovaním všetkých námietok Sťažovateľa uvedených vo Vyjadrení k Dovolaniu došlo k jednoznačnému porušeniu práv Sťažovateľa garantovaných v článkoch 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“

4.   Vo   vzťahu   k postupu   krajského   súdu   a jeho   uzneseniu   z 11.   decembra   2013 sťažovateľka v sťažnosti (časti II „Predmet sporu pred NS SR“) namietala:

„(8) Po zrušení Uznesenia KS BA 1 musel KS BA v súlade s právnym názorom NS SR vyjadrenom   v Uznesení   NS   SR   vydať   Uznesenie   KS   BA   2,   ktorým   potvrdil   Predbežné opatrenie. Vzhľadom na to, že Uznesenie KS BA 2 je priamym dôsledkom napádaného Uznesenia   NS   SR   a potvrdzuje   protizákonné   Predbežné   opatrenie,   Sťažovateľ   sa   v tejto sťažnosti domáha aj zrušenia Uznesenia KS BA 2.).

V časti   III   sťažnosti   bode   19   sťažovateľka   ďalej   uviedla: «NS   SR   a aj   KS   BA opomínajú, že hoci predmet konaní vo veci samej je „naoko“ označený odlišne, predmet konaní o predbežných opatreniach je vo všetkých prípadoch rovnaký a je ním zákaz plnenia zo Záruk.» Inú argumentáciu vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti neuvádzala.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„(i) Uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 24. 10. 2013, spis. zn. 5 Obdo 50/2013 a uznesením   Krajského   súdu...   zo   dňa   11.   12.   2013,   č.   k.   2   Cob   299/2013-510,   bolo porušené základné právo spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na rovnosť podľa článku 47 ods. 3 Ústavy...

(ii) Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 24. 10. 2013, spis. zn. 5 Obdo 50/2013 a uznesenie Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2013, č. k. 2 Cob 299/2013-510, sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

(iii) Najvyšší súd... je povinný uhradiť spoločnosti Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A., trovy právneho zastúpenia v sume 312,38 EUR (vrátane DPH)...“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľka okrem iných písomností predložila uznesenie okresného súdu zo 4. apríla 2013, uznesenie krajského súdu z 29. mája 2013, uznesenie najvyššieho súdu z 24. októbra 2013 a uznesenie krajského súdu z 11. decembra 2013 (pozri tiež bod 2).

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní (pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy... za podmienok ustanovených zákonom...).

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom postupom a dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj na neho nadväzujúcim rozhodnutím krajského súdu (pozri body 1 a 5).

10. Najvyššiemu súdu (v postavení dovolacieho súdu), ktorý napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obdo 50/2013 z 24. októbra 2013 zrušil uznesenie krajského súdu z 25. septembra 2013 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, sťažovateľka vytýka najmä „nastolenie opätovného   stavu   existencie   nezákonného   predbežného   opatrenia“ a ignorovanie   jej námietok uvedených vo vyjadrení k dovolaniu (pozri bod 3).

11. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05, I. ÚS 249/2013).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

13. V danom prípade je ústavná sťažnosť (jej časť) neopodstatnená, pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu (pozri bod 2), ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“ (nehľadiac na to, že predmetom   samotného   sporu   bolo   rozhodnutie   o predbežnom   opatrení   ako   dočasnom súdnom   rozhodnutí,   pozn.).   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke   v dovolacom   konaní poskytnutie súdnej ochrany (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala možnosť v opätovnom konaní pred krajským súdom uplatniť ochranu   označených   práv,   aj svoju   argumentáciu   týkajúcu   skutkovej   a   právnej stránky predmetnej veci.

Ústavný súd poznamenáva, že nesúlad právnych názorov sťažovateľky s faktickými a právnymi   závermi   najvyššieho   súdu   nezakladá   (nespôsobuje)   samo   osebe   porušenie označených práv. Navyše, podľa zistení ústavného súdu na okresnom súde sa v danej veci súdne konanie vo veci samej nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci ďalej konať. SES totiž v súlade s povinnosťou uloženou mu už v bode III výroku   uznesenia   č. k. 32 Cb/64/2013-100   zo   4.   apríla   2013   podalo   12.   apríla   2013 okresnému súdu návrh na začatie konania (ďalej vedeného pod sp. zn. 32 Cb/64/2013) vo veci   samej,   t.   j.   návrh   na   určenie,   že   záväzok   sťažovateľky   vyplatiť   spoločnosti EMPRESA bankové   záruky   sa   stal   neplatným, resp.   zamietol.   V tomto   konaní sa   bude sťažovateľka   môcť   dožadovať   súdnej   ochrany   svojich   v sťažnosti   označených   práv a v plnom rozsahu uplatniť všetky argumenty, ktorými podporuje svoj návrh.

14. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy najvyšším (dovolacím) súdom nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z uvedeného dôvodu.

15. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Cob/299/2013 z 11. decembra 2013 (bod 5), ktorým krajský súd odmietol odvolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S. A. z Chile (ďalej aj „spoločnosť EMPRESA“)   proti   uzneseniu   okresného súdu   zo   4.   apríla 2012, zmenil predmetné uznesenie okresného súdu vo výroku II tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia   v tejto   časti   zamietol,   vo   výroku   I,   ktorým   okresný   súd   uložil   sťažovateľke povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnení v prospech spoločnosti EMPRESA na základe   záručných   listín   vystavených   sťažovateľkou...,   uznesenie   okresného   súdu zo 4. apríla 2013 potvrdil.

16.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   uznesením   krajského   súdu z 11. decembra   2013   (pozri   bod   5   –   petit   sťažnosti)   v odôvodnení   svojej   sťažnosti neargumentovala   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   podporujúcim   jej   tvrdenie. Skutočnosti uvádzané v sťažnosti (pozri bod 4) nedosahujúce ústavne významný rozmer nie sú spôsobilé vyvolať sťažovateľkou predstavovaný následok – ústavným súdom vyslovené porušenie v petite sťažnosti uvedených práv rozhodnutím krajského súdu.

17. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.).

18.   Keďže   sa   sťažovateľka   dožadovala   porušenia   vyslovenia   označených   práv   aj rozhodnutím krajského súdu z 11. decembra 2013 (bod 5) a svoj návrh ústavne relevantným spôsobom neodôvodnila (bod 4), ústavný súd viazaný jej návrhom na rozhodnutie odmietol sťažnosť   v tejto   jej   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

19.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením   práv   a predmetným   rozhodnutím   krajského   súdu   (najmä   vzhľadom na sťažovateľkou uvedenú argumentáciu v sťažnosti). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

20. K uvedenému ústavný súd ešte dodáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“   konanie   pred   všeobecnými   súdmi,   a   to   aj   keby   k   nimi   urobeným   dielčím procesným/dočasným   úkonom   mal   výhrady.   Úlohou   ústavného   súdu   je   ochraňovať ústavnosť   (nie   „obyčajnú“   zákonnosť)   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Preto   je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy   určitý   procesný/dočasný   postup   –   hoci   by   ho   aj   bolo   možné   osamotene (inkontextuálne), hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží (pozri tiež I. ÚS 571/2013).

21. Ústavný súd v závere ešte poznamenáva, že 11. marca 2014 mu bolo doručené podanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A., Santa Rosa 76, Santiago, Chile, zo 7. marca 2013 označené ako „Vyjadrenie... k ústavnej sťažnosti podanej spoločnosťou   Crédit   Agricole   Corporate   and   Investment   Bank“,   v ktorej   uviedla,   že „Účelom tohto vyjadrenia je podporiť ústavnú sťažnosť Sťažovateľa (hoci jej presný obsah nepoznáme) s ohľadom, že napadnuté uznesenie porušilo... aj základné právo spoločnosti Endesa...“.   Keďže   spoločnosť   EMPRESA   nebola   účastníkom   konania   vo   veci   vedenej na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   32   Cb/64/2013   a jej   podanie   malo   len   podporný argumentačný   charakter   k tvrdeniam   sťažovateľky,   ústavný   súd   sa   jeho   posudzovaním nepovažoval za dôvodné samostatne zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014