znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 214/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo   154/2009 z 18. marca 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010 doručená sťažnosť F. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 154/2009 z 18. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok z 18. marca 2010“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) č. 148 z 21. apríla 2008 (ďalej len „personálny rozkaz z 21. apríla 2008“) bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka   Policajného   zboru   pre   porušenie   služobnej   prísahy,   nedisciplinovanosť a preberanie   finančného   odškodnenia   od   vodiča,   ktorý   pod   vplyvom   alkoholu   spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej bola jedna účastníčka nehody zranená na základe predloženia ním vlastnoručne fiktívne vyplneného tlačiva o dĺžke práceneschopnosti zranenej osoby pod hlavičkou útvaru svojho „služobného zariadenia“.

Sťažovateľ   namietal,   že   nemal   možnosť   oboznámiť   sa   so   spisovým   materiálom k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru, pretože 8. apríla 2008, keď mu takáto možnosť bola poskytnutá, bol po nočnej službe, počas ktorej sa u neho prejavili „znaky závažného   ochorenia“,   v   dôsledku   ktorého   sa   nebol   schopný   s   uvedeným   návrhom oboznámiť. Na základe žiadosti sťažovateľa o poskytnutie iného termínu na oboznámenie sa s   návrhom   na   jeho   prepustenie   zo   služobného   pomeru   mu   bolo   oznámené,   že   spisový materiál v predmetnej veci bol zaslaný ministerstvu vnútra, a preto iný termín nedostane. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   ani   jeho   právny   zástupca „neboli   oboznámení   so všetkými dôkazmi a vyšetrovanie vychádzalo len z výpovedí svedkov“, pritom sťažovateľ sa nemal možnosť k celej veci vyjadriť, nebol vôbec vypočutý, a preto má podozrenie, že v jeho prípade môže ísť o „osobnú pomstu“.

Podľa sťažovateľa mu personálny rozkaz z 21. apríla 2008 nebol riadne doručený. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu sťažovateľ uviedol: „Od 8. 4. 2008 do 30. 4. 2008 som bol PN z dôvodu vážnych zdravotných problémov. Po návrate do služby, dňa 2. 5. 2008, som bol nadriadeným veliteľom PMJ KR PZ Nitra npor. Mgr. T. oboznámený, že som bol dňa 23. 4. 2008 prepustený zo služobného pomeru a mám odovzdať veci. Po mojej otázke, na základe čoho som prepustený, mi bolo oznámené, že dňa 23. 4. 2008 mi bol doručený personálny rozkaz o mojom prepustení, a to poštovou doručovateľkou, za prítomnosti npor. T. spolu s pplk. G., ktorí údajne boli u mňa doma, pričom komunikovali s mojou manželkou, ktorej bola odovzdaná zásielka určená mne do vlastných rúk. Doručovateľka odovzdala manželke doručenku do vlastných rúk a sprievodný list, ktoré manželka za dverami podpísala avšak už bez prítomnosti doručovateľky. V tom čase okolo 8:45 h, kedy ma prišli skontrolovať npor. T. s pplk. G., som mal určené vychádzky a nachádzal som sa u svojej matky, ktorá je zdravotná sestra na dôchodku a poprosil som ju o pomoc, z dôvodu mojich bolestí, aby mi dala nejaké lieky. O zásielke som sa vôbec nedozvedel nakoľko mi nebola doručená ani uložená na pošte. Prvýkrát som videl prepúšťací rozkaz až 5. 5. 2008, keď mi ho ukázala pracovníčka oddelenia kmeňovej knihy KR PZ Nitra. Po prečítaní rozkazu som žiadal o jeho doručenie, pretože mám zákonné právo proti personálnemu rozkazu podať rozklad, pričom mi bolo povedané, že sa mi už nič doručovať nebude. Dokonca ani vyhotovenie kópie rozkazu mi nebolo umožnené. Zamestnávateľ doručoval zásielku cestou pošty, hoci bolo nezvyčajné, že pri tomto doručovaní boli prítomní riaditeľ odboru poriadkovej polície OKR   PZ   v   Nitre   spolu   s veliteľom   pohotovostnej   motorizovanej   jednotky.   Napriek   ich prítomnosti, ani jeden z nich, ani poštová doručovateľka nemohli potvrdiť, že som osobne podpísal doručenku, ani že ma osobne videli v tom čase. Podpis na doručenke je úplne iný ako môj bežný podpis, čo možno porovnať v mojom spisovom materiáli. Na túto skutočnosť sme   navrhli   vykonať   dokazovanie   výsluchom   svedkov   prípadne   vykonaním   znaleckého dokazovania, čo však súd odmietol.“

Ministerstvo   vnútra   rozklad   sťažovateľa   podaný   proti   personálnemu   rozkazu z 21. apríla   2008   rozhodnutím   z   27.   júna   2008   zamietlo.   Následne   sťažovateľ   podal 22. augusta   2008   žalobu   o   preskúmanie   rozhodnutia   z   27.   júna   2008,   pretože   sa „ako obvinený“ nemal možnosť vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a taktiež z dôvodu, že personálny rozkaz z 21. apríla 2008 mu nebol doručený do vlastných rúk, čím došlo   k   porušeniu   §   266   ods.   3   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“).

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 225/2008 z 12. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 12. februára 2009“) žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie, v ktorom poukázal na to, že celá vec bola „nesprávne vyšetrená a došlo k nesprávnemu rozhodnutiu“, ktoré je založené na nesprávnom právnom posúdení celej veci, a rovnako došlo k porušeniu jeho „základných práv“. Podľa neho mal krajský súd v predmetnom konaní „dostatok podkladov na to, aby mal opodstatnené pochybnosti o riadnom doručení personálneho rozkazu“, a preto mal „postupovať v zmysle § 250b ods. 2 OSP a uložiť povinnosť správnemu orgánu doručiť mi (sťažovateľovi   pozn.)   správne   rozhodnutie   a   odložiť   jeho   vykonateľnosť,   respektíve vzhľadom na uplynutie lehoty na doručenie správneho rozhodnutia žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.   Súd   napriek   pochybnostiam   nevykonal   dokazovanie,   nedal   vyhotoviť   znalecký posudok.“.

Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   uviedol   všetky   skutočnosti   relevantné   na rozhodnutie v uvedenej veci, ktoré krajský súd „nesprávne posúdil“, pretože uzavrel, že sťažovateľovi bola daná možnosť oboznámiť sa so spisom v jeho veci, avšak nezobral do úvahy „iné skutočnosti, ktoré sa udiali v ten deň“, a to zdravotný stav sťažovateľa a jeho nočnú   službu, ako   ani fakt,   že mu   nebol daný náhradný   termín   na oboznámenie sa   so spisom, aj keď oň požiadal. Vo vzťahu k posúdeniu otázky doručenia personálneho rozkazu sťažovateľ   krajskému   súdu   vyčítal,   že   sa   nezaoberal   otázkou   posúdenia   pravosti   jeho podpisu na doručenke a dosiaľ nedal vyhotoviť ani znalecký posudok o určenie pravosti jeho podpisu.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   18.   marca   2010   bol   rozsudok   krajského   súdu z 12. februára   2009   potvrdený.   Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku z 18. marca 2010 nevysporiadal dostatočne s jeho argumentáciou predloženou v uvedenom konaní,   predovšetkým   nepreskúmal   skutočnosť,   že   mu   nebol   riadne   do   vlastných   rúk doručený personálny rozkaz z 21. apríla 2008 a nezisťoval ani pravosť jeho podpisu na doručenke. Nevykonaním dokazovania týkajúceho sa pravosti jeho podpisu na doručenke, ktoré   malo   byť   podľa   sťažovateľa „esenciálne   pre   celý   spor“, došlo   zo   strany   súdov zúčastnených na rozhodnutí v jeho veci k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa „s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam počas vyšetrovania ako aj oboznámiť sa k vykonaným   dôkazom“, čím   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   6   dohovoru, a skutočnosť, že mu „tak bolo umožnené urobiť neskôr v priebehu konania pred súdom alebo odvolacím orgánom je nepostačujúca, keďže v týchto častiach konania má účastník iné procesné práva ako v konaní pred prvostupňovým orgánom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   18.   marca   2010   a   jemu   predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uvedený rozsudok zruší a vráti vec späť na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 18. marca 2010 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu jeho práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- sa   nemal   možnosť   oboznámiť   s   návrhom   na   jeho   prepustenie   zo   služobného pomeru, resp. s návrhom na vydanie personálneho rozkazu z 21. apríla 2008,

- personálny rozkaz z 21. apríla 2008 mu nebol doručený do vlastných rúk v rozpore s § 266 zákona č. 73/1998 Z. z., a napriek tomu, že na túto skutočnosť poukazoval, súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   sa   pravosťou   podpisu   na   doručenke   vôbec nezaoberali,

- nemal možnosť v predmetnom konaní predložiť svoju argumentáciu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   námietky   uvedené   vo   svojej   sťažnosti v tejto veci uplatnil aj v konaní pred všeobecnými súdmi. Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku   z   18.   marca   2010   s   touto   argumentáciou   sťažovateľa   vysporiadal   takto: „Námietku žalobcu, že personálny rozkaz mu nebol doručený do vlastných rúk, tak ako to vyžaduje   § 266   ods.   3   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   pretože   tento   prebrala   jeho   manželka, považuje odvolací súd za neodôvodnenú, nakoľko v zmysle ust. § 250i ods. 3 O. s. p. pri preskúmavaní   zákonnosti   a   postupu   správneho   orgánu   súd   prihliadne   len   na   tie   vady konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia. Súd neprihliada na vady konania, ktoré nie sú žalobcovi na ujmu, alebo ktoré by   žalobca   prípadne   sám   zavinil.   Súd   neprihliadne   ani   na   také   porušenie   zákona   pri dokazovaní, ktoré sa týkalo skutočností, ktoré nemali pre rozhodnutie vo veci význam; na zákonnosť rozhodnutia nemá napríklad vplyv, ak rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nebolo riadne doručené, ak opravný prostriedok podaný žalobcom odvolací správny orgán napriek tomu vecne prejednal...

Neobstojí   ani   námietka   žalobcu,   že   mu   nebolo   umožnené   preštudovať   spisový materiál vzťahujúci sa k jeho prepusteniu zo služobného pomeru, keďže práve z uvádzaného spisového materiálu vyplýva, že dňa 08. apríla 2008 bolo žalobcovi v súlade s § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s poukázaním na § 237 ods. 2 a § 238 ods. 3 cit. zákona umožnené, aby sa oboznámil s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru a taktiež mu bolo umožnené urobiť si poznámky, výpisy, nazrieť do spisového materiálu, vyjadriť sa k návrhu na   prepustenie,   ako   aj   k   predloženému   spisovému   materiálu   a   navrhovať   na   podporu svojich tvrdení dôkazy.

V   zmysle   uvedeného   námietky   žalobcu   vyjadrené   v   odvolaní   na   správnosť a zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu   ani   na   vecnú   správnosť rozhodnutia krajského súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesprávnu aplikáciu   ustanovenia   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   na   nezistenie skutočného stavu veci bez uvedenia konkrétnych skutočností a dôkazov, nemožno považovať za postačujúce na to, aby odvolaniu bolo možné priznať úspech.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Správne orgány oboch stupňov si pre záver, že žalobca svojím konaním porušil základné povinnosti príslušníka Policajného zboru, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok skutkových podkladov.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   ako   vecne   správny   podľa   §   219   O.   s.   p.   potvrdil.   Pritom   sa   stotožnil s právnym   posúdením   a   dôvodmi   krajského   súdu,   viazaný   tiež   rozsahom   a   dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.).“

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Najvyšší   súd vo   vzťahu k   argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nedostatkov   pri doručovaní personálneho rozkazu z 21. apríla 2008 dospel k záveru, podľa ktorého táto vada konania,   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľom   podaný   opravný   prostriedok   bol   odvolacím správnym   orgánom   (ministerstvo   vnútra)   riadne   vecne   prerokovaný,   nemala   vplyv   na zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z 12. februára 2009, a preto v súlade s § 250i   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   ňu   nemusí   pri   svojom   rozhodovaní prihliadať.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vecným   prerokovaním   opravných   prostriedkov sťažovateľa (rozklad, žaloba o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, odvolanie proti rozsudku krajského súdu) došlo v uvedenom prípade k plnej realizácii jeho práva na súdnu ochranu (nielen práva na prístup k súdu, ale aj ďalších práv spojených s realizáciou práva na spravodlivé   konanie)   a   taktiež   k   preskúmaniu   ním   v   predmetnom   konaní   predloženej argumentácie. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v predmetnom konaní nemal dôvod skúmať   prípadné   nedostatky   konania   vzniknuté   pri   doručovaní   personálneho   rozkazu z 21. apríla 2008 (okrem iného ani pravosť podpisu na doručenke), keďže v ďalších štádiách tohto konania došlo postupom orgánov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci k zhojeniu prípadnej sťažovateľom namietanej procesnej vady.

Obdobne je to aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v uvedenom konaní nemal možnosť riadne sa oboznámiť s obsahom návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru v súlade s § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., pretože v čase, keď mu bol spis predložený na oboznámenie, bol po nočnej službe a zdravotne indisponovaný. Navyše, neskôr požiadal o možnosť oboznámiť sa so spisom v uvedenej veci, avšak táto mu nebola poskytnutá, lebo spis v tejto veci bol postúpený na rozhodnutie ministerstvu vnútra.

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieval, že mu nebol vzhľadom na okolnosti na jeho strane (zdravotný stav, čas oboznámenia určený na termín po vykonanej nočnej službe) poskytnutý čas potrebný na oboznámenie sa so spisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia, mohol sa podľa názoru ústavného súdu sám svojím aktívnym prístupom domáhať ochrany svojich práv   predovšetkým   realizovaním   práva   nazrieť   do   spisu,   navrhovať   dôkazy,   či   práva podávať opravné prostriedky. Sťažovateľ uvedené procesné práva v predmetnom konaní aj aktívne využíval, o čom napokon svedčia aj ním podané opravné prostriedky, čím došlo k zhojeniu prípadnej sťažovateľom namietanej procesnej vady konania v ďalších štádiách tohto konania, a preto aj k plnej realizácii princípov práva na spravodlivé konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   najvyššieho   súdu   uvedené v jeho rozsudku z 18. marca 2010 nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za svojvoľné   alebo   arbitrárne,   a   ani   samotná   nespokojnosť   sťažovateľa   s   výsledkom predmetného konania nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010