znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 214/2012-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. C., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoE 106/2011 a jeho uznesením z 22. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. C., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 106/2011 a jeho uznesením z 22. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v lízingovej zmluve uzavretej medzi sťažovateľkou ako lízingovým prenajímateľom a M. C. ako lízingovým nájomcom bola dojednaná   tzv.   rozhodcovská   doložka,   podľa   ktorej   všetky   spory   súvisiace   s touto lízingovou   zmluvou   budú   riešené   pred   tam   označeným   rozhodcovským   súdom. Sťažovateľka si následne pred týmto rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči lízingovému nájomcovi a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom, na základe ktorého   ako   exekučného   titulu   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie   proti   lízingovému nájomcovi ako povinnému.

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky o vymoženie sumy 5 653,38 € s príslušenstvom svojím uznesením č. k. 4 Er 127/2011-53 z 29. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že rozhodcovskú doložku obsiahnutú v lízingovej zmluve posúdil ako neprijateľnú podmienku, a tým za neplatné zmluvné dojednanie. K svojim záverom dospel „s odkazom   na   Smernicu   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, s odkazom na ustanovenia § 52, § 53 ods. 4 písm. r) a § 3 Občianskeho zákonníka a s odkazom na z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a tiež   s   odvolaním   sa   na   rozhodnutie   ESD   (C-168/05)   Elisa   María   Mostaza   Claro vs. Centro   Móvil   Millenium   SL...“ a   posúdil „formát   leasingovej   zmluvy   a   uskutočnil skutkový   záver   podľa,   ktorého   ide   o   zmluvy,   vrátane   zmluvných   podmienok,   ktoré   boli vopred pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluva uzatváraná medzi sťažovateľom a povinným je typizovanou, štandardnou zmluvou... dospel k záveru, že obsah rozhodcovskej doložky, aj keď vyplýva zo zmluvy bol vopred pripravený, povinný si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber ako ju akceptovať... predpokladal, že si povinný nebol vedomý dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.“

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho práva v   nesprávnych   skutkových   a právnych záveroch   všeobecných   súdov,   ako   aj   v   nevysporiadaní   sa   s   jej   odvolacími   dôvodmi v napadnutom uznesení krajského súdu.

Podľa   sťažovateľky   všeobecné   súdy   dospeli   k   nesprávnemu   a   dostatočne nepodloženému   skutkovému   záveru   o   tom,   že „v   prípade   leasingovej   zmluvy   ide o formulárovú zmluvu, a ďalej k záveru, že povinný nemal možnosť ovplyvniť podstatným spôsobom   obsah   predmetnej   zmluvy   a   podmienky   v   nej   obsiahnuté   neboli   dojednané individuálne“, keď takýto záver prijali bez náležitého skúmania okolností, za ktorých bola lízingová zmluva uzavretá, a bez zachovania zásady kontradiktórnosti konania a možnosti sťažovateľky „tvrdiť, argumentovať, uvádzať pripomienky, navrhovať dôkazy na podporu a preukázanie svojich tvrdení“. Sťažovateľka k tomu okrem iného uviedla: „Skutočnosť, že leasingová zmluva obsahuje z dôvodu jej inominátnosti podrobnú úpravu vzájomných práv a povinností jej účastníkov alebo skutočnosť, že sťažovateľ uzatvára čo do počtu niekoľko leasingových zmlúv (je to jeho hlavný predmet činnosti) nezakladá automaticky záver, že jej účastník nemohol ovplyvniť jej obsah. Nie je možné automaticky prijať záver, že všetky leasingové zmluvy sú čo do obsahu zhodné. Pokiaľ je sťažovateľovi známe súdy žiadne iné leasingové   zmluvy,   ktoré   uzatvoril   sťažovateľ   nemali   k   dispozícii,   napriek   tomu   urobili skutkový záver o neurčitom počte leasingových zmlúv s rovnakým obsahom...“

Sťažovateľka   namieta   aj   tie   závery   okresného   súdu,   ktoré   sú   založené na posudzovaní   materiálnej   správnosti   exekučného   titulu,   t.   j.   závery,   podľa   ktorých povinnosti   uložené   exekučným   sú   právom   nedovolené   a   v   rozpore   s   dobrými   mravmi. Sťažovateľka aj v tejto súvislosti namieta odňatie možnosti vyjadriť sa k veci a navrhovať dôkazy.

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej argumentácie uvádza:„Rozhodcovská doložka nie je vždy neprijateľnou podmienkou, ako to automaticky ustálili   súdy.   Ustanovenia,   ktoré   sú   neprijateľnými   podmienkami   sú   demonštratívne vymenované   v   ust.   §   53   ods.   4   Občianskeho   zákonníka.   Avšak   aj   tieto   demonštratívne vymenované ustanovenia je potrebné posúdiť vždy individuálne v spojení s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho   zákonníka,   teda   posúdiť   či   spôsobujú   v   konkrétnom   prípade   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Keďže cieľom zákonodarcu v tomto prípade bolo zrejme ochrániť spotrebiteľa vo sfére právnej ochrany, je potrebné posúdiť v konkrétnom prípade, či táto zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa. Preukázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky nebolo sťažovateľovi v konaní pred súdmi umožnené. Súdy rozhodli bez zisťovania skutkového stavu.

Ani   smernica   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, písm. (q) jej prílohy 1 nemá za cieľ zakázať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách en bloc, ale zakazuje len také ustanovenia, ktoré nútia spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov v rozhodcovskom konaní neupravenom právnym poriadkom.   To znamená,   že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,   aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia   pravdepodobne   nie   sú   povinní   aplikovať   príslušné   hmotné   právo.   To   však zjavne   nie   je   prípad   rozhodcovského   konania   podľa   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle   §   31   ods.   2   ZRK   sa   v   ňom   rozhoduje   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky.

Európsky súdny dvor (ESD) vo veci Elisa María Claro vs. Centro Móvil Millenium SL   (Case   C-168/05)   uviedol,   že   je   v   kompetencii   príslušného   súdu   členského   štátu rozhodnúť, či konkrétne ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy (v tomto prípade rozhodcovská doložka)   predstavuje   neprijateľnú   podmienku.   V   kauze   Eco   Swiss   China   Time   Ltd   vs. Benetton   International   NV   (Case   C-126/97)   v   bode   35   svojho   odôvodnenia   ESD konštatoval,   že   preskúmavanie   rozhodcovských   nálezov   musí   byť   v   záujme   efektivity rozhodcovského   konania   ako   ekvivalentného   alternatívneho   riešenia   sporov   limitované a možnosť   zrušenia   rozhodcovského   nálezu   by   mala   existovať   len   vo   výnimočných prípadoch. Odklon Súdneho dvora od ochrany spotrebiteľa, ak ten ignoruje svoje možnosti ochrany,   je   zrejmý   z   rozsudku   Súdneho   dvora   z   6.   10.   2009   vo   veci   Asturcom Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira (Case C-40/08), kde v bode 47 odôvodnenia Súdny dvor konštatuje, že v každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za   okolností   ako   v   spore   vo   veci   samej   nemôže   vyžadovať,   aby   vnútroštátny   súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva,   ako   tomu   bolo   vo   veci,   ktorá   viedla   k   vydaniu   rozsudku   Mostaza   Claro,   už citovaného, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným...“

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné práva spoločnosti T., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5CoE/106/2011-71 z 22. 12. 2011 porušené boli

2/ Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5CoE/106/2011-71 z 22. 12. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Nitre sú povinní uhradiť spol. T., s. r. o. trovy konania vo výške 269,58 € k rukám advokáta A., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v   podstatnej   časti   svojej   argumentácie   nespochybňuje   oprávnenie exekučného   súdu   posudzovať   formálnu   a   materiálnu   správnosť   exekučného   titulu,   ale namieta   porušenie   zásady   kontradiktórnosti   konania   pri   posudzovaní   exekučného   titulu všeobecnými súdmi v danom prípade.

Krajskému   súdu   sťažovateľka   vyčíta   (ktorý   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu) nesprávne   skutkové   a   právne   závery,   v dôsledku   ktorých   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľky vyjadriť sa k veci, predkladať a navrhovať dôkazy, nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi   sťažovateľky   a   náležite   odôvodnil   svoje   skutkové   a   právne   závery,   keď v napadnutom uznesení uviedol: «Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací   súd   potvrdzuje   vecnú   správnosť   napadnutého   rozhodnutia,   pričom   uvádza,   že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní... Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť   opravných   konaní,   ktorých   účelom   je   v   rámci   nachádzacieho   konania preskúmavať   možné   vecné   pochybenie   príslušného   orgánu,   ktorý   rozhodnutie   vydal. S prehlbovaním   potreby   ochrany   spotrebiteľov   v   európskom   priestore   však   dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov   jednotlivých   členských   štátov,   k   prelamovaniu   uvedenej   zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí – exekučných titulov. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   okrem   iného   vymedzujú charakteristiku   spotrebiteľského   právneho   vzťahu   a   demonštratívny   výpočet charakteristických   neprijateľných   zmluvných   podmienok,   na   ktorých   neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia   alebo   exekučného   súdu   pri   nútenom   výkone   rozhodcovského   rozsudku vydaného   orgánmi   a postupom podľa   Zák.   č.   244/2002 Z.   z.   o   rozhodcovskom konám. V procesnom   postupe   exekučného   súdu   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň   súd   v exekučnom   konám   zaväzuje   (ex offo),   aby   v prípade,   ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo do   objektívne   nemožného,   právom   nedovoleného   plnenia,   poprípade   plnenia,   ktoré odporuje   dobrým   mravom,   výroku   rozhodnutia   samotného,   ale   pre   naplnenie   cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec   skúmania   len   formálnej   stránky   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   predmetného rozhodcovského rozsudku... Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť)...

Uvedený   právny   vzťah   bol   súdom   prvého   stupňa   správne   posúdený   ako   vzťah ochraňovaný   kogentnými   ustanoveniami   spotrebiteľského   práva.   Predpokladom   postupu exekučného súdu pri vecnom preskúmaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku je, že   právny   vzťah,   resp.   obsah   právneho   vzťahu   je   možno   charakterizovať   ako   vzťah spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho vzťahu.

Predpokladom   materiálnej   a   formálnej   vykonateľnosti   akéhokoľvek   rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom ktorý koná a   rozhoduje   v   súlade   so   svojou   právomocou   a   podľa   vopred   stanovených   pravidiel. Prvostupňový   súd   teda   posudzoval   právomoc   rozhodcovského   súdu   rozhodnúť,   pričom vo výsledku   vyhodnotil,   že   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľná   v   zmysle   §   53   ods.   4 písm. r)   OZ   a   podľa   §   53   ods.   5   OZ   je   neplatná.   Odvolací   súd   uvádza,   že   nie   každá rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskom právnom vzťahu.   Nerovnovážny   stav   nevyvolávajúca   rozhodcovská   doložka   je   prípustná. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v bode VIII. (záverečné ustanovenia) leasingovej zmluvy zo dňa 31. 01. 2008. V zmysle   doložky   zmluvné   strany   dohodli,   že   všetky   spory,   ktoré   medzi   nimi   vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe zmluvy alebo súvisiacich so zmluvou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. Zmluvné   strany   sa   zaviazali   podriadiť   rozhodnutiu   vydanému   v   rozhodcovskom   konaní s tým,   že   takéto   rozhodnutie   bude   pre   zmluvné   strany   konečné   a   záväzné.   Takto koncipovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu úverového plnenia oprávneného (veriteľa – dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom,   ktorý   bude   uplatňovať   svoje,   nároky   pred   povolaným   orgánom,   bude   práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou   formulárovej   zmluvy,   ktorú   oprávnený   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho   zákonníka   neplatná.   Na   základe   takto   koncipovanej   doložky   je   nutné konštatovať,   že   rozhodcovská   doložka   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach a povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech   spotrebiteľa.   Právomoc   rozhodcovského súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje   kauzálne,   je   normatívne   nezáväzné   a   exekučne   nevykonateľné.   Na   základe uvedeného   prvostupňový   súd   správne   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia zamietol.   Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil...»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a dostatočne   odôvodnené   vrátane   vysporiadania   sa   s   podstatnými   odvolacími   dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, aktuálnej judikatúry Súdneho   dvora   Európskej   únie,   ako   aj   obsahu   relevantných   dôkazov   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený   jeden   z   elementárnych   predpokladov   vedenia   exekučného   konania   z   dôvodu, že neexistoval   relevantný   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   exekúciu vykonať.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namieta skutkové a právne závery krajského súdu, ako aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania a v súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd v celom rozsahu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (pozri I. ÚS 162/2011, I. ÚS 389/2011).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   nie   je   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   právom   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012