znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 214/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   6 C 342/04-39 z 20. septembra 2005 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 497/05-52 z 31. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 6 C 342/04-39 z 20. septembra 2005 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8 Co 497/05-52 z 31. januára 2006.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listín vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 9. decembra 2004 návrh na náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 6 C 342/04 a zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. K. B.

Uznesením okresného súdu č. k. 6 C 342/04-30 z 20. septembra 2005 bolo napadnuté konanie   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   prerušené „do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou Ps 12/04“, pretože súd „dospel k záveru, že v konaní o spôsobilosti na právne úkony MUDr. D. B. (...) sa rieši otázka (prípadné obmedzenie resp. pozbavenie menovaného spôsobilosti na právne úkony), ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „okresný   súd   prerušil   konanie   v rozpore   so   zákonom, neodstránil prekážku v konaní podľa ustanovenia § 104 O. S. P. a neustanovil právneho zástupcu, súd porušil“ jeho označené základné práva.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C 342/04-30 z 20. septembra 2005 v zákonnej lehote odvolanie, krajský súd však svojím uznesením č. k. 8 Co 497/05-52 z 31. januára 2006 napadnuté uznesenie okresného súdu o prerušení konania potvrdil.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že „Krajský   súd   sa   k obštrukciám   Okresného   súdu pripojil   a rozhodol   zle-chybne.   Svoje   rozhodnutie   nepodložil   dôkazom   o nespôsobilosti sťažovateľa konať pred súdom! Rozhodol tak svojvoľne bez opory v zákone.

Súčasne   Krajský   súd   v Žiline   preukázal   prepojenosť   a spoluprácu   súdov   ako organizovanú   skupinu   kladúcu   systematický   odpor   za   účelom   likvidácie   sťažovateľov bezmedzným   odporom,   vynucujúcu   si   takto   početné   odvolania   a šikanózne   úkony   (...) a napokon   všetko   skončí   na   Ústavnom   súde   SR.   Bránenie   práv   je   vynucované   oboma súdmi!!!!! Súdy túto činnosť robia vedome! účelovo! úmyselne! (...)

Sťažovateľ žiada Ústavný súd o náležité konanie bez diskriminácie sťažovateľa, teda (...) behom jedného mesiaca (rýchlo) a dôstojne!

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti, podľa sťažovateľa neexistovali dôvody na prerušenie predmetného konania pred okresným súdom, tak okresný súd, ako aj krajský súd   v napadnutom   konaní   porušujú   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   pričom   „sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   zostali   ignorované!“, preto   podľa sťažovateľa:  

„(...) Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline porušili ľudské práva MUDr. D. B. tak ako sú vymenované.

(...) Vzhľadom na opakované porušovanie práv MUDr. B., sú obidva súdy povinné zaplatiť dvojnásobnú satisfakciu 200.000.- Sk každý do 30 dní od doručenia nálezu. (...) Okresný súd v Žiline je povinný konať vo všetkých veciach podaných MUDr. D. B. bez prieťahov! Inak môže MUDr. B. požadovať 10x-násobok spôsobnej škody a ujmy v každej veci pre nepolepšiteľnosť súdu v Žiline!

(...) Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy konania pred Ústavným súdom, pretože si sám nečinnosťou vynútil konanie!

(...) Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinné zaplatiť aj prípadné dane z príjmu za vyplatenie satisfakcie. Oba súdy sú povinné zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 % od dňa podania ústavnej sťažnosti do zaplatenia v prípade pokračujúcich prieťahov v konaní; 6 C 342/2004 a 8 Co 497/2005.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd aj „o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred Ústavným súdom, podobne ako to vykonané v konaniach III. ÚS 76/01, III. ÚS 77/01, III. ÚS 338/04, IV. ÚS 174/05, III. ÚS 187/05 a III. ÚS 24/05“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. (ods. 2)

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (ods. 3).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je označené porušenie základných práv   sťažovateľa   zaručených v   čl.   46   ods.   1,   2   a   3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom a uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 6 C 342/04-39 z 20. septembra 2005 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 497/05-52 z 31. januára 2006.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu)   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti prerušenia konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   (mutatis mutandis   IV.   ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom uznesení č. k. 8 Co 497/05-52, týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:„Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval správne,   keď po zistení,   že bolo začaté konanie   o spôsobilosti   navrhovateľa   na   právne úkony, konanie vo veci samej prerušil, a to až do právoplatného skončenia konania pod sp. zn. Ps 12/2004. Otázka procesnej spôsobilosti účastníka konania je jednou z podmienok konania   a jej   neskúmanie   by   mohlo   mať   za   následok   aj   nesprávne   rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré by bolo z tohto dôvodu po vecnej stránke nepreskúmateľné. Za   vyššie   uvedeného   stavu   okresný   súd   teda   postupoval   plne   v súlade s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   na   vzniknutú   situáciu   reagoval zákonným spôsobom a konanie vo veci samej s poukazom na ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. prerušil.

Ďalším možným spôsobom ako mohol na vzniknutú situáciu reagovať prvostupňový súd bolo ustanoviť navrhovateľovi opatrovníka podľa § 29 ods. 2 O. s. p., avšak z hľadiska výkladových ustanovení postup podľa tohto odseku je aktuálny vtedy, ak ide o účastníka síce postihnutého duševnou chorobou,   ktorý   však   formálne nebol   pozbavený   spôsobilosti   na právne úkony, ani jeho spôsobilosť nebola obmedzená. Ust. § 29 ods. 2 ale nevylučuje, aby súd nemohol prijať aj iné opatrenia vo veci samej, napr. aj prerušiť konanie.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu o prípustnosti prerušenia konania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom. Krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa   zaujal stanovisko,   a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.  

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe viesť   k záveru o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3. 1. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže jeho žiadosti na pokračovanie konania v danom prípade nevyhoveli. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a nemožno   ho   ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. 2. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv podľa   čl. 46 ods.   2 a 3 ústavy postupom a uznesením okresného súdu č. k. 6 C 342/04-39 a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 497/05-52 ústavný súd konštatuje, že výkonom svojej právomoci okresný súd a krajský súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do označených základných práv. Napadnuté postupy a uznesenia nemajú žiadnu vecnú súvislosť, teda sú nezlučiteľné ratione   materiae s týmito   základnými   právami   a ani   nevytvárajú   žiadnu   prekážku   pre uplatnenie   týchto   základných   práv   za   splnenia   predpokladov   ustanovených   zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   3.   Pokiaľ   sťažovateľ   poukázal   aj   na   porušenie   čl.   130   ods.   3   ústavy   treba poznamenať, že k porušeniu tohto ustanovenia ústavy už vonkoncom nemohlo dôjsť, pretože toto ustanovenie ústavy bolo zrušené.

4. Z obsahu sťažnosti vyplýva aj tvrdenie sťažovateľa, že prerušením napadnutého konania dochádza postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 342/04 k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému došlo podľa horeuvedeného zistenia ústavného súdu v danom prípade ústavne relevantným spôsobom)   možno   považovať za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Preto   ústavný   súd   nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky   jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II.ÚS. 3/03, I. ÚS 65/03).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikoval   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

5. Z obsahu sťažnosti vyplýva tvrdenie sťažovateľa, že aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 497/05 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Z obsahu spisu, ktorý si ústavný súd zapožičal vyplýva, že vec bola odvolaciemu súdu postúpená 17. októbra 2005 a krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol 31. januára 2006. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Postup krajského súdu sa zjavne nevyznačuje takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup krajského súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006