znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 214/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti J. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. F. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava sp. zn. 12 C 258/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 258/2001 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 258/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 413,91 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov) na účet jeho advokáta JUDr. F. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 214/2013-6 zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   12   C 258/2001.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobca F. P. – B., Š. (ďalej len „žalobca“), podal 21. mája 2001 na okresnom súde žalobu o zaplatenie 5 891,57 € smerujúcu proti sťažovateľovi,   ktorá   je   vedená   pod sp. zn.   12   C   258/2001.   Konanie   v   predmetnej   veci prebiehalo ku dňu spísania sťažnosti sťažovateľa už 12 rokov.

Okresný súd až 7. februára 2002, t. j. 9 mesiacov od podania žaloby súdu, ju doručil sťažovateľovi   spolu   s výzvou   na vyjadrenie.   Sťažovateľ   na túto   výzvu   okresného súdu reagoval podaním doručeným 26. februára 2002. V období trvajúcom viac ako 3 roky, t. j. od 7. februára 2002 (zaslanie výzvy sťažovateľovi) až do 13. apríla 2005 (nariadenie pojednávania na 10. jún 2005), okresný súd v predmetnom konaní bezdôvodne nevykonával žiadne procesné úkony.

Prvé   pojednávanie   v   predmetnej   veci   sa   uskutočnilo   až   21.   septembra   2005, t. j. po štyroch   rokoch   a   štyroch   mesiacoch   od   podania   žaloby.   Ďalšie   v   poradí   druhé pojednávanie okresný súd uskutočnil až 25. februára 2008.

Po viac ako 8 rokoch od podania žaloby (25. júna 2009) okresný súd o veci rozhodol v merite veci prvýkrát, avšak jeho rozhodnutie bolo Krajským súdom v Trnave zrušené a vrátené späť na opätovné prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý v tejto veci i naďalej koná.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tento súd v tejto veci riadne nekonal, v dôsledku čoho nie je konanie právoplatne   skončené   ani   po   12   rokoch   od   podania   žaloby.   Samotná   dĺžka   konania spôsobuje sťažovateľovi vzhľadom na jeho vek a zdravotný stav „značné ťažkosti, formou zbytočného stresového pôsobenia“. S ohľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na rozsah nečinnosti okresného súdu v konaní a na skutočnosť, že sťažovateľ ku vzniku prieťahov v uvedenom   konaní   žiadnym   relevantným   spôsobom   neprispel,   sťažovateľ   požiadal   aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 258/2001 porušené, prikáže okresnému súdu, aby v uvedenom konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   prizná   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   v   predmetnej   veci   vyjadrila   predsedníčka okresného súdu podaním č. 1SprV/315/2013 zo 17. mája 2013, v ktorom priebeh konania vo veci   sp.   zn.   12   C   258/2001   opísala   takto: „Návrh   na   začatie   konania   s   návrhom na vydanie platobného rozkazu bol doručený na Okresný súd Trnava 21. 5. 2001 a zapísaný pod sp. značku 5Ro 1211/01. Predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 177.489,60 Sk ako cenu za vykonané práce a tovar. Sťažovateľ je v tomto konaní odporcom.

Súdna   tajomníčka   dňa   22.   5.   2001   vyzvala   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 20. 6. 2001.

Dňa 3. 7. 2001 bol spis prevedený do registra C, kde bol zapísaný pod spisovú značku 12C/258/2001 a pridelený sudkyni JUDr. A. D., ktorá dňa 14. 1. 2002 dala návrh zaslať odporcovi na písomné vyjadrenie. Odporca sa k návrhu vyjadril 26. 2. 2002. Právna zástupkyňa navrhovateľa sa k stanovisku odporcu vyjadrila 6. 5. 2002.

Sudkyňa dňa 13. 10. 2003 urobila dopyt na právnu zástupkyňu navrhovateľa ohľadne právnej   subjektivity   navrhovateľa.   Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   dňa   13.   11.   2003 doručila doklad o právnej subjektivite navrhovateľa.

Z   dôvodu   odchodu   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku   bol   spis   pridelený na prejednanie sudkyni JUDr. M. M. dňa 14. 1. 2004. Sudkyňa dňa 13. 2. 2004 vyzvala právnu zástupkyňu navrhovateľa na doloženie písomného potvrdenia o prevzatí objednávky na   zhotovenie   diela   v   zmysle   §   632   Občianskeho   zákonníka.   Právna   zástupkyňa navrhovateľa dňa 5. 3. 2004 oznámila, že písomné potvrdenie nemôže doložiť, nakoľko objednávka nebola písomne prevzatá.

Po návrate z materskej dovolenky bol spis dňa 4. 3. 2005 vrátený sudkyni JUDr. A. D., ktorá dňa 11. 3. 2005 vytýčila pojednávanie na deň 10. 6. 2005. Odporca požiadal o ospravedlnenie svojej neprítomnosti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a žiadal o odročenie pojednávania na iný termín. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na 21. 9. 2005.

Odporca dňa 19. 9. 2005 doplnil vyjadrenie k návrhu na začatie konania, kde uznal časť pohľadávky vo výške 78.522,- Sk. Právna zástupkyňa navrhovateľa doplnila stanovisko k vyjadreniu odporcu. Na pojednávaní dňa 21. 9. 2005, na ktorom boli vypočutí účastníci konania a ich zástupcovia, bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že odporca sa vyjadrí   k   veci   v   lehote   15   dní   a   následne   bude   vyjadrenie   zaslané   právnej   zástupkyni navrhovateľa.

Z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na stáž na Krajský súd v Trnave bola vec pridelená dňa 7. 12. 2005 sudkyni JUDr. Z. P. na prejednanie veci, ktorá však vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti ako advokátka zastupovala v súdnom spore proti navrhovateľovi protistranu, oznámila, že je vylúčená z prejednania a rozhodovania tejto veci a vec bola na základe opatrenia predsedníčky okresného súdu pridelená prostredníctvom generátora na prejednanie sudkyni JUDr. D. V. dňa 10. 1. 2006.

Sudkyňa   dňa   16.   6.   2006   vyzvala   odporcu   na   vyjadrenie   k   veci,   na   ktoré   bol zaviazaný uznesením súdu na pojednávaní dňa 21. 9. 2005 a zároveň, aby doručil súdu list vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti.

Odporca sa vyjadril písomne dňa 26. 7. 2006 a jeho vyjadrenie bolo dňa 5. 1. 2007 zaslané   právnej   zástupkyni   navrhovateľa   na   písomné   vyjadrenie.   Právna   zástupkyňa navrhovateľa po urgencii súdu zo dňa 11. 6. 2007 zaslala písomné stanovisko 18. 7. 2007. Sudkyňa dňa 10. 8. 2007 vytýčila pojednávanie na deň 15. 10. 2007. Odporca doručil súdu požadované doklady až dňa 25. 9. 2007. Pojednávanie dňa 15. 10. 2007 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sudkyne v práci z vážnych rodinných dôvodov.

Sudkyňa dňa 11. 1. 2008 vytýčila pojednávanie na deň 25. 2. 2008, na ktorom boli vypočutí   účastníci   konania,   ktorí   navrhli   výsluch   svedkov,   preto   bolo   pojednávanie odročené na deň 19. 5. 2008.

Na pojednávaní dňa 19. 5. 2008 bolo vypočutých 5 svedkov a pojednávanie bolo odročené za účelom výsluchu ďalších svedkov na deň 8. 9. 2008.

Na pojednávaní dňa 8. 9. 2008 sa nedostavil navrhovateľ, preto bolo pojednávanie odročené na 27. 10. 2008 kedy boli vypočutí dvaja svedkovia a pojednávanie bolo odročené na deň 24. 11. 2008.

Podaním zo dňa 20. 11. 2008 odporca namietol premlčanie a doložil požadované listy vlastníctva.

Pojednávanie dňa 24. 11. 2008 bolo odročené na deň 22. 1. 2009 za účelom výsluchu ďalších svedkov.

Na pojednávaní dňa 22. 1. 2009 bolo vypočutých 5 svedkov a pojednávanie bolo odročené na deň 31. 3. 2009. Termín pojednávania 31. 3. 2009 bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti   sudkyne   a   nový   termín   bol   určený   na   deň   16.   4.   2009.   Odporca   – sťažovateľ žiadal ospravedlniť neprítomnosť svojho zástupcu na pojednávaní a nesúhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, preto pojednávanie dňa 16. 4. 2009 bolo odročené na 9. 6. 2009.

Na pojednávaní dňa 9. 6. 2009 predložil navrhovateľ písomné stanovisko, ktoré bolo doručené   zástupcovi   odporcu   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   25.   6.   2009, nakoľko zástupca odporcu sa musel oboznámiť s písomným stanoviskom navrhovateľa. Na pojednávaní dňa 25. 6. 2009 po záverečných rečiach účastníkov konania súd vyhlásil rozsudok.

Proti rozsudku podal dňa 18. 8. 2009 odvolanie navrhovateľ a dňa 2. 9. 2009 bolo odvolanie zaslané odporcovi na vyjadrenie a bol vyrubený súdny poplatok za odvolanie navrhovateľovi.   Odporca   sa   k   odvolaniu   vyjadril   2.   10.   2009   a   15.   10.   2009   bola vyhotovená predkladacia správa na Krajský súd v Trnave.

Krajský   súd   v   Trnave   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   SR   dňa   10.   10.   2009 na rozhodnutie o námietke zaujatosti, nakoľko manželka odporcu je sudkyňou Krajského súdu v Trnave. Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 15. 12. 2009 tak, že vylúčil sudcovi   Krajského   súdu   v Trnave   z prejednávania   a   rozhodovania   veci   a   vec   prikázal na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 5. 5. 2010 rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol doručený na Okresný súd Trnava dňa 18. 6. 2010 a sudkyňa dňa 23. 7. 2010 vytýčila pojednávanie na deň 21. 9. 2010. Pojednávanie dňa 21. 9. 2010 nemohlo byť otvorené,   nakoľko   sa   nedostavil   zástupca   odporcu   a   nakoľko   právna   zástupkyňa navrhovateľa dňa 19. 9. 2010 oznámila, že odstúpila od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v predmetnej veci, preto bolo pojednávanie odročené na 2. 11. 2010.

Na   pojednávanie   dňa   2.   11.   2010   sa   nedostavil   navrhovateľ,   ktorý   doručenie predvolania mal vykázané, preto bolo pojednávanie odročené na 7. 12. 2010. Tento termín pojednávania bol zmenený na 20. 1. 2011.

Na pojednávaní dňa 20. 1. 2011 navrhovateľ navrhol výsluch svedkov, ktorých mená a adresy doručí písomne súdu, preto bolo pojednávanie odročené na 10. 3. 2011.

Navrhovateľ   adresy   a   mená   svedkov   nepredložil   a   odporca   nepredložil   projektovú dokumentáciu domu, preto bolo pojednávanie dňa 10. 3. 2011 odročené na 11. 5. 2011. Navrhovateľ opätovne nepredložil mená a adresy svedkov a na pojednávaní dňa 11. 5. 2011 navrhol výsluch 4 svedkov a odporca navrhol výsluch 3 svedkov, preto bolo pojednávanie odročené na deň 14. 9. 2011.

Na pojednávaní dňa 14. 9. 2011 boli vypočutí traja svedkovia a pojednávanie bolo odročené   na   9.   11.   2011   za   účelom   výsluchu   6   svedkov,   navrhnutých   navrhovateľom a odporcom.

Pojednávanie dňa 9. 11. 2011 bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na 1. 2. 2012, kedy boli vypočutí traja svedkovia a pojednávanie bolo odročené na 21. 3. 2012 za účelom výsluchu ďalších svedkov a predloženie písomných dokladov. Termín pojednávania 21. 3. 2012 bol zmenený na 28. 3. 2012 z dôvodu účasti zákonnej sudkyne na školení.

Na   pojednávaní   28.   3.   2012   bolo   pojednávanie   odročené   za   účelom   znaleckého dokazovania znalcom z odboru stavebníctvo, ktorý mal určiť obvyklú cenu diela v čase a mieste,   kedy   bolo   vykonané.   Navrhovateľ   a   odporca   mali   do   20   dní   doručiť   otázky na znalca. Odporca doručil otázky na znalca 17. 4. 2012 a navrhovateľ 18. 4. 2012. Dňa 28. 5. 2012 sudkyňa rozhodla o priznaní svedočného svedkom a dňa 3. 10. 2012 bol ustanovený znalec z odboru stavebníctva Ing. J. G. Odporca dňa 23. 10. 2012 podal odvolanie proti uzneseniu v časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 31. 10. 2012 bol odporca vyzvaný na predloženie dokladov o svojich pomeroch pre účely rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Spis bol dňa 15. 11. 2012 zaslaný znalcovi, ktorý dňa 28. 11. 2012 požiadal o súhlas k použitiu osobného motorového vozidla, ktorý mu bol dňa 29. 11. 2012 zaslaný.

Dňa 29. 1. 2013 vyššia súdna úradníčka vyzvala odporcu na oznámenie priemernej mesačnej   výšky   príjmu   manželky.   Odporca   prevzal   výzvu   5.   2.   2013.   Dňa   25.   2.   2013 odporca oznámil, že s manželkou nevedie spoločnú domácnosť.

Sudkyňa   dňa   26.   2.   2013   urgovala   znalca   na   vypracovanie   znaleckého   posudku a znalec   dňa   27.   3.   2013   vrátil   spis   12C/258/2001   a   žiadal   o   zrušenie   uznesenia o ustanovení za znalca z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti.

Sudkyňa   dňa   16.   4.   2013   priznala   odporcovi   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych poplatkov vo výške 80 % poplatkovej povinnosti.

Odporca   na   adrese,   ktorú   uviedol   vo   svojom   podaní,   kde   oznámil,   že   nebýva v spoločnej   domácnosti   s   manželkou,   pravdepodobne   neprevzal   uznesenie   o   priznaní čiastočného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   preto   nie   je   možné   vyznačiť   na   tomto uznesení právoplatnosť a reklamácia doručenia od pošty sa zatiaľ   nevrátila.   Z   dôvodu nemožnosti   vyznačiť   právoplatnosť   na   uznesení   o   čiastočnom   oslobodení   odporcu od súdnych poplatkov nie je možné ustanoviť nového znalca, nakoľko je potrebné zároveň rozhodnúť o povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie.“

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv predsedníčka okresného súdu uviedla: „Po skutkovej a právnej stránke ide o zložitú vec. Ide o zaplatenie ceny diela, pričom navrhovateľ ani odporca neposkytujú súdu dostatočnú súčinnosť. Vo veci bolo vypočutých značné množstvo svedkov a je potrebné vypracovať znalecký posudok, pričom ustanovený znalec pre dlhodobú práceneschopnosť nemôže vypracovať znalecký posudok a vo veci musí byť ustanovený nový znalec.“

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu podaním z 3. júna 2013, v ktorom uviedol: „OS Trnava sa vo svojom vyjadrení zo dňa 17. 05.   2013   k   prijatej   sťažnosti   výlučne   venoval   faktografickému   opisu   jednotlivých úkonov,   udalostí   či   iných   skutočností,   v   časovom   slede,   bez   akéhokoľvek   hodnotiaceho vyjadrenia, najmä ohľadom možnej dôvodnosti podanej sťažnosti sťažovateľa. Nakoniec Ústavný súd SR má k dispozícii spis a vie preto vyjadrenie predsedníčky súdu konfrontovať so skutočnosťou.

Už   aj   takto   konštruované   vyjadrenie   predsedníčky   OS   Trnava   svedčí   tomu,   že k prieťahom v konaní skutočne došlo a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

Pretože skutočne nie je možné, ak by OS Trnava zastával stanovisko, že predmetná vec, ktorú prejednáva pod sp. zn. 12C/258/2001, je riešená bez prieťahov, že by takéto stanovisko   explicitne   nesformuloval.   Absencia   akéhokoľvek   priameho   vyjadrenia k existencii, či neexistencii prieťahov vo vyjadrení predsedníčky OS Trnava len potvrdzuje vyššie uvedené tvrdenie o existencii prieťahov.

Napriek   vyššie   uvedenému   považujem   za   potrebné   poukázať   na   postup   súdu od posledného   pojednávania   dňa   28.   03.   2012,   ktorý   svedčí   o   spôsobe   konania na Okresnom súde Trnava a o pretrvávajúcich prieťahoch v konaní.

28. 03. 2012 pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude ustanovený znalec. Účastníci mali zaslať otázky na znalca. Účastníci v lehote zaslali otázky.

03. 10. 2012 ustanovený znalec.

23. 10. 2012 Odvolanie sťažovateľa proti preddavku.

20. 11. 2012 Doručená výzva sťažovateľovi na vyplnenie tlačiva.

05. 12. 2012 Sťažovateľ doručil súdu vyplnené tlačivo.

05. 02. 2012 Sťažovateľovi doručená výzva na doplnenie žiadosti – uviesť príjem manželky.

25. 02. 2013 Sťažovateľ doručil vyjadrenie súdu.

19. 04. 2013   Sťažovateľovi   bolo   doručené   uznesenie   o   čiastočnom   oslobodení, o ktorom predsedníčka súdu nevie, či bolo doručené a vyhovára sa, že nemôže vyznačiť právoplatnosť a ustanoviť iného znalca.

Vzhľadom na tvrdenia uvedené v ústavnej sťažnosti zo dňa 23. 05. 2013 vo vzťahu k písomnému   vyjadreniu   stanovisku   predsedníčky   OS   Trnava,   sp.   zn.   1   SprV/315/2013 zo dňa 17.   05.   2013 k prijatej   sťažnosti,   mám za to,   že bolo   porušené základné právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   publikovaného   v   zbierke   zákonov pod č. 209/1992 Zb.

Sťažovateľ   si   v   rámci   podanej   ústavnej   sťažnosti   uplatnil   úhradu   trov   právneho zastúpenia   určenú   podľa   ustanovenia   §   11   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, túto dnes upresňujme a rozširujem o ďalší úkon právnej pomoci – dnešné vyjadrenie, teda celková výška trov právneho zastúpenia v sume 413,91 € (za tri úkony právnej pomoci – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vypracovanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie k vyjadreniu predsedníčky OS Trnava – 3 x 130,16 € plus 3 x režijný paušál 7,81 €).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   o   plnenie   z   titulu   neuhradenia pohľadávky za vykonanie diela na základe ústne uzatvorenej zmluvy o dielo. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd zistil, že v predmetnej veci ide o spor zložitý predovšetkým po skutkovej stránke, pretože ustálenie skutkového stavu v tejto veci vyžaduje vykonanie rozsiahleho   dokazovania   –   zaobstaranie   potrebných   listinných   dôkazov,   vypočutie viacerých   svedkov,   ako   aj   vykonanie   znaleckého   dokazovania.   S   ohľadom   na   uvedené ústavný   súd   prisvedčil   argumentácii   okresného   súdu,   že   celkovú   dĺžku   tohto   konania ovplyvnila aj právna a skutková zložitosť tejto veci, ktorou však nemožno ospravedlniť obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnom konaní – ústavný súd zistil, že sťažovateľ v predmetnom konaní aktívne využíval svoje procesné   práva   (podal   viaceré   návrhy   na vykonanie   dokazovania,   požiadal   o   odročenie pojednávania nariadeného na 10. jún 2005 zo zdravotných dôvodov, požiadal o odročenie nariadeného   pojednávania   na   čas   po   14.   máji   2009   z   dôvodu   vykonávania   štátnych záverečných skúšok jeho zástupcom, podal odvolanie proti uzneseniu z 3. októbra 2012 spolu   so   žiadosťou   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov).   Možno   teda   konštatovať, že v dôsledku   uplatnenia   týchto   práv   sťažovateľom   v   preskúmavanom   konaní   došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci na okresnom súde, čo však v súlade s doterajšou judikatúrou   ústavného   súdu   nemožno   započítať   na   jeho   ťarchu   (mutatis   mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

V správaní sťažovateľa neboli zistené žiadne nedostatky, ktorých dôsledkom by pri efektívnom postupe okresného súdu v konaní mohlo byť podstatné spomalenie postupu konania v predmetnej veci. Na tieto skutočnosti ústavný súd pri svojom rozhodovaní v tejto veci prihliadol.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   uvedeného   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   nielen z priebehu   predmetného   konania   opísaného   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu zo 17. mája 2013, ale aj z obsahu spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   poznačené   viacerými   obdobiami nečinnosti.   Za   takéto   obdobie   možno   označiť   takmer   osemmesačné   obdobie   trvajúce od 22. mája 2001 (okresný   súd zaslal výzvu   na zaplatenie súdneho poplatku žalobcovi) do 14. januára 2002 (zaslanie výzvy na vyjadrenie k podanej žalobe okresným súdom). V období   od   25.   marca   2002   (zaslanie   výzvy   žalobcovi,   aby   sa   vyjadril   k   podaniu sťažovateľa)   do   15.   októbra   2003   (zaslanie   výzvy   právnej   zástupkyni   žalobcu na predloženie dokladu o právnej subjektivite žalobcu) trvajúcom takmer sedem mesiacov okresný   súd   nevykonával   žiadne   procesné   úkony.   V   ďalšom   deväťmesačnom   období trvajúcom od 21. septembra 2005 (okresným súdom uskutočnené pojednávanie) do 12. júna 2006 (zaslanie výzvy žalobcovi na predloženie vyjadrenia a listinných dôkazov) okresný súd   nevykonával   žiadne   úkony   smerujúce   k   rozhodnutiu   v   merite   veci.   Za   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   možno   označiť   aj   dve   päťmesačné obdobia   trvajúce   od   26.   júla   2006   (doručenie   vyjadrenia   sťažovateľa   okresnému   súdu) do 5. januára   2007   (zaslanie   vyjadrenia   sťažovateľa   žalobcovi   okresným   súdom) a od 5. januára 2007 do 11. júna 2007 (urgencia okresného súdu na zaslanie vyjadrenia od právnej zástupkyne žalobcu). Nečinnosť okresného súdu v už označených obdobiach bez toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   potrebné   považovať   za   zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem   uvedených   období   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   predmetné   konanie poznačené   aj   jeho   neefektívnym   postupom.   O   tejto   skutočnosti   svedčí   aj   fakt,   že vykonávanie prvotných procesných úkonov (zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, zaslanie   žaloby   sťažovateľovi   ako   odporcovi   a   zaslanie   výzvy   na   predloženie   dokladu o právnej subjektivite žalobcu) v predmetnej veci trvalo okresnému súdu takmer dva roky a päť mesiacov, ďalej skutočnosť, že prvý rozsudok okresného súdu z 25. júna 2009 bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 62/10-175 z 5. mája 2010 zrušený z   dôvodu,   podľa   ktorého   okresný   súd   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav podľa § 221 ods. 1   písm.   h)   OSP,   ako   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd   od   odročenia   pojednávania konaného 28. marca 2012 pre účely vykonania znaleckého dokazovania potreboval viac ako 6 mesiacov na jeho ustanovenie.

Uvedené   skutočnosti   teda   nesvedčia   o   tom,   že   by   okresný   súd   organizoval   svoj procesný postup v posudzovanom konaní (sp. zn. 12 C 258/2001) tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa týkajúci sa práv, ktoré boli predmetom žaloby, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, ktoré predstavuje premietnutie ústavnej garancie   práva   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už 12 rokov, a z uvedeného obdobia konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku z 25. júna 2009, počas ktorého okresný súd v predmetnej veci oprávnene nekonal, pritom trvalo len 8 mesiacov (od 22. októbra 2009 do 18. júna 2010).

Vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti, ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani vo vzťahu   k   právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru, že označené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 258/2001 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“ (v danom prípade sťažovateľ ako odporca už počas konania sčasti uznal voči nemu uplatnený nárok žalobcu),   právnu   a   skutkovú   zložitosť   predmetnej   veci,   ktorá   je náročná   predovšetkým na preukazovanie   skutkových   okolností,   ale   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   v   rámci predmetného   konania   odstránenia   prieťahov   v   konaní   priamo   na   okresnom   súde prostredníctvom právnym poriadkom daných prostriedkov (sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu) nedomáhal, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. F. B., K.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2012,   ktorá   bola   781   €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, písomné podanie na súd) za každý úkon právnej služby po 130,16 €, t. j. spolu v sume 390,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,81 € spolu 23,43 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 413,91 €.

Okresný   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013